OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Obetavá (6)

03.09.2013 (19:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 711×

Nutne som potrebovala porozprávať sama s Jaredom bez toho, aby sme vzbudili pozornosť. Nikdy sa mi však nenaskytla vhodná príležitosť.

Až doteraz.

Všade okolo mňa je ticho, všetci v nemocnici konečne spia. Moje telo sa však aj cez to nepohne ani o piaď – teda až na oči. Tie si pozorne prezerajú tvár každého spiaceho, analyzujú hĺbku jeho spánku. Kladú si len jednu otázku – mohol by sa teraz zobudiť a odhaliť ma?

Všetci vyzerajú tak pokojní.

Ešte chvíľu zostávam nehybná – hlavu mám zloženú na ramene, dych schválne pomalý a hlboký, rovnaký, aký má každý spiaci.

Konečne sa rozhodnem.

Je ten správny čas.

Najprv z nemocničného lôžka pomaly spustím nohy. Moje telo je však vzrastovo veľmi malé – ledva sa špičkami dotknem zeme. Potom opatrne zdvihnem do sedu zvyšok svojho tela, pri každom zaškrípaní postele sa moje nervy napínajú viac a viac, temer na prasknutie. Hneď na to zoskočím z postele a zostanem stáť – čakám, kedy sa ma niekto spýta, čo to, dočerta, teraz vyvádzam. Najpravdepodobnejšie Ian uložený hneď na vedľajšej posteli.

No nedočkám sa. Všade je ešte stále nočné ticho, nikoho som nezobudila.

Následne začnem v tme hľadať Jareda. Potichu obchádzam na špičkách lôžka spiacich, do nôh mi vystreľujú slabé kŕče – znak protestu môjho tela zaťaženého tehotenstvom. Len zatnem zuby, ignorujem to.

Všetky postele sú zhrčené okolo Melanie – ona teraz tvorí srdce izby, zostali tu spať len jej najbližší priatelia. I tak tu však bolo dosť ľudí. Niektorí si dokonca len z lôžok zobrali matrace, a natiahli sa na zem, odvykli si proste spať na posteliach. Zväčša tak robili väčšie skupinky, spali pri sebe, blízka zmes končatín, tiel a hláv. Vyzeralo to nepohodlne, ale ja viem, že je im tak dobre – pamätám si, aká príjemná mi bola blízkosť ďalších ľudí, keď sme tak naposledy zaspávali po tom, čo som vyliečila liekmi Duší Jamieho.

Som však rada, že dnes Jared spí na normálnej posteli, hneď vedľa Melanie.

„Jared!“ zasyčím mu do ucha. Po chvíľke rozmýšľania mu ústa zapchám rukou – nechcem, aby po prebudení vydal akýkoľvek zvuk. Skúsim to ešte párkrát, potom stratím trpezlivosť a zatrasiem mu poriadne ramenom.

Jared sa strhne. Jeho silná ruka obtočí moje útle zápästie, v prvej sekunde na mňa vyvalí oči. Za tých pár sekúnd, kým si uvedomí, že nad ním stojím ja, v nich vidím niečo hrozné – neriedený surový strach. Po chvíli pochopím, prečo sa tak bojí, mám chuť sa za svoju nevšímavosť prefackať.

On si myslel, že po neho prišli Duše. Že ho chcú zničiť, vložiť do neho jedného z našich.

Nemôžem za to, no i tak sa cítim previnilo. Okradli sme ho o jeho starý život, domov a priateľov. Z toho všetkého sa postupne spamätal, nahradil to. Ale ten nikdy nekončiaci reálny strach o svoju existenciu nemožno vymazať, ani len zmierniť. A to sme tomuto mužovi spôsobili my, môj rod.

„Poď za mnou,“ zamrmlem mu tesne pri uchu, pre istotu si ešte k perám priložím ukazovák. Prikývne a nasleduje ma – šikovne a potichu sa za mnou zakráda, omnoho elegantnejšie, ako ja. Ďalšia vec, ktorú so vo svete Duší musel naučiť, ak chcel prežiť.

Už vychádzame z nemocnice, ale v tom sa zarazím.

Na okraji celej jaskyne, na lôžku prisunutom pri stene oddychuje Jack.

Jared ma chytí za rameno, hodí na mňa spýtavý pohľad. Hlavou kývnem ku Jackovi. Zamračí sa na mňa. Vie, že Jack patrí k Prišelcom, a tí ma predsa nenávidia, tak prečo do toho chcem Jacka zaťahovať? Opäť ukážem na Jacka. Jared len mykne plecami, poberie sa k východu. Rob, ako myslíš, naznačuje tým.

Ja zatiaľ podídem k Jackovi, postavím sa nad neho a chvíľu na neho hľadím. Červené vlasy mu padajú do tváre, až teraz si všimnem nepatrné pehy na jeho lícach. V spánku vyzerá jeho tvár bezbrannejšie... až teraz vidno, aký je ešte mladý. Už lepšie chápem, prečo ho Jared nazval deckom.

Váham. Mám ho do toho zaťahovať? Môžem mu dôverovať? Nebude to na to krehké spojenectvo, čo sme včera uzavreli, priveľa?

Zhlboka sa nadýchnem a privriem oči. Snažím sa zvážiť všetky pre a proti.

Toho druhého je viac. Veď do včerajška to bol môj nepriateľ!

Nad tým však vyhráva jediný fakt – to on prišiel na to, ako pomôcť Melanie, naviedol ma k riešeniu. Nezaslúži si tak preto moju dôveru? Okrem toho, my dvaja s Jaredom to sami nezvládneme, nehovoriac o tom, že sa o celom pláne nesmie dozvedieť môj Ian.

„Jack,“ zatrasiem ním, no tú ruku už vynechám,“ vstávaj. Potrebujem tvoju pomoc.“

*** *** ***

Všade okolo nás troch striehne nepreniknuteľná tma, skrotená len maličkým svetlom lekárskej baterky, takej tej, ktorou sa svieti do očí, ktorú pri sebe mal Jack. V pozadí hučala voda - nik nemohol začuť, o čom sme sa zhovárali. Ideálne miesto na dôverný rozhovor.

Samozrejme, Jaredov nápad.

Keď som s Jackom došla pred nemocnicu, zaviedol nás sem bez jediného vysvetlenia. Jediné, čo ho prezradilo bol pohľad, ktorým sa na mňa pozrel – to myslíš vážne?

Hej, prikývla som.

Jack postavil svoju baterku bez vyzvania do stredu, svetlo zamieril k stropu. Potom sa postavil za mňa, poslušne vyčkával. Prekvapilo ma, ako rýchlo sa neistota v jeho pohľade potom, čo som ho prebudila, zmenila po pár slovách vysvetlenia na niečo omnoho pokojnejšie... na súhlas. Akúsi spokojnosť. Skutočne mi až tak dôveruje? Úprimne povedané, nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Môj názor na neho však zostával rovnaký, neľutovala som, že som ho sem zavolala.

Jared sa s povzdychom zosunul na najbližší kameň, chrbtom sa opierajúc o stenu na nás uprel vážny pohľad.

„Spusti,“ vyzve ma po chvíli jemne. Žiadne ďalšie otázky ohľadom Jacka, ani len náznak väčšej zvedavosti, prečo sa s ním chcem rozprávať teraz a bez Iana. Toto bol ten praktický Jared zvyknutí prežívať medzi nepriateľmi–musel poznať všetko predtým, než vyvodil záver. Tá strohosť bola pre mňa trochu strašidelná. Čo si o nej myslí Melanie? Miluje aj túto jeho časť?

Tichým hlasom mu vysvetlím svoj nápad, Jack mi dá ruku na rameno, vyjadruje mi tak podporu. Musím uznať, že to pomáha, aj keď Jaredovo obočie pri tom geste vyletí prudko nahor.

„Tak toto si teda plánovala,“ zamrmle. Na chvíľu sa zamyslí – zvažuje všetky možné riziká. Vidím, že sa mu to čím ďalej, tým viac páči – kútiky úst sa mu pozdvihnú do malého smutného úsmevu. Postaví sa a podíde k nám, poteší ma, že vyzerá o niečo svižnejšie, ako predtým, aj keď smútok a ustaranosť od neho neodišli. Pochopiteľné – síce sme sa nezbavili problému, ale aspoň už vieme, ako ho riešiť.

Trochu strašidelné, ako dôverne Jareda vďaka Melanie poznám.

„Ako to, že ma to nenapadlo skôr? Je to také zjavné...“ začuduje sa. V hlase začujem štipku pobavenia. Vydýchnem si, že voči tomu nápadu neprotestuje – ako jeden z mála – ale kdesi v pozadí mojej mysle ma voči nemu pichne výčitka. Prečo nemá strach o mňa? Okázalo ju ignorujem, teraz ide o Melanie, nie o mňa.

„Ja som na to tiež neprišla sama, však, Jack?“ odpoviem mu radšej uznanlivo. Jeho teplá dlaň je stále na mojom ramene.

Jaredovi sa kútiky úst sa zrazu skrútia nadol, pohľad mu stmavne.

„Ty bastard!“ zavrčí na Jacka. V okamihu ma odstrčí, prišpendlí Jacka k stene.

„Jared, nie!“ šokovane skríknem, snažím sa ho od odtiahnuť od zmietajúceho sa Jacka. Je to však, ako keby som chcela pohnúť horou. Čo to do neho vošlo?

„Čo to nevidíš? Ten nápad ti vnukol Prišelec, Wanda,“ odpovie netrpezlivo. „Myslel si si, že nikomu nedôjde, čo tým sleduješ, Jack?“ chytí ho za tričko a zdvihne ho ešte vyššie. Jack sa snaží niečo povedať, ale pri sile Jaredovho stisku, plného hnevu, nemá šancu. Začne chrčať nedostatkom vzduchu.

„Prestaň!“ zakričím.

„Chce ťa zničiť!“ odpovedá mi rovnako, „keď prejdeš zo svojho hostiteľa do Melanie a Jack to povie Prišelcom, prepukne medzi nimi šialenstvo, ktoré už my nebudeme môcť zastaviť.“

„Na to som myslela aj ja, Jared,“ zhlboka sa nadýchnem, „ ale ja Jackovi verím. Nespraví to.“

To, čo mi povedal Jack, ktorému dôverujem necelý deň, som uprednostnila pred názorom Jareda.

Hej, viem. Som blázon.

„To nemyslíš vážne.“

„Ale áno, myslím,“ pohľad upriem na Jacka. V tvári má vpísanú vďaku. Nič nekalého, či zlého.

„A čo Ian?“

„Nevie o tom,“ pery stisne do nesúhlasného úškrnu, rýchlo pokračujem, „Vieš, že by mi to nikdy nedovolil. Ale to mi nenavrhol Jack,“ dodám rýchlo, keď pochopím, kadiaľ sa uberajú Jaredove myšlienky. Ten uprene hľadí na Jacka, trochu povolí stisk. Jack sa trhane nadýchne.

„Jared, prosím,“ zamrmlem, „ včera mi všetko vysvetlil. Ospravedlnil sa mi za to, ako sa správal a pomohol mi. Ty mu možno neveríš, ale ja áno. jediné, čo od teba žiadam je, aby si dôveroval môjmu úsudku.“

„Vypomstí sa ti to,“ varuje ma.

„Nie,“ odvetím s istotou. „A teraz ho, prosím ťa, už pusť.“ Jared váhavo splní moju prosbu, pustí ho na zem a po odstúpi od neho. Jack sa predkloní, snaží sa lapiť dych.

„Presne pre toto,“ zachrčí, „som jej to nenavrhol priamo.“

„Nevyhol by si sa tomu tak či tak.“ V tvári mu možno čítať isté zadosťučinenie. Jack sa na neho pozrie tak, že okamžite pochopím ľudský obrat zabíjať pohľadom.

„Teraz mi skús vysvetliť, načo ho vôbec potrebujeme, keď máme Doca. A snaž sa, Pútnička – inak to s tým deckom neskončí dobre.“

*** *** *** ***

 „Wanda, choď prosím napred. Potrebujem sa ešte porozprávať s Jackom.“ Nepohnem sa ani o krok – čo keď mu Jared zas niečo vyvedie? „Sám,“ dodá dôrazne, no ja si len založím ruky na prsiach. Keď vidí môj neústupčivý výraz, tak jemnejšie dodá, „hneď ťa dobehneme. Nebudem mať dostatok času, aby som ho prizabil,“ uškrnie sa.

S otázkou v očiach sa pozriem na Jacka. Zvládne to s Jaredom?

„Choď,“ povie potichu a vzápätí sa na mňa školácky zazubí. Váhavo prikývnem a vydám sa na pochod.

Čo tí dvaja ešte chcú preberať? Veď celý plán sme si prešli a doladili pod paľbou jaredových skeptických poznámok a postrehov.

Všetko sa malo odohrať už zajtra v noci. Každý z nás mal mať svoju úlohu.

I cez ten fakt však Jared Jackovi vôbec nedôveroval, čo mi robilo starosti. Všetky moje argumenty, prečo by sa na tom Jack pomáhať Jared zamietol mávnutím ruky – za ten, že plán vymyslel Jack a tým pádom má právo sa na ňom podieľať, ma Jared dokonca vysmial. To, že potrebujeme odbornú asistenciu pri výmene môjho hostiteľa a že potrebujeme niekoho, kto zamestná Iana, už zobral lepšie.

Neďaleko seba zazriem svetlo. Som pri vchodu do nemocnice. Blízko za sebou začujem dvoje kroky. To musia byť Jared s Jackom.

„Wanda?“ zaznie hlas. Zamrazí ma.

Ten hlas totiž neprichádza spoza mňa, ale z nemocnice. A čo horšie, patrí Ianovi.

„Si to ty?“ zvolá ešte polohlasom. Jared s Jackom ma ešte nedobehli, aj keď ich počujem za sebou...

Nemám na výber. Musím vojsť.

„Ian?“ zamrmlem a prižmúrim oči pred ostrím svetlom žiariviek v nemocnici. Ian vyskočí z postele, pomaly ku mne podíde a objíme ma.

„Kde si bola?“ Nútim sa spriama mu pozrieť do očí predtým, ako zaklamem. Nesmie sa dozvedieť, čo som robila.

„Nemohla som spať,“ vrhnem rýchly ustarostený pohľad na Melanie cez ianovo rameno, „tak som sa išla prejsť.“

„Mohla si ma zobudiť,“ odpovie mi s jemnou výčitkou. Pritúlim sa k nemu, snažím zahnať ďalšie výkriky svojho svedomia. Je to pre správnu vec, ospravedlňujem sa.

Všetko by bolo v poriadku, keby sa hneď potom nevrútil do nemocnice Jared.

Prišiel temer hneď po mne, pohľadom okamžite našiel ten môj. Ian nikdy neuverí, že je to len náhoda.

„Čo sa deje, Jared?“ v hlase mu počuť podozrenie, bystrí pohľad modrých očí mu preskočí zo mňa na Jareda a naspäť.

„Zobudil som sa a videl som, že tu Wanda nie je. Robil som si o ňu starosti, tak som sa ju vybral pohľadať.“ Našťastie Jared pochopil, že skutočnosť, že bol so mnou, už nezakryje.

„Nie je to skôr moja starosť? Je to moja partnerka.“

Jared pokrčí plecami, „takto by som to nebral, nebolo to nič vážne. Vlastne, asi som len precitlivený kvôli Melanie.“ Zatiaľ to funguje, ale len na chvíľu. Hlavu si schovám do Ianovej hrude, napätá čakám, kedy sa sem vrúti Jack.

Jared s Ianom zatiaľ stoja oproti sebe, pripomínajú akýchsi protivníkov. Nedáva mi to zmysel. O čo sa snažia?

No a Jack zatiaľ nikde.

„Čo tak si ešte na chvíľu ľahnúť?“ navrhne Jared, no svoj napätý postoj nezmení. V tej chvíli sa z tieňov vynorí Jack. Bystrím pohľadom okamžite pochopí situáciu a zatiahne: „Ale, ale, dva kohúty na smetisku?“

Chvíľu to zostáva bez odozvy, no potom sa obidvaja uvoľnia. Očividne si uvedomili, aké to bolo absurdné, priam detinské.

„Spal tu vôbec dnes niekto?“ opýta sa Ian podráždene.

„Hej, ty,“ vráti Jack a nadvihne obočie. Tým na seba upriami pozornosť.

„A kde si vlastne vôbec bol?“ nervózne si zahryznem do pery. Veď Jack nemá žiadnu výhovorku!

„Bol som u Doca. Nutne som potreboval šťavu do baterky.“ Z vrecka plášťa, ktorý má stále na sebe, vyberie maličkú baterku - tú, ktorou nám predtým svietil - a zapne ju. Tá však nefunguje. Na vysvetlenie z vrecka vyberie ešte dve tužkové batérie.

„Dobre,“ pritaká nakoniec Ian po chvíli. Uvoľním sa, sme z toho vonku.

„Vážne by sme si ešte mohli zdriemnuť,“ navrhne opäť Jared. Všetci s ním súhlasíme, bez slova sa rozídeme ku svojim lôžkam.

Po Ianovom hrejivom bozku, mi však napadne niečo znepokojivé ohľadom Jacka.

Je výborný herec. Dokázal okamžite oklamať Iana, to jeho načasovanie príchodu po Jaredovi... A vie si pohotovo vymýšľať – to s tou baterkou bol vynikajúci príklad.

Akú mám istotu, že tak isto neoklame aj mňa?

Tak, čo myslíte na Jacka? Je stále na hrane... bude patriť k tým dobrým, alebo sa nakoniec vyfarbí ako prvotriedny Prišelec?

Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem za vaše hlasy - to tretie miesto v Naj poviedke mesiaca august je úžasné, vážim si to. Dúfam, že pre vás naďalej budem rovnako dobrou autorkou.

No a nabudúce? Jack spraví niečo veľmi nečakné a konečne sa dozvieme, prečo sa Melanie predávkovala tými tabletkami... blížime sa k finále.

Teším sa na vaše komentáre :).

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Obetavá (6):