OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Zmätená (2)

22.06.2013 (16:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1172×

Spánok ma opustí ešte dlho pred úsvitom.

Keď si naplno uvedomím že je preč, tak pomaličky otvorím oči. Všade je šero – je priveľmi skoro na akúkoľvek prácu, jedlo, rozhovor, proste na čokoľvek. Všetci ešte pokojne spia. Okrem mňa.

Frustrovane si povzdychnem – tuším, prečo moje telo dnes už nevyžaduje viac spánku. S Ianom sme si totiž včera večer išli ľahnúť veľmi skoro, tesne po futbale, aj keď ani jeden z nás nebol unavení. Proste sme si len chceli užiť nejaký čas osamote – obdobie dažďov ešte len začínalo, preto nám zostávalo pár posledných nocí predtým, než nás voda všetkých vyženie na spoločné ležovisko a zbaví nás akéhokoľvek súkromia. No a my sme si to veľmi dobre uvedomovali.

Keď sme napokon osameli, tak medzi nami zavládla trochu zvláštna atmosféra – vznášala sa medzi nami vzájomná neha. Začalo sa to už tým okamihom na okraji ihriska, keď Ian priložil ruky k môjmu brušku – vtedy som si opätovne naplno uvedomila, čo k nemu cítim. Je môj a ja zas jeho, je súčasťou mojej bytosti – a navždy ňou aj zostane. Niet lepšieho spôsobu ako by som ja, Duša, opísala, čo cítim, svoju ľudskú lásku.

 No tentoraz tu nebol žiadny Kyle, ktorý by to hrubo narušil. A tak sme si len v tichej zhode, obalený tou atmosférou, ľahli na matrac vedľa seba - on sa silou mocou snažil nezabrať viac, ako polovicu lôžka. V duchu som sa nad tým tak akurát zasmiala – s jeho mohutným telom to bolo takmer nemožné. Ale pretože som si cenila jeho snahy, tak som nič nepovedala – len som sa mu tíško pritisla k boku a hlavu si položila na jeho rameno, pokiaľ sa postupne neuvoľnil a poriadne sa na matraci neroztiahol. Až vtedy som bola spokojná.

Ian mi voľnou rukou prechádzal po tele – hladil mi vlasy, krk i ramená, tak ako to vedel len on. Tentoraz v jeho pohyboch nebolo cítiť žiadnu zapálenosť, či podpichovanie – len tá neha, spokojnosť že prosto máme jeden druhého. Žeravá skala v mojom vnútri sa zatiaľ pomaly prelievala, silná a horúca, potvrdzovala jednoduchú dohodu – ja patrím jemu a on zas mne. Vedieť o tom a len tak tam ležať – to nám k šťastiu úplne stačilo.

Viem, možno trochu zvláštne – žiadne ďalšie plány, či ambície do budúcnosti. No v našom prípade to bolo zbytočné, pretože v tomto svete človek žil už len z dňa na deň.

Dotyky som mu postupne začala oplácať. Páčilo sa mi, ako mu na každom mieste, kde som sa ho dotkla naskakovali zimomriavky. Bolo tak jednoduché mu prechádzať dlaňami po tmavom strnisku na lícach, ktoré ma jemne škriabalo. Také prirodzené. Ian ma spokojne pozoroval spod privretých viečok.

Postupne sme sa začali rozprávať. Ani neviem ako, no z úst nám zrazu začali vypadávať slová tak, ľahko ako už dlho nie – začali sme sa rozprávať o všetkom a o ničom zároveň.

I keď Ian o mojich predchádzajúcich životoch vedel takmer všetko, pýtal sa ma ďalej – no tentoraz na to, čo cítim v tomto živote. Zaujato sa ma pýtal na moje dojmy z tehotenstva, na všetko, čo sa mi zdalo nezvyčajné. Prekvapilo ma, ako mi pomohlo, keď som sa mohla vyrozprávať i o takýchto maličkostiach, ktoré zažíva každá tehotná žena na tejto planéte. Ian mi bol úžasnou oporou, uvedomujúc si, že mnoho z toho všetkého je pre mňa ešte stále nezvyčajné.

Občas sa skutočne správal viac ako duša, než ako človek.

Ja som na oplátku nevedela prestať so zvedavými otázkami o jeho minulosti. Chcela som vedieť, aké mal detstvo, čo robil predtým, v tom civilizovanom svete, keď ešte nútený žiť v jaskyni s ostatnými. Čo vo svete bez duší mal rád? A čo naopak neznášal?

Tak veľmi som chcela vedieť, aký bol predo mnou.

A tak sme rozprávali, až pokiaľ sme sa navzájom neukolísali do spánku.

Človek by si myslel, že spoločný čas využijeme inak, že si tieto rozhovory necháme na čas, keď nebudeme mať toľko súkromia. Pre mňa však práve toto boli veci, ktoré som mala vedieť len ja a on, nik iný – jeho telo som ho poznala veľmi dobre, chcela som rovnako veľa vedieť aj o jeho vnútrajšku. To, čo bolo medzi nami bolo veľmi hlboké – puto priateľstva posilnené láskou. Nezlomné a to až do tej mieri, že tomu ostatní dostatočne nerozumeli. Podľa mňa tomu bolo tak preto, že sme boli nezvyčajným párom, obidvaja trochu iní – poľudštená duša a citlivý človek. Stále som bola priveľmi jemná pre tento svet, potrebovala som veľa pochopenia a Ian mi ho vždy ochotne s láskou bol ochotný poskytnúť. A to vždy a všade. Prosto vedel vidieť veci z môjho pohľadu.

To bol asi jeden z najväčších dôvodov, prečo som ho tak milovala.

Z mojich úvah ma vytrhne povedomí zvuk, ianovo chrapčanie. Opatrne na jeho pleci pootočím hlavu tak, aby som mu videla do tváre – ústa má pootvorené, tvár mierumilovnú a uvoľnenú. Na tvári mi to okamžite vyčaruje úsmev - ten zvuk pôsobil s jeho výrazom veľmi komicky. Podľa ostatných je chrápanie strašne otravné, no mne nevadí. Samozrejme.

Napokon sa pomaly porozhliadnem vôkol seba, moja myseľ sa poriadne preberá až teraz. Udivene si uvedomím, že s Ianom ležíme v presne takej polohe, v akej sme zaspali – jeho ruka na mojom pase, ja pritisnutá k jeho boku s hlavou na jeho ramene.

Hodnú chvíľu si to ešte užívam – ten pocit, že tvoríme dokonalý celok. Popritom sledujem cez štrbiny v strope oblohu, to ako sa tmavá pomaly mení sa sivú, napokon na ružovkastú. Vtedy sa k nám predierajú už aj slnečné lúče. Na podlahu a steny našej izby kreslia všelijaké obrazce, sledujem čiastočky púštneho prachu, ktoré sa v ňom vznášajú.

Moje telo postupne prestane baviť tá dlhotrvajúca nečinnosť, aj keď by som vedľa neho chcela ležať ešte veľmi dlho. Svaly mám však pripravené, temer hryzú túžbou po pohybe a tak sa opatrne vymotám z Ianovho objatia v snahe nezobudiť ho. Ide to trochu ťažšie – hlavne stávanie zaberie vďaka brušku trochu viac úsilia ako obyčajne. No ako náhle sa postavím, tak to už ide po starom. Na narastajúci váhu tela a boľavé nohy som si už, takpovediac, zvykla.

Z rohu miestnosti radšej zoberiem deku a prikryjem ho ňou. Chcem, aby zostal v teple, keď ho už prirodzene nezhreje moje telo. Neverili by ste, aké dokážu byť noci na púšťach chladné.

Potom podídem k zrkadlu.

Je zavesené na stene oproti zimprovizovaným dverám. Obyčajné, neozdobené, visiace na stene len vďaka klincu a drôtu. Nedali sme si ho sem nedali z rozmaru, ale z praktických dôvodov – kvôli Ianovmu holeniu. Ja som ho takmer ani nepoužívala.

Teraz však áno – stála som pred ním nehybne, bez akéhokoľvek výrazu som si prezerala tvár, ktorá mi patrila, ústa, z ktorých vychádzali slová Pútničky. Jemnučké zlaté vlasy, pehavá anjelskú tvár a skoro detskú výšku - dokonalé stelesnenie nevinnosti. Nie však pre každého, pomyslím si, keď si spomeniem na Adamov výraz, keď sa na mňa pozrel pri futbale a na problémy, ktoré mám s prišelcami.

Tak či onak som musela uznať, že toto telo je krásne.

Moje ja, to, čo tak vadilo prišelcom, moja skutočná podstata, zreteľná, nech už som prebývala v akomkoľvek tele, sa mi zračila len v očiach. Preto som sa sústredila hlavne na ne. Nanešťastie som v nich nevedela vyčítať nič, čo by som už nevedela – len neistotu a hlavne zmätenosť, ktorú som v takýchto chvíľach samoty pociťovala.

Oči radšej zavriem, zhlboka sa nadýchnem. Toto vážne nemá žiadny zmysel.

Neprítomne pohnem rukami, zdvihnem si ich pred tvár. Pomaly nimi otáčam, sledujem, ako sa svetlo hrá s ich pehami. Je zvláštne, ako sa pohybujú, šľachy sa napínajú, a to všetko na príkaz jedinej mojej myšlienky. Aké jednoduché no pre mňa fascinujúce. Nie je samozrejmé mať svoje telo a ovládať ho.

 V tomto svete už dávno nie.

To, ako ľahko plní príkazy znamená, že ma poslúcha. Otázkou však je, je toto telo skutočne už len moje?

Je to ako so zabudnutou knihou, ktorú ste si kedysi požičali – vy ste ju zabudli vrátiť a váš priateľ ani nepostrehol, že ju nemá. A daná knižka sa automaticky stala vašou.

Tak nejako to bolo aj s týmto telom – bolo zabudnutým majetkom, ktorý však nebolo ako vrátiť. Dávalo mi to však právo nazývať ho úplne mojím? Po tom všetkom, čo som kedysi prežila s Melanie?

Nie.

Viem, že mi už na začiatku, povedala, aby som sa týmto netrápila, ale nemohla som si pomôcť – trápilo ma to.

Občas som na to však už zabúdala. V bežnom rytme života vedľa Iana bolo také jednoduché stotožniť sa s telom... hovoriť, že sme jedným neoddeliteľným celkom. Bola som z toho zmätená – občas, na pár úderov srdca, som nevedela, či som ešte stále dušou, alebo človekom. Možno som už k Ianovi a tomuto telu priľnula tak, že moje skutočné maličké telíčko úplne zrástlo s mozgom hostiteľa, už by ma nikto nedokázal vybrať. Nedivila by som sa, kebyže som pri takom pokuse zomrela.

Ale to už boli len moje absurdné predstavy.

Nie som človek.

Ale jeden možno ešte stále čaká na moju pomoc.

Z vypätím všetkých duševných síl vo svojej mysli hlasno zakričím. Volám. Prehľadávam i tú najtemnejšiu časť svojej hlavy, otváram každé dvere, ktoré nájdem. Cítim pot, ktorý mi od námahy vystúpil na čele, no i tak neprestávam. No moja snaha neprináša nič. Žiadne výsledky.

Stále som vo svojej hlave sama. Pôvodnej ľudskej majiteľky prosto niet.

„Ja ťa raz nájdem,“ zašepkám do zrkadla tvári. S hanbou si uvedomím, že je to už dlho, čo som na ňu naposledy volala – mesiac, možno dva. A preto to skúšam znova, stále dookola. Azda tam ešte stále niekde je a chce naspäť svoj život.

Svoj život.

Pri tých slovách ma napadne ešte jedna vec, na ktorú som doteraz nepomyslela. Zaleje ma zdesenie.

Čo by sa stalo, keby sa skutočne teraz vrátila? Keby zistila, že som takto využila jej telo a ona čaká dieťa s mužom, ktorého absolútne nepozná?

 Bola by som schopná opäť zmeniť hostiteľa?

Ako duša áno. No čo, ako človek?

To, čo nosím pod srdcom, by som nevedela opustiť, nech by to voči nej bolo akokoľvek sebecké.

Horúčkovito sa začnem prehrabávať spomienkami svojho tela – skúšam zistiť, čo si ona myslela o potomstve. Chcela mať deti? Rodinu?

Nenachádzam však nič – pamiatka po človeku je stará a vyblednutá, jasne rozoznávam len spomienky duše, ktorá toto telo vlastnila predo mnou. Tá o deťoch vôbec nerozmýšľala. No nedivila som sa jej, v tom čase na to bola na ľudské pomery skutočne primladá. Ale dnes... už nie. Mala som už dvadsať, Ian si myslel, že dvadsať jedna.

Mať dieťa v takom veku je normálne. Potom sa však zarazím, uvedomím si, že sa len snažím ubezpečiť sama seba, uľaviť svojmu svedomiu.

„Kebyže ťa nepoznám, tak si pomyslím, že si poriadne malicherná,“ ozve sa známy hlas mi mojom uchu. Je v ňom náznak humoru, no niečo je v ňom inak, ako má byť.

„Ešte šťastie, že ma poznáš,“ odvetím mu a zapozerám sa na jeho tvár v zrkadle. Nie je na ňom vidieť žiadnu známku rozospatosti, jeho bystré, ľadovo modré oči sú čulé. Ruky mi položí na ramená, otočí ma čelom k sebe, chrbtom k zrkadlu. Ako dlho ma pozoroval?

„Si nádherná tým, kým si, nie tou tvárou. Vieš to, však?“ Jeho slová ma príjemné zahrejú z vnútra. Lenže to nie je ono – trápi ma niečo úplne iné. Neviem nájsť odpoveď na to, čím teraz presne som – človekom alebo dušou? Je toto telo už úplne moje? Desím sa možnosti, čo by sa stalo, keby sa človek v tomto tele zrazu prebral a zistil by, že čaká dieťa – no zároveň som to ako duša prirodzene chcela. Bolo to tak zmätené...

To Ian slovami vyriešiť nedokáže. Tak preto ho tým zaťažovať?

„Vďaka tebe áno,“ odpoviem. Vo vlastnom hlase však cítim istotu.

Radšej sa poobzerám okolo seba, rozmýšľam, ako priviesť reč na niečo iné. Neviem, čo by som k tomu ešte mala dodať bez toho, aby som ho znepokojila. Zarazí ma však, koľko je okolo nás už svetla – ako dlho som pred tým zrkadlom v skutočnosti stála?

„Čo tak raňajky?“ spýtam sa ho. Zamyslene pokrúti hlavou. Spoznám ten jeho výraz - je myšlienkami niekde inde.

„Na to je ešte trochu priskoro. Mám však omnoho lepší nápad.“ Na to ma chytí za ruku, ťahá ku dverám.

„Kam ideme?“

„Myslím, že by ti prospelo prísť na iné myšlienky. Chcem ti niečo ukázať.“ Jasnejšiu odpoveď mi však už nedá. A ja, aj keď som zvedavá, sa ho viac už nepýtam.

 Je to predsa môj Ian – za ním pôjdem kamkoľvek.

Viem, dnes tu toho deja veľa nebolo, ale chcela som vám viac priblížiť vnútro Wandy a to potrebovalo priestor. Nabudúce sa však môžete tešíť na akciu - Melanie svojím rozhodnutím spôsobí Wande nemálo problémov. :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Zmätená (2):