OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Nesmrteľná kontesa

29.09.2013 (20:00) • Soryea • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 719×

Trpezlivo som sedela na pohodlnej stoličke, ktorej čierne čalúnenie ladilo s ťažkými tmavočervenými záclonami. Tie za sebou ukrývali obrovské, poloblúkové okná s farebnými sklami a pohlcovali posledné slnečné lúče tohto dňa. Slnko mi síce nemohlo ublížiť, dokázala som mu vzdorovať, ale dnes som nemala chuť bojovať proti večnej kliatbe. Celá moja komnata bola temná a pochmúrna ako myšlienky, ktoré ma neustále prenasledovali. Hoci bola v skutočnosti veľká, masívny nábytok a tmavé farby ju opticky i pocitovo zmenšovali. Boli dni, kedy som sa v nej dusila, no nemala som kam ujsť.

Mladá slúžka odo mňa po dlhom čase ustúpila a hoci mi stála za chrbtom, vedela som, že sa uklonila. Rukou som si inštinktívne skontrolovala účes.

„Opatrne, moja pani,“ bojazlivo ma upozornila.

Zvrčala som. Ja som nemala inú možnosť, ako si prezrieť či preskúmať jej prácu. Na mieste, kde by správne malo visieť okrúhle zrkadlo v zlatom ráme, bola zo striebra ručne vykovaná kytica ruží, z ktorej sa kvety ťahali nahor po stene. Namiesto červených lupeňov tam boli vsadené krvavé rubíny, ktoré ožili vždy, keď sa ich dotklo teplé svetlo miniatúrnych sviec. Tie sa ukrývali medzi diamantmi a boli tak drobné, že sa strácali v okvetí. Bolo to krásne umelecké dielo lahodiace oku každej ženy, ale ak by existovala možnosť, vymenila by som to za jediný pohľad na svoju tvár. Už som prestala počítať desaťročia, ktoré sa premenili na storočia utrpenia. Mala som radšej zomrieť...

„Odíď!“ pokojne som prikázala slúžke, no vo vnútri som kričala. Nie, nebol to hnev, čo ma zožieralo. Už dávno som nič necítila. Bola som ako vzácna socha. Mala som krásu anjela a postavu bohyne, no nevidela som seba samú. Obdivovať ma mohli len druhí. Mala som telo, no môjho ducha si vzala skľúčenosť.

Keď sa dvere takmer bez zvuku zavreli, postavila som sa a lakťami sa oprela o stolík z lesklého tmavého dreva. Z vlasov, ktoré som mala nahladko sčesané dozadu a stiahnuté mašľou, mi cez plece padali falošné kučeravé pramene. Sluhovia dlho hľadali farbu, ktorá by bola podobná tej mojej. Musela byť svetlohnedá s ryšavými pramienkami, čo sa pri západe slnka menili na červené a pri jeho východe zas mali zlatistý odlesk. Koľko zrkadiel muselo byť rozbitých, aby mi nepripomínali jedno z mojich prekliatí? Bola som odsúdená nikdy nezazrieť svoju tvár!

Prudkým pohybom som zo stolíka zmietla líčidla a prstene, ktoré v absolútnom tichu dopadli do huňatého červeného koberca dovezeného z ďalekej exotickej Arábie. Kedysi som bosá behávala po strechách Aldorfu, nemala som šperky a mojím jediným majetkom bol môj život. Teraz mám pod nohami koberec mäkší a hebkejší ako jarná tráva, kúpem sa v drahokamoch, no už viac nie som pánom svojho osudu! Som len otrokom nekonečného času, divákom núteným dívať sa na svet. Nemôžem sa vrátiť, nemôžem odísť. Jediné, čo sa nezmenilo je to, že naďalej okrádam ľudí. O krv.

Môj vnútorný hlas, netvor vo mne alebo ako nazvať to, čo deň zmenilo na noc, mi napovedal, že slnko sa už vzdalo vlády nad Estáliou. Drobné mraky na oblohe sú už určite sfarbené do červených a fialových odleskoch. Najjasnejšie hviezdy sa najprv objavia na východe, odkiaľ temnota prichádza. Noci sú v tomto kraji skutočne čarovné. Nebo je väčšinou jasné, vzduch teplý a plný vôni. Spev cikád sa zdvíhaa z trávy, sovie húkanie zas zo vzdialených lesov.

V mojej osobnej záhradke, ktorá bola od zvyšku rozsiahleho pozemku oddelená plotom vysokým ako dospelý muž z fialových i ružových lotosových kvetov, mali svoj domov drobné vtáčiky s pestrofarebným perím z ostrova Ulthuan. Vraj je v ich speve mágia vznešených elfov, ktorá dokáže i toho najradostnejšieho človeka vhodiť do smútku a melanchólie, ak ich uzavrie do klietky. Hneď v deň, kedy som ich dostala, som ich tam vypustila v nádejí, že odletia späť do svojej ďalekej krajiny. Päť krehkých vtáčikov sa usadilo v korune vysokého stromu, ktorý každú jeseň rodil ovocie sladké ako med, a noc čo noc, keď som za nimi prišla s hrsťou plnou orieškov, sa rozospievali len pre mňa. Spievali krásne a veselo, dopĺňali sa ako chrámový chór. Krúžili okolo mňa, ich krídelka sa mihali a menili na zelené, oranžové, biele, tyrkysové a žlté šmuhy. Keď skončili, vzlietli k mojej dlani a zobkali si svoju obľúbenú pochúťku.

Dnes som k nim ísť nechcela. Túžila som robiť niečo iné. Hocičo. Nanešťastie, bola som kontesa, šľachtičná. Mala som postavenie a povinnosti, ktoré ma obrali o slobodu. Mohla som chodiť na plesy, stretávať sa s dôležitými ľuďmi, vzdelávať sa, cestovať. Nemala som veľmi na výber, ak som nechcela spraviť hanbu rodu Lahmia. Vzala som si teda knihu poézie od dávno mŕtveho poeta a predsa len vyšla do záhrady. Nemohla som ostať celý deň vo zatvorená vo svojich miestnostiach. Bývala som v paláci ako princezná, no cítila som sa tam ako väzeň. Klaňali sa mi dva tucty služobníkov, moje meno a tvár poznali všetci významní aristokrati, bola som bezmenným hrdinom v mnohých legendách a príbehy z mojej mladosti sa rozprávali po celé generácie. Priala by som si vrátiť sa späť. Vtedy... vtedy som bola plná emócií, plna rozporov a protikladov. Vedela som byť šťastná, vedela som zúriť. Ostali mi len spomienky.

Aldorfskými ulicami sa ako zlodej zakrádal súmrak. Rozpriahol svoje krídla a do svojho mäkkého objatia, pred ktorým nik nemohol utiecť, vzal celé mesto. Pripomínal mi náruč staručkej kňažky, ktorá sa silou-mocou tvárila ako moja matka. Tiež som pred ňou nikdy nedokázala ujsť. Najhoršie na tom bolo, že do tej svojej senilnej hry začlenila proti mojej vôli aj mňa! Tá žena bola strašná! Desaťročia v službe Shaylli, sľub čistoty a príliš veľa skrývanej lásky z nej spravili vskutku otravnú bytosť. Len by ma chránila a chránila. Vraj sú ľudia v meste zlí. Pravda bola taká, že tou najhoršou som bola vždy ja. Našťastie som sa už pomerne mladá, asi dvanásťročná, osamostatnila a do chrámu som dobrovoľne viac nevstúpila. Z tých všetkých bohov som mala v hlave zmätok. Bolo ich toľko, že som nechápala, ako môžu vládnuť v jednom meste a chcieť byť uctievaní. Keby sa zbavili konkurencie, boli by obľúbenejší.

Bubny, gitary a flauty ignorovali prichádzajúcu noc. Veselo vyhrávali do tanca a ľudská vôľa je príliš slabá na to, aby odolala. Posledný týždeň najteplejšieho mesiaca neodmysliteľne patril karnevalom a ten najväčší, najpompéznejší a najuvoľnenejší sa konal práve dnes. Paničky, ktorých tváre boli zahalené za pestrofarebnými maskami z vtáčích pier, stáli pri hrdo vystretých pánoch, ktorí určite neboli ich zákonitými manželmi. V dnešnú noc bola nevera nielen tolerovaná, bola priam nutná. Don Juanovia si brúsili zuby na hlúpučké povoľné slečinky a ich sladkú nevinnosť a ja som ich všetkých v ich skazených záľubách podporovala. Zatiaľ však boli príliš triezvi a pochod klaunov, artistov a kúzelníkov ich zjavne ešte bavilo sledovať. Ja im jedno kúzlo ukážem a bude tak veľkolepé, že nebudú môcť uveriť vlastným očiam ešte pár dlhých dní.

Kráčala som za štíhlymi mužmi na vysokých chodúľoch a vedľa mňa sa natriasali opálené ženy, ktorých zlaté mince našité na sukniach veselo cinkali pri každom pohybe. Cigánky. Vraj vidia budúcnosť každého človeka. Za medené vám predpovedali bolestivú a krutú smrť, za strieborné nepodarenú dcéru a za zlatky na vás čakala kráľovská budúcnosť. Možno sa dám na veštenie aj ja. Slovnú zásobu mám bohatú, fantáziu nekonečnú a ľudí klamem rada. Až stučniem, zleniviem a začnem zvláštne zapáchať, pridám sa k nim.

Užívala som si zvedavé i obdivné pohľady a potlesk, hoci asi neboli venované mne. Rozdávala som okolo seba žiarivé úsmevy, aby som nimi zakryla fakt, že v skutočnosti nič nerobím. Bola som oblečená v čiernom priliehavom nohavicovom kostýme akrobata, v krátkej rôznofarebnej sukni, ktorá bola v skutočnosti veľmi šikovne poskladaným vrecom, a okolo pásu som ju mala priviazanú dlhým lanom, ktoré sa za mnou ťahalo a na jeho konci, ako výsmech týmto hlúpym spoluobčanom, visel medený zvonček. Čudovala som sa, že za ním nebežia všetky mačky z ulice. Tvár som si pomaľovala do podoby tigra, vlasy som si rozstrapatila, aby pripomínali leviu hrivu a na rukách som mala vysoké rukavice s čiernymi a bielymi pruhmi. Nadšene som zamávala mladíkovi so šibalským pohľadom, ktorý mi hodil striebornú mincu. Peniaz mal zrejme patriť obdarenej cigánke za mnou, no ja som bola obratnejšia a chytila peniaz skôr, ako ho tá žena vôbec zazrela.

Dostať sa do najluxusnejšej časti mesta nebolo vôbec ťažké. Stačilo pred odvážnymi chlapmi z mestskej stráži ukázať pár kotrmelcov, obrať ich o pár zlatých v kartách a porozprávať pár oplzlých vtipov. Tuším som sa im aj priznala, že som zlodej a chystám sa vybieliť dom niektorého z dôležitých pánov Aldorfu, no niektorý z nich ma len potľapkal po pleci a zotrel si slzy smiechu z tváre. Som to ja ale vtipálek! Samozrejme, že som nemala možnosť prezrieť si terén predtým. Bola som si však istá, že nech si vyberiem akýkoľvek dom, stanem sa najbohatším zlodejom individualistom. Neuznávala som veľké skupiny, kde sa o podiel museli deliť.

O niekoľko minút neskôr sme zastali na veľkom okrúhlom námestí s veľkolepou fontánou uprostred. Vydržala som šaškovať dosť dlho na to, aby sa ľudia vo dvojiciach začali strácať v postranných uličkách. Vytratila som sa však skôr, ako by ma strážnici stihli vyprevadiť do nižšej časti mesta. Predvádzanie ma bavilo. Musela som sa ale krotiť, aby som na seba neupútala príliš veľa pozornosti. Dvom mestským strážnikom, ktorí strážili vchod do obývanej štvrti, som sa vyhla tak, že som s hlasným pokrikom, že im z vrecka vypadli peniaze, utekala za trojicou mladých ľudí, čo sa svorne držali za pásy. Podala som jednej z dvoch dievčin zlatý peniaz. Nerada som sa vzdávala šikovne nadobudnutého majetku, ale vo vízií obrovského bohatstva, ktoré na mňa čakalo, som bola štedrá. Vchádzala som hlbšie do ulice a zastavila sa pri bozkávajúcej dvojici, ktorá ma odohnala so slovami, že vešticiam neveria. Ani ja by som si neverila. Dobre. Ak by ma niekto teraz sledoval, bolo lepšie, ak by si myslel, že patrím k vykladačom budúcnosti, ako keby vo mne videli zlodeja, čo si prezerá jednotlivé domy a vyberá si z nich, akoby to boli koláče v cukrárni.

Noc pohltila zvuk mäkkých podrážok nízkych čižiem. Stala som sa tieňom. Prebehla som ulicou hľadajúc vhodného adepta na prehliadku. Výber mi dával pocit slobody a moci. Nakoniec som sa rozhodla pre malé panstvo za temer dvojmetrovým nepreniknuteľným plotom. Ten však zrejme nebol jediným chrániacim prvkom, pretože hneď za ním rástli ovocné stromy, ktorých konáre prevísali cez kamenný kolos. A možno boli šľachtici tak hlúpi, že sa spoliehali na mestskú stráž a uprednostnili okrasné stromy pred bezpečnosťou.

Prehodila som lano cez najhrubší konár a zvonček použila ako improvizovanú kotvu. Poslednýkrát som sa obzrela cez plece a opierajúc sa nohami o plot, som začala šplhať. Kde mi chýbala sila, tam som ju nahradila obratnosťou a rýchlo ako opica, ktorá sa odráža chvostom, som vyskočila na múr. Letmý pohľad do rozsiahlej, precízne pokosenej záhrady mi prezradil, že budem musieť byť naozaj rýchla, aby ma náhodou niekto z domu nezazrel. Neočakávala som od jeho obyvateľov priveľkú pozornosť, no za svoju dlhoročnú kariéru drobného zlodeja som sa niekoľkokrát presvedčila, že náhoda vie byť veľká sviňa. Dnes v noci nechcem žiadne komplikácie. Milujem improvizáciu a presvedčiť šľachtica o tom, že som darčekom od jeho suseda by mohlo byť viac ako zaujímavé, ale ja som sem prišla kradnúť a nie hrať divadlo.

Zvesila som lano a ladne ako mačka som skočila na trávnik. Kľačiac na jednom kolene a udržiavajúc rovnováhu rukami, ktorých prsty sa zabárali do vlhkej hliny, som zodvihla hlavu a uškrnula som sa. Niekto sa zajtra ráno zobudí do svojej najhoršej nočnej mory...

„Priprav mi tie zelené brokátové šaty s dlhou vlečkou,“ rozkázala som jednej zo slúžok, ktoré boli pripravené a ochotné splniť každý môj rozkaz. „A ty,“ pozrela som na druhú, „mi vyber tú najnovšiu diamantovú sadu a takisto aj ten zlatý hrebienok ozdobený smaragdami. Kde je Margit? Nech ma príde učesať. Ihneď! Skríkla som a drobné žieňa stojace pri dverách sa roztrasene stratilo za nimi.

 Postavila som sa doprostred svojej miestnosti na huňatý červený pokrovec, ktorý ma šteklil na chodidlách. Nechala som slúžky, aby ma vyzliekli z jednoduchých červených šiat a pomohli mi odieť sa do ťažkej róby, ktorej dlhé rukávy, od lakťa nadol rozšírené, mi viseli na rukách ako bez života. Látka vyšívaná zlatou niťou bola tou najdrahšou, aká sa v celej Ríši dala zohnať. Motívy na nej šilo sto najlepších krajčírov presne sto dní. Za každú chybu platili svojou krvou. Doslovne.

Neprekážalo mi, že ma niekto vidí nahú. Už dávno mi nič nevadilo. Nemusela som dýchať, nemusela som sa hanbiť. Nebol nik, kto by videl moje nedokonalosti, pretože som žiadne nemala, no takisto nebol nik, kto by zo mňa sňal túto dokonalosť. Nemohla som žiť, nemohla som zomrieť. Na ničom nezáležalo. Všetok čas sveta mi ležal pri nohách. Na čo? Nevedela som, ako ho využiť. Bol nekonečný. Ako väzenie, do ktorého ma uvrhol!

Vysoká dievčina si na prst nakvapkala korenistú vôňu a zľahka mi jej kvapky natrela na pokožku za ušami a do priehlbinky pod krkom. Kedysi som ten parfum milovala. Nechávala som flakón otvorený, aby jeho vôňa naplnila každý roh miestnosti, pridávala som ho do váz, aby aj ruže voňali ako on. Kedysi. Teraz mi nezáležalo na takýchto maličkostiach. Šaty, kostýmy, šperky... mám ich plné skrine, no radosť mi už nedokážu spraviť.

O chvíľku prišla aj Margit. Ako zvyčajne, nepýtala sa ma, aký účes by som si priala. Uklonila sa, požiadala ma, aby som sa posadila a začala pracovať. Umelými pramienkami mi predlžovala vlasy, postupne ich rozčesávala a zvláštnym horúcim prístrojom z nich robila romantické vlny. Zároveň si predo mňa sadla aj druhá žena a ja som zatvorila oči, aby mi na tvár mohla naniesť líčidla. Svetlé na to, aby rozžiarili moje modrozelené oči, tmavé na podčiarknutie ich hĺbky. Žiadna farba nemohla ukryť prázdnotu v nich. Na líčka dala trocha púdru, rozjasnila moju bledú pokožku a červeným rúžom zdôraznila plnosť pier. Ach, krása, krása! Každá žena plače, že mizneš! Čo by som ja dala za jedinú vrásku na čele? Za znamenie toho, že sa niečo mení?

Komorná mi práve zapínala mohutný zlatý náramok, keď našu tichu spoločnosť prerušilo zaklopanie na dvere. Krehké žieňa ich ihneď otvorilo.

„Môj pane,“ úctivo sa pozdravila.

Margit od mňa ustúpila a uklonila sa. To spravili aj ostatné.

Postavila som sa, nenáhlivo som si upravila sukňu a otočila som sa. Môj pohľad sa stretol s pohľadom nádherných modrých očí, v ktorých sa hviezdy kúpali v hlbokých temných vodách. Muž zľahka sklonil hlavu na znak pozdravu.

Pomaly som k nemu vykročila. Slúžka zachytila dlhú vlečku a vyrovnala ju. Nevšímala som si jej prácu. Vystrela som smerom k mužovi ruku. On ju zľahka zachytil a pobozkal. Žiarivo sa na mňa usmial a ja som mu úsmev odplatila. Prijala som jeho rameno a nechala sa ním viesť.

„Si nádherná, Demona,“ prehovoril.

Usmiala som sa. Bruškami voľnej ruky som prechádzala po drevenom zábradlí, ktoré lemovalo schodisko, čo ústilo priamo do veľkolepej prijímacej sály, kde sme s Luciusom organizovali tie najlepšie bály a plesy v celom kráľovstve. Cítila som na sebe pohľady desiatok očí. Niektoré boli pochvalné, iné závistlivé. Dnes, tak ako každý mesiac, sme hostili najvýznamnejších politických predstaviteľov a šľachticov z najstarších rodov. Mnoho z nich boli takými, akými sme boli my dvaja – nemŕtvymi. 

Zodvihla som pravicu na znak pozdravu. Úsmev mi neschádzal z pier. Mohla ich tam byť stovka. Stovka ľudí a bytostí čakajúcich na každý môj chybný krok, na nevhodné slová či správanie. Boli ako svorka psov oblečených v drahých róbach. Zo začiatku som si na ich otázky a spýtavé pohľady nevedela zvyknúť. Dnes mi už boli ľahostajní. Všetci. Toto bolo len divadlo.

„Ste klenot tejto ríše, seňora!“ zvolal jeden z najbohatších ľudí v meste.

„Niet krajšieho a šťastnejšieho páru pod slnkom!“

„Máte v očiach diamanty cennejšie a krajšie ako akékoľvek iné šperky!“

„Nie každý má to šťastie, že vás pozná!“

„Kde vkročí vaša noha, seňora, tam sa dážď mení na dúhu! Slnko musí byť matkou vašej krásy!“

Komplimenty a lichôtky! Z úst im stekal med. Skromne som odmietala ich pochvalné slová, opätovala som im ich a vravela to, čo počuť chceli. Trpezlivo som s nimi žartovala, jedla za jedným stolom a bola očarujúcou hostiteľkou. Ľudia sa dali ľahko zaslepiť bohatstvom. Boli ako deti, ktoré stíchli, keď dostali nejakú hračku. Dokázala som si omotať mužov okolo prsta jediným upreným pohľadom. Donútila som ich milovať ma! Oni nechápali, kým v skutočnosti som. Ak by som si želala, zabili by pre mňa svoje deti.

S nemŕtvymi to bolo zložitejšie. Upírie ženy ma chceli nahradiť, túžili sa stať Luciusovými kontesami. Tie dokázali bojovať naozaj tvrdo a pritom s noblesou. Bola som ich paňou, vyvolenkyňou a chránenkyňou lahmianského lorda, no ony to stále nechápali. Vo svojich úsmevoch ukrývali dýky. Jedna z nich si ma našla po večeri a s čašou sladkého vína si prisadla vedľa mňa.

„Vraj ste za života smrteľníčky bola zlodejkou,“ zapriadla spokojne ako mačka. „Iste, vtedy sme chyby robili všetci,“ pousmiala sa, no pozorne sledovala moju reakciu. Čakala, že vyprsknem hnevom.

Nemohla ma vyprovokovať. Áno, za života smrteľníčky by som ju počastovala nadávkami a kopancami, ale teraz, keď som bola kontesou a táto veta ma mala smrteľne uraziť, som ani nežmurkla. Nesiahala mi ani po špičky palcov na nohách. To vedomie ma pripravilo o všetku zábavu. Na čo ponižovať ponížených?

„Tak to by ste si mali dávať pozor na prstene, drahá. Alebo na jazyk,“ nepatrne som sa usmiala, „ak nechcete prísť o hlavu. Ak budete neopatrná, mohla by som vám ju vziať!“

„Takže je to pravda?“ opýtala sa a pokojne si pery omočila v krvavočervenom nápoji.

Postavila som sa. Tá žena dokázala neuveriteľné. Vďaka nej vo mne ožilo čosi, o čom som si myslela, že je nenávratne stratené. Chuť ublížiť jej som cítila kdesi v hĺbke svojej podstaty. Vytrhla ma z letargie, ktorá pripomínala smrť! Obišla som kreslo, na ktorom sedela, a chytila ju za ramená. Stlačila som ich tak, že sa mi nechty zaborili do jej krehkých pliec. Sklonila som sa k jej uchu tak, aby sa ho pery letmo dotýkali, a zašepkala som: „Povedz, moja podriadená, aké je to klaňať sa niekomu, kto sa živil krádežami a podvodmi? Prezraď mi, ty biedna stvora, aký je to pocit vedieť, že nevystúpiš z tieňa zlodeja? Varujem ťa, Constanze, ešte jedna podobná poznámka a nechám ťa na poludnie vyviesť na slnko!“

Nechala som ju tam sedieť samú a šla sa venovať príjemnejším hosťom. Vedela som, kde je moje miesto. Všetci by sa to mali naučiť.

Hlavu som si zahalila hlbokou čiernou kapucňou, ktorá mi padala do tváre. ústa a nos som si zakryla šatkou, aby trocha tlmila môj hlas. Čierny ošúchaný cestovný habit som si prepásala rozdratým lanom, ktoré som našla na šibenici pred mestom. Na útlom páse, ktorý ma mohol prezradiť, som si pod rúchom navrstvila šaty a na ramená som si dala vypchávky, aby pôsobili aspoň trocha mužsky. Aj dlane som si zahalila rukavicami, takže zo mňa nebolo vidno ani kúsok pokožky. Naposledy som bola v tomto meste považovaná za Ulrikovu vyvolenú. Doteraz neviem, čo za boha to vlastne je, ale má pekný vlčí symbol a bola som hladná. Vtedy som nepotrebovala viac podnetov na to, aby som sa k nim pridala. Boli milí, dali mi najesť, prejavovali mi úctu, chránili ma. Nie všetci, také dokonalé to nebolo. Dokonalé sú len moje divadelné predstavenia. Diváci to väčšinou kazia.

Na malý, trocha rozkývaný stolček, som si rozložila svoj tovar. Do popredia som položila pár väčších kameňov, ktoré sa povaľovali skutočne všade, kúsok látky odstrihnutý z môjho rúcha, triesky tmavého dreva, ktoré som odštiepila zo šibenice. Mala som všetko. Dokonca aj kosti, ktoré pred nedávnom obhrýzali špinavé psiská. Zarobím si a ešte sa aj zabavím. Pery sa mi roztiahli do šťastného úškrnu. Musela som si priznať, že svoje kšefty rozbieham len vďaka tomu prešedivenému všivákovi a jeho hrozbe, jeho tieňu, ktorý visí nad mestom. Ja, Demona, mám zázrak, ktorý vás ochráni pred blížiacim sa netvorom!

„Hriechy! Hriechy nás všetkých zatratia! Pohroma sa blíži! Kajajte sa, bratia! V mene Sigmarovom vás žiadam, kajajte sa!“ kričala som trasľavým hlasom a ruky som dvíhala k nebesiam. „Niet času! Smrť prichádza k tomuto mestu! Spaste svoje duše, zachráňte svoje životy! Či si vyberáte temnotu? Zlé dni sa blížia!“

Tváre ľudí sa ku mne otáčali. Niektoré vyzerali vydesene, iní na mňa pozerali na mňa ako na blázna.

„Odvrátili ste sa od boha! No Sigmarovi na vás záleží! Ste jeho milované deti!“ V dave som zazrela starého známeho. Keby som mohla, keby to bola súčasť mojej zábavky, vrhla by som sa po ňom. Odkedy som ho videla naposledy, priučila som sa mnohým bojovým zručnostiam. To by som sa však pripravila o všetku zábavu. „Majetky! Peniaze! Mamona! Som len Jeho posol, pútnik prichádzajúci z púšte! Poďte ku mne všetci, ktorí túžite po ochrane!“ kričala som, sledujúc každý pohyb ctihodného občana Konráda. Spozornel a mne v tom okamihu niečo napadlo. Otočila som sa chrbtom k nazerajúcim ľuďom chrbtom, vytiahla spod rúcha flakón naplnený vodou a napľula do neho. Konrád, Konrád! Vyžerieš si všetko.

Zopäla som ruky v zbožnom geste. „Modlíme sa, bratia a sestry. Modlíme sa prosme o odpustenie. Modlime sa pri kostiach mocného boha Sigmara, ktoré majú moc ochrániť naše domovy! Majme v úcte skaly, na ktorých náš všemocný Boh Sigmar vylial svoju krv za nás!“ stíchla som, aby som následne vykríkla: „vy všetci ste boli varovaní!“

„Kto si?“

Hoci som mala sklonenú hlavu a vo výhľade mi clonila hlboká kapucňa, presne som vedela, kto predo mnou stojí.

„Som len pútnik požehnaný Sigmarom, ktorému je dovolené šíriť jeho milosť ďalej. On vie, aké nebezpečenstvo sa k nám blíži.“

„A čo ponúkaš, pútnik?“ pýtal sa neistým hlasom Konrád.

„Ponúkam to najcennejšie. Ochranu. Artefakty z hrobu Sigmarovho.“

„Koľko?“

„Máš čisté srdce, brat môj?“

„Čože?“

„Toto sú práve relikvie. Nemôžem ich dať len tak hocikomu.“

Konrád uvažoval. Nervózne prestupoval z nohy na nohu. Takto sa mi páčil. Vedela som, že je už môj. Maličký, úbohý, Konrádik. Bojíš sa? Mal by si sa.

„Vyspovedajte ma.“

„Tu?“ zahrala som zhrozenie. „Na ulici? Spoveď je intímna záležitosť a tu je mnoho ľudí. Sigmarovi musíte povedať všetko. V jeho milosti je odpúšťanie. Zverte sa mi, synak, a On vám odpustí. Tu, hľa, svätená voda, 10 zlatých za flakón, ktorý odoženie nemŕtvych. Stačí ju vypiť!“ trasľavou rukou som mu ho podala. „Pi!“ kázala som a s istým zadosťučinením som sledovala, ako ho chvatne otvoril a pil. Do dlane mi vkĺzlo desať zlatých mincí. Celý poklad za moje sliny! „Ó, veľký Sigmar! Ó, mohutný Sigmar! Zhliadni zo svojho nebeského trónu na tohto svojho syna! Ochraňuj ho pred netvormi! Ó, Sigmar,“ stíšila som hlas, „chlapče, opakuj so mnou: ó, Sigmar!“

„Ó, Sigmar!“ začal muž recitovať spolu so mnou. Zrejme si neuvedomoval, aké trápne to je. Mňa v tomto meste nemohli spoznať, jeho poznali až príliš dobre.

„Ach,“ povzdychla som si, keď som si povedala, že už bolo dosť Konrádovho strápňovania. Začínala som byť hladná. Za desať zlatých si dám kráľovskú večeru. „Stmieva sa. Noc je domovom netvorov. Choďte! Zatvorte sa do svojich izieb a kajajte sa!“ dramaticky som sa jednou rukou chytila za čelo a druhu som dlaňou natočila k ľuďom. „Nemôžem vás ochrániť všetkých! Modlite sa a proste, aby Sigmar prijal vaše duše!“ kvílila som. „Smrť sa blíži! Cítim ju!“

Konrád pevne zvieral flakón, nerozhodne pozeral raz na mňa, raz kdesi do ulíc. Po spánku mu stekal pramienok potu. Nie, od tepla to nebolo. Konrád bol zbabelec a ja som bola to, čo potreboval. S tým čo vyslovil, som však tak celkom nerátala ani ja.

„Poďte so mnou. Buďte hosťom v mojom dome, svätec.“

„Tvoja dobrota, synak,“ záchvatom predstieraného kašľa som zakryla smiech, „bude odmenená v nebi.“

Mladík podoprel vetchého starca, mňa, a pomohol mi kráčať. Neostávalo mi nič iné, len si v duchu gratulovať a obdivovať Konrádovu naivnosť. Dobre sa najem, okradnem ho, pomstím sa mu a ešte sa aj zabavím. Milujem svoj život!

Osviežujúci nočný vetrík vanúci od mora prinášal na svojich krídlach slabé exotické vône, ktoré som nedokázala pomenovať. Aká úľava vedieť, že nie som úplne dokonalá, že nepoznám všetko. Kedysi som milovala prekvapenia, všetko neznáme a vlastne, stále ich mám rada, no už ma máločo dokáže prekvapiť. Ďalšie diamanty? Šaty? Kone a zvieratá z ďalekých krajín? Sluhovia? Všetkého mám dostatok. Kedysi bol každý deň výzvou. Vstávala som s otázkou, či dokážem prežiť a zaspávala s neistotou.

Drobný zelený vtáčik, ktorý mi sedel na pleci a spieval tichú pieseň len pre mňa, stíchol. Ostatné, ktoré sa doposiaľ preháňali v korunách stromu, sa usadili na jeho konároch, zmĺkli, prestali existovať. Presne ako moje nebijúce srdce. Pomaly som sa postavila, opatrne vzala z ramena spevavca a položila ho k jeho bratom. Až potom som sa otočila k Luciusovi. Usmiala som sa. Skôr len zo zvyku, ako z túžby vyjadriť svoje pocity. Pamätám si na dni, kedy som ho milovala a nenávidela, obdivovala ho i zatracovala.

Obaja sme mlčali, akoby sme si už nemali čo povedať. Boli sme si bližší ako ktorýkoľvek iný pár, a predsa neexistovali slová, ktoré by už neboli vypovedané. V jeho bielych vlasov, ktorých končeky sa dotýkali pliec, sa ukrývala vôňa púšte so všetkými nástrahami.

„Zmenila si sa,“ prehovoril do ticha. Neurobil nič. Neobjal ma, nepobozkal. Nebola som dosť dobrá na to, aby som pri mne zabudol na tú ženu, ktorá mu zomrela v náručí. Nikdy o nej nerozprával, no odraz jej tváre som videla v jeho očiach. Bola tieňom, ktorý som nepoznala, a predsa ma sledoval. Vyčítal si to on, vyčítala som si to ja. Ani storočia nášho spoločného života to nezmenili.

„Ty si ma zmenil,“ zašepkala som. Nemala som silu rozprávať nahlas.

„Nemohol som sa pozerať na to, ako zomieraš.“ Po ďalšej chvíľke ticha ku mne konečne pristúpil. Zľahka chytil moje ruky a ukryl ich do svojich. „Démona-"

„Lucius,“ prerušila som ho. „Milovala som ťa,“ spravila som krok nemu a oprela si hlavu o jeho rameno. „Robila som hlúpe a odvážne veci, len aby som ťa počula tlieskať. Tešilo ma predvádzať sa pred tebou.“

Lahmiansky princ ma ukryl do svojho náručia. „Čo cítiš teraz?“

Objala som ho. Tmavý brokátový kabát bol na dotyk veľmi príjemný, zvýrazňoval mužskú postavu, ktorú pod sebou ukrýval. „Už necítim nič. Napĺňa ma len prázdnota, ktorá je zo dňa na deň hlbšia. Je ako mor, ktorý rozožiera moje vnútro. Bojím sa, že ma úplne pohltí. Čo bude potom, Lucius? Už nič ma neteší.“

Vzdychol si. „Tou chorobou je moja krv. Nemal som na výber!“ v jeho slovách bola ľútosť. „Ľudia, ktorých som miloval, zomierali. Toľké roky som bol sám. Nebol nik, kto by cítil to, čo ja, kto by mal radosť z vecí, ktoré obšťastňovali aj mňa. Nebolo človeka, ktorý by dokázal pretrhnúť závoj melanchólie, v ktorej som sa ukrýval. Bola si prvou bytosťou po dlhých tisícročiach, ktorá uvidela moju tvár.“

Pevne som zovrela viečka. Slabo som sa triasla. „Kto sme, Lucius?“ temer nečujne som sa ho opýtala. „Milenci, kamaráti, dvaja neznámi čeliaci neúprosnej večnosti?“

Jeho ruka pomaly kĺzala po mojich vlasoch. S nocou prichádzal chlad, no ten mi neprekážal. „Démona, ja ťa milujem,“ vyslovil s dôrazom na každom slove.

Neveriacky som sa pousmiala a o trocha ustúpila od nesmrteľného lorda. „Miluješ? Skutočne, Lucius?“ opýtala som sa ho mierne provokačným tónom. Upír na mňa nemo hľadel. Jeho bledá tvár a pery bez farby vyzerali prísne, no v očiach hlbokých ako nočná obloha samotná, do ktorých vietor vháňal snehobiele vlasy, mal ukrytú ľudskú nehu. „Dokáž to, lord,“ vyzvala som ho. Neusmievala som sa, ani som sa nemračila. Už som nedokázala takto žiť. Potrebovala som vedieť, že moje bytie má zmysel. Musela som počuť, že ma potrebuje.

Mlčal. Jeho ruky ma stále hriali na chrbte. Vedela som, že nepovie nič. Čo viac som od neho mohla ešte čakať? Patril len mne. Bol mi, čo bolo na neodolateľne šarmantného šľachtica neobvykle, absolútne verný. Tak ako aj ja jemu. Iného muža okrem neho som nepoznala. Vždy, keď bolo slnko na oblohe najvyššie, sme nahí ležali v objatí, naše prsty boli prepletené, no nebola to láska. Bol to len zvyk... .

Muž sa sklonil ku mne a pobozkal ma. Náš bozk bol dlhý, mäkký a sladký ako stmievanie, nenásilný a láskavý. Zatvorené oči zintenzívnili intímnosť tohto dotyku. Každá bunka môjho tela vnímala blízkosť milovaného i nenávideného človeka. Nemala som nikoho okrem neho.

Keď sa muž odo mňa oddialil a ja som otvorila oči, stáli sme na streche najvyššej veže v meste. Vietor burácal. Trhal mi sukňou, prechádzal mi po pokožke pod šatami, niesol ku mne vzdialené výkriky. Prezrela som si spleť ulíc pod nami. Svetla pochodní, ktoré niesli mestskí strážcovia, boli len drobnými žiariacimi bodmi. Nad nami sa zas leskli hviezdy. Stačilo natiahnuť ruky a dotkla by som sa ich. Boli tak blízko, a predsa tak vzdialené.

„Správal som sa sebecky,“ prehovoril Lucius stojaci po mojom boku. „Vnútil som ti svoj svet nepýtajúc sa na to, čo chceš ty, Démona,“ otočil sa smerom k mestu. „Zavrel som ťa do svojho paláca ako drobné vtáča do zlatej klietky,“ pristúpil nakraj strechy a nahol sa cez ňu. „Myslel som si, že ti dávam všetko, no v skutočnosti som ti všetko vzal.“ Odolával nárazom prudkého vetra. Kohokoľvek iného by už dávno zhodil, no Luciusa sa ani nedotkol.

V kútiku mysle som s ním súhlasila. Každým šperkom, ktorý mi daroval, mi bral kúsok slobody. „Nechcem, aby si si myslel, že som nevďačná.“

Muž pokrútil hlavou. Ešte chvíľu sa díval pod svoje nohy, na mesto, ktoré mu patrilo, až sa napokon otočil ku mne. Kútiky úst mu ovísali smerom dolu, akoby nikdy nepoznali úsmev. „Zabudni na všetku zodpovednosť, ktorú cítiš. Osloboď sa z pocitov, ktoré ťa ku mne viažu. Si krv mojej krvi pomerne krátko, len pár storočí. Sprav to, čo som ja nikdy nedokázal. Uteč.“

Smutne som sa pousmiala. „Toto je dôkaz tvojej lásky?“ pohladila som ho po zamatovo studenom líci. Chvíľu som na ňom držala ruku, akoby som ho chcela zohriať.

„Radšej buď šťastná bezo mňa, ako nešťastná po mojom boku.“

Odvrátila som pohľad. Voľnosť sa rozprestierala okolo mňa ako rozkvitnutá lúka. Celé mesto sa mi ponúkalo. Mohla som sa slobodne rozhodnúť, kam pôjdem. Áno, chcem voľnosť! Chcem byť tou starou Démonou, ktorej spontánne nápady dokázali prekvapiť aj ju samotnú. Už žiadne plesy, žiadne silené úsmevy! Chcem sa vrátiť späť! Obrátila som sa späť k Luciusovi, aby som mu oznámila, čo mám v pláne urobiť, no on už vedľa mňa nestál. Rozplynul sa v prudkom vetre ako hmla a nechal sa ním viesť.

Je to naozaj to, čo chcem? pýtala som sa v duchu, no predsa som spravila jeden krok dopredu, doširoka rozpažila ruky a skočila.

Jemné tóny harfy, ktoré sa strácali na okraji vedomia, ma nútili vnímať ich, no zároveň ma kolísali v spánku, prinútili moju myseľ uveriť, že sú skutočné a nie sú len súčasťou menlivého sna. Otvorila som oči a zhlboka sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu, ktorý mi na nahých pleciach vytvoril zimomriavky. Prudký prievan sa pohrával s ľahkými bielymi závesmi a tie v krátkych intervaloch vpúšťali do kruhovej miestnosti bledé mesačné svetlo.

Posadila som sa na kraj postele, zastrčila si neposlušné, večne odstávajúce vlasy farby roztavenej medi za uši, a obliekla si župan z jemnej hodvábnej látky. Až potom som vstala a opatrne vykročila k doširoka roztvoreným dverám na balkón. Tak, ako noci predtým, ani teraz som ich nenechala otvorené ja. Faustovo polorozpadnuté panstvo bolo plné prekvapení. Niekedy príjemných, ale väčšinou boli nepríjemné a zničujúce.

Prekročila som prah dverí a vietor, sa zmenil na utišujúci vánok, hladiaci ma po tele i vlasoch. Šepkal chlácholivé slová len pre mňa a prinášal na svojich krídlach melódiu, ktorá takisto patrila len mne.

Sebavedomo som sa otočila priamo k Luciusovi, ktorý sedel na zábradlí na konci podlhovastého balkóna. V rukách láskal harfu, nakláňal sa k nej ako k svojej milenke. Biele vlasy mu padali do tváre, ktorú mal zahalenú v maske, ktorá nevyjadrovala žiadne emócie. Štíhle prsty brnkali po strunách, hladkali ich s jemnosťou a vášňou, až ma nútil túžiť stať sa jednou z nich. Nikdy sa so mnou nerozprával o iných ženách či ľuďoch. On nikdy nehovoril ani o sebe! Ja som ho vlastne ani nepoznala, a predsa som sa po jeho boku cítila ako nový, lepší človek. Nie. Také tvrdenie je klamlivé. Ja som vždy dobrý človek. Pri ňom som bola...iná.

Dohral a opatrne položil svoj milovaný nástroj na zem. Jeho nádherné oči sa pod maskou usmievali. Pomaly ku mne vystrel ruku s dlaňou nahor.

„Veríte mi?“ opýtal sa hlasom, v ktorom som počula cengot tisícich zvončekov.

Nerozumela som, prečo sa ma pýta na niečo, čo je zjavné. Už dvakrát mi zachránil život, pustila som ho do svojho života hlbšie, ako kohokoľvek iného. Jemu, šašovi, ktorý v kockovanom odeve prišiel za mnou a predstavil sa ako divák, som ako jedinému tvorovi na svete verila.

„Áno,“ odvetila som a podala mu ruku, ktorá bola v mesačnom svetle prekrásne bledá a jemná. Nebola to ruka zlodeja.

Muž sa jemne uklonil a zľahka sa postavil na zábradlie, na ktorom stál s istotou, akoby to bola pevná široká zem. „Prosím,“ naznačil, aby som spravila to isté.

Ľavačkou som sa chytila zábradlia a zodvihla nohu, aby som sa oň zaprela, no neviditeľná sila ma zodvihla a v okamihu, kedy by som sa špičkou nohy mala dotknúť dreva, som stála po Luciusovom boku. Zarazene som sa na neho pozrela, no on už hľadel pod seba.

Moja izba sa nachádzala pod vrcholom južnej, druhej najvyššej veže Faustovho polorozpadnutého hradu, odkiaľ bol nádherný výhľad na neobývanú krajinu na konci sveta. Nikto, kto poznal Fausta, nechcel byť jeho susedom. Aspoň ja som si takto vysvetľovala fakt, že jedinými ľuďmi, ktorí boli v hrade, boli moji spoločníci, starý Alfréd, ktorého som familiárne nazývala dedko, a občas aj Lucius, ktorý ma chodil navštevovať.

„Skočte,“ prehovoril s pohľadom stále upreným na kamennú podlahu. I na vzdialenosť niekoľkých desiatkov metrov som videla lesknúci sa ľad na jej povrchu. Spadnúť tam dole znamenalo okamžitú smrť. Lucius by však odo mňa nežiadal nemožné a určite by si neprial, aby som zomrela. Mnoho ľudí si zbožne želalo moju smrť, no on na to nemal dôvod.

Pustila som sa ho. Balansovanie na zábradlí mi nerobilo problém. Vyrastala som na strechách Aldorfu, a mačaciu mršnosť som mala v krvi. Ani tá mi však v tom, čo sa chystám spraviť, nepomôže. Ak skočím, zomriem.

„Verím vám,“ zopakovala som potichu a skočila som. Vietor okolo mňa opäť zdivočel. Trhal mojím nočným odevom i vlasmi, reval v neznámom jazyku ostré kliatby. Zem sa približovala závratnou rýchlosťou. Akýmsi zvráteným spôsobom sa mi to páčilo. Tá voľnosť, ktorá sa mi usádzala kdesi v podbrušku a spôsobovala doposiaľ nezažitú slasť, sa miešala so strachom z blížiacej sa smrti a spoločne vyúsťovali do rozkoše, ktorú môžu zažívať len šialení samovrahovia.

Lem dlhých rukávov sa dotkol zľadovatených kameňov. Zhlboka som sa nadýchla. Skôr, ako sa moje telo rozbilo a dušu vzal si Morr do pekla, ma ovili kúzla neexistujúceho čarodeja a pomaly vzniesli späť k mužovi. Prekvapene som sledovala vzďaľujúcu sa zem. Keď kúzlo pominulo, rozochvela som sa. Nebolo to zimou, skôr uvedomením si toho, čo som práve prežila.

„Poďte,“ vyzval ma Lucius a postavil sa na lano, ktoré spájalo južnú vežu so severnou. Divné. Nikdy predtým som si ho nevšimla.

Tentoraz som nezaváhala. Kráčala som hneď za ním s rukami doširoka rozpaženými. Podo mnou sa rozprestierala prázdnota, no ja som sa nebála. Neexistovalo nič, čo by pokazilo tento dokonalý okamih, pretože všetci ľudia boli príliš nízko a i keby zodvihli hlavy k nebu, neuvideli by nič, len tancujúce hviezdy, pretože práve nimi sme s Luciusom boli.

Pretancovala som lanom a večný divák mi pomohol vkročiť na šikmú strechu najvyššej veže. Jeho dotyk bol vždy dokonale hebký, nenásilný, a predsa som mala pocit, že mi prechádza po celom tele. Spoločne sme sa postavili až na samotný vrchol veže. Muž rozpriahol ruky a ukázal na okolité strechy pod nami.

„Uži si slobodu! Uži si náš vlastný cirkus!“

Rozosmiala som sa. Jeho slová ma naplnili istotou, že dokážem všetko, že ma nebude obmedzovať ľudská nedokonalosť.

Rozbehla som sa dolu šikmou strechou a odrazila sa od jej kraja. Chvíľku som letela vzduchom akoby som bola nehmotná. Doskočila som na budovu pod vežou a v behu som spravila pár premetov za sebou. Moje telo dokázalo zázraky. Pokrčila som nohy v kolenách a vyskočila. Zachytila som sa vypuklín na vonkajšej stene väznice a obratne som sa po nej vyšplhala na jej vrch. Od mohutných hradieb ma delilo zopár metrov. Spravila som pár krokov dozadu a rozbehla som sa. Chodidlá sa odlepili od škridlíc. Prebehla som vzduchom a moje nohy sa odrážali od neviditeľnej, no pevnej podlahy. Ešte nič tak zábavné som nezažila! Nevidená žiadnym zo strážcov som balansovala na okraji opevnení a s ľahkosťou rysa preskakovala menšie či väčšie pukliny, až som sa na ich konci stretla s Luciusom.

„Ďakujem,“ zašepkala som.

Muž ma namiesto odpovede chytil za ruky a spoločne sme sa vzniesli vysoko nad Faustov hrad. Ostalo z neho len pár mihotajúcich sa svetelných bodov. Pritiahol si ma k sebe, pravačkou ma objal okolo pásu a spoločne sme sa rozkrútili v pomalej nočnej hudbe. Dlhý biely odev sa mi ovíjal okolo nôh, splýval s bledými hviezdami, ktoré sa roztancovali spolu s nami. Pohladila som Luciusa po bielych vlasoch. Chcela som byť ako on – večným divákom a prežívať zázraky každý deň.

Vrátila som sa. Nedokázala som Luciusa opustiť a nechať ho napospas melanchólii samého. Tak ako noc zabíja deň a deň ničí noc, no nemôžu existovať bez seba, tak ja patrím k večnému divákovi. V žilách mi koluje jeho krv, v mysli počujem jeho myšlienky. Máme dve telá, no zdieľame jeden nesmrteľný život. Vrátila som sa, aby som stála po jeho boku do konca dní. 

Autor: Soryea, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nesmrteľná kontesa: