OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Posledný západ slnka

07.09.2012 (15:00) • LadyOceansoul • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 902×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Drahý Dan,

píšem Ti, pretože viem, že nedávno Ti zomrel otec. V jeden krásny slnečný deň.

Hneď  ako si mi to zastretým hlasom oznámil do telefónu, chytila som mobil, peňaženku a nastúpila na prvý vlak, ktorý ma odviezol k Tebe. Privítal si ma bez slov, s obrovským smútkom v očiach. Objala som ťa. Objímali sme sa dlho, držala som Tvoje bremeno nešťastia, brala som na seba Tvoje slzy. Chytila som ich jednu po druhej, až kým sa nerozpadli na prach.A presne prach bolo to, čo v tebe ostalo, keď ťa opustil najväčší smútok. Bol si prázdna, schátraná schránka, ktorú som držala pokope len ja. Bol si príliš mladý na to, aby Ťa opustil niekto ako tvoj otec. Nezvládal si to a ja som Ti nedokázala dosť pomôcť. Ale aj tak som pri Tebe stála a brala na seba Tvoje utrpenie. Deň i noc som Ťa držala pri živote. A každý večer sme vyšli na kopec za Tvojím domom a spolu sme sa dívali na západ slnka. Prvé dni sme sedeli bez slov. A ako západy ubiehali, začali sme spoločne spomínať. Spomínali sme na zážitky zo strednej, na leto, ktoré sme strávili celé spolu... A po niekoľkých týždňoch si sa zasmial. Len krátko a potichu. Ani by som si to nevšimla, no ten smiech bol tak krásne úprimný. Nepočula som ho už celé veky.

A týmto smiechom sa to začalo. Veľmi pomaly si sa vracal do svojho starého života. Západy slnka už boli veselšie a menej nostalgické, do tváre sa Ti vrátila farba a už som Ťa nemusela neustále držať. Už si nepotreboval nikoho, kto by chytal Tvoje slzy. Už si nepotreboval ani mňa, preto si sa mi začal vzďaľovať. Príliš rýchlo a kruto. Ani som sa nespamätala a zrazu som stála na chodníku, pripravená vrátiť sa domov. Sama a odvrhnutá. Zaželal si mi peknú cestu a tým sa to celé skončilo.

Ale tá cesta nebola pekná. Pribehla som za Tebou hneď ako si ma potreboval, ani som sa za sebou neobzrela. A kto teraz pomôže mne? Kto pozbiera moje slzy? Kto bude držať pokope mozaiku mojej duše? 

Drahý Dan,

 píšem Ti, pretože viem, že pred pár dňami Ti zomrela matka. V jeden krásny slnečný deň.

Dozvedela som sa to náhodou. Najskôr som tomu neverila. Myslela som si, že by si sa mi určite ozval, keby sa Ti niečo také stalo. Ale Ty si sa neozval. No ja som nerozmýšľala nad tým, či preto, že ma už nechceš vidieť a nechceš moju útechu. Alebo či preto, že sa hanbíš sám za seba ako si ma naposledy odvrhol. Nie, schytila som, čo bolo poruke a nasadla som na vlak. Keď som sa objavila pred Tvojimi dverami, nebol si prekvapený.

A znovu som zo zeme starého útulného domu zbierala všetky stratené kúsky, ktoré z Teba jeden po druhom odpadávali. Pracne som ich zdvíhala z podlahy a ukladala práve tam, kde patrili. A Ty si sa na mňa popri tom díval svojimi prázdnymi očami. No v skutočnosti si ma nevidel. Díval si sa do seba, niekde hlboko, kam sa dívať ani neoplatí, pretože sa tam už nič nenachádza.

Trvalo to o niečo viac západov slnka, kým si sa zasmial. No teraz mi ten zvuk už taký krásny nepripadal. Vedela som, že sa znovu uzdravuješ. A že za chvíľu sa zase nájdem na spiatočnej ceste vo vlaku, potláčajúca vzlyky.

A áno. Znovu si sa vyliečil a ja som znovu sedela na starom sedadle verejnej dopravy. Teraz som bola ja tá, ktorá sa rozpadávala. Moje súčiastky boli roztrúsené po celej ceste od Teba až po moju posteľ u mňa doma.

Kto sa teraz postará o mňa? Dan, viem, že Ty sa o mňa postaráš. Postaral by si sa. 

Drahý Dan,

píšem Ti, pretože viem, že Ti zomrela kamarátka. V jeden studený daždivý deň.

Viem, že sa mi zmenil rukopis. Spoznávaš ma ešte? Áno, to som ja. Pýtam sa, lebo ja Ťa už rozhodne nespoznávam. Zomrela Ti priateľka a Ty ani nesmútiš. Čakala som, že ma zase budeš potrebovať. Bola som pripravená na Tvoj telefonát so žiadosťou o pomoc. No nedočkala som sa. Žiješ si svoj život ako doteraz. Nespomenieš si na svoju dávnu kamarátku.

Keby si za ňou aspoň trochu smútil, ihneď by som nasadla na vlak. Staré vlakové sedačky aj rušňovodič by ma pozdravili ako starú priateľku, veď sme už mali tú česť sa stretnúť. Ale teraz nie. Nepotreboval si utešiť a aj keby áno, už by som tu pre Teba nebola. Zomrela som pre Teba vtedy, keď zomrelo aj naše priateľstvo.

Vyzerá to ako keby ťa všetci opúšťali. Počas posledných rokov si stratil veľa blízkych. Ale čo ja? Strácam Ťa niekoľkokrát za sebou, stále a stále dookola. Už to nezvládam. Je čas, aby si stratil Ty mňa. Dúfala som, že mojou smrťou Ti spôsobím aspoň z polovice takú bolesť, akú si mi spôsoboval celé tie roky Ty.

Chcela by som vedieť, čo s tebou teraz je. Čo robíš? Žiješ s niekým? Ak áno, chcela by som vidieť to dievča, ktoré bolo pre Teba dosť dobré. Pretože ja som Ti dala všetko. Ale pre Teba to nikdy nebolo dosť. Nikdy Ti to nestačilo. Musím sa ťa spýtať- naozaj sa Ti žije lepšie samému? Vážne? Tak veľa šťastia v Tvojom osamelom živote, Dan.

Veľmi rada by som Ti napísala, že Ti nič nevyčítam. Ale chcem byť úprimná. Vyčítam Ti všetko. Bodaj by som Ťa nikdy nestretla, nikdy by som sa nezamilovala do Tvojich smutných očí. Možno by som nezomrela s hnevom a so zúfalými myšlienkami na Teba.

A teraz ležím v hrobe, pochovaná na nejakej rozprávkovej lúke, tam, kde pochovávajú takých ako som ja. Ale zatiaľ som sama. Zatiaľ som jediná svojho druhu. No vedľa mňa je ešte miesto. Miesto, prichystané pre krásny mramorový náhrobok, ktorý bude niesť Tvoje meno.

Teším sa na ten deň, kedy budeš konečne ležať vedľa mňa a ja budem môcť vyhlásiť, že pre mňa si mŕtvy. No akokoľvek mŕtvy budeš, ja na Teba nezabudnem, až kým slnko nezapadne za Tvojim hrobom.

Tvoja priateľka, Catherine.

Autor: LadyOceansoul, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný západ slnka: