Ako hlasno zakričíš...? 2 • OurStories.cz ~ naše povídky

Vyriešenie sporu Savannah so Zoe, stretnutie s Rickom, Savannino odmietnutie, a taktiež aj stretnutie Savannah so Sebastiánom, to všetko vás čaká:) tak si to užite:)

22.09.2009 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 772×

2. – Myslíš že sa dám?....?

Sebastian:

Škola...Škola bola... zlá, hrozná a otravná. Celý deň som sedel neprítomne v lavici pri stene a počúval profesora ako niečo rozprával. Niečo o tom že sa teší na „našu príjemnú spoluprácu“. Šiel som si vziať môj kopček kníh, ešte sa s nami profesor rozlúčil a potom sme už šli domov. Vyšiel som von robustnými dverami školy a pomaly kráčal ku môjmu autu. Zoe, tam už sedela. Zdesil som sa keď som prišiel bližšie, moja Zoe vzlykala, dlane a kolená si držala čo najbližšie ku tvári a ťažko oddychovala.

„ Zoe! Čo sa deje?“

Nasadol som a rýchlo si vzal tú malú kôpku nešťastia do náručia. Čo najviac sa ku mne pritlačila ,po chvíli sa ukľudnila a nadýchla sa aby mi povedala dôvod.

„ Ja som chcela pomôcť, jednej dievčine, popadali jej knihy, ale ona bola ku mne zlá, povedala mi aby som neotravovala a ak ma ešte raz uvidí pri sebe, tak to nedopadne dobre“

Vzlykla mi na ramene.

„ Ale Sebi....to nie je to najhoršie... ona trpí, prestrašne trpí...ja to cítim...všetko...ono to tak moc bolí“

Vyšplhala sa rukami ku môjmu krku a čo najtesnejšie sa ma chytila.

„ No ták, tíško Zoe...ona je len človek, neboj sa tebe neublíži“

„ Ale mne o to nejde, ja nechápem ako môže niekto tak trpieť a ešte žiť!“

Vypískla a potom rýchlo schovala svoju tvár do mojej hrude. Sedeli sme tam ešte pár minút. Potom sa Zoe ukľudnila a my sme mohli ísť domov. Premýšľal som nad tým o čom mi hovorila...i keby chcem, nemôžem tej dievčine nijako pomôcť, dal som si sľub a ten aj dodržím...už nikdy nikoho...veď mám Zoe...to mi stačí.

Prišli sme domov a Zoe sa už usmievala a vrhala sa do náruče rodičov. Ja som ich len oblúkom obišiel a šiel priamo hore do izby. Vzal som si do rúk knihu od Stephena Kinga, Podpaľačka. A dočítaval som to, čo som nad ránom nestihol. Takto som prečítal ešte 3 knihy a potom som šiel von. Ako každý večer, potreboval som si prečistiť hlavu...

Dopadol uprostred lúky ťažko na zem a naplno sa rozvzlykal. Stále ju videl pred sebou....

Vidím ju Bože, ešte stále ju vidím...ona kvôli mne umrela, spravil som najvyšší hriech...ja ...ja som jej vzal život! Život, ktorý nepatril mne! Ale jej!

Chlapec plakal celú noc a prosil, tak moc prosil Boha o dopustenie... ale žiadny taký pocit neprichádzal. Vonku začínalo husto pršať a hromy a blesky pretrhlo iba pár zúfalých a hlasitých výkrikov chlapca.

„ Som vrah!“

„ Ja som ju zabil!“

„ Ja!“

„ Vrah!“

„ Bože zabi ma!“

Výkriky sa ozývali celým lesom....možno ešte aj ďalej. Posledný výkrik, bol taký hlasný, že ho istotne bolo počuť až do mesta.

„ Zabi ma!“

Príbeh:

„ Zabi ma!“

Niekto zakričal, a tento krik sa dostal až do sna Savannah, kedy ju už skoro zabil Mark. S trhnutím sa zobudila a dívala sa do tmy, či tam niekto nestojí. V duchu ďakovala tomu kriku, inak by znovu musela zažiť svoju vraždu, ktorá sa dnes opakovala už tretí krát. Bola búrka, a často ju budili blesky a hromy, bývala blízko lesa...takže o to, to ešte bolo horšie.

Nechápala svojím snom, ako ju vždy dokázal nejakým iným spôsobom zabiť. Vždy to bolo niečo iné. Niekedy to bol nožík, voda, elektrina, či už jeho vlastné ruky, auto, alebo nejaký predmet zapichnutý v jej tele....vždy to bolo iné a o to bolestivejšie.

Ležala na chrbáte a chvíľu predýchavala tú chvíľu. Ten výkrik sa jej zaryl do pamäti. Vedela si samú seba tak zúbožene a trpiaco kričať...ale moc si to nepriznávala. Zavrtela hlavou a rýchlo sa otočila na bok, aby znovu zaspala. Celú noc sa jej zase zdal iba jeden sen.... a zase tam bol on a ona...

Ráno, ako vždy sa šla umyť a „upraviť“. Na seba si dala len čierne nohavice a šedé tričko. Vlasy nešikovne dala do copu a zišla dole sa obuť. Otec nebol doma, a raňajky jej nechýbali. Ešte po ceste ku autu si odmerala hladinu a pichla si inzulín. Rýchlo vyšla do školy. Nechcelo sa jej tam...vedela že zase tam bude veľa ľudí, ktorí sa budú chcieť s ňou zoznámiť....no ona sa na nich vykašle.

Zastavila pred školou a skoro pri tom zrazila jedného chalana so slúchatkami na ušiach. Dokonca musela zatrúbiť, aby sa jej uhol. Vyšla ku dverám do školy. Keď šla cez chodbu, náhodou zahliadla to dievča, čo jej včera chcelo pomôcť s knihami. V tvári malo napísaný smútok. Po celý deň sa Savannah pred tvárou zjavoval obraz tejto slečny.

Dnes sa už aj učili a o to ešte deň utekal nudnejšie a pomalšie. Na obed nešla...nikdy nechodila...je tam až primoc veľa ľudí na jej vkus. Zakotvila to na lavičke za školou a spokojne popíjala minerálku. Pomaly ku nej podišiel chlapec...no teda už skôr muž.

„ Máš tu voľné?“

Opýtal sa jej zdvorilo s úsmevom.

„ Nie!“

Zavrčala na neho Savannah, až mu po chrbáte prebehol mráz. Chlapec sa posadil ku nej a prevrtával jej nepriestrelnú masku očami. Savannah sa mu zapozerala do očí a potom sa nahla ku nemu, vyzeralo to, ako keby ho šla pobozkať, no potom zašeptala.

„ Ak nechceš prísť o gule, tak vypadni“

Sladko prehovorila a chlapec sa zdesil, no neodchádzal.

„ Pozri...Savannah... ja neviem, či to vieš.... no ja som Rick, Rick Carletoon, z tvojej triedy. Nechápem prečo si ku každému taká odmeraná... ale nechcela by si ísť niekedy s nami von?“

„ Pozri....Rick...nie nechcela! A ak už nevypadneš, tak gule nebudú jediné o čo prídeš“

Zavrčala...no ten chlapec sa nedal. Prisunul sa ku nej bližšie a jej tvár si vzal do dlaní.

„ Si myslíš...aká si úžasná? Keď sa takto správaš? Veď ty vôbec nie si silná...ty sa tak len tváriš...ale ty si slabá“

Vmietol jej do tváre, a Savannah rýchlo premiestnila svoju ruku do rozkroku chlapca. Rýchlo schytila prvé čo sa dostalo pod ruku a zovrela to v pästi. Chlapec bolestivo zakvýlil a rýchlo strhával jej ruku z jeho chvály...ktorá pár dní isto nebude použiteľná. Ladne sa postavila a pri odchode ešte zarecitovala.

„ Ja som ťa varovala...“

A odišla na ďalšiu hodinu. Niekedy nechápala týchto ľudí...ako dokážu byť až takí vtieraví. Ona nikoho nepotrebovala, a chalana s vysokým Egom a so psychologickými úvahami, už isto nie. Mala pocit.... že poslednú hodinu... ju niekto sledoval. Ale nejako moc sa nad tým nepozastavovala. Celkom radostne vyšla zo školy, a keď ešte uvidela Toho Ricka ako priškrtene a trhavo šiel ku svojmu autu...tak sa jej úsmev dokonca aj vyčaroval na perách. Ale hneď toho ľutovala. Ten Rick sa na ňu pozrel ako sa na ňu pozeral Mark, tesne pred tým než ho pripravila o život.

Žalúdok sa jej nebezpečne zhúpol a ona rýchlo šla ku svojmu autu... ťažko sa oň oprela čelom a pomaly oddychovala. Jazva po zuboch ju začala nebezpečne bolieť a páliť. Chytila si ju a s pokriveným úsmevom sa dívala na seba v odraze bočného okna. Zase videla jeho...jeho telo... ako sa bezvládne zložilo ku jej boku... ako tvrdo dopadol...keď ho zabila. Rýchlo si zahryzla do ruky a tým potlačila bolestný výkrik...ktorý sa stal len nejakým neurčitým zavrčaním.

V tom jej niekto zaklepal na rameno...no ona absolútne nemala chuť sa ani na neho otočiť.

„ Môžeš sa na mňa otočiť, prosím“

Skoro zašeptal neznámi, no vcelku ukľudňujúci hlas.

„ Čo chceš?!“

Spýtala sa ho otrávene a rýchlo si zahrýzla do jazyka aby s nej nevyšiel bolestný ston. Chlapec si iba povzdychol a prehovoril.

„ Chcem aby si sa s mojou sestrou nerozprávala tak, ako si to urobila včera“

Spomenula si iba na jedného človeka... a to na tú Zoe.

„ To nebola moja chyba...ona si začala“

„ Tým že ťa milo pozdravila a pozbierala ti knižky?“

„ Ja som sa o to neprosila, prečo by sa mala o mňa starať a zbierať moje veci?“

„ Som si myslel, že tomu sa hovorí dobrá výchova“

„ Tak to si sa teda mýlil, môžeš už odísť?“

„ Nie“

Savannah potichu zaúpela...cítila to...cítila že zase prichádza ten šok. Prudko sa potila, no pri tom jej bola nevídaná zima... Jej telo sa už pár krát zatriaslo. Na parkovisku bolo len už pár ľudí... a pri nej ešte stále stál ten chlapec. V ústach cítila kyslú chuť krvi, ktorá sa jej valila z jazyka...po zakusnutí do neho. Poriadne sa nadýchla a posledný raz prehovorila.

„ Odíď, prosím“

Zaúpela, no chlapec sa ku ničomu nemal.

„ Ja chcem vysvetlenie...alebo aspoň ospravedlnenie“

„ tak toho sa nedočkáš“

Pomaly sa šúchala hlavou po aute a strácala vedomie....

Sebastian:

Prišlo ďalšie ráno a s ním ďalší nudný deň. V škole sme sa už dneska učili...takže o to , to tam bolo ťažšie vydržať. Každú prestávku som sa stretával s mojou sestričkou. Pred poslednou hodinou ma šla vyprevadiť ku triede a potom sa ku mne čo najviac pritisla a zašeptala.

„ To je to dievča, to dievča! Ona s tebou chodí do triedy...“

Vzlykla, pevne som ju objal a ona po chvíli odišla na svoju hodinu. Celú hodinu som ju pozoroval. V tvári mala masku, ktorá každého od nej odradzovala. Keď sa skončila hodina, šiel som za ňou. Prešiel som celé parkovisko a došiel až ku jej autu, kde ona stála opretá čelom o auto, celá strnulá. Zaklepal som jej na rameno

„ Môžeš sa na mňa otočiť, prosím“

No ona nie...iba po chvíli zavrčala.

„ Čo chceš?“

„ Chcem aby si sa s mojou sestrou nerozprávala tak, ako si to urobila včera“

Pripomenul som jej správanie ku mojej sestre.

„ To nebola moja chyba...ona si začala“

Bránila sa, no ja som sa nedal.

„ Tým že ťa milo pozdravila a pozbierala ti knižky?“

„ Ja som sa o to neprosila, prečo by sa mala o mňa starať a zbierať moje veci?“

„ Som si myslel, že tomu sa hovorí dobrá výchova“

„ Tak to si sa teda mýlil, môžeš už odísť?“

„ Nie“

Niečo šeptom zaúpela, potom sa zatriasla, a po chvíli šeptom zaprosila.

„ Odíď, prosím“

Zacítil som ostrú vôňu krvi, ale nič ma neovládlo. No ja som nešiel, potreboval som od nej vysvetlenie.

„ Ja chcem vysvetlenie...alebo aspoň ospravedlnenie“

„ tak toho sa nedočkáš“

Pomaly sa šúchala hlavou po aute, rýchlo som ju zachytil do rúk a otočil na seba. Oči mala prevrátené

...vyzerala...ako...ako...zrazu bolo pre mňa strašne ťažké vysloviť čo i len to slovo. Začala sa mi prudko triasť v náručí...pre boha! Čo som to urobil. Okolo išiel nejaký žiak a len tak náhodou prehodil.

„ bože cukrovkárka jedna...zase sa trasie“

A krútil hlavou. Mal som sto chutí, mu tú hlavu vykrútiť a zlomiť väzy. Opatrne som pátral po inzulínovom pere. Nakoniec som ho našiel v zadnom vrecku nohavíc. Nevedel som ako sa to presne používa...tak som jej ho vpichol do odhaleného boku a oči mi upútala veľká jazva na tom druhom. Bože, čo si to dievča muselo prežiť? Pomyslel som si. Potom som pero vpichol znovu a ucítil som nevábnu vôňu, ako sa jej inzulín šíril do krvi.

Pevne som ju držal v náruči a hýčkal z jednej strany na druhú. V duchu som Boha prosil aby ju nenechal zomrieť. Po chvíli sa prestala triasť a ja som s očakávaním počúval jej srdce. Našťastie už pokojne bilo a i dievča vyzeralo už pokojnejšie. Pomaly otváralo tie dve najkrajšie kukadlá aké som kedy videl, pár krát s nimi zažmurkalo. Prekvapene sa na mňa pozrelo a potom nasadilo na tvár vraždiacu masku. Tak toto teda nebude príjemné....

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování