OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 10. kapitola



Americká Univerzita - 10. kapitolaDeň po tom, čo sa stalo na Americkej Univerzite, sa Sophia rozhodne odísť zo školy. Otázkou je, či jej to "osud" dovolí...

10. kapitola

Stiahnem si tričko. V odraze sa objaví alabastrová pokožka s modrými a fialovými fľakmi rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré je sotva badať, iné sú zas také veľké, že sa navzájom spájajú a tvoria celé mračná. Tam, kde na mňa spadli knihy, je pokožka tvorená výhradne nimi. Neopovážim sa ich dotknúť, pretože aj ten najmenší pohyb mi spôsobuje nesmierne bolesti.

Vzdialim sa od zrkadla na druhú stranu izby. Natiahnem si voľnejšie tričko s dlhými rukávmi, ktoré sa mi veľmi nedotýka pokožky, no zároveň zakryje všetky modriny. Pomalými pohybmi sa načiahnem po tašku, no aj tak mám na okamih pocit, akoby som mala umrieť. Vystriem sa a zamierim k dverám.

Po tom, čo sa stalo v noci v knižnici, nedokážem v tejto škole stráviť už ani minútu. Aj keď som jasne počula, ako Acheron prikázal odísť všetkým zúčastneným, nemôžem sa deliť o jednu strechu s toľkými študentmi, ktorí sa nemôžu dočkať, aby sa ma zbavili. A sú ochotní použiť akékoľvek prostriedky. Neváhali ma ani znásilniť, či možno dokonca zabiť.

Strasiem sa. Už som prebdela celú noc myslením na to, ako som sa nedokázala ubrániť skupinke deciek a predsa lovím Potomkov. Ak by mi to niekto predtým povedal, asi by som sa mu vysmiala do tváre, no sama musím priznať, že tieto decká sú v jednom ohľade oveľa desivejšie než Potomkovia. A tí boli vždy veľmi desiví.

Zastavím. Ani si neuvedomujem ako, ale nohy ma samé zaviedli na štvrté poschodie cez presklené dvere do bielej chodby. Pred sebou mám dva rady desiatok dverí. Netuším, prečo som sem prišla, no automaticky vykročím dopredu a až sa dostanem na samí koniec zastavím. Neviem, ktoré sú to dvere, napadne mi. A spolu s touto vetou si uvedomím svoj cieľ. Vstupné dvere naproti mne sa otvoria. Objaví sa v nich Rais, ktorí ku mne vykročí istým krokom.

„Dobré ráno, pani profesorka. Hľadáte niekoho?“ spýta sa ma ani keby mi čítal myšlienky. Cítim sa ako malé dieťa, ktoré nachytali pri kradnutí koláčov v kuchyni.

„Vlastne som sa chcela rozprávať s Acheronom. Ale ani neviem, ktorá izba je jeho,“ priznám.

„Táto,“ odvetí a ukáže na posledné biele dvere na pravej strane, pri ktorých stojím. „Lenže teraz tu nie je. V noci musel náhle odísť. Potrebujete od neho niečo, pani profesorka?“

„Nič,“ zaklamem trochu prirýchlo. Popravde mu však chcem poďakovať za to, že mi včera pomohol. Aj keď je to celé poriadne ironické. Veď to kvôli nemu ma napadli! „Možno je to lepšie,“ šepnem si pre seba. Zahryznem si do pery a pevnejšie zovriem tašku. „Ďakujem, pán Rais,“ poviem už nahlas a chytám sa odísť.

„Niekam idete?“ spýta sa ma. Sledujem jeho pohľad od môjho batohu na chrbte až k čiernej taške, ktorú zvieram v ruke.

„Nie,“ odvetím s úsmevom. Nadvihne obočie. Nie som si istá, či zhltol aj moju druhú lož, no je mi to jedno. Som predsa jeho profesorka a nie manželka.

Rozlúčim sa s ním krátkym pokývnutím hlavy a potom odídem z chlapčenskej chodby. Zamierim cez hlavnú budovu na parkovisko, ktoré sa nachádza pod ihriskom. Tašku hodím do kufra až v nej zarachotia zbrane a batoh na sedadlo spolujazdca.

Pred opustením areálu školy sa znovu musím preukázať dvom statným chlapom, ktorí stoja pri bráne. Rovnako ako predtým, aj teraz si ma obaja premeriavajú od hlavy po päty ako nejakú teroristku, ktorá sa chystá vyhodiť do vzduchu prezidentský palác. Jedna moja časť čaká, kedy ma chlapi vyzvú, aby som vystúpila z auta a začnú ho prehľadávať psami cvičenými na vyhľadávanie výbušnín. Ale nič z toho sa nestane. Po necelých piatich minútach trápneho zízania jedného na druhého ma nakoniec prepustia a otvoria mi bránu. Neváham ani sekundu a dupnem na plyn. 

Ako sa mi škola stráca v spätnom zrkadle z dohľadu, cítim sa o pol tony ľahšia. Akoby som sa zbavila ťažkej kotvy, ktorá ma sťahovala ku dnu. Už nikdy sa tam nechcem vrátiť, pomyslím si. No viem, že je to hlúposť. Skôr či neskôr budem musieť prísť späť. Nech sa mi správanie študentov akokoľvek nepáči, túto prácu potrebujem, aby som pomohla svojim rodičom. Keďže otec ostal po duševnom zrútení na vozíku neschopný sa o seba sám postarať a matka musela byť po jeho boku, ostávala som už len ja, aby som platila nájom a aspoň akú takú životnú úroveň. Nemôžem sa vzdať ponúkanej práce, ktorá prišla ako záchranné koleso topiacemu, len preto, že mám nejaké nezhody so študentmi. Musím to vydržať, aj keby som to celé mala prežívať znovu.

Povzdychnem si. Snažím sa sústrediť na cestu a viac o tom nepremýšľať. Potrebujem si vyprázdniť hlavu, aby som bola schopná vrátiť sa späť do školy. Do mesta dorazím asi dve hodiny po východe slnka. Spomalím a rozhliadam sa okolo.

Aj napriek tomu, že som vo Fordthrain strávila skoro každú noc z posledného týždňa, nepoznala som tu ani jediný hotel či ubytovňu. Vždy som sa viac sústredila na pobehujúceho Potomka, než na budovy, čo mi teraz sťažilo pátranie po slušnom ubytovaní. O necelú hodinu sa mi to podarilo a ja sa ubytujem v slušnom moteli na okraji mesta. Ale medzi štyrmi stenami s jednoduchým zariadením nedokážem dlho zostať. Vezmem si jednu zbraň pre prípad núdze a vyberiem sa do mesta.

Je víkend. Ulice sa hemžia rodinami s deťmi, ktorí sa rozhodli dopriať si nedeľný obed v jednej z tých zapáchajúcich reštaurácii. Občas nechápem, ako sa môžu kŕmiť niečím tak divne vyzerajúcim a ešte k tomu všetkému smradľavým ako hnoj. I keď niektoré z tých vecí vyzerali predsa len lákavo – hlavne to, čomu ľudia hovorili sushi.

V jednej z postranných ulíc narazím na knižnicu. Je v starej ošarpanej budove a názov z pozlátených písmen je už celkom vyblednutý. Stisnem kľučku. Našťastie majú otvorené, preto vojdem dnu. Útulný interiér otvorených dvoch poschodí je v priveľkom kontraste s vonkajším svetom, kde síce svieti slnko, no chlad od studeného mora je príliš silný a dokáže prejsť človeku aj cez teplé oblečenie.

Vo vnútri je len pár ľudí, prevažne staršieho veku, ktorí sú príliš zažraní do svojich kníh na to, aby si všimli príchod démona. Krátko kývnem mladšej žene za pultom pri vchode a poberiem sa k regálom. Nehľadám nič konkrétne. V knižnici som nebola od svojho štúdia na Americkej Univerzite. A aj vtedy som viac preferovala školskú knižnicu, než tie ľudské.

Kedysi som skutočne mala čas na čítanie knihy, lenže po tom, čo som odpromovala, sa všetko zmenilo a ja som si musela nájsť prácu. Keď som sa dostala k Asociácii démonov, môj život sa zakladal už len na každodennom boji o holý život pri love Potomkov.

Zodvihnem ruku a prejdem po starších chrbtoch kníh. Látka poznačená časom mi driape brušká prstov, no i tak je to ten najviac upokojujúci pocit, aký poznám. Zastavím sa na jednom z titulov a vytiahnem ho z police. Ruka mi však zastane vo vzduchu. Za sebou zachytím pohyb, tmavú šmuhu, ktorá je prirýchla na človeka. 

Potomok? Napadne mi okamžite. Vzápätí však zavrtím hlavou. Potomkovia nechodia do knižnice. Chodia do nočných klubov, stiahnu v tmavých uličkách či v podchodoch. A už vôbec sa mestom nepremávajú cez biely deň.

„Iba ak by ma sledoval,“ šepnem.

V krku sa mi vytvorí hrča, telo mi zamrie strachom. Automaticky siahnem k pásu, kde ma do panvovej kosti tlačí zbraň. Mysľou mi prebleskne, že som si mala vziať aj nože, aj keď sú pridlhé, aby som ich skryla pod koženú bundu. Na zátylku ma zahreje teplý vánok. Vytrhne ma zo strachu a ja sama sa zasmejem nad svojou paranojou. Správanie Potomkov bolo rovnaké už stovky rokov. Ak by sa zmenilo, svet by zažil apokalypsu.

Spustím ruku a knihu si priložím k tvári. Prelistujem a naplno vdýchnem jej vôňu. Je stará, takže vôňa nesie zvláštnu sladkú prímes. Pousmejem sa a idem si nájsť vhodné miesto na čítanie. Aj keď som tomu tieňu nepriradila žiadny väčší význam, pre pokoj duše si sadnem chrbtom k stene a tvárou k celej knižnici. Skontrolujem dva vchody, spočítam okná i počet ľudí. Až potom sa skloním nad knihu.

   ●●●

Prejde niekoľko hodín. Neuvedomím si to, kým ma slečna od pultu nevyzve, aby som dočítala stranu a neodišla, pretože bude zatvárať. Moja ostražitosť sa vyparila po dvadsiatej strane z prvej knihy. Teraz sa už ležérne opieram o stoličku a nohy mám vyložené na operadle druhej. S nevôľou vstanem, až mi zapraská v chrbte. Telo mi tým naznačí, že som sedela pridlho v polohe, ktorá mu nie je vlastná. Bolesť je o to väčšia vďaka modrinám, ktoré mi pripomínajú, že som ešte nejedla.

Vezmem si rozčítanú knihu a na stole nechám za sebou malú hromádku. Keď vyjdem z knižnice, oprie sa do mňa mrazivý vietor. Knihu si vložím do vnútra bundy a zips si potiahnem až ku krku. V duchu nadávam, že démoni nie sú odolný aj voči počasiu a vyberiem sa späť k hlavnej ulici.

Pomaly sa stmieva. Blíži sa čas Potomkov, ktorí môžu vyraziť za svojou korisťou, rovnako ako čas démonov, či už Temných alebo Svetlých. Dnes to chcem odbaviť rýchlo. Moje telo je unavené, tak isto aj oči, do ktorých sa mi vypálilo ostré svetlo z knižnice. Tentoraz nebudem prieberčivá. Nechce sa mi prenasledovať nejakého úbožiaka či úbožiačku, aby som si nakoniec mohla vziať trochu ich krvi a popritom sa celý čas bála, že ich zabijem.

Zastavím pri prvom neónovom nápise odkazujúcom na klub a vojdem dnu. Mojim jediným šťastím je, že moja tvár neobsahuje žiadne modriny ani škrabance, takže stále môžem niekoho nalákať dobrovoľne.

Klub nie je veľmi plný. Pri bare sedí pár ožranov, ktorí sú tu zjavne od rána a v kúte na druhej strane zas niekoľko mladých chlapcov zabávajúcich sa pri pive. Žiadne dievča nikde naokolo, dokonca aj barman je chlap. Zarazím sa a pomyslím si, či som omylom nevošla do gay baru. Odpovedať si už však nestihnem. Jeden z mladých mieri na záchody a ja ho oddane nasledujem. Počkám pri dverách, kým sa vyčúra. Trvá to akosi pridlho. Začnem si nervózne podupkávať nohou a skúmať puklinky na stene oproti.

Dvere z baru sa náhle pootvoria. Nevojde cez ne žiadny človek, len spopod ne vidieť čierny tieň. Odlepím sa od steny. Predsa len, že by ma sledoval Potomok? Prehltnem na prázdno.

„Hej.“

Otočím sa za hlasom a siahnem po zbrani. No je to iba ten ľudský chlapec, ktorý konečne vykonal svoju potrebu. Tvár má červenú od alkoholu. Zaostrí na mňa a kútiky úst sa mu rozšíria.

„Ahoj.“

„Ahoj,“ pozdravím a okúzľujúco sa na neho usmejem. Zložím ruku zo zbrane. „Nevieš mi povedať, kde je tu východ? Myslím, že som sa stratila.“ Zaklipkám viečkami a nevinne sa poobzerám po chodbe. Akoby som si nevšimla veľký Exit na dverách oproti, ktoré zjavne vedú do uličky za barom.

Chlapec sa ešte viac usmeje a objíme ma okolo ramien. „Samozrejme, že ti pomôžem. Tadiaľto.“ Vykročí ku dverám a potiahne ma so sebou. 

Prevrátim oči. Ľudia sú neskutočne hlúpi. Ako muži tak aj ženy. Ak by som sama nemala žiadne postranné úmysly a bola skutočne len nevinné dievča, ktoré sa stratilo, nasledujúcich niekoľko minút by mohlo byť najhorších v mojom živote. On bol zas hlupákom preto, lebo skutočne veril, že som sprostá a nevinná.

Chlapec otvorí dvere a my sa ocitneme skutočne v zadnej uličke. Nie však v takej, v akej by som chcela. Ulica vedie medzi dvomi vysokými budovami a spája jednu z väčších ulíc s ďalšou. V diaľke vidím tri postavy, ktoré práve cez ňu prechádzajú, no našťastie sú už pomerne ďaleko, aby začuli jeho prípadné výkriky. Musím sa však najesť skôr, než natrafíme na ďalších ľudí.

Zoskočím z malej plošinky do ulice a mávnem na neho, aby ma nasledoval. Bez slov ide ako poslušný psík. Chytím ho za bundu a pritiahnem k sebe. Chce ma pobozkať, no ja mu to nedovolím. Odtiahnem sa a pretočím ho tak, aby narazil do kamennej steny. Načiahnem sa k jeho uchu.

„Dúfam, že to, čo sa teraz stane, budeš zajtra pripisovať alkoholu,“ šepnem. Otvorí ústa, že niečo odpovie, ale ja mu ich prikryjem rukou. Zahryznem sa mu do krku.

Keď sa u mňa po prvýkrát prejavila choroba, kvôli ktorej som sa už viac nemohla stravovať životnou energiou ľudí, krv mi vôbec nechutila. Trvalo roky, kým som si zvykla na jej hrdzavú chuť a pach. Na hustú tekutinu, ktorá je taká horúca, že ma páli v ústach i hrdle, no musím ju piť, aby som prežila. Keď mi však začala chutiť, cítila som opojenie, slobodu a moc. Všetky pocity, ktoré cíti zakaždým Temný démon, keď pije čerstvú krv. Pocity, ktorým by sa mal Svetlý vyhnúť, pretože by ho mohli pohltiť. Rovnako ako môjho strýka.

„Profesorka Drane!“

Vrátim sa do reality. Odtiahnem sa od svojej koristi, ktorá sa zosunie k zemi a prehltnem krv v ústach. Nasledujem mužský hlas, ktorý vyslovil moje meno.

Rais.

Stojí vo dverách do klubu. Na sebe nemá školskú uniformu, ale obyčajné oblečenie tínedžera, ktoré sa k nemu príliš nehodí. Pri pohľade na krv, ktorá mi steká dole bradou, sa mu rozšíria oči od prekvapenia. Stŕpnem. V ťaživom tichu, ktoré prehluší aj hluk z ulíc, neviem nájsť dosť dobrú výhovorku, ktorú by mi Rais zhltol. Nebol žiadny idiot, určite mu už muselo dôjsť, že som pila ľudskú krv. Svetlí démoni mali zakázané piť ľudskú krv. Oni mali byť iní ako Temní, mali mať svedomie, mali s ľuďmi nažívať. Zabiť človeka bolo pre Svetlého démona trestné. Piť ich krv zakázané, no po udalostiach minulých rokov sa to odsudzovalo horšie, než keby ich pár zabijem. A Rais ma videl.

Z tejto situácie nenájdem iné východisko. Spakruky si utriem krvavé ústa a rozbehnem sa preč. Rais ma nezastaví. Nevykríkne znovu moje meno. A ja sa ocitnem na druhej ulici, kde narazím do okoloidúceho. Bez ospravedlnenia sa odtackám cez cestu na druhú stranu ulice a chytím sa zábradlia vedúceho do vchodu výškovej budovy.

Nemôžem sa nadýchnuť. Akoby ma niekto udrel do hrude a vytlačil mi tak všetok vzduch z pľúc. Skončila som! Rais moje tajomstvo prezradí Acheronovi, Ash zas Asociácii démonov, tá najvyššej Súdnej rade. Zavrú ma do väzenia – do Ruskej kobky, Červenej diery v Izraeli či na iné podobne desivé miesto. Zomriem po prvom desaťročí. Moja matka sa zrúti. Nebude si môcť nájsť prácu. Obaja moji rodičia zomrú.

Myšlienky ma drvia ako asteroid z vesmíru. Zatláčajú mi nohy do betónu, takže sa nemôžem pohnúť ani o krok. Nemôžem urobiť nič, aby som následky svojich činov zastavila. Aby som zastavila Raisa. Existujú však len dva spôsoby, ako ho umlčať. Môžem ho zabiť, alebo mu vyrezať jazyk a odtrhnúť ruky. Jedine tak by nemohol skutočne nikomu nič povedať. Siahnem po zbrani na svojom boku. Vlastné myšlienky sa mi priečia, no i tak ju vyberiem z puzdra a skontrolujem zásobník. V duchu hľadám dôvody, prečo by mal byť môj život a životy mojich rodičov dôležitejšie ako ten Raisov. A myslím aj na to, kde je skutočná hranica, ktorú nesmiem prekročiť, aby sa zo mňa nestal môj strýko. Je to teraz, keď sa chystám zabiť nevinného študenta alebo to bude v okamihu, keď zabijem človeka?

Ulicou sa ozve hrdelný výkrik. Spočiatku si myslím, že to bola reakcia nejakého človeka na moju zbraň, no keď zodvihnem hlavu, na druhej strane ulice si všimnem postávať dve ženy pri ľudskom tele. Leží na zemi. Podľa veľkosti ide o muža. Prejdem bližšie a spoznám svoju korisť. Je mŕtvi. Lenže keď som od neho odchádzala, žil!

Šokovane si prezerám jeho vyvalené oči, roztrhaný krk na franforce a rozbitú lebkovú konštrukciu, ktorá vyzerá ako rozbité surové vajíčko. Už od pohľadu je vidieť, že zomrel následkom pádu. Vyvrátim hlavu dozadu. Zrak mi padne na strechu, na ktorej okraji zaznamenám pohyb. Odtiaľ musel spadnúť aj ten chlapec, uvedomím si.

Bezmyšlienkovite sa rozbehnem do zadnej ulice, kde som predtým nechala Raisa. Popri stene vedie železné požiarne schodisko až na strechu. Rozbehnem sa po ňom, pričom schody beriem po dvoch. Niekoľkokrát zakopnem, no pred pádom sa vždy stihnem včas zachytiť zábradlia. Netuším, čo ma tam hore čaká, no pre každú prípad cestou odistím zbraň.

Tesne pred strechou zastanem. Nasajem chladný vzduch zmiešaný so soľou a až potom prekonám posledných pár schodov. Tam ostanem stáť ako obarená.

Predo mnou sa bijú dvaja muži. Jeden z nich má značne navrch, aj keď je v skutočnosti tenký a bez akejkoľvek svalovej hmoty. V jasnomodrých očiach vidieť planúcu surovosť a ešte niečo, čo ma donútilo zastaviť ako náhle som to zbadala. Chuť zabíjať všetko v dosahu.

Za ten krátky čas, čo som pracovala pre Asociáciu démonov, som stretla už niekoľko Potomkov. Jeden bol odpornejší než druhí. A desivejší. Kolegovia mi často hovorievali, že si na nich časom zvyknem, lenže ja som bola zjavne nejaká poondiata výnimka, ktorá si na ich desivý výraz tváre nikdy nedokázala zvyknúť. Mohla som sa stretnúť aj so stovkou Potomkov vedela som, že pri každom jenom stretnutí sa roztrasiem ako prasa pred porážkou. Ani teraz tomu nie je inak. A Potomok zatiaľ trhá Raisa na kusy.

Rais sa sotva stihne vyhnúť jeho rýchlemu výpadu. Potomok s modrými očami jasnejšími než nebo a desivejšími než samotné peklo, sa okamžite zvrtne a znovu ho chytí. Zodvihne ho nad seba ako handrovú bábiku a odhodí do tehlovej steny. Stojím od nich dosť ďaleko, no aj tak začujem, ako starý múr praskne.

Potomok sa rozbehne k Raisovi s rukami nastrčenými dopredu a divým lapaním po dychu. Rais ťažko krváca z rebier, pramienok krvi mu vyteká aj spomedzi vlasov a podľa toho, ako jedna jeho ruka neprirodzene visela pozdĺž jeho tela som usúdila, že je zlomená.

Zodvihnem zbraň a namierim ju na Potomka. Vystrelím skôr, než sa stihne môjho bezmocného študenta znovu dotknúť a ublížiť mu. Guľka zasiahne jeho rameno a odhodí ho meter dozadu. Potomok zaregistruje moju prítomnosť, čím stratím moment prekvapenia. Namierim lepšie a znovu vystrelím. Avšak ruky sa mi priveľmi chvejú od strachu, aby boli guľky schopné zasiahnuť cieľ. Jedna presviští okolo jeho ucha a druhá skončí ďaleko v stene za ním. Rozbehne sa proti mne. V ťažobe stresu pohnem zbraňou a ani keby som za sebou nemala žiadne roky skúseností s lovením Potomkov, zasiahnem ho štyrikrát do hrude.

Potomok do mňa vrazí a mňa odmrští na okraj budovy. Zbraň mi vypadne z ruky na ulicu vedľa mŕtveho tela chlapca. Odtiaľto musel padnúť, pomyslím si. Vzápätí sa však opravím, pretože ho určite zhodil ten Potomok, nepadol len tak. Otočím sa. Práve včas, aby som sa vyhla ďalšej rane. Prekotúľam sa po okraji čo najďalej od Potomka až narazím rukou do železných trubiek. Vyskočím na nohy a zapriem sa nimi do zeme. Vytrhnem asi dvojmetrovú trubku zabetónovanú do zeme.

Potomok na mňa znovu zaútočí. Nemôžem mu dovoliť, aby ma znovu udrel do pŕs. Ešte jedna taká rana a mohol by mi posunúť hrudný kôš a rozmliaždiť srdce. Uhnem sa jeho výpadu a koncom trubky ho udriem do temena hlavy. Zavrčí ako divoké zviera. Na tvári sa mu mihne desivý tieň, ktorý ma ešte viac vydesí.

Pevnejšie zovriem tyč a keď sa ku mne opäť priblíži, vrazím mu ju do brucha. Pretočím sa okolo neho a chcem ho kopnúť, no on je rýchlejší. Zachytí moju nohu a odhodí do strany. Narazím do steny a dopadnem vedľa Raisa.

„Pani profesorka?“ začujem jeho hlas.

Nestihnem sa na neho pozrieť. Potomok ma chytí pod krkom a zodvihne do výšky. Prirazí ma k tehlovej stene. Cítim ako mi praskajú rebrá na mieste, kde na mňa včera padli knihy. Ak by som sa napila viacej krvi, už by boli zahojené. Teraz však prasknú pod náporom sily. Pri tomu zvuku sa Potomok uškrnie od ucha k uchu. Pevnejšie mi zovrie krk a nechýba veľa, kým mi rozdrví hrtan a zabije ma. Bezmocne mu škrabem tvár, bijem ho do hrudi a kopem do stehien.

Zahmlieva sa mi pred očami. Potomok sa náhle skláti k zemi a pustí ma. Pod nohami ucítim zem. Môžem sa nadýchnuť. Zaregistrujem, že ho Rais udrel tyčou, ktorú som ešte pred okamihom zvierala v ruke. Potomok sa na mňa prestane sústrediť a obráti svoj hnev opäť k Raisovi. Udrie ho do boku, kvôli čomu spustí tyč, chytí ho za vlasy, vyvráti hlavu dozadu a zahryzne sa mu do krku. Ešte stále lapám po dychu, no podarí sa mi vyškrabať späť na nohy. S bojovým pokrikom sa rozbehnem proti nim a podoberiem Potomka okolo pásu. Je to chmat, ktorý som sa naučila viac sledovaním amerického futbalu, než v telocvični. Potomok nemá šancu zastaviť ma, a tak obaja preletíme cez okraj strechy.

Moje telo sa na okamih vzdiali od Potomka, akoby chcelo plachtiť vo vetre, avšak vzápätí pristane na ňom s otrasným rachotom. Svet sa mi točí pred očami, v ušiach mi zvoní. O bolesti, ktorá mi prechádza telom, ani nehovorím. Niečo sa podo mnou zahmýri. Potomok sa spamätá skôr než ja a zhodí ma zo seba. Skotúľam sa po kapote auta, na ktorom sme pristáli, na asfaltovú cestu. Ruky si priložím k hlave. Mám pocit, že sa mi každú chvíľu rozletí na tisíc kúskov.

„Profesorka!“ začujem z diaľky.

Dlho mi trvá, kým sa dokážem otočiť za jeho hlasom. Ale miesto Raisa nad sebou vidím stáť Potomka. Na čele mu chýba pokožka, takže vidieť bielu lebku. Celá jeho tvár je od krvi, ktorá je nezdravo tmavá, až čierna. A uprostred toho mora svietia chladné modré oči plné vražednej túžby, ktorými si ma podrobne prezerá. Nerozhodnosť sa mu dá čítať spoza pier. Zdá sa mi to ako celé storočie, keď sa konečne rozhodne. Otočí sa a rozbehne sa preč.

„Profesorka, ste v poriadku?“

Pred sebou vidím Raisa. Jeho hlas preniká cez všetok hluk, ktorý počujem. Pokúsim sa postaviť na nohy, ale moje telo je priťažké, aby som ho udržala vo vertikálnej polohe. Rais mi pomôže oprieť sa o auto.

„Ako ste sa dostali na tú strechu?“ zaujíma ma.

„Keď ste odišli, objavil sa Potomok. Zaútočil najskôr na mňa a zahnal ma na schodisko. Kým som vyšiel hore, dobehol ma aj s tých chlapcom v náručí. Celkom ho vysal a zhodil dole.“

Uškrniem sa. „Si idiot? Prečo si nevbehol do niektorého z bytov a potom preč? Prečo si bežal na strechu?“

Rais neodpovie. Možno sám vie, že bol zahnaný do kúta. Hnevám sa na neho však zbytočne. Pretože aj keby vbehol do niektorého bytu, Potomkovia sú dosť rýchli na to, aby démona poľahky dobehli. Tým by ohrozil aj ďalších ľudí. No na druhú stranu, len odvážny lovec Potomkov by vybehol na strechu, kde by s ním mohol bojovať jeden na jedného bez ohrozenia ľudí. Možno chcel byť Rais len hrdinom.

„Ďakujem, že ste sa vrátili a pomohli mi,“ povie nakoniec. Prikývnem. Nemám srdce priznať pravdu, ktorá sa skrývala v mojom srdci, temnejšom, než som si doteraz myslela.

„Veľmi som nepomohla. Ten Potomok mal byť mŕtvy.“ Povzdychnem si. Načiahnem sa k uchu, vyteká mi z neho krv.

„Vezmem vás do školy na ošetrovňu. Pri tom páde ste sa mohli vážne zraniť,“ vyhlási Rais. V jeho hlase skutočne počujem náznak obavy. Jedna moja časť sa chce usmiať, poďakovať mu, ísť s ním bez reptania. Tá naivná časť. Iniciatívu však prevezme jej pravý opak.

Aj napriek bolesti a pocitu, že omdliem, sa odlepím od kapoty a postavím sa proti nemu. „To urobím skôr ja. Vezmem vás späť do školy, pán Rais, ale na ošetrovňu s vami nepôjdem. Obaja veľmi dobre vieme, čo ste v tej uličke videli. Rovnako ako vieme, že to pri prvej príležitosti zavesíte na nos Acheronovi, aj keď tomu nerozumiete.“

„Tak mi to vysvetlite, pani profesorka,“ skočí mi do reči. „Prečo ste pili krv človeka. Myslel som si, že ste Svetlá démonka.“

„To som. Stále som Svetlý démon, aj keď pijem ľudskú krv. Aby ste vedeli, nerobím to z vlastnej vôle. Alebo preto, že by som túžila cítiť moc, či byť ako vy. Robím to preto, že musím. Viac vedieť nepotrebujete.“

Rais sa mi pozerá do očí. Snaží sa v nich vyčítať ešte niečo viac, čo by doplnilo moju výpoveď. Keď sa mu to nepodarí, rezignovane zvesí plecia.

„Predpokladám, že nič, čo by som povedala, by vám nezabránilo v tom, aby ste to nahlásili Acheronovi,“ konštatujem.

„Máte pravdu. Je mi ľúto, pani profesorka. Ash mi je ako brat a ja mu nemienim klamať. Aj keď ste mi zachránili život, jemu som dlžný oveľa viac ako vám. A potom sa rozhodne, čo s vami bude ďalej.“

Chce sa mi smiať. „Naozaj si myslíte, že sa vrátim späť do školy?“ spýtam sa ho s vážnou tvárou.

Rais sa zháči. „Utečiete? Len preto, že som vás videl?“

„Nie preto,“ pokrútim hlavou. Naozaj ničomu nerozumie. „Acheron si moje tajomstvo nenechá pre seba. A Svetlí démoni majú zakázané piť ľudskú krv. Ak mu to poviete, budete mať na svedomí moju smrť. Možno je vám známi prípad Lenah spred pár rokov.“

Raisovi zasvietia oči. „Lenahovci zo Sacramenta. Celá rodina roztrhaná na kusy behom sobotňajšej večere. Vraha nikdy nechytili. Avšak v našom svete bol obvinený profesor dejín Robert-“

„Drane,“ dokončím, ani pritom nemrknem. „Môj strýko bol šialený už pár rokov. Potom náhle vysal tých ľudí a roztrhal ich ako zviera. Bol to ten najohavnejší čin, ktorý otriasol základmi našej rasy. Kvôli nemu sprísnili zákon o pití ľudskej krvi. Strýka odsúdili na doživotie v Červenej diere, nikdy ho však nechytili. Takže, čo by sa asi tak stalo s neterou najdesivejšieho vraha posledného storočia, ak by sa Súdna rada dozvedela, že sa možno uberá rovnakým smerom.“ Nebola to otázka.

„Popravili by vás. Ako výstrahu iným,“ odvetí. „Lenže Acheron taký nie je. Ak mu vysvetlíte, prečo to robíte a všetky riziká, ak to povie niekomu ďalšiemu, bude mlčať.“

Nakloním hlavu. „Vážne tomu veríte, pán Rais? Že by Ash urobil niečo pre Svetlú démonku, ktorú chce posledný týždeň dostať zo školy za každú cenu?“

„V tej knižnici vám predsa pomohol. Alebo nie?“

Začervenám sa. Samozrejme, že o tom vie. Je to Acheronova pravá ruka. Určite vie o všetkom, čo jeho kráľ robí.

„Nepoviem mu to, pani profesorka.“ Spozorniem. Vo vnútri mňa sa rozhorí malé svetielko nádeje, no Rais vzápätí pokračuje. „Dám vám čas, aby ste mu to mohli vysvetliť sama. Bude vás považovať za úprimnú, zapôsobí to na neho. Jeden deň by mal stačiť. Potom sa to Ash dozvie odo mňa.“

Vyprsknem. Naozaj mi práve dáva ultimátum? Možno je to z prekvapenia Raisovho rozhodnutia, ktoré zahrňuje moju záchranu alebo z toho, že som si pri páde udrela hlavu, no svet sa mi zatočí pred očami. Znovu sa musím oprieť o auto.

„Čo mi zabráni v tom, aby som ešte tu na mieste nezastrelila, pán Rais?“ spýtam sa. Moja otázka ho ku podivu neprekvapí.

„Neverím, že by ste ma zastrelili. Vy, ktorá ste ochotná vrhnúť sa pred letiacu ohnivú guľu, len aby ste ochránili Temného démona. Alebo ochotná klamať priamo riaditeľovi o tom, že vás pochovali zaživa. Mám pokračovať?“

Zasmejem sa. „Máte pravdu. Nemohla by som vás zabiť, aj keby som veľmi chcela.“ S povzdychom mu položím ruku na zdravé plece. Zapriem sa do neho a postavím sa na nohy. V tom istom okamihu, mu vrazím lakťom z celej sily do rany na rebrách. Rais v bezvedomí padne na zem. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 10. kapitola:

6. Liloušek
07.03.2016 [22:33]

Vážně super příběh, moc se mi to líbí, jen tak dál. Emoticon

5. Trisha přispěvatel
07.03.2016 [21:25]

TrishaJééééééééééééééééJ!!!!!!!!!!!!!!! Konečne!!! dúfam, že si znovs nedáš takú dlhu pauzu. ešte s takým koncom!!! teším sa, ýe znova pokračuješ. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Adan12
07.03.2016 [21:06]

Jen jedna věc mě zastavuje od toho, abych to dál nečetla kvůli tvé nezodpovědnosti vůči čtenářům a to originální a skvěle psaný příběh, ale i má trpělivost je téměř u konce. Buď budeš muset být rychlejší, nebo přijdeš a dalšího člověka.

3. kath
07.03.2016 [15:36]

Ano Konečne pokračovanie a ešte aké zaujímavé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Dúfam, že ďalšia kapitola pribudne rýchlo
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. miky
07.03.2016 [15:27]

Boze tak dlho som na toto cakala Emoticon a dockala som sa v plnej parade Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon mas uzasny styl pisania uplne ma to vtiahlo do deja Emoticon Emoticon Emoticon Rais je super a som zvedava na novu kapcu lebo ten koniec ma mierne znepokojil Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
07.03.2016 [12:29]

mima33Nemôžem uveriť, že si pridala novú časť. Po toľkej dobe som už ani neverila, že sa dočkáme pokračovania. Priznávam, že aby som sa dostala do deja, musela som si prečítať predchádzajúcu časť, no som späť v deji a teším sa na ďalšiu časť.
Nedivím sa, že Sophia nechce tráviť čas v škole plnej agresívnych maniakov, ktorí sa ju pokúšajú zabiť. Táto kapitola bola pekne akčná, boj s Potomkom bol super a Rais je svojim spôsobom milá postava. Len celkom nerozumiem, prečo ho omráčila Emoticon
No, s ďalšou časťou sa snáď poponáhľaš a nenecháš svojich čitateľov zasa dlho čakať Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!