OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 16. kapitola

13.07.2016 (13:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1564×

16. kapitola

„Takže ste strávili noc spolu? To je romantické!“

Zhrozene sa pozriem na Roxy. Jej tvár je zaplavená jasnou žiarou vzrušenia, až mi z toho očervenejú líca. Bezmyšlienkovite vyskočím na nohy, pričom si skoro vytrhnem hadičku s transfúziou z ruky. Bolestivo skrivím tvár. Zveziem sa späť na stoličku.

„Čo je na tom romantické, prosím ťa,“ spýtam sa podráždene.

„Všetko,“ odvetí bez váhania. „Od začiatku sa správate ako nepriatelia na život a na smrť. Ale v chlade, na pokraji smrti, ste si dokázali navzájom pomôcť. Keď vás konečne našli, vraj ste boli schúlení v klbku ako dve mačiatka. Kiež by som to mohla vidieť,“ zafňuká.

„Neboli sme ako mačky. Urobila som to len preto, že inak by sme zamrzli,“ rázne namietnem.

Roxy zamáva rukou vo vzduchu a tým odhodí moju obhajobu. „Aj keď pôsobím na škole ako doktorka v podstate rovnakú dobu, ako sem chodí Acheron, nikdy som nemala príležitosť dotknúť sa ho. Je to knieža, ktoré sa len tak ľahko nezraní. Závidím ti, Sophia, že si s ním mohla ostať zamknutá v mraziaku a túliť sa k nemu.“

Prevrátim oči v strop. Nech poviem doktorke čokoľvek, stále si bude mlieť svoje. Je to ten typ, ktorý sa nadchne aj pre nový kus pekného oblečenia. „Takže by si chcela aj to, aby ťa naháňali Potomkovia, chceš s nimi bojovať a čeliť smrti zamrznutím?“

Moje slová ju vrátia do reality. Keď som prišla do jej ordinácie, už o všetkom vedela. Vlastne o všetkom vedela celá škola, vďaka niekoľkým Strážcom, ktorí sa vrátili na univerzitu ešte pred svitaním. Ja som jej doplnila pár detailov, pričom som vynechala tú časť, ako mi Acheron nanútil svoju krv. Roxy len z môjho oblečenia bolo jasné, že som stratila dosť krvi, preto neváhala a okamžite mi poskytla transfúziu, aby doplnila moje „zásoby“. V skutočnosti mi tak pomáha viac, než si myslí.

„Ako sa majú tvoji pacienti?“ zmením tému.

„Výborne. Dnes ráno som prepustila všetkých okrem jedného. Myslím, že jeho úplnému zotaveniu bude predchádzať ešte dlhá rehabilitácia.“

„To som rada,“ usmejem sa nad tou dobrou správou a zahľadím sa na biely záves, ktorý nás oddeľuje od lôžkovej časti.

Ak bol Roman prepustení znamenalo to, že sa už dopočul o mojom „výlete“ do mesta. Včera som mu prisahala, že tam nepôjdem, no svoj sľub som hneď porušila. Zrejme je naštvaný, ale mohol ma prísť aspoň pozrieť a prezvedieť sa, či som vôbec prežila masaker. Tá myšlienka ma trochu rozľútostí.

Až ma Roxy konečne prepustí so slovami, aby som dávala na svoje telo väčší pozor, pretože jazvy uberajú na ženskej kráse, zamierim hneď do svojej izby. Predtým, než sa začnem venovať svojim povinnostiam si doprajem horúcu sprchu s veľkým množstvom mydla. Tmavé vlasy si ako vždy sčešem do vrkoča na temene hlavy a na seba si oblečiem bielu uniformu profesorky. I keď je nedeľa a na škole nie je žiadne vyučovanie, cítim sa v nej prekvapivo pohodlne.

Pred obedom zamierim k riaditeľovi. Cestou stretnem niekoľko študentov, ktorí si potichu šepkajú medzi sebou. Neviem, o čom hovoria a ani ma to nezaujíma. Pravdepodobne má väčšina z nich rovnaké informácie ako doktorka alebo si vytvárajú nové vlastné teórie. Keď prechádzam cez spojovaciu chodbu, zarazím sa. Do oka mi udrú dve čierne autá, ktoré stoja pred univerzitou a z ktorých práve vyťahujú dve telá. Sú zabalené v bielych vreciach na mŕtvoly, preto neviem, komu patria. Žeby to boli Strážci, ktorých včera večer zabil Potomok...

Z budovy vybehne riaditeľ. Rozhorčene máva rukami, rozkrikuje sa. Margaret Coln vystúpi z jedného z áut a bez záujmu ho počúva. Privriem oči, v šume si nájdem ich rozhovor.

„Zbláznili ste sa! Ako ste si vôbec niečo také mohli myslieť?“ hnevá sa riaditeľ. Ešte nikdy som ho nepočula takého naštvaného ako práve v tejto chvíli.

„Upokojte sa. Nie je to predsa nič hrozné. Už nie sú živí. Sú to len dve mŕtvoly, nič nemôžu spraviť. Vám, ani mne.“

„O nás tu predsa nejde. Môžu byť mŕtvi, no čo na to povedia študenti, keď sa dozvedia, že v škole máme uskladnených dvoch Potomkov?“

Prepadne ma hrôza. Počula som dobre?!

„Študenti sú vaša starosť, riaditeľ. Potomkovia tu ostanú do zajtrajšieho večera, kedy si po nich prídu ľudia z mojej organizácie. Zatiaľ ich uložíme do mraziaka, kde schovávate krv, ako som vás už informovala. Takže, čo keby ste mojim chlapcom ukázali cestu?“

Zatackám sa. Margaret to myslela vážne. V tých vreciach boli mŕtvoly Potomkov a ona ich chcela... Nemožné! Neodpustiteľné!

Rozbehnem sa po chodbe. Riaditeľa dostihnem práve v okamihu, keď Strážcovia ukladajú mŕtve telá do mraziaka. Následne zamknú celú jedáleň a k dverám sa postavia dvaja Strážcovia. Pristúpim k Johnovi Erickovi.

„Prečo si ju nezastavil?!“ zvýšim hlas.

Riaditeľ sa na mňa otočí a premeria si ma od hlavy po päty. Na bledej tvári sa mu zjaví upokojujúci úsmev. „Sophia. Som rád, že si už v poriadku. Čo-“

„O mňa sa teraz nestaraj,“ zahriaknem ho. Som drsná, no som príliš naštvaná, aby som si dávala pozor na nejakú úctu. „Prečo si ráznejšie nezakročil proti Margaret? Myslela som, že si riaditeľom školy. Ale čím dlhšie tu som, tým viac mám pocit, že väčšie slovo tu má Acheron, než ty. A teraz Margaret.“

„Sophia, upokoj sa. Poďme do mojej kancelárie – tam sa v pokoji porozprávame.“ Chytí ma za ruku a odvedie preč z dohľadu nastrčených uší, ktorých je plná celá škola.

V riaditeľovej pracovni sa posadím do kresla. Jeho pracovňa už vôbec nepripomína to hrejivé pokojné miesto, skôr hlbokú tmavú noru. Je pochmúrna. Záclony na oknách sú zatiahnuté, takže dnu neprejde ani najmenší lúč svetla. Miestnosť osvetľuje iba slabá zelená lampa na stole. John v takomto prostredí vyzerá bledšie a staršie zas o niekoľko rokov. Jeho pleť je sivastá, nezdravá. Mám chuť sa spýtať, kedy si naposledy doprial poriadny odpočinok, no som príliš naštvaná, aby som sa starala o jeho zdravotný stav.

Zamľaskám. „Povieš mi, prečo dovoľuješ Margaret, aby sa hrala na tvojom pieskovisku?“

John sa zasmeje môjmu prirovnaniu. „Pochop, mám zviazané ruky. Asociácia je vážená organizácia po celom svete, zbavuje nás Potomkov, ktorí tak radi zabíjajú démonov. Preto je neradno si ich znepriateliť.“

„Ale no tak,“ vprsknem. Väčšiu hlúposť som už dlho nepočula. „Nechci mi povedať, že práve tebe na niečom takom záleží.“

„Bohužiaľ, mi na tom musí záležať. Aj napriek jej správaniu, výsledky sú celkom prijateľné. Pozri, zbavila nás dvoch Potomkov behom jedinej noci, vďaka čomu ostáva už iba jeden. Keď odstráni všetkých, študenti sa budú môcť opäť vrátiť do svojho normálneho zabehnutého života. V porovnaní s tým je trochu nášho nepohodlia zanedbateľného.“

Zanedbateľné... To slovo sa mi ozýva v hlave ako ozvena. Predo mnou viac nesedel John Erick, ktorého som poznala. Bol to úplne iný človek. Človek, ktorý sa mi ani trochu nepáčil. Ako mohol klesnúť tak hlboko? Mám sto chutí mu jednu vraziť, aby sa spamätal. Miesto toho však len poklepkám prstami o drevenú opierku.

„Takže, aj keď sa mi niektoré jej rozhodnutia nepáčia,“ dodá, „musím byť ochotný ich rešpektovať. Môžem vystrkovať rožky, Sophia, ale to je celé.“ Povzdychne si. Oprie sa o operadlo a povzdychne si. „Teraz mi povedz, čo sa tam vlastne včera stalo. Po škole kolujú nejaké reči, no veriť im by chcelo minimálne jednu fľašu alkoholu.“

Neviem, čo John Erick počul a čo z toho bolo také neuveriteľné, no ja mu rozpoviem celú svoju verziu. John ma pritom ani raz nepreruší. Až skončím, položí si ruky na stôl a oprie si o ne bradu. Vyzerá zamyslene. Som prekvapená, že mi ešte nevynadal. Tentoraz som povedala pravdu aj s tým faktom, že som predtým skoro zabila Raisa, a preto sa tam zjavil Acheron, dokonca aj to, že mi dal napiť svojej krvi, keď som umierala. Ticho medzi nami trvá pridlho.

„Takže tvrdíš, že Acheron už pozná tvoje tajomstvo?“

Prevrátim oči. Nemôžem uveriť, že toto je to, čo ho najviac zaujíma. „Presne tak. Povedala som mu, nech sa sám rozhodne, ako s tou informáciou naloží. Predpokladám však, že nepotrvá dlho a príde si po mňa Margaret.“

Riaditeľ pokrúti hlavou. „Poznám Asha už nejakú tú dobu a neverím, že by bol taký hlupák a využil túto informáciu proti tebe. Síce je to Temný démon, no je to ten najčestnejší z nich. Môžeš mu veriť.“

Moje prekvapenie sa stupňuje. Veriť Acheronovi? Kráľovi Temných démonov?

„Zároveň by sme to mohli využiť vo svoj prospech. Ak-“

Dvere do pracovne sa otvoria a návštevník vytrhne riaditeľa z premýšľania. Nahnevane sa točím, no keď uvidím čiernovlasého leva nahnevane stáť vo dverách, v ústach mi neostane miesto pre výčitky. Dúfam len, že nepočul náš malý rozhovor.

„Ste tu obaja, výborne,“ zachripí. Posadí sa do kresla vedľa mňa a Rais, ktorého som si predtým nevšimla, od vnútra zavrie dvere. „John, dostala sa ku mne správa, že si dovolil Margaret nechať v našom mraziaku dve mŕtvoly Potomkov. Je to pravda?“

„Bohužiaľ, áno,“ pritaká riaditeľ. Acheron ďalej argumentuje a John používa rovnaké výhovorky, akými odrazil aj mňa. Počúvam ich, avšak nezasahujem. Som rada, že aspoň na niečom sme sa s kráľom Temných démonov zhodli. Keď skončia a zdá sa, že už nie je nič, čo by si mohli povedať, Acheron vstane.

„Je tu ešte niečo, o čom chcem s tebou hovoriť,“ zastaví ho riaditeľ. Tuším, o čom s ním chce hovoriť, preto kopnem do stola, aby som ho zastavila, no on môj protest rázne odignoruje. Ash zapadne späť do kresla. „Sophia mi už stihla povedať, čo sa vám stalo v meste. Vlastne mi povedala o všetkom,“ zdôrazní.

Ash mi venuje pohľad, potom sa zasmeje. „Samozrejme. Mohol som tušiť, že o tom budeš vedieť.“

„Takže, iste vieš, že Sophia by sa mala kŕmiť rovnako ako vy. Aj keď väčšinu času vydrží na konzervovanej krvi, bolo by lepšie, ak by dostávala pravidelnejšie dávky tej čerstvej. A keďže máme stále hlásený stav pohotovosti, možno by si jej mohol ponúknuť tú svoju.“

„Čo?!“ skríkneme obaja naraz. Postavím sa zo stoličky a pokrútim hlavou. Netušila som, že riaditeľ chce Acheronovi navrhnúť niečo také stupídne. Inak by som mu v tom hneď zabránila.   

„Prepáčte, že vás prerušujem, ale niečo také je nepredstaviteľné,“ zapojí sa do nášho rozhovoru Rais. „Acheron je kráľ Temných démonov, nemôže svoju krv dávať len tak hocikomu. A už vôbec by ju nemal dávať Svetlej démonke. Prepáčte, pani profesorka.“

„To je v poriadku,“ prikývnem. Úplne s ním súhlasím. „To tak, John, Rais má pravdu. Ako ťa vôbec niečo také mohlo-“

„O tvojom stave vieme iba my traja v tejto miestnosti,“ protestuje riaditeľ. „Preto je môj návrh viac logický než hlúpy. Som už starý a nemôžem byť tvojim jediným zdrojom čerstvej krvi, ak sa niečo stane, Sophia. Preto by mal Acheron pristúpiť na môj návrh. Čo myslíš, Acheron?“

Zabodnem pohľad do čiernovlasého leva. Má nečitateľnú tvár, no podľa doterajších skúseností s ním som si istá, že odmietne. Naštve sa, že mu vôbec takú ponuku John predkladá, a odmietne. Tak prečo nič nehovorí?

„Budem si to musieť premyslieť,“ povie náhle. Úplne mi tým vyrazí dych.

„Ale Acheron,“ ozve sa Rais. Ash ho preruší jediným zdvihnutím ruky.

„Pokiaľ je to všetko, čo si so mnou chcel prebrať, riaditeľ, pôjdem. Dám vám neskôr obom vedieť, ako som sa rozhodol.“ Vstane a bez slova odíde z riaditeľovej pracovne. Stále sa mi tomu nechce veriť. On nad tým bude uvažovať?

Otočím sa na riaditeľa a krátko pokyniem hlavou. „Ospravedlň ma, tiež pôjdem.“ Vybehnem z jeho kancelárie, pričom skoro zrazím Mayu k zemi. Acherona s Raisom dostihnem ešte na schodoch. „Je to ten najšialenejší nápad, aký som kedy počula,“ zvýšim hlas, „a ty povieš, že o tom popremýšľaš? To ste snáď dnes pili krv z rovnakého dievčaťa, že máte také hlúpe nápady alebo ste sedeli pridlho na slniečku?“

Ash sa usmeje svojim jedinečným úsmevom, pri ktorom si nikdy nie som istá, či ho myslí vážne. „Upokoj sa, Drane. O nič predsa nejde. Počula si riaditeľa, vidí v tom viac logiky-“

„Riaditeľ vidí logiku aj v tom, že Margaret napchá dve mŕtvoly Potomkov do školskej jedálne,“ preruším ho. Chytím sa za koreň nosa a hlasu si povzdychnem. Ak o tom bude ďalej premýšľať, praskne mi hlava. „Zabudni sa jeho ponuku, Acheron. Proste mu povedz, že to neurobíš, dobre? Aj tak by som s tebou nepočítala.“ Prešuchnem sa okolo neho a nechám to plávať.

Ash si zo mňa chcel najskôr len vystreliť – dať mi nádej predtým, než o všetkom povie Margaret a ja skončím na popravisku. Kiež by som sa ho radšej spýtala, či už premýšľal o svojim ďalšom kroku, než... Ah, prekliaty riaditeľ!

Prejdem do spojovacej chodby, keď do mňa narazia dvaja Strážcovia. Musím sa zachytiť steny, aby som nespadla. Prebehnú na druhú stranu a stratia sa za dverami internátu. Naštvane sa vystriem. Členovia komanda majú zakázané chodiť do budovy internátu. „Najskôr im riaditeľ dovolí strčiť dve mŕtvoly do školskej jedálne, teraz toto. Čo príde nabudúce? Zrovnajú školu zo zemou, aby si tu mohla Asociácia postaviť novú pobočku?“ Vytiahnem si rukávy na saku a v mysli si už predstavujem, ako tých dvoch hlupákov stiahnem z kože, keď v tom univerzitou otrasie výkrik.

Rozbehnem sa za ním. V spoločenskej miestnosti na internáte panuje chaos. Študenti bežia do spojovacej chodby i von. Každý má bledú tvár a panický strach. Pokúsim sa zastaviť nízku študentku, aby mi objasnila, prečo všetci tak zbesilo utekajú, no márne. Keď sa spoza rohu vynorí študent so zakrvaveným sakom, stuhne mi krv v žilách. Podľa spôsobu, akým uteká, usúdim, že krv nie je jeho. So zlou predtuchou vyrazím smerom odkiaľ vyšiel.

Kráčam dole schodmi na ošetrovňu a zatajujem dych. Na zemi i po stenách sú krvavé škvrny. Hrdzavý zápach sa šíri chodbou ako hrozivá predzvesť. Dvere na ošetrovni sú vykopnuté. Až uvidím výjav pred sebou, zveziem sa do červenej mláky na zemi.

Srdce mi búši na sluchoch, výkriky študentov sa stratia v diaľke. Krv. Všade je krv. Biela, čistá ošetrovňa sa zmenila na červenú. Akoby sa niekto rozhodol maľovať, no nezakryl nábytok ani podlahu. Miesto toho sa len naštval, keď sa mu karmínová farba vyliala aj na pracovný stôl či skrine, a preto všetko poprehadzoval. Z natrhnutého závesu pritom ešte stále kvapká čerstvá krv.

Spod dvier vykúka niečie telo. Podľa čiernej sukne s bielym lemom spoznám Temnú študentku. Prejdem štvornožky k nej a skontrolujem pulz. Žiadny nemá. Telo bez hlavy by sotva nejaký malo. Roztrasiem sa. Dvíha sa mi žalúdok, nedokážem sa na tú hrôzu pozerať. No v tom si pod závesom všimnem nohu na opätku. Roxy. Došuchcem sa k nej, chytím ju za členok a strhnem záves. V ruke držím odtrhnutú končatinu. Zo tepny  vystrekne horúca krv. Prevráti sa mi žalúdok. Vyvraciam žalúdočnú kyselinu zmiešanú s nestrávenou krvou.

„Roxy?!“ skôr zašepkám, než zakričím.

Na druhom konci ošetrovne je ďalšie telo. Patrí mužovi, ktorý tu predtým ležal. Posledný zo Strážcov, ktorý mal dokončiť svoju liečbu a odísť domov. Pohľadom preletím miestnosť. Hľadám Roxy. No viem to skôr, než ju nájdem. Leží za posteľou v krvavej mláke. Noha nie je jediná, ktorá jej chýba. Skríknem jej meno. Má bledú tvár, nehýbe sa. Hrejivé oči, ktorými mi videla vždy až do duše, sú teraz studené ako ľad. Pritisnem si jej telo k hrudi. Chcem plakať, no vychádzajú zo mňa iba zvuky podobné zavíjaniu.

Doktorka Roxy je mŕtva. Jej krv mi zmáča oblečenie, páli ma na nahej pokožke a jej telo mi ochabnuto visí v náručí. Výkriky študentov okolo internátu sa stupňujú.

„Videli ste ho? Kam išiel?“

„Nina. Zabil Ninu. Narazila do neho na dievčenskej chodbe.“

„Kde sú tí prekliati Strážci, keď ich potrebuješ?“

„Kam máme bežať? Derek! Kde sa skryjeme?!“

„Voda. Počul som, že Potomkovia nenávidia vodu.“

Prestanem sa chvieť. Potomkovia. To slovo sa mi usadí v mysli. Prepadne ma temnota. Vo vnútri zrazu nemám nič, len prázdnotu, čistú a čiernu ako noc. Spustím Roxyno telo späť na zem. Vyšplhám sa na nohy a zamierim preč z ošetrovne. Keď vyjdem hore schodmi, spoločenská miestnosť zíva prázdnotou. Dvere do spojovacej chodby sú vytrhnuté z pántov. Nepochybne...

Rozbehnem sa po schodoch do svojej izby. Dvere mám pootvorené a na bielom dreve svieti červený odtlačok. Moja myseľ sa nad tým na chvíľu pozastaví, kým spod postele vytiahnem čiernu tašku a z nej vyberiem jednu zo šablí. Áno, jedna bude stačiť. Potom už viem, kam mám ísť. Kde mám hľadať zdroj tohto chaosu a smrti. Cestou narazím ešte na niekoľko krvavých scenérii. Žiadna z nich ma už však citovo nezasiahne.

Vyjdem na chodbu, ktorá vedie do riaditeľovej kancelárie. Proti mne vybehne študentka, ktorá je taká vydesená, že nedáva pozor. Odstrčím ju nabok, zatacká sa a padne na schody. Na konci chodby sa krčí pár ďalších študentov. Sú to Svetlí i Temní démoni, ktorých výkriky mi režú uši. Medzi nimi dokážem rozoznať riaditeľa. Má dotrhané oblečenie a na tvári dlhý krvavý škrabanec. Po jeho boku stojí Maya, ktorá sa krčí k ostatných študentom. Spoznám i dvoch Strážcov, ktorí sa vehementne snažia skryť za svojimi mohutnými telami biele vlasy. Potomok si ich všetkých zahnal pekne do kúta. A jediný, kto s ním bojuje, je Acheron.

Kráľ Temných démonov pri sebe nemá žiadnu zbraň. Preto s ním Potomok môže hádzať od steny k stene ako so smetím. Chvíľu sledujem ten výjav. Potomkove pohyby sú ladné, v jeho rukách spočíva obrovská sila. Modré oči mu žiaria živou túžbou po krvi. Vôbec nepripomína niekoho, kto mal byť už pár hodín mŕtvy...

Potomok odhodí Acherona k skupinke krčiacich sa démonov. Sú slabí, vystrašení. Samozrejme, každý sa bojí smrti. A kto nie, je hlupák.

Pevnejšie obmotám prsty okolo rukoväte šable. Prekvapivo po prvý raz, keď čelím Potomkovi tvárou v tvár, necítim ani štipku strachu. Jediné, čo cítim je chladný pokoj. Roxy je mŕtva. Nasajem vzduch do pľúc. Mieša sa v ňom pot so zápachom krvi, ktorou je môj súper posiaty. Vnútro mi zaplní prázdnota. Rozbehnem sa proti Potomkovi.

S bojovým pokrikom ho odstrčím do steny, než si ma stihne všimnúť. Sekám po ňom šabľou, pričom jediné, po čom túžim, je vidieť jeho čiernu krv, ako mi pretečie medzi prstami. Vyskočím do výšky, obmotám mu nohy  okolo krku a zrazím ho k zemi. Stačil by jediný zásah do hlavy, aby umrel. No on sa uhne, zhodí ma zo seba a ja sa odkotúľam preč. Keď znovu stojíme proti sebe, pri pohľade do jeho modrých očí si pomyslím, že sa v nich skrýva rovnaká chladná prázdnota, ktorá nateraz opantala i moje telo. Takže takto nejako sa Potomkovia cítia pri lovení svojej koristi.

„Sophia, pozor!“

Potomok využije moje zaváhanie a napadne ma. Poľahky sa vyhnem jeho útoku a odseknem mu vystrčenú ruku. Kvapky krvi ofŕkajú moju tvár. Potomok zreve od bolesti a skláti sa k zemi. Jediným seknutím mu oddelím hlavu od tela. Zakotúľa sa k riaditeľovým nohám a čierna krv vymaľuje steny na chodbe. Potomkove telo bez života padne na zem. Niekto vypískne. Diváci sa začnú radovať, no ja sa nezmohnem ani na úsmev. Je koniec. Avšak jeho smrť prišla príliš rýchlo.

Otočím sa k démonom a nájdem si medzi nimi jedinú tvár. Dlhými krokmi prekonám tých pár metrov, čo nás delí, napriahnem sa a skôr, než si to ktokoľvek z tých nadšencov stihne uvedomiť, pritlačím krvavú špičku šable Margaret Coln na bledý krk. Riaditeľka Asociácie démonov vypúli oči.

„Drane!“

„Pani profesorka!“

„Sophia, zbláznila si sa?!“

Odvšadiaľ počujem hlasy. Vydesení študenti od nás odstupujú a bežia sa skryť. Ostane len riaditeľ, čiernovlasý lev, Rais a dvaja Strážcovia. Pohnú sa dopredu, no ja ich okamžite varujem: „Urobte ešte krok a moja šabľa v tom momente rozpára riaditeľke hrdlo.“

Sama sa strasiem nad vlastným hlasom, ktorý je až neprirodzene pokojný. Strážci zastavia, vymenia si pohľady, no ďalej sa nepriblížia. Vzduch okolo mňa zhustne a je prešpikovaný napätím. Pohrávam sa s pokušením pohnúť zápästím a ukončiť túto frašku.

„Sophia, zlož zbraň,“ skúsi to so mnou riaditeľ.

Neubránim sa úškľabku. „Znie to ako rozkaz, John. Ale nemyslím si, že si v situácii, kedy by si mi mohol rozkazovať.“

Bola to aj jeho vina. Niesol na rukách krv doktorky i študentov. Mal toľko príležitostí vyhnať komando. Vyhnať Margaret z univerzity. Ak by to urobil, nič z toho sa dnes nemuselo stať.

„Sophia-“

„Vy mlčte,“ zahriaknem Margaret. Pritlačím šabľu a na alabastrovej pokožke sa jej objaví pramienok jasnočervenej krvi. Moje telo sa vzrušene otrasie. „Už ste povedali a urobili dosť, nemyslíte?“

Nenávidím ju. Kvôli nej Roxy umrela. Krv mi kypí v žilách a v ústach sa mi hromadia jedovaté slová. Chcem ju rozsekať na kúsky, opľuť ich a pohodiť niekde medzi ľudskými smeťami. Nič viac si nezaslúži. Je to ten najhorší odpad zo sveta démonov.

„Sophia, nekonáš racionálne,“ ozve sa znovu riaditeľ.

„Ak by sme tu konali všetci racionálne, nikto by dnes nemusel umrieť, nemyslíš?“

Ash na druhej strane sa zahmýri. „Čo chceš urobiť, Drane? Zabiješ ju?“

„Pokiaľ ti šabľa v mojej ruke, ktorá jej mieri na krk nie je dostatočnou odpoveďou na tvoju hlúpu otázku, tak mi povedz ešte raz Drane a budeš ďalší na rade.“ Moje slová ho umlčia, len Rais zavrčí ako divoké zviera. „A odvolaj láskavo svojho psa. Teraz sa budú rozprávať dospelí. Margaret Coln, pristúpime k vášmu súdu.“

Niekoľko démonov nasaje vzduch. Pokračujem: „Boli ste obvinená zo zanedbávania svojich povinností. Ako riaditeľka Asociácie démonov ste mali chrániť životy ľudí, démonov a svojich podriadených, Strážcov. Lenže vy ste svojimi ľahkovážnymi rozhodnutiami, arogantnosťou a sebeckosťou spôsobili smrť najmenej piatich členov komanda i niekoľkých ľudí. Následne ste do školy plnej študentov priviedli nebezpečného Potomka, ktorý spôsobil ich smrť. A taktiež smrť univerzitnej doktorky Roxy. Dôkazy na vaše usvedčenie sú po celej škole. Výpoveď svedkov nebude potrebná. Chcete povedať niečo na svoju obranu?“

„Toto je šialené,“ zalapá po dychu. Tvár jej bledne a na spánkoch sa jej objavia prvé kropaje potu.

„Takže sa vzdávate práva prehovoriť vo svoj prospech,“ vyložím si to po svojom. „Prejdime teda k rozsudku. Margaret Coln, riaditeľka Asociácie démonov, najvyšší generál armády komanda, členka Zlatej koruny, boli ste uznaná vinnou vo všetkých bodoch obžaloby. Vaše previnenie sa rovná trestu smrti. Rozsudok bude vykonaný okamžite.“

„Sophia, to by stačilo!“ Riaditeľ sa po dlhej dobe znovu snaží prevziať velenie. Jeho hlas je naliehavý. Lenže tento raz klope na zlé dvere.

Túžim sa pozrieť do jeho vydesenej tváre, no pred sebou mám oveľa krajší výjav. Nepoznám potešenie zo sexu, avšak moje pocity by sa možno dali prirovnať k vyvrcholeniu. Navždy si chcem uložiť vydesenú tvár Margaret Coln do pamäti. Roxy, dúfam, že sa pozeráš...

„Nejaké posledné slová?“ spýtam sa sladkým hlasom odsúdenej. Možno, že si Margaret až doposiaľ myslela, že ide o žart. Až teraz je tvár zalejú horúce slzy a ja uvidím, že aj beštia ako ona dokáže prejaviť ľudský cit. Je to príjemné, no prišlo to neskoro. „Keďže nič nemáte,“ zatiahnem s povzdychom. Napriahnem sa so šabľou do vzduchu k poslednému úderu. V tom istom okamihu Margaret padne k zemi. Jej telo sa otrasie prvým prúdom hlasných vzlykov.

Spustím ruku so šabľou späť k telu. Ak by som sa predtým nevyvracala, urobila by som to teraz. „Je mi z vás zle,“ poviem. Moje telo sa vzápätí ocitne v tvrdom zovretí dvoch mocných Strážcov. Nevšímam si ich. „Pokiaľ sa celý čas správate ako chladnokrvná vrahyňa, ktorej nezáleží na životoch ľudí, ba ani démonov, mali by ste to hrať až do konca. Ste úbohá. Nezaslúžite si viesť Strážcov a už vôbec nie byť riaditeľkou Asociácie démonov. Rada Európy sa musela zmýliť. Ako by odpad ako vy mohol viesť Svetlých démonov po celom svete?!“

„Drane, o čom to hovoríš?“

Šibnem pohľadom po Acheronovi. Mala to byť tajná informácia, no teraz... „Keďže nemáme už nejaký ten čas kráľa, Margaret, ako riaditeľka najvyššieho orgánu Svetlých démonov, by sa mala stať našim novým vodcom,“ poviem. Obrátim sa späť na Margaret, ktorá ku mne zodvihne uslzené oči. S červenou tvárou a mokrými lícami vyzerá až prekvapivo ľudsky. „Radšej by som zomrela, než vás pustila k trónu. Aj keď si myslím, že teraz sa vaše správanie konečne zmení. A viete prečo?“

Pokrúti hlavou, biele vlasy sa jej pritom rozstrapatia. Zohnem sa ako mi to najviac dvaja Strážci dovolia a šepnem: „Pretože najväčším trestom pre vás nie je vaša smrť, ale pocit, že vás zlomil niekto ako ja. Pocit, že nie ste nedotknuteľnou bohyňou. Že aj vy môžete umrieť a nič s tým nespravíte. Chcem, aby ste si navždy zapamätali tento okamih – keď sedíte schúlená na zemi a trasiete sa strachom ako obyčajný človek. Pretože vždy, keď si na to spomeniete, prepadne vás taká veľká tieseň, že už vám viac nedovolí konať zlo.“

Narovnám sa. Jej oči odrážajú moju zakrvavenú tvár. A keď načriem hlbšie uvidím, že mám pravdu. Usmejem sa.   

„To stačí! Odveďte ju do izby,“ zavelí riaditeľ. Bez protestu sa zvrtnem na päte. Potomok je mŕtvy. Margaret Coln zlomená. Už nie je nič, čo by som mohla povedať.

●●●

Čierna krv mi schne na rukách. Prsty sa mi neustále trasú. Chvela som sa celý čas bez toho, aby som si to uvedomila. A i keď už sedím v teple svojej izby, vo vnútri cítim stále rovnaký chlad a prázdnotu.

Roxy je mŕtva. Opakujem si v mysli, no stále to nedokážem pochopiť. Bolo tomu len pár hodín, čo som sa s ňou hádala a smiala na ošetrovni. Jej tvár mám neustále pred sebou. Je ružová, jemná a bezstarostná. A potom sa obraz v mojej hlave zmení. Vidím krvou posiatu miestnosť, telo bez duše, dotrhané na kusy ako handrová bábika, ktorú našiel divoký pes. Moje srdce sa ocitne vo zveráku, ktorý ho tlačí a snaží sa rozdrviť. Túžim chytiť víziu živej Roxy, no skôr, než po nej dokážem načiahnuť prsty, rozpadne sa vo vetre.

Roxy je mŕtva. Chcem sa rozplakať, ale nejde to. Som príliš prázdna, aby som mohla ukázať taký hlboký cit. Náhle ticho, ktoré sa okolo mňa rozhostilo, mi trhá ušné bubienky. Doktorka je mŕtva. Už nikdy sa s ňou nebudem rozprávať. Už nikdy si k nej nezájdem po radu. Zabil ju Potomok a ja som ho nedokázala zastaviť. Pomsta Margaret Coln, ktorá znovu prežila ďalšie zbytočné krviprelievanie, mi náhle príde prislabá. Pochybujem o svojom rozhodnutí nechať ju odísť živú, a potom s ním znovu súhlasím. Nie, nemala som poslúchnuť svoju hlúpu sentimentalitu! Mala som ju zabiť! Som úbohá...

O niekoľko hodín neskôr, ktoré mi pripadajú ako celý ľudský vek, sa dvere na mojej izbe po prvý raz otvoria. Bez zaklopania dnu vojde Acheron a zvalí sa na zem k posteli vedľa mňa. Cítim z neho sprchu a vyžehlené oblečenie.

„Ľutuješ, že si ju nezabila?“ spýta sa. Neodpoviem mu, pretože si sama stále nedokážem vybrať. Kiež by tu bola Roxy a povedala mi, či moje rozhodnutie bolo správne.

„Nevedel som, že ste boli s Roxy také kamarátky. Ak by som bol na tvojom mieste, asi by som Margaret zabil. Lenže to by som urobil ja,“ povzdychne si. Vyvráti hlavu dozadu a zahľadí sa na strop. Chvíľu ticho sedíme, kým sa znovu ozve: „Ak sa chceš vyplakať, môžeš použiť moje rameno.“

Nereagujem. Nemám najmenšiu chuť počúvať jeho hlúpe narážky. Chcem, aby vypadol a ja som mohla ostať sama vo svojej vlastnej depresii.

„Alebo ma môžeš udrieť.“

Zamračím sa a konečne sa na neho pozriem. Díva sa stále do stropu, no podľa hlasu svoj návrh myslí smrteľne vážne. Pokrútim hlavou. „Nehovor hlúposti.“

„Keď si smutná, nemôžem si z teba uťahovať. Takže ti dávam jedinečnú príležitosť, aby si ma udrela a vybila si tak svoj hnev. Potom môžeš plakať a vrátiť sa do normálu.“

Nemôžem uveriť svojim ušiam. „Skutočne si kráľom Temných démonov. Žartovať v takejto chvíli, to je niečo, čo dokáže len niekto taký ako ty. Niekto bez srdca,“ urazím ho. Nerobím to rada, no uvedomím si, že mu naozaj chcem ublížiť. Potrebujem niekomu ublížiť. Niekoho zraniť tak veľmi, ako som zranená ja. Možno potom sa predsa len budem cítiť o niečo lepšie.

Acherona moje slová však nezrania. „Máš pravdu. Nemal by som žartovať. Koniec koncov, Roxy bola môj Temný démon. Jej smrť som mal v prvom rade pomstiť ja, ale videla si to. Ten Potomok sa so mnou pekne pohral.“ Uchechtne sa. Následne sa zarazí a znovu ospravedlní za žart. Potom už nepovie ani slovo. Sedí vedľa mňa a hľadí do stropu. Nechávam ho. Jeho prítomnosť mi neprekáža, pokiaľ neuvidí moje slzy. A mne sa aj tak nedá plakať...

Na dvere ktosi zaklope. Keďže som bez reakcie, Ash pozve prichádzajúceho dnu. Keď sa vo dverách mihne fialový plášť, odvrátim hlavu do okna. John Erick za sebou zavrie dvere a ostane stáť pri stene.   

„Sophia?“ Nereagujem. Nechcem sa s riaditeľom rozprávať. Mal niekoľko príležitostí, aby sa zbavil Margaret aj celého komanda. Neraz som mu to prízvukovala. Ak by to urobil, Roxy by ešte žila. A nielen ona.

„Chcel som vedieť, či nie si zranená.“ Čaká na moju odpoveď, no hneď to i vzdá. „A zároveň som ti priniesol aj najnovšie správy. Ak ťa o tom Acheron ešte neinformoval, mali sme rokovanie s Margaret.“ Chcem zavrčať, nech to meno viac predo mnou nespomína, no z úst sa mi nevyderie najmenší hlások. „S Acheronom sme sa zhodli, že bude najlepšie, ak opustí pozemok školy, aj západné pobrežie. Po dnešnom tragickom incidente, sama prijala náš návrh za najvhodnejší. Rodičom usmrtených detí budeme musieť podať správu o dianí na škole a preto bude dobré, ak ich ubezpečíme, že komando odišlo. Preto zajtra ráno odchádzajú všetci späť do Asociácie démonov.“

Tragický. Usmrtený. John Erick je rodený diplomat. Používa slová, aby zjemnil situáciu a bojí sa nazvať veci pravými menami. Všetci študenti na univerzite boli zavraždení. V podstate ich zabil.

„Všetci robíme chyby, Sophia, a Margaret priznala dnes tie svoje. Preto sa nebudeš musieť vrátiť s nimi do inštitúcie, ako bolo pôvodne plánované. Budeš zbavená svojho trestu a miesto toho ostaneš aj naďalej na univerzite a postaráš sa o posledného Potomka v meste. Súhlasíš s tým?“

Trest. Už som zabudla, že som nejaký trest dostala. V tomto okamihu mi na tom viac nezáleží. A neviem ani, či väčším trestom nie je pre mňa skôr zostať na univerzite a každý ďalší deň sledovať tváre študentov a prechádzať sa okolo miest, ktoré boli posiate krvou. Tie výjavy už nikdy nevymažem z hlavy.

„Pár učiteľov ma nabádalo,“ pokračuje, „aby som ešte nechal prerušené štúdium. Avšak domnievam sa, že ak sa zajtra vrátime k starým pravidlám, študenti sa rýchlejšie dostanú z tragédie, ktorá nás postihla. Preto by si sa mala aj ty pripraviť na svoje zajtrajšie hodiny. Ak budeš mať nejaké otázky, vieš, kde ma hľadať. Acheron, môžeš na moment?“

Znova to slovo použil. Tragédia. Ó, áno. Deje sa tu jedna tragédia za druhou. Všetko to začalo mojim príchodom. Pokračovalo radom nezmyslených udalostí, ktorými ma chceli vyštvať študenti zo školy, potom prišli Potomkami, komanda, až to nakoniec všetko vyvrcholilo v dnešní deň – smrťou jediného človeka na celej univerzite, o ktorom som mohla povedať, že je mojim priateľom. Čo bude ďalej? Čo sa stane, ak na univerzite ostanem? Kto ďalší umrie?

„Páni,“ zahvízda Acheron. John Erick odíde z mojej izby a Ash sa posadí späť vedľa mňa, pričom do mňa udrie lakťom. „Zrejme by som mal byť nadšený, že sa so mnou aspoň rozprávaš. Riaditeľovi si nepovedala ani slovo, takže teraz si zrejme pôjde niekde lízať svoje rany.“

Pokrútim hlavou – Acheron je taký detinský. „Nemohol by si konečne vypadnúť z mojej izby?“ navrhnem.

„Nemohol. Zjavne si nepočula, čo mi práve povedal John, však?“ Pokrútim hlavou. Ich rozhovor ma nezaujímal. Čokoľvek, čo sa týkalo riaditeľa, ma viac nezaujímalo. Ash sa lišiacky usmeje, nahne sa bližšie ku mne a pošepká mi do ucha: „Povedal mi, aby som sa o teba postaral. Vieš, čo myslím. Takže pristúpim na riaditeľovu hru. Dám ti svoju krv, Drane. A vieš prečo? Pretože chcem vedieť, či sa z teba stane taká beštia ako ten Potomok, keď ti jej dám priveľa.“

Usmeje sa mi do tváre, akoby si neuvedomoval, čo práve povedal. Horkosť mi naplní vnútro. Bez zaváhania sa napriahnem a vylepím mu facku. Ruka ma zaštípe. Ashovi na tvári ostane červený fľak. Jeho hnedé oči však nenesú žiadnu stopu po hneve. Ich farba je taká horúca, že vo mne roztopí všetok chlad. Zachvejem sa a rozplačem.  

 Milí čitatelia, neviem, ako túto kapitolu vnímate Vy - ja som sa pri písaní potrápila, užila si ho i sa skoro rozplakala. Dúfam len, že ma za vývoj udalostí neukameňujete... 

Zároveň Vám všetkým patrí veľké ĎAKUJEM! Poviedka sa vďaka Vám umiestnila na 1.mieste v súťaži Nej povídka měsíce června, preto túto kapitolu venujem všetkým, ktorí poviedku čítate. :) Čaká nás ešte kus cesty, kým sa príbeh skončí a preto dúfam, že Vás pri ďalšom písaní nesklamem a spoločne s našimi hlavnými hrdinami si užijeme ešte veľa veselých/smutných okamihov. :)  

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 16. kapitola: