OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 4. kapitola

17.08.2015 (17:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1402×

4. kapitola

Obkrúžim prstami okolo modriny na krku. Zostala mi tam po uhryznutí zo včerajšej noci, rovnako ako dva pásy na bruchu po dravých prstoch neznámeho Potomka. Prejdem si jazykom po perách a privriem oči. Ešte teraz v ústach cítim tú dokonalú chuť Johna Ericka, ktorú som mala možnosť okúsiť znovu po viac ako troch rokoch. Mala som šťastie, že sme na neho natrafili a on mi láskavo ponúkol svoje hrdlo. Mohla som sa tak vyliečiť za pomoci čerstvej, horúcej krvi a nie piť ju chladenú z fľašky vo svojej izbe.

Povzdychnem si. Nenávidím svoju chorobu. Vlastne som ju brala ako prekliatie. Trpela som poruchou stravovania démonickej potravy. To znamenalo, že som nedokázala prijať životnú energiu z hostiteľa ako ostatní Svetlí démoni. Kvôli tomu som bola často slabá a hrozilo, že zostanem bezvládna. V mojej rodine to však bolo bežné, takže som na to poznala riešenie – pitie krvi. Nezáležalo na obeti. Mohol to byť človek alebo démon. Svetlý alebo Temný. Všetci chutili skoro rovnako dobre a mne ich krv dodala energiu na ďalší týždeň. Boli len dve pravidlá. Za prvé, nikto na to nesmel prísť. A za druhé, nikoho som nemohla zabiť – ako môj strýko.

Otočím sa chrbtom k zrkadlu a zaženiem zlé spomienky. Vezmem si biely kabát s čiernym lemom a gombíkmi z postele a prehodím si ho na bielu košeľu. Vyjdem z izby a zamierim do budovy školy. Na internátoch stretnem pár študentov, ktorí využívajú voľný čas medzi hodinami. Každý z nich sa na mňa pozerá so zvláštnou skúmavou iskrou v očiach a prestanú sa na okamih medzi sebou rozprávať. Nakrčím čelo.

Neviem, koľko toho ostatní o včerajšku vedeli. Určite nikomu neuniklo, že bola zranená študentka. Aj naše pátranie iste vyvolalo svoje otázky. Ale povedal Ash niečo o tom, čo sa stalo v meste aj niekomu inému ako riaditeľovi?

Vybehnem hore schodmi a okamžite zastavím. Pred kanceláriou riaditeľa stojí Ellee a Sarith ako dve strážne veže pred vstupom do kráľovského paláca. Stiahnem sa späť za roh. Opriem sa o stenu a privriem oči. 

 „Bolo by jednoduchšie nechať to na nás. Nepotrebujeme tu ďalšie hviezdy od Svetlých démonov.“ Spoznám hlas Acherona.

„Tieto veci idú nad moju právomoc,“ odvetí John Erick. „Som povinný informovať o situácii Asociáciu démonov, ktorí sa potom podľa vlastného uváženia rozhodnú sem poslať svojho človeka. Alebo to nechajú na profesorku Sophiu Drane.“

Zamračím sa. Ash si odfrkne. „Prosím ťa, slabšieho Svetlého démona som ešte nevidel. Ak by som tam včera nebol s ňou, teraz by si už zháňal nového profesora.“

Zatnem päste. Namyslenec.

„Vidím, že ti jej druh stále nie je sympatický. Myslel som si, že zmeníš názor, ak ťa Sophia naučí niečomu novému na hodinách, ale asi som sa mýlil. Počkaj, ak nemáš rád Svetlých, prečo si ju potom vôbec zachraňoval?“

Chvíľu trvá, kým odvetí. „Povedzme, že sme si pri tom súboji pomohli navzájom. Niečo som jej dlhoval, ale teraz už sme si kvit.“

„Takže Sophia nie je až taká nepotrebná.“ Posledné písmená sa stratia v priestore, no ja sa usmejem.

Otvorím oči, čím prestanem robiť špicľa v tomto hlúpom rozhovore a vykročím po chodbe. Mladá Turkyňa ma okamžite spozoruje a napriami sa na mieste. Keď zastavím pred nimi, nepozdravia ma, len si ma obe premerajú od hlavy po päty. Nadvihnem obočie.

„Teraz ísť dnu nemôžete, pani profesorka,“ oznámi mi Ellee rázne.

„Acheron tam má súkromný rozhovor s riaditeľom a nepraje si byť rušený,“ dodá Sarith a povýšenecky si prekríži ruky na prsiach.

Usmejem sa. „Nemyslím si, že by ma študentky nejako mohli zastaviť pred tým, aby som ako profesorka vošla do kancelárie riaditeľa. A na druhú stranu, zdá sa, že ste prespali predmet o Rysoch démona, pokiaľ neviete, že Svetlí démoni majú perfektne vyvinutých päť zmyslov. Inak povedané, nezáleží na tom, či budem stáť na chodbe s vami alebo budem priamo v miestnosti s riaditeľom a Ashom, pretože ak budem chcieť, môžem počúvať aj ich dýchanie.“

Vymenia si pohľady. Využijem ich chvíľkovú nepozornosť a prešmyknem sa dnu. Na moje prekvapenie v malej kancelárii nesedí za svojim stolom ani Maya. Podídem k dverám a zaklopem. Na vyzvanie vojdem dnu.

„Dobrý deň,“ pozdravím Johna Ericka a kývnem hlavou. Potom pohľad presuniem na Acherona, ktorý sedí s prekríženými nohami z druhej strany veľkého stola.

„Máme tu súkromný rozhovor, Drane,“ oznámi mi unavene a poklepká prstami po drevených opierkach.

Prevrátim očami. „Počula som,“ odvetím a podídem ku stolu. Sadnem si do druhého kresla vedľa Acherona. Ďalej mu však nevenujem svoju pozornosť a otočím sa na riaditeľa.

„Chcela som sa informovať o vašom ďalšom postupe, pán riaditeľ. Chceli ste kontaktovať Asociáciu démonov. Už ste to urobili?“

„Počúvala si za dverami?“ spýta sa Ash.

John Erick sa nad tým pousmeje. „Nie, vlastne som o tom s tebou chcel tiež hovoriť, aby si sa mohla pripraviť. Telo zabitej študentky sme previezli späť do školy, no rodinu sme zatiaľ neinformovali. Predpokladám, že Asociácia démonov najskôr bude chcieť poslať obhliadajúceho lekára, ktorý potvrdí, že ide o napadnutie Potomkom. Až potom sa rozhodne koho sem pošlú. Mali by sme však počítať s tým, že to nechajú na tebe.“

Súhlasím. Premýšľala som nad tým celé ráno a došla som k rovnakým záverom ako riaditeľ. Síce mi nebolo veľmi pochuti zahrávať sa s ďalším Potomkom, keď už som sa raz na túto prácu dala a zapojila sa do Asociácie, nemala som teraz na výber.

Nadýchnem sa a zmením tému. „Zabitie študentky vyvolá v spoločnosti veľký rozruch. Rodičia najskôr školu zažalujú.“

„Máš pravdu. Zdá sa, že pre školu teraz nastanú ťažké časy. Po minuloročnom úmrtí študentky je to už druhý prípad.“ Na chvíľu sa odmlčí a pohľadom zablúdi na tichého Acherona. Ani s ním nepohne, dokonca mám pocit, že prestal aj dýchať. „Preto som sa rozhodol čo najskôr zvolať radu školy, na ktorej prehodnotíme jej zabezpečenie. Ak tu zomrie ešte jeden študent, obávam sa, že školu zatvoria.“

Otvorím ústa. Som šokovaná, ale nemôžem sa tomu čudovať. Dve úmrtia študentov za posledného pol roka bolo priveľa na akékoľvek štatistiky. Acheron sa zodvihne z kresla a napraví si čierne sako.

„Nič také sa už opakovať nebude. Pokiaľ to nevyrieši Asociácia, prevezmem túto záležitosť do vlastných rúk.“

John Erick mu nemo poďakuje a prepustí Acherona. Keď vyjde, tiež sa postavím z kresla. „Prosím, informujte ma potom o rozhodnutí Asociácie.“

„Samozrejme.“

Rozlúčim sa s riaditeľom a rýchlymi krokmi opustím jeho kanceláriu. Acherona ešte zastihnem na chodbe.

„Pán Ulliel,“ zavolám na neho. Otočí sa a spolu s ním aj jeho ženské komando. „Odkážte svojim spolužiakom zo skupiny A, aby sa o ôsmej všetci dostavili do kolosea. Urobíme si náhradnú hodinu za včerajšok. A kto dnes nepríde, už viac chodiť nemusí, rozumiete?“

„Odkážte im to sama,“ znechutene odvetí Sarith.

Otočia sa a bez ďalšieho záujmu odpochodujú dole schodmi. Nestačím sa čudovať nad ich neopísateľnou aroganciou.

●●●

Zaklopem na biele dvere na prízemí v malej chodbičke internátnej budovy. Hneď na to vojdem a poobzerám sa po ošetrovni. V jeden časti oddelenej zeleným závesom od lôžok, je biely stôl, niekoľko pre mňa neznámych prístrojov a lôžko na vyšetrenie. Pozdravím ženu v bielom plášti, ktorej zjav mi pripomína staré filmy z druhej svetovej vojny. Červené kadere jej obkolesujú tvár a okuliare s tenučkým rámom má spustené na šnúrke na prsiach. Už na prvý pohľad však vyzerá mlado, možno na tridsať ľudských rokov.

„Želáte si?“ spýta sa a podíde bližšie. Nasadí si okuliare a keď si ma prezrie, jej oči sa rozšíria prekvapením. „Vy ste tá nová profesorka, ak sa nemýlim.“

„Áno, volám sa Sophia Drane. Teší ma.“ Načiahnem ruku. Potrasie mi ňou a ja si v tom okamihu uvedomím, že je prvým Temným démonom, ktorý si so mnou na škole potriasol pri zoznamovaní rukou. Temní profesori boli trochu striedmi.

„Aj mňa teší. Volajte ma Roxy, ako všetci v tejto škole. Takže, čo potrebujete? Stalo sa vám niečo?“

„Nie. Vlastne som sa prišla informovať o stave Ciar Tyrekovej. Od riaditeľa som počula, že je stále v bezvedomí.“

Roxy s ťažkým srdcom prikývne a pokynie mi, aby som ju nasledovala. Odhrnie záves ťahajúci sa cez celú miestnosť a my sa ocitneme pred lôžkami. Všetky z nich sú prázdne, len v prvom sa krčí malé dievčenské telíčko.

Už keď som prvýkrát videla Ciar Tyrekovú ležať v kaluži krvi na chodbe, mala som pocit, že vidím zranené mláďa. Teraz ma prepadne úplne rovnaký pocit, ba sa ešte zdvojnásobí. Ciar sa stráca vo veľkej posteli a jej mramorovo biela tvár splýva s bielou perinou. Oči má zatvorené a keby nemala na lícach trochu červene, myslím si, že je to socha dokonale vytesaná do bieleho kameňa.

Roxy znalecky poklepe na kapačku, odkiaľ prúdi do tela mladej pacientky čerstvá krv. Pokrčím nosom, keď náhle v tom sterilizovanom prostredí zacítim A pozitív. Môj zlepšení čuch je zjavne ešte dôsledkom včerajšej čerstvej krvi od Johna Ericka. Obídem lôžko a chytím Ciar za ruku. Medzi prstami cítim jej pravidelný pulz.

„Slečna Tyreková stratila veľa krvi,  no mala šťastie, že ste ju našli tak rýchlo. Ráno bola na pár minút pri vedomí, ale potom znovu zaspala. Zajtra by sa však už mohla prebrať úplne a pozajtra ju prepustím. Okrem toho fušerského uhryznutia nemala žiadne iné zranenia, preto jej liečba prebieha veľmi hladko.“

Vzdychnem si úľavou. Načiahnem ruku a priložím jej ju na čelo. Prsty v mojej ruke sa náhle pohnú.

„To je zaujímavé.“ Zazriem na Roxy. „Viete, pokiaľ by tu teraz ležala Svetlá študentka, stavila by som sa aj o celoročný plat, že by neprišiel ani jeden z profesorov opýtať sa na jej stav. Vlastne by ju ani nechytili za ruku, pretože váš druh sa im hnusí.“

Narovnám sa a pustím dievča. „Viete, že už ste asi tretia, ktorá mi povedala niečo podobné? Aj keď ma skôr tí dvaja pred vami kritizovali, že budem robiť rozdiely medzi druhmi.“

„Skutočne?“ zvýši hlas. „To museli byť Temní démoni, mám pravdu?“

Súhlasím, aj keď to vyznelo, že si je na sto percent istá. „Budem sa už síce opakovať, no chcem, aby boli veci uvedené na pravú mieru. Nezáleží mi na tom, či je môj študent Temný alebo Svetlý. Stále je to môj študent. Takže sa budem zaujímať o jeho správanie, o jeho známky aj o jeho zdravie, pokiaľ bude chorí.“

Roxy teatrálne zatlieska. „To ste povedali veľmi pekne. Myslím si to isté. Pretože nezáleží na sorte, ale na tom, že je to len dieťa, na ktoré by sme mi starší mali dávať pozor.“

Ešte raz skontroluje kvapkanie krvi zavesenej nad posteľou a potom sa na mňa zoširoka usmeje. „Máte chvíľu čas? Stále som tu sama a keď už premýšľame rovnako, chcem vás pozvať na kávu.“ Nemôžem odmietnuť.

S doktorkou strávim asi pol hodiny klábosením o škole a profesoroch. Dozvedám sa, že Roxy nastúpila skoro pred tromi rokmi, keď ju zlákal riaditeľ John Erick, jej dávny priateľ, na dobrý plat a prácu s deťmi. Posťažovala sa však, že nehody na škole sa stávajú len zriedka a aj keď sa študenti pobijú a krvácajú, väčšina z nich sa neodváži prísť na ošetrovňu. Z jej slov mi je jasné, že podobných prípadov je veľa a za krásnou fasádou budov a univerzitného života študentov, sa skrýva tyrania, ktorú všetci učitelia prehliadajú.

Dopijem kávu a rozlúčim sa s Roxy. V slabej chvíli jej popritom sľúbim, že ak si zajtra nájdem voľnú chvíľu, určite ju prídem znovu navštíviť. Potom sa zastavím vo svojom kabinete a vrátim sa späť na prízemie, aby som mohla odučiť ďalšiu Teóriu používania schopností, no tentoraz s druhou skupinou druhákov.

Vojdem do triedy a okamžite zastavím vo dverách. Skontrolujem čas na hodinkách – je práve trištvrte na tri. Trieda je však prázdna. Medzi vecami si vyhľadám papier so študentmi, ktorí by mali chodiť na túto hodinu. Je ich vyše tridsať, preto nie je možné, aby to, že tu z nich nikto nie je, bola len náhoda. Naštvane vybehnem z triedy a vrátim sa späť na internáty. V prechodovej chodbe však zastanem. Na ihrisku pred internátmi vidím sedieť veľkú skupinu študentov v tmavých uniformách. Prepadne ma nepríjemný pocit.

Prejdem cez štrkovú cestu a pokračujem cez trávnik k ihrisku. Niektorí zo študentov sa smejú pri futbalovej bráne, iní hrajú karty či si pohadzujú malú loptičku alebo sa len tak rozprávajú. Niekde medzi nimi zazriem aj niekoľko Svetlých študentov, ktorí veselo diskutujú s Temnými akoby k nim patrili.  Zastavím sa pár metrov pred nimi a ruky si prekrížim na hrudi. Dokopy by ich tu mohlo byť okolo tridsať.

„Vy ste druháci? B skupina na Teóriu používania schopností?“ skríknem, aby som prekričala ich smiech. Všetci sa otočia.

„Áno a čo má byť?“ spýta sa arogantne jeden z nich.

Podídem bližšie. „Máme mať teraz hodinu. Vráťte sa späť do školy. Okamžite.“

„Lenže my na tento predmet odmietame chodiť,“ odvetí ten istý a ostatní mu súhlasne prikyvujú. „Pokiaľ ho bude vyučovať niekto ako vy, obyčajný Svetlý démon, tak nás tam nikto nedostane.“

Nakrčím čelo. Nerozumiem ich správaniu. Ešte som sa im ani nepredstavila a už vyzerali, že so mnou vedú spory dlhé stáročia. Otočím sa na jedného Svetlého démona, ktorý sedí najbližšie pri mne.

„Vy si to tiež myslíte?“ Prikývne, akoby sa nechumelilo.

Povzdychnem si. „Tak dobre. Kto nepríde do desiatich minút do posluchárne a nebude sedieť na svojom mieste, v tomto školskom roku už na moju hodinu nemusí chodiť. Čo znamená, že z tohto predmetu nebude ohodnotený a nepustia ho do ďalšieho ročníka. Už tomu rozumiete?“

Niekto sa uchechtol. „Možno, ak by ste si kľakla a poprosila nás, tak by sme vaše želanie zvážili.“

„Ibaže ja vás nežiadam ani neprosím. Prikazujem vám to.“

Väčšina sa prudko postaví a naštvane si ma premerajú očami. Chlapec, ktorý bol najviac výrečný, vyjde dopredu a ruky zovrie v päste. „Drž hubu. Ty nám nemáš čo prikazovať. To môže len Acheron alebo riaditeľ.“

Nakloním hlavu nabok. Z tohto rozhovoru začínam byť unavená. „Pracujem pod záštitou riaditeľa. Súhlasí so všetkým, čo urobím. Vašu triedu nepoznám, ešte sme sa nestretli, preto nerozumiem, prečo sa takto správate. Doteraz som nebola zlá ani na jednu triedu, ani na jedného žiaka. Ale pokiaľ sa okamžite nevrátite, budem musieť vyvodiť patričné dôsledky.“ Ležérne sa otočím a pomaly  vykročím späť k budove školy. Za sebou počujem šepot.

Nestihnem však prejsť ani pár metrov, keď sa znovu ozve ten študent: „Neštvi ma. Alebo si zabudla na Acherona?! Ty odpad!“ vykríkne, až z toho mrazí v kostiach.

Otočím sa práve včas, aby som sa uhla veternej gule veľkej ako futbalová lopta. Padnem na zem a guľa sa rozplynie tesne pred budovou školy. Jej intenzita a rýchlosť ma šokujú. Takého niečoho nie sú schopní ani pokročilí študenti.

Postavím sa znovu na nohy a pohľad zabodnem do druháka. Pery má belšie než sneh a na spánkoch mu navrela žila. Z ničoho nič sa pred ním vyformuje ďalšia guľa plná energie vetra. Naberie väčších rozmerov a potom sa rozdvojí. Pristúpi k nemu ďalšia študentka zatiaľ, čo ostatní ustúpia dozadu. Vymenia si pohľady. Potom napriahne ruku so zapaľovačom a škrtne. Malý plamienok všetkých farieb červene sa vznesie do vzduchu a behom niekoľkých sekúnd sa zväčší do dvoch malých guľôčok. Tie pohybom dvoch prstov na ruke presunie do veterných gúľ, ktoré sa rozhoria modro-červeným plameňom.

Nadýchnem sa a mierne rozkročím nohy. Keď na mňa pošle jednu z gúľ, uskočím do strany a následne sa znovu vyhnem, keď uvidím druhú. Tieto sa však nerozplynú ako tá predtým, ale vrátia sa ako dva bumerangy k svojmu majiteľovi. Zadýchane sa postavím znovu proti nemu. Náhle ma čosi chytí za nohy. Pozriem dole a uvidím dva hrubé korene, ktoré sa vynorili zo zeme a ako dva hady mi spútali nohy od topánok až po kolená. Pokúsim sa vyslobodiť, no ich zovretie ešte zosilnie. Zasyčím od bolesti a padnem na zem.

„Čím sa nám budete vyhrážať teraz, pani profesorka?“ spýta sa posmešne študent využívajúci veternú energiu. Pri ňom okrem dievčaťa už kľačí aj ďalší, ktorý sa rukami dotýka zeme. Na tvári má lišiacky úsmev.

Dve gule sa na mňa opäť vrhnú, no tentoraz už bez ohnivej podpory. Sú rýchlejšie než predtým, že ich človek len sotva môže zaznamenať voľným okom. Tesne predo mnou sa spoja a pohltia ma.

Do celého tela mi udrie silný vietor pripomínajúci orkán. Nemôžem sa nadýchnuť, ani pohnúť. Zavriem oči. Korene ma náhle pustia a guľa sa pohne do výšky. Jej sila mi chce roztrhať telo na kusy, bunku po bunke. Sila ma prehne dozadu, vyvráti mi hlavu a obuje sa do mojej hrudi. Vykríknem od bolesti. Jedna moja časť chce z nedostatku vzduchu spanikáriť, no ja jej to odmietam dovoliť. Popritom mám pocit istého déjà vu, akoby sa všetko toto nedialo po prvýkrát.

Zatnem zuby. Nemôžem dýchať, takže hrozí, že čoskoro odpadnem, preto musím konať rýchlo. Moje telo pohltí časť veternej energie okolo mňa, čím sa vietor na okamih spomalí a prestane ma bodať do celého tela. Vzápätí tú istú prijatú energiu rovnomerne vylúčim behom jedinej stotiny sekundy z každej bunky, pričom naruším ovládaný element. Guľa sa v tom náraze zväčší a ja prepadnem cez jej otvorené dno. Pred niekoľkometrovým tvrdým pádom stihnem ešte použiť zvyšok prijatej energie. Tá ma spomalí a nadnesie pár centimetrov na zem. Keď sa vyčerpá, dopadnem bezbolestne na rovné nohy.

Konečne sa nadýchnem. Zodvihnem hlavu a prstami si prečešem vlasy dozadu. Silný vietor mi roztrhal gumičku, s ktorou som ich mala stiahnuté do chvosta na temene hlavy. Vyzlečiem si kabát, z ktorého ostalo len pár pásov. Našťastie nohavice zostali skoro neporušené. Povzdychnem si a pozriem sa na študentov pred sebou. Bolí ma celé telo a na rukách stále cítim ostré ihly, no snažím sa tváriť ľahostajne.

„Vzhľadom k tomu, že by ste mali byť tí menej nadaní, máte celkom talent,“ pochválim troch zadychčaných študentov. „Ale ak ste už skončili, vráťte sa späť do triedy.“

„Neskončili sme,“ zahriakne ma dievča. „Neviem, čo ste nám to teraz predviedli, no tak ľahko sa rozhodne nedáme!“

Zasmejem sa. „Naozaj si myslíte, že máte na to ísť do súboja s učiteľom na praktické využívanie živlov?“

„Vraj nevládnete nad žiadnym z nich. Čoho by sme sa teda mali obávať?“ Znelo to ako výsmech.

„Máš pravdu. Neviem ovládať živly. Som však nadaná v iných oblastiach. Napríklad taká obrana proti akejkoľvek forme útoku mi ide perfektne. Chcete druhé kolo?“

Otvoria ústa, no ich odpoveď sa stratí v hromovom výkriku. Otočím sa a uvidím bežiaceho profesora telocviku. Zadychčane prebehne okolo mňa a postaví sa tesne pred troch študentov. „Čo to tu vy smradi vyvádzate?! Súboje sú na škole prísne zakázané!“ Otočí sa na mňa. „Profesorka, nechápem, ako ste sa do niečoho takého mohli nechať zatiahnuť. Vaše konanie bude mať následky pre všetkých z vás.“

Ešte tento tu chýbal, pomyslím si. Nedobrovoľne nasledujem učiteľa telocviku do hlavnej budovy a riaditeľovej kancelárie. Na jeho príkaz s nami idú aj traja študenti, ktorí sa zapojili do tejto „pouličnej bitky“. Maya nás okamžite pustí k Johnovi Erickovi.

Prevrátim očami, keď počúvam vyhlásenie telocvikára, ktorý tu učil ešte keď ja som študovala na škole. Za tie roky sa popritom vôbec nezmenil a stále dokázal veci pritiahnuť za vlasy. Medzitým sa otvoria dvere a do kancelárie vpochoduje Acheron aj so svojou ochrankou v podobe vysokého Raisa. Navzájom sa prebodneme pohľadmi a môj deň sa stála ešte horším.

„Počul som, čo sa stalo,“ vyhlási, akoby tým chcel odôvodniť svoj náhly príchod.

Učiteľ zmĺkne a trochu odstúpi, aby mohol Ash prejsť. Všimnem si, že správanie telocvikára sa v tom okamihu otočilo o stoosemdesiat stupňov a náhle bol akýsi úctivý. Nedalo sa však tomu čudovať, keďže bol Acheron kráľom Temných démonov.

„Znovu robíš problémy, Drane?“ podpichne ma.

Ignorujem jeho slová a otočím sa na Johna Ericka. „Uvediem veci na pravú mieru. Nešlo o žiadny súboj, ako hovorí profesor. Bolo to len kontrolované predvádzanie schopností študentov. Ospravedlňujem sa, že sme tak nečakane zabrali ihrisko, no bolo to bezpečnejšie, než kontrolovať moc takých rozmerov v triede.“

John kývne, no telocvikárovi to nestačí. „Ale prosím vás,“ zasyčí. „Všetko som to videl. Bojovali ste tam na život a na smrť. Ešte šťastie, že títo študenti sú takí slabí, inak by vás tá guľa roztrhala na kusy.“

John Erick sa zasmeje. Všetci sa na neho otočíme, no on len ospravedlňujúco zodvihne ruky. Je príjemné znovu počuť jeho smiech. „Prepáčte, pán profesor, ale nemyslím si, že nejaké malé hašterenie by mohlo profesorku Sophiu Drane roztrhať. Na to by ste potrebovali väčšiu silu než je tá moja.“ Všetci sa nechápavo zamračia a uprú na mňa svoje pohľady. V tom okamihu si spomeniem, prečo mi predchádzajúca situácia prišla taká povedomá. „Ešte predtým, než Sophia doštudovala na Americkej Univerzite, dával som jej lekcie v priamom súboji proti živlom. To boli časy. Myslím, že som na ošetrovni skončil tak trikrát?“ Zasnene sa pousmeje.

Neubránim sa rumencu na tvári. Svojimi slovami však absolútne odzbrojil ďalšie námietky profesora telocviku.

Preruším dlhšie ticho. „Ak je to všetko, mohla by som sa vrátiť späť k učeniu?“ spýtam sa riaditeľa. Súhlasí. Otvorím dvere a pozriem sa na svojich študentov.

„Až po vás,“ vyzvem ich. Znechutene vyjdú von a ja ich nasledujem. Zastavíme sa na chodbe.

„Viete o tom, že sme ešte neskončili?“ opýta sa dievča.

Usmejem sa. „Viem. Budete na mňa útočiť, kým sa jednému z nás niečo nestane.“

„Nie,“ oponuje mi chlapec s veterným živlom. „Budeme na vás útočiť, kým dobrovoľne neodídete zo školy.“

„To vám až tak veľmi prekáža to, že vás učí Svetlý démon?“ chcem vedieť.

Naraz prikývnu. „A nie len to. Vadí nám aj vaše správanie voči Acheronovi. Mali by ste sa naučiť, kde je vaše miesto. Toto je jeho škola a pokiaľ to nechcete prijať, mali by ste si zbaliť kufre skôr, než sa vám tu niečo stane.“

V duchu mi sánka padne až k nohám. Práve si v malom bloku môžem poznamenať, že na mojej hlave pristála ďalšia priama vyhrážka. Ale nech to znie akokoľvek desivo, necítim žiadny strach.

„Budem vaše upozornenie brať na vedomie. Teraz sa vráťte späť do triedy, nech môžeme konečne začať s hodinou.“

„Ale my na vaše hodiny chodiť nebudeme, už sme vám to predsa povedali.“

Nakloním hlavu. „A ja som vám povedala, čo sa stane, ak neprídete. Takže si môžete vybrať, či chcete na škole stráviť ešte jeden rok navyše s mladšími študentmi. Uvidíme sa v triede.“ Otočím sa a som si istá, že prídu. Alebo v to aspoň dúfam, pretože inak by som musela skutočne splniť svoju vyhrážku. A to bolo to posledné, čo som chcela urobiť.

„Čo urobíme?“ spýta sa dievča. V jej hlase počuť obavy.

„Zatiaľ pôjdeme na jej hodinu. A potom nájdeme nejaký spôsob, ako ju dostať preč zo školy.“

„Myslíš, že nám to Acheron dovolí?“

„Dovolím.“ Zastavím na schodoch. Práve som počula Acherona? „Čim rýchlejšie sa jej zbavíme, tým skôr sa škola vráti do starých koľají. Inak povedané, robte si čo chcete. V tomto prípade vám dávam voľné ruky.“

„Nemyslíš si, že by s tým riaditeľ nesúhlasil?“ spýta sa Rais.

„Kým sa o tom John dozvie, Drane už bude na míle ďaleko. Ak sa do nej študenti naozaj obujú a budú ju chcieť vyhodiť, do konca týždňa budeme mať nového profesora na Nočnú prax.“

Prehltnem vlastné nervy. Prekliate decko. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 4. kapitola: