OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Belasomodré nebo - 2. kapitola

21.06.2015 (20:00) • AriaSalvatore • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1188×

2.kapitola

„Čo prosím?“ vykríkla som z plných pľúc a bleskurýchle sa postavila z pohovky.

Ako môžu po mne niečo také žiadať? Moji rodičia?! Veď Riško nie je žiadny gauner s pochybnou minulosťou, ale slušne vychovaný chalan, na ktorého sa môže každý spoľahnúť. Navyše mi ho vždy schvaľovali a nevideli žiadny problém v našom chodení. Tak, čo sa im zrazu nepáči? Kde nastal problém?

Na učenie sa vyhovárať nemohli. Moje známky patrili k jedným z najlepších v triede. Učeniu som venovala veľa času.

„Hanka, my nie sme proti vášmu vzťahu,“ vložila sa do toho ihneď mama, keď zbadala môj strpčený pohľad: „ Ale nie sme si istí, či je dobrý nápad, aby to pokračovalo, keď sa presťahujeme...“

„S-sťahujeme? Kam? A to mi oznamujete len tak, akoby sa nič nestalo?“ Zaklipkala som neveriaco očami do ktorých sa mi pomaly začali hrnúť slzy. Dalo mi veľa námahy udržať ich na uzde.

„... Bratislavy!“ dokončil otec, ktorému sa moja prudká reakcia vonkoncom nepáčila.

„A čo moja škola? Mám pred sebou posledné dva roky. To ju mám zrazu vymeniť a začať odznova?  Nechcem to tu opustiť. Nechcem si zvykať na nový kolektív a hľadať si nových priateľov!“ snažila som sa hovoriť pokojne, ale tá informácia ma veľmi prekvapila a zároveň dosť vytočila. „Mami, ocko.“ Uprela som na každého svoj pohľad a prisadla si  k ním na sedačku.

„Moje miesto je tu. Pri mojom priateľovi a zvyšku partie. Vy viete, že to nebolo pre mňa ľahké, keď som nikoho nemala. Vždy som si priala niekam patriť. Občas ísť s niekým von a zabaviť sa. A keď mi do môjho života vstúpil Rišo, Biba, Lukáš a Janka bola som šťastná. Moje prosby sa naplnili a odrazu som nebola sama. Mám priateľov na ktorých sa môžem spoľahnúť. A mám strach, že keď odtiaľto odídem, všetko sa pokazí. Je ťažké si hľadať v novom prostredí nových priateľov. Nechcem to riskovať.“ Moje posledné slová mi šepkajúc vyšli z úst.

Tá novinka ma riadne prekvapila. A moje srdce nemalo tiež ďaleko od toho, aby mi vyskočilo z hrude. Nikdy som nebola poverčivá, ale mám pocit, že život sa so mnou začína znovu hrať. Podkladá mi malé polienka a čaká, pokým sa naozaj na jednom z nich potknem a padnem na pusu. Nemôžu mi to spraviť. Musíme nájsť kompromis. Logické riešenie, aby sme všetci traja boli šťastní a spokojní.

„S ockom sme si našli dobre platenú prácu. Navyše, poslali sme tvoje študijné výsledky do rôznych gymnázií, a predstav si, prijali by ťa aj do Ružinova. Tam, kam si tak veľmi chcela ísť. Miláčik, všetko je zariadené, stačí ak...“

Prestala som vnímať už v polovičke prvej vety. Ako si to mohli dovoliť? Poslať moje študijné výsledky bez toho, aby sa so mnou čo i len poradili? Za iných okolností by som sa veľmi potešila. Kedysi mi na tej škole veľmi záležalo. Chcela som tam študovať spolu s Emíliou. Mali sme plány. Lenže, teraz mám iný život. Iné plány. A do nich mi vonkoncom nezapadá Bratislava. Môj zmysel života som našla tu, v mojom rodnom meste.

„Odkedy viete, že sa „budeme“ sťahovať? Prečo sme si v pokoji nesadli a neprediskutovali to ako traja civilizovaní ľudia? Prečo ste ma z toho vynechali a chcete rozhodnúť aj za mňa?!“ Môj hlas naberal znovu na hlasitosti.

Prvýkrát som v živote kričala na rodičov. A mala som pocit, že nato právo mám.

„Mladá dáma, prestať zvyšovať na svojich rodičov hlas! Mysleli sme si, že ti tým spravíme radosť, ale ako vidím, práve naopak. Si veľmi nevďačná. Vieš koľko úsilia to mne a mame dalo, aby sme ťa tam dostali?“ zrúkol otec a moje telo sa naplo do obrannej pozícií.

„Mám byť vďačná? Možno by som bola, ale vy ste všetko urobili bez môjho vedomia. Postavili ma pred hotovú vec. Ani ste sa ma nespýtali, či tam vôbec chcem ísť. Áno, tá škola bol môj vysnívaný sen. Chcela som tam študovať. Prežívala som to dosť ťažko, keď ma tam nevzali. Ale to bolo pred dvomi rokmi. Medzitým sa všeličo zmenilo! A za žiadnych okolností tam nepôjdem!“ Postavila som sa z pohovky a striedavo na nich uprela môj pohľad.

Nedokážem posúdiť, ktorí z nich bol viac vykoľajení z mojej reakcie. Mama, ktorá len otvárala ústa a pokúšala sa niečo rozumné zo seba dostať alebo otec, ktorý nemal ďaleko od toho, aby mi jednu strelil.

Vždy som sa snažila byť poslušné dievča. Nikdy na nič nenamietať. Súhlasiť s nimi. Rešpektovať. Dodržiavať večierku. Zbytočne sa netúlať po nociach, ba ani som nepila, ani nefajčila. Určite som mala svoje muchy, ale snažila som sa, aby mali zo mňa aspoň trochu radosti a úžitku. Aby boli na mňa hrdí.

„Neviem, čo mám nato povedať,“ povedal úprimným hlasom otec a sklamane pokrútil hlavou. „Myslel som, že moja jediná dcéra, ktorá nám doteraz robila radosť sa bude tešiť, že jej rodičia si našli novú prácu a jej vybavili vysnívanú školu.“ Ako to povedal, vstal a pobral sa preč.

Mamina si nad jeho slovami ťažko povzdychla a naznačila mi, aby som nato nereagovala.

„Neboj sa, zlatko. Ocko to pochopí. Porozprávam sa s ním a ostaneme tu. Vieš, že by som ti nikdy nebránila v láske, či stretávaní s Rišom, len sme si mysleli, že by sme ti tým urobili radosť.“ Podišla ku mne, pobozkala ma na čelo a odišla do kuchyne.

Odrazu ma začali chytať výčitky svedomia. Vlečúcim krokom som otvorila dvere na svojej izbe a pomaly do nej vkĺzla.

Moja myseľ pracovala na plné obrátky. Možno to nebol zlý nápad. Ak by som len na malý moment zvážila túto možnosť. Nikde nie je napísané, že by som sa s Rišom nemohla stretávať. Som si vedomá, že by to nebolo každý deň. Ale víkendy by boli naše. Síce sme od seba nikdy neboli odlúčení, vždy sme verili, že naša láska prekoná všetko. Čo, keď je toto jedna zo skúšok, ktoré by sme mali podstúpiť?  

Bezradne som mobil zobrala do ruky a vyťukala krátku sms.

S.O.S. Stretneme sa v našej obvyklej kaviarni. H.

Rozposlala som to partii a v duchu zvádzala boj. Vyhovieť rodičom alebo trvať na svojom rozhodnutí?

***  

„To nemyslíš vážne! Nemôžeš odísť!“ ozvala sa prvá Bia.

„Chceš tu nechať nás a najmä Riša? To nie je od teba pekné,“ vložil sa do toho hneď Lukáš a nahodil svoj profesionálny výraz. „Ver, že vtedy to zmysel nemá. Láska na diaľku nikdy nevydrží.“

Už vyše hodiny sme sedeli všetci piati v našej obľúbenej kaviarni, do ktorej sme tak radi chodievali a snažili sa nájsť rozumné riešenie. Lepšie povedané, dúfala som, že mi poradia, no zatiaľ som počula samé výčitky. Akoby som toho nemala aj tak dosť.

Najmä od Lukáša a Bibi. Janka ako zvyčajne toho veľmi nepovedala, ale vedela som, že môžem u nej hľadať plnú podporu.  Naopak, Rišo len potichu sedel a vstrebával všetky informácie. Z jeho výrazu sa nedalo nič vyčítať. Hnevá sa? Chce, aby som zostala? Prečo aj on nepovie svoj názor? Mala som to prvé prebrať s ním?

„Bia, Lukáš, prečo sa do toho tak staráte? Akékoľvek bude jej rozhodnutie, musíme ho prijať. Sme kamaráti, partia, ktorá drží spolu, zabudli ste?“ ozvala sa z ničoho nič Janka a na oboch pozrela karhavým výrazom.

Vďačne som na ňu uprela svoj pohľad.

„Hani, budem musieť ísť domov. Nechceš, aby som ťa odprevadil domov?“ spýtal sa ma Rišo, keď sa z ničoho nič pozrel na display mobilu.

Čo má za lubom? Nespomínal, že má nejaké plány.

„Ale áno, už aj tak som mala byť doma.“ Pozrela som sa na ostatných a poďakovala im za podporou.

Keď sme vyšli z kaviarne, Rišo vzal moju ruku do svojej a preplietli sme si spolu prsty. Cestou však nikto nič povedal. Bála som sa začať prvá, no chcela som vedieť, čo sa odohrávalo v jeho hlave. Ako to celé vníma? Bojí sa toho, čo spomínal Lukáš, že by nám to nevydržalo? Predsa vie, že by som si s nikým nezačala. Milujem jedine jeho. Môže chodiť na svete milión chalanov, moje srdce bije len pre neho.

„Hanka,“ povedal tichým hlasom a obrátil sa smerom ku mne. Najprv ma jemne pobozkal na pery a potom pokračoval: „Nemaj strach. Budem akceptovať tvoje rozhodnutie. Keď máš možnosť ísť na tú školu a nechceš sklamať rodičov, pokojne sa presťahuj. Nás dvoch nerozdelí žiadna vzdialenosť. Žiadna prekážka. Viem, že ma miluješ tak ako ja teba.“ Jeho slová boli ako balzam na dušu. Tak veľmi mi záležalo na jeho názore. Spadol mi kameň zo srdca.

Pohladila som ho po tvári a usmiala sa. „Ani nevieš, ako veľmi si mi to teraz uľahčil. Ďakujem ti za toľko vecí. Neviem, čo by som bez teba robila.“

Ešte chvíľku sme sa obaja doťahovali pred mojim domov a potom, keď už mu volala mamina, že musí urýchlene ísť domov, sme sa rozlúčili.

V tom som s povzdychom vošla dnu do domu, rozhodnutá povedať svoj verdikt. 

***

Druhá kapitola na svete! Chcem poďakovať všetkým, ktorí si prečítali prvú kapitolu a zároveň venovať každému čitateľovi. 

Premýšľala som a chcem pár kapitol nechať vo voľnom štýle. Opísať situáciu pred sťahovaním, aby to nebolo také urýchlené.  Samozrejme, budú aj akčnejšie kapitolky, len si musíte chvíľku počkať. Dúfam, že sa vám to bude páčiť. 
S pozdravom Aria. :) 

Autor: AriaSalvatore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Belasomodré nebo - 2. kapitola: