OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 20. kapitola

09.07.2016 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 852×

20. kapitola - Odhalenie

V priebehu hodiny sme boli zbalení a odubytovaní. Ani jeden z nás tu nechcel zostávať. Už vôbec nie po tom, čo tu bol buď Grayson, alebo nejaký jeho poskok.

Za oknami začalo svitať a ja som stále chodila po byte ako mátoha, ktorú niekto oblial studenou vodou. Oliver sa niekoľkokrát snažil dovolať Richardovi, no bolo to úplne bezvýznamné. Ani raz mu nezdvihol hovor.

Cítila som sa bezradne, spoliehala som sa naňho. Samozrejme, mohol mať dôvod na to, prečo sme sa mu nemohli dovolať. Zabudol si telefón, mal vypnuté zvonenia... Ako by to mohol spraviť vo vedomí, že sme v nebezpečenstve a možno budeme potrebovať pomoc?

„Zavolám ešte Adamovi. Jemu verím, snáď bude vedieť, čo robiť.“ Napadlo mi asi milión možných scenárov, čo všetko sa mohlo stať doma. Všetci však niekde odišli, no Grayson ich mohol nájsť a... Tú myšlienku som nedokázala dokončiť. Nikto kvôli nám nemôže prísť o život!

Po dvoch zazvoneniach sa v telefóne ozval Adamov hlas.

„Máme problém,“ vybafol Oliver naňho hneď. Posadila som sa vedľa neho na pohovku a on zapol reproduktor, takže som mohla počuť všetko. Jeho srdce bilo ako o život. Ja som sa namiesto toho chvela a hrdlo som mala stiahnuté. Bola som kúsok od nervového zrútenia.

„Zabil si ty Ninu alebo ona teba? Vsádzam na ňu, občas si riadne hovado.“ Nadvihol obočie a ak by tam bol namiesto telefónu Adam, určite by ho pohľadom zabil. Chvíľu bolo ticho, potom sa z mobilu opäť ozval Adam. „Dobre, chápem. Vážna situácia, prepáč.“

„Veľmi. Grayson nás našiel. Teda aspoň si to myslíme.“ Pohľadom prešil po mne, akoby sa chcel uistiť, že som v poriadku. Nebola som, necítila som sa tak. Bola som úplne bezradná.

„Prosím? Ako by mohol vedieť, kde ste? To neviem dokonca ani ja.“

„Vedel o tom len Morris a Richard. Rickymu som volal asi miliónkrát a nedvíha.“

„S Richardom som hovoril naposledy, keď sme odchádzali. To bolo niekoľko hodín po tom, čo ste odišli vy. O Morrisovi neviem nič, asi zostal doma. Ten sa nerád stará do podobných vecí.“

Oliver si povzdychol a oprel sa chrbtom o pohovku. „Musíme niečo vymyslieť. Napadlo mi, že odtiaľto odídeme, no kam by sme šli? Ako dlho bude trvať táto naháňačka?“

„Budem sa snažiť zistiť nejaké informácie odtiaľto. Potom by som spolu s Adele mohol prísť vám pomôcť. Niečo vymyslíme,“ navrhol. Na prvý pohľad sa mi to zdal ako veľmi dobrý nápad, no nakoniec som namietla.

„Bude lepšie ak sa od nás budete držať ďalej.“

Z telefónu sa ozval smiech. „Nechcete si kaziť romantiku na úteku?“ S Oliverom sme sa na seba pobavene pozreli. Áno, jasné, romantika... keby mi to nekazil môj bývalý priateľ. „Ajajaj, už budem ticho.“

„To by som ti radil.“

„Aj tak prídeme, nebudeme sa držať pri vás.“

„Sme vo Pheonixe, skúste sa držať čo najďalej, ale najradšej by som bol, ak by ste tu nechodili...“

Niekto manipuloval s Adamovým mobilom a chvíľu sa zdalo, že mu ho chce niekto vytrhnúť z ruky.

„Kde že ste? Vo Pheonixe? Tam som vyrastala! To je skvelé, prídeme za vami. Aj Richardov kamarát tam žije, zoženieme pomoc!“ hovorila nadšene Adele. Oliver pretočil očami a ja som mykla plecami.

„Máš na mysli Paula? S tým sme už boli, no neviem, či by bolo správne ho tým zaťažovať.“

„Určite pomôže,“ uistil nás Adam.

„Fajn.“

„Vidíme sa večer teda. Zavolám, keď sa niekde ubytujeme. Oddýchnite si, cez deň by vám nik nemal ublížiť... teoreticky.“

„Dobre, Adam. Ale naozaj nemusíte chodiť, nejako si s tým poradíme,“ zopakoval Oliver.

„O tom nepochybujem.“

„Nehovorte nikomu, kam idete.“

Oliver sa šiel uistiť, že sú dvere naozaj zamknuté. Ja som zašla do sprchy a chystala sa spať. Bola som unavená, no nevedela som, ako si mám oddýchnuť.

Grayson tu bol! Ak nie on, tak niekto, kto je mu blízky. Ako sa o nás  mohol dozvedieť tak rýchlo? Niečo mi tu nedávalo zmysel. Mohol za to Richard? Verila som mu a vždy to bol on, kto mi pomáhal. Nemal by dôvod na to, aby nás zradil.

Prehadzovala som sa v posteli a nevedela si nájsť dobrú polohu na spanie. Oliver bol s sprche a ja som sa stále zožierala myšlienkami na Graysona. Prečo nám jednoducho nedá pokoj? Zatvorila som oči a jediné, čo som v mysli videla, bola jeho tvár. Potriasla som hlavou, akoby som sa toho obrazu chcela zbaviť. Hnusil sa mi.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Oliver, keď vošiel do spálne. Tá otázka mi už šla na nervy.

„Mám strach,“ priznala som. Posadila som sa na posteli a posunula sa na stranu, aby mal dosť miesta. „Som príšerne vyčerpaná, ale neviem ako zaspím.“ Hlavne po tom, čo som vedela, že v tomto meste  bol Grayson.

Prikývol na súhlas. Určite vedel, o čom hovorím. „Musíme si oddýchnuť a zajtra niečo vymyslíme.“ Posadil sa na posteľ, vzal telefón do ruky. „Adam s Adele prídu dnes o deviatej. Máme vyše dvanásť hodín. Za ten čas sa snáď nestane nič.“

„Dúfajme.“ Padla som späť do postele a perinu si vyhrnula až k brade. Oliver sa na mňa váhavo pozrel.

„Ak chceš, pôjdem si ľahnúť na pohovku.“ Vyvalila som naňho oči. Pred hodinou sa na mňa vrhol hneď po tom, ako zamkol dvere. Keby si nevšimol odkaz od Graysona, asi by sme si zopakovali včerajšok. A on chce ísť spať inde?

„Tam by si sa zrejme veľmi nevyspal.“ A taktiež by som chcela, keby si tu zostal, aby som sa cítila bezpečnejšie – to som dodala sama pre seba už len v duchu.

Ľahol si vedľa a mňa oviala jeho vôňa. Predstavila som si včerajšok a pri tej predstave som sa zachvela. Bolo to príliš veľké rozptýlenie. Otočila som sa k nemu chrbtom, pretože vôňa jeho krvi a tlkot srdca ma k nemu doslova volali. Najradšej by som si strelila facku za to, že som si nedala z tej krvi, ktorú nám dal Paul. Lenže ja som nechcela piť hocičo, ale Oliverovu krv!

Ako som mohla zaspať s vedomím, že niekde blízko je Grayson a čaká, kedy nás dostane a Oliver leží v posteli vedľa mňa. Mala som kúsok od toho, aby som si na pohovku nešla ľahnúť ja.

Cítila som, že sa pohol. Nadvihol moju prikrývku a posunul sa. Celé jeho telo som cítila hneď za tým mojim. Zatajila som dych. Tak veľmi ma týmto provokoval, že si to nevedel predstaviť. Jednou rukou ma objal a vtisol bozk do vlasov.

„Dobrú noc,“ šepol. Vzdychla som si. Bolo to príjemné a cítila som sa pri ňom skvele. Cítila som dych na svojej koži, z čoho som mala husiu kožu. Aj napriek tomu, že mi srdce bilo ako o život, zaspala som mu v náručí.

***

„Vyzeráte... veľmi sviežo a oddýchnuto,“ skonštatoval Adam, keď si nás premeral od hlavy po päty hneď po tom, ako sme sa stretli. Popravde, takmer sme zaspali. Keby nás nezobudil jeho telefonát, boli by sme v posteli ešte doteraz. Nasledovali rýchle raňajky v podobe vypitia krvi a expresné dopravenie sa na miesto, kde sme sa mali stretnúť. Bolela ma hlava akoby ma niekto po nej niečím ovalil.

„Nechaj si svoje blbé poznámky, Adam.“

„Dnes má príliš dobrú náladu,“ povedala Adele. Pozrela naňho a pousmiala sa. Vtisol jej bozk na čelo a ona zahanbene sklonila hlavu, pi čom jej svetlohnedé vlasy padli do tváre. Adam ju objal okolo pása a pritisol k sebe bližšie.  Boli spolu zlatí.

„Akoby to bolo výnimočné.“ Otočil sa k nám. „Ideme teda nakopať zopár zadkov?“

„Nevieme ešte, kto za to môže.“

„Navrhujem stretnúť sa s Paulom. Možno bude vedieť niečo o Richardovi. Naozaj sa mi prestáva páčiť to, že sa s ním nemôžeme spojiť.“

„Najskôr by sme sa mali niekde zložiť,“ povedala. „Naozaj sa mi nechce všade trepať s vecami.“

„Mohli by ste sa ubytovať v hoteli, kde sme sa včera premiestnili. Viem, že bol pôvodný plán držať sa oddelene, no takto by sme v prípade núdze mali k sebe bližšie.“ Mykla som plecami, bol to len návrh. Všetci prikývli na súhlas.

S Oliverom som zostala von, aby sme nevzbudili podozrenie. Ak nás niekto sledoval a spojil si tých dvoch s nami, asi by z toho bol problém a len by sme ich vystavili nebezpečenstvu. Bola som nervózna, hladná a bola mi zima.

„Poď sem, vidím ako sa trasieš. Mala si sa lepšie obliecť.“ Podišiel ku mne zozadu a omotal ruky okolo môjho pásu. Prisunul si ma k sebe bližšie, cítila som na krku jeho dych. Prekryla som jeho ruky mojimi a zľahka sa oňho oprela.

Neviem, čo sa v ňom zrazu zmenilo. Prestal si robiť starosti o to, čo sa mi stane, ak sa neovládne? Pochopil, že mi neublíži? Nevedela som, čo konkrétne, ani som to nechcela vedieť, pretože som bola s touto verziou Olivera nadmieru spokojná.

Moje city k nemu za tú dobu neochladli, hoci som si myslela že sa stane práve to, keď ma od seba odháňal s tým, že sa bojí, že mi ublíži. Pravda bola taká, že ma zraňoval práve tým. Všímala som si ale jeho záujem o mňa. Či sa už jednalo o pohreb alebo útek. Všade chcel ísť so mnou.

Dokonca sa aj priznal, že chcel byť so mnou... Nechcela som si robiť falošnú nádej, pri ňom nič nebolo isté.

Jeho vôňa mi znova opantávala zmysly, no teraz som nemala chuť na jeho krv.

„Myslíš, že by bol Richard v kontakte s Graysonom?“ opýtala som sa ho. Cítila som, ako mykol plecami.

„Netuším. Vedel o všetkom, o každom našom kroku. Ako jediný vedel o tom, kam sa chystáme.“

„Aj Morris,“ opravila som ho.

„Neviem, čo máš stále proti nemu, ale nepoznáš ho. Nie je ten typ, ktorý by zrázdal. Možno tak pôsobí.“

„Všetci mi prídu podozriví. Dokonca aj Paul a Adam.“

„Ale no tak,“ zasmial sa. „Ešte povedz, že som donášal ja.“

„To nie, aspoň dúfam.“

„O tom ani nepochybuj.“

Zavrčalo mi v žalúdku.

„Som hladná, mohli by sme zájsť niečo kúpiť.“

„To znie dobre. Posledné hodiny sme nezjedli nič.“ Natočila som hlavu k nemu, aby sme sa dohodli, kam pôjdeme, keďže Adam s Adele sa budú musieť prispôsobiť nám. Bol ku mne naklonený a jeho pery boli kúsok od mojich. Pohľadom som ich hypnotizovala.

O môj bože, boli sme na úteku, do ktorého sa namočili naši priatelia, niekto známy nás pravdepodobne zradil, Grayson nás našiel a mňa nezaujímalo nič viac než jeho pery.

Jemne sa nimi obtrel o moje líce. Otočila som sa k nemu. Miesto, kde sa ma dotkol, príjemne brnelo. Chcela som ten istý pocit zažiť ešte raz, tentokrát však na perách. Ruky, ktoré mal ešte stále okolo môjho pásu, zovrel a uväznil ma vo svojom objatí. Stúpila som na špičky, aby som lepšie dosiahla jeho pery. Chvela som sa nedočkavosťou.

Náš bozk bol krátky, takmer len letmý dotyk pier, vyrušil nás známy hlas, ktorý sa nedal ignorovať.

„No nechaj ich osamote chvíľu.“ Obaja sme sa otočili za hlasom. Adam a Adele na nás pozreli ako dve vysmiate slniečka. Myslela som, že sa Oliver odtiahne, no neurobil to. Bola som rada, lebo som sa od neho nechcela vzdialiť. „Nakoniec som mal pravdu s tým romantickým útekom, všakže?“

Oliver sa len zasmial a jeho otázku ignoroval. „Chceli by sme sa ísť najesť.“ Adamovi zrejme chvíľu trvalo, kým pochopil, že my sme len poloviční a máme isté potreby. Prikývol.

„Volali sme s Paulom, o hodinu sa s nami stretne,“ ozvala sa zrazu Adele. To ma už Oliver pustil a hľadel na nich so zdvihnutým obočím.

„Dohodli ste sa s ním bez toho, aby ste nás o tom informovali?“

„Pokoj, Oli, je to priateľ a som si istý, že mu môžeme veriť. Čo sa asi nedá povedať o Richardovi. Buď je mŕtvy, alebo ním čoskoro bude.“

***

Paul nevyzeral nadšene, keď sa objavil pred hotelom. Mal niečo naplánované, no kvôli nám to zrušil. Adam ho raj musel prehovárať. Nastúpili sme k nemu do auta a dúfali, že to nie je on, kto za všetko môže. Možno si všetko vymyslel a v skutočnosti nás zradil práve on. Lenže prečo by nás potom Richard ignoroval?

„Takže Grayson vás našiel,“ skonštatoval. „Páni, ten je teda rýchly.“

„Myslíme, že mu niekto pomohol.“

„Začína to byť zaujímavé. Vezmem vás k sebe, tam budete v bezpečí. Poviete všetko, čo viete.“

Keď sa auto pohlo, srdce mi začalo biť ako o život a pritisla som sa bližšie k Oliverovi. Nebola som si istá, či mu môžeme veriť, nebola som si istá ničím, dopekla! Bála som sa, že sme sa nechali oklamať.

Auto zastalo pred starou budovou. Nevedela som ju identifikovať lepšie, keďže bola tma. Vyzerala ako veľký sivý kváder s plechovými dverami a pár oknami. Ako som vystúpila z auta, držala som sa pri Oliverovi. To mi dávalo aspoň aký-taký pocit istoty.

Paul akoby vycítil moju nedôveru, podišiel ku mne. Ja som urobila krok dozadu a vrazila do Olivera, ktorý ma chytil rukami za ramená. „Viem, že sa bojíš, no mne môžeš veriť. S Graysonom a ani s nikým z Centrály by som nespolupracoval ani keby mi za to mali platiť. Povedal som, že som proti ním a myslím to vážne. Chcem vám pomôcť.“ Usmial sa.

„Ehm, vďaka,“ vyjachtala som zo seba. Snažila som sa upokojiť, no nešlo to. Zlý pocit tu bol stále.

„Teraz poďte ďalej, v noci je pre vás nebezpečné postávať von.“

So zatajeným dychom som nasledovala Paula a k Oliverovi som bola doslova prilepená. Kráčali sme medzi Adamom a Adele. Prešli sme cez dvere, ktoré Paul za nami zatvoril a zamkol. Rozsvietil svetlo. Ocitli sme sa v garáži.

Nezastavovali sme sa a prešli ďalšími dverami, za ktorými bola chodba. Kráčali sme po nej a asi v polovici nej Paul zabočil doprava. Stále to bola tá istá miestnosť, teraz sa ale pred nami objavili dvoje dverí. Jedny z nich otvoril a rukou pokynul, nech vojdeme. Predtým zasvietil.

Vošli sme do malej izby, kde boli dve pohovky, televízia a skrine z dreva. Všetko bolo červeno-čierne. Usadili sme sa na jednu pohovku, Adam s Adele na druhú a Paul tak medzi nás.

„Tak, hovorte,“ vyzval nás. Zvedavo sa pozeral raz na jednu stranu, raz na druhú. Adam mal v tvári pohľad typu povedzte mu to vy.

Zhlboka som sa nadýchla a spustila: „Grayson nás našiel, to už vieš. Našli sme si v byte odkaz, tak sme odtiaľ hneď odišli. Richardovi sa nemôžeme dovolať a máme podozrenie, že by to mohol byť práve on. Vedel, kde sme šli, vedel proste všetko. Informovali sme ho o každom našom kroku. Mohli sme sa naňho vždy spoľahnúť. A zrazu sa mu nik už druhý deň nemôže dovolať, nie je nikde k zastihnutiu.“

Adam prikývol na súhlas. „Bol som aj u nás, nebol tam. Nikto netušil, kde je.“

„Buď sa mu niečo stalo, alebo veľmi dobre vie, v akej situácii sme sa ocitli,“ dodala som.

„Zaujímavé.“ Zamračil sa a sklonil pohľad. Nad niečím rozmýšľal. „Nuž, nebolo by to prvýkrát, čo hral na dve strany.“

Ozvalo sa niekoľko zalapaní po dychu a mne sa pri tých slovách skoro zahmlilo pred očami. Toto nemohol povedať, to som teda nečakala.

„Prosím?“

„Ako som povedal. Richard je toho schopný. S Centrálou už mal svoje skúsenosti, o ktorých nevie takmer nikto. Pred niekoľkými rokmi ho podobne ovládali. Donášal im informácie, jednalo sa však o niekoho, kto plánoval vyjsť na verejnosť s našim tajomstvom. Takto ho zlikvidovali. Vtedy to bolo pre nás výhodné. Tá skupina ohrozovala aj nás.“

Nechápavo naňho hľadeli štyri páry očí.

„Ale ty chceš urobiť presne to isté...“ pripomenula som mu.

„Áno, Richard o všetkých mojich plánoch nevie. Keď mi povedal, či by ste mohli prísť, súhlasil som. Centrála je proti polovičným a ja som nevedel, čo má v pláne. Tu by ste boli aspoň na chvíľu v bezpečí.“

Cítila som sa tak, akoby mi niekto vyrval z môjho vnútra kus mňa. Richarda som zbožňovala bol mi oporou. Toto bola rana pod pás. Nepotvrdil, že za to môže práve on, no bolo to viac ako pravdepodobné.

„To nemôže byť pravda...“

„Nehovorím, že to je pravda. Ale ak ho považujete za podozrivého, s najväčšou pravdepodobnosťou to je tak.“ Povzdychol si a pohľadom prešiel po všetkých z nás.

„Richard by to neurobil,“ ozvala sa Adele. V tvári mala prázdny výraz a bola bledá.

„Že nie? Už raz donášal, prečo by to nemohol urobiť tentokrát?“ opýtal sa jej Paul.

„Pretože to je Richard!“ Ako to hovorila, pozerala sa po nás akoby sme potratili rozum. „Ako by sa mohol pretvarovať tak dlho. Neverím, že by to spravil on.“ Založila si ruky na hrudi a oprela sa dozadu o pohovku.

„Všetko je možné.“

„Nikto iný nemal dosť informácii na to, aby nás Grayson mohol nájsť. Ani ja nie som nadšený z toho, že to bol práve on. Veril som mu, často mi bol ako vlastný brat.“

Všetky tie spomienky na to, ako mi Ricky pomohol prekonať prvotný šok, keď som sa stretla s upírmi, keď som sa stala jedným z nich, keď ma trápil Oliver... všetky tie veci, čo o nás vedel.

Začalo mi to dávať zmysel. Bol to on, kto informoval Hrdloreza o každom jednom kroku. Prečo nás ale nezabil hneď prečo nás Grayson nechytil už skôr?

Chytila ma panika a hrdlo som mala stiahnuté. V očiach ma pálili slzy a chýbal kúsok, aby som začala revať a kričať.  Cítila som sa podrazená a oklamaná.

Oliverovi zapípal mobil. Okamžite ho chytil do ruky a smsku, ktorá mu prišla, prečítal nahlas.

„Musíme sa stretnúť. Zostaňte, kde ste, prídem za vami.“

Už v poradí druhé guľatiny! Popravde, ani som si nemyslela, že Hrdlorez bude taký dlhý, na začiatku som to odhadovala tak na 15 kapitol. :) 

K tejto časti pripájam ešte "výzor" hlavných postáv. Keď kliknete na obrázok, tak sa zväčší. Blacks, viem, že sa na Oliverovi nezhodneme, ale toto je proste môj Olinko. :D 

Na záver ešte prikladám pieseň. Posledné kapitoly som písala práve pri nej, je úžasná a tak trochu aj text sedí do deja poviedky. Seriál Empire môžem tiež odporučiť, mám ho veľmi rada. :) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 20. kapitola: