Ďaleko od domova 5. • OurStories.cz ~ naše povídky

Nová rodina

15.02.2017 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 456×

Sadnúť do auta s neznámym mužom nebolo práve to, čo by urobila, ak by mala na výber. Celý čas nepovedala ani slovo, ruky mala prekrížené na hrudi, akoby chcela, aby si od nej všetci držali odstup a nezasahovali do jej osobného priestoru. Zvedavo si premeriavala chlapa, ktorý prišiel po ňu a porovnávala ho s tým, ktorý jej bránil v odchode z tejto krajiny. Boli si tak podobní!

Niekde kútiku duše dúfala, že tá podoba je len náhodná. Možno bolo už toho na ňu toľko, že je len paranoidná.

Všetko bude v poriadku, snažila sa upokojiť v mysli. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a zatvorila oči, akoby sa chcela v duchu aspoň premiestniť späť domov, k svojej matke a bratom.

Takmer nadskočila, keď si sadol na miesto vodiča a zatvoril za sebou dvere. V ruke zovrela doklady, použiť ich v prípade nebezpečenstva ako zbraň. Nič iné po ruke nemala.

„Neublížim ti,“ povedal a usmial sa na ňu.

Celú cestu nepovedala ani slovo, hoci sa Daniel snažil o konverzáciu. Niekoľkokrát sa aj pristihla pri tom, že mu chcela odpovedať, no držala si odstup. Bolo to hlavne kvôli tej podobe. Sama sebe v duchu vynadala, že on nie je ten, kto je na vine a môže mu odpovedať aspoň na nejaké otázky.

Pohľad mala stále uprený pred seba a pozorovala všetky budovy, okolo ktorých prešli. Všetko bolo pre ňu nové, zaujímavé a dych vyrážajúce. Možno aj to bol jeden z dôvodov, kvôli ktorým sa nerozprávala s mužom vedľa seba.

Zastali pred dlhou budovou. Na najnižšom poschodí si všimla obchodíky, kaviarne a reštaurácie. Pamätala si ich z čias, keď tam bola s otcom. Celý Zibil jej ho tak pripomínal, až sa jej tlačili slzy do očí. Nevedela, ako dlho vydrží odolávať im... ako dlho vydrží nevedieť nič o svojich bratoch, o matke.

„Tak, sme tu.“

Vystúpila a poobzerala sa okolo seba. Nachádzali sa na rušnej ulici, kde v priebehu chvíle okolo nej prešlo niekoľko áut. Cestu lemovali palmy, stromy a drobné kríky či kvety. Za nimi boli budovy, ktoré tvorili jeden pás. Všetko bolo farebné, živé a v pohybe.

Nasledovala Daniela, ktorý prešiel k jedným nenápadným dverám a otvoril ich pomocou priloženia niečoho ku krabičke, ktorá bola pripevnená vedľa kľučky. Potom sa na nej objavili klávesy s číslami a zadal kód. Bola zvedavá na miesto, kde bude tráviť tieto dni. Dúfala však, že bude niekde blízko bratov. Aké šťastie by ale mala, ak by sa tak stalo?

Vyšli po schodoch na druhé poschodie. Ocitli sa pred druhými dverami. Počula šťuknutie, keď otočil kľúčikom v zámke. Mala husiu kožu z toho, že sa dozvie, či sa jej podozrenie potvrdí, alebo nie.

„Vidím, že si veľmi tichá. Sestra je veľmi ukecaná a je v tvojom veku. Chápem, že s vystrašená, no nemusíš sa báť. Žijeme tu len my dvaja, otec chodí na návštevu často. Matka umrela pred pätnástimi rokmi.“ Zarazilo ju, s akou ľahkosťou vedel hovoriť o smrti svojho rodiča.

Uvedomila si, že tých svojich už nikdy neuvidí. Matka určite čoskoro umrie. Sama, na Ligawe. Nikdy ju už nebude môcť objať a počuť od nej, ako ju má rada. Elias bude musieť vyrastať bez rodičov, nikdy nepocíti lásku matky. Ako sa to mohlo stať? Prečo sa to deje práve jej?

Z hrdla sa jej predral vzlyk a oči zaliali slzy, takže nevidela, kedy sa pred ňou zjavila iná osoba. Až keď počula dievčenský hlas si uvedomila, že je tu ešte niekto.

„Danny! Ja som vedela, že tam mám ísť radšej ja s otcom.“ Počula buchnutie s tiché au. Okamžite si začala utierať oči chrbtom dlane a upokojiť sa. Musela pred tými ľuďmi vyzerať úboho. Ktovie, čo si o nej mysleli. Nevedeli, čím všetkým si musela prejsť a vedela, že by nebola schopná o tom hovoriť.

„Prisahám, že som neurobil...“ začal sa brániť.

„Proste choď robiť niečo užitočné,“ skočila mu do reči a rukou naznačila, aby šiel preč.

Keď mohla svet znovu vidieť normálne a potlačila návaly vzlykov, zbadala pred sebou vysoké dievča, ktoré mohlo mať toľko rokov, koľko ona. Bola pekná. Dlhé, čierne vlasy mala rozlietané okolo tváre, zakrývali jej plecia a siahali až pod prsia. Tmavohnedé oči jej zvýrazňovala čierna linka okolo. Na svojich plných, červených perách mala úsmev.

„Ja som Margaret,“ predstavila sa a podala jej ruku. Jej brat si len vzdychol a otočil sa na odchod.

„Eleonor. Ale všetci ma volajú Ellie,“ odvetila ticho.

„Ja som vedel, že vieš hovoriť,“ počula mužský hlas z diaľky a dievča pred ňou sa zasmialo.

„Často je dosť otravný, no väčšinou má veľa práce, vtedy je ticho.“

Poobzerala sa okolo. Nachádzali sa vo veľkej miestnosti, ktorá bola na jej pomery vybavená veľmi luxusne. Chodba, v ktorej práve stáli, bola užšia a postupne prechádzala do väčšieho priestoru. Zbadala sivý obdĺžnikový stôl so stoličkami, hneď za nimi sa nachádzal pult a kuchyňa. Bolo tam niekoľko dverí. Všetok nábytok podlaha mali sivú farbu, no priestor oživovali kvety a farebné obrazy na stenách. Páčilo sa jej tu. No ešte netušila, či toto bude miesto, kde bude bývať.

„V rýchlosti ti to tu poukazujem, potrebujem odísť.“

Ellie prikývla na súhlas. Bola na to zvedavá, no oveľa viac ju na jazyku pálila otázka, či nevedia niečo o jej bratoch. Prečo ich nedali k sebe? Je šanca, že by si rodina vzala dve deti? Podľa čoho ich rozdeľovali? Musela prestať myslieť na tie veci. Môže sa na ne opýtať aj neskôr a revať pred ľuďmi, ktorých nepoznala, jej prišlo dosť nevhodné.

Margaret otvorila jedny dvere a ona hneď nakukla dovnútra.

„Byt je malý a chvíľu sme zvažovali, či niekoho vezmeme do opatery. Otec bol proti, ale jemu stále niečo vadí. No potom zrazu zmenil názor a bez nášho vedomia sa pridal do zoznamu... a si tu.“ Zaškerila sa na ňu. „Keďže si dievča, mysleli sme si, že bude najlepšie ak budeš bývať pri mne. Nie je to síce najväčšia izba. Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Okrem toho, máte tu byť len pár dní, možno týždňov. Ak by ti to vadilo, brat sa môže kedykoľvek presťahovať k otcovi a vezmeš si jeho izbu. Alebo ja, je mi to jedno.“

„Je to v poriadku, pokojne by som spala kdekoľvek,“ povedala okamžite. Nevedela ale, či sa má radovať z toho, čo jej povedala. Niekoľko dní alebo týždňov znamenalo príliš dlhú dobu na to, aby sa niekedy ešte uvidela s matkou. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa myslieť na to, že cudzie dievča bude s ňou zdieľať izbu. Nepoznala ju, ona nepoznala zas ju.

„Často prespávam u priateľa... ale myslím, že sa so mnou bude dať vydržať,“ zasmiala sa.

Izba obsahovala dve postele, každá na jednej strane. Pri tej vľavo bolo vidno, že tam nepatrí. Na komode so zásuvkami boli položené dva veľké kvety, ktoré sa predtým určite nachádzali na zemi. Takto sa vytvoril priestor na spanie. Stena nad posteľou bola čisto biela, zatiaľ čo nad druhou posteľou bolo polepených plno obrázkov rôznych veľkostí. Oproti nej sa nachádzal písací stôl a nad ním veľké okno s ružovým závesom. V strede sa bol purpurový koberec so svetloružovým abstraktným vzorom.

„Ak by si chcela niečo zmeniť alebo pridať, pokojne to povedz, tá izba už potrebuje zmenu.“

„Myslím, že je super.“

„Je tu ešte jedna vec. Nemáš tu žiadne oblečenie. Mám tu veci, ktoré som kúpila a nenosím a pravdepodobne sa ich zbavím. Ak by ti niečo sedelo, môžeš si to nechať. Zajtra by som s tebou šla do obchodu kúpiť ti niečo. Popýtam od otca peniaze. Určite s tým nebude mať problém,“ dodala, keď zbadala Ellin výraz. Po tomto sa necítila dvakrát príjemne. Mala s tým dievčaťom zdieľať izbu a aj jej oblečenie. Bolo to, akoby bola odkázaná na jej pomoc a na jej peniaze. Nechcela byť na niekom tak závislá. Mohli povedať, že tu pôjdu, nasilu. Zbalila by si všetky potrebné veci. Keď pomyslela na to, že tu nemá skutočne nič, oblial ju studený pot. Kde to všetko zoženie? „Nemaj obavu, je to v poriadku. Otec a my máme toľko peňazí, že si to môžeme dovoliť.“

Odvrátila sa od nej, cítila sa proste zle. Bola rada, že sa dostala do rodiny, kde nemali problém sa o ňu postarať, no aj tak mala pocit, že bude len na príťaž.

„Ďakujem,“ povedala nakoniec.

„Nemáš vôbec za čo. Sme radi, že môžeme pomôcť. Keby sme bývali vo väčšom dome, určite by sme vzali k sebe viac ľudí.“

Vyšli z izby. Tá sa nachádzala hneď naľavo od vchodu. Oproti bol vchod do kúpeľne. Tú jej Margo ukázala len narýchlo, no a tak z nej bola uchvátená. Bola krásna, veľká a priestranná. U nich doma sa musela uspokojiť so sprchovým kútom. Tento byt bol ešte o niečo väčší než ich dom.

Potom sa presunuli do obrovskej miestnosti, ktorá sa jej zdala ako kuchyňa spojená s jedálňou a obývacou izbou. V rohu bol kuchynský pult, ktorý vyčnieval do strán, čím oddeľoval kuchyňu od ostatného. Po ľavej strane sa nachádzal drevený obdĺžnikový stôl so soličkami okolo. Na ľavej strane bola rohová pohovka a pred ňou televízia. Tú videla len druhýkrát. Po prvýkrát to bolo pred troma rokmi, keď tu bola. S otcom bývala v malom byte na prízemí, mali tam aj to zariadenie. Pozerať televíziu jej prišlo ako mrhanie časom. Oveľa radšej čítala knihy a zdokonaľovala sa v tom.

Keď zbadala obrovskú drevenú presklenú skriňu, ktorá bola plná kníh, takmer odpadla. Od podlahy až po strop boli samé knihy.

„Je to tu nádherné,“ povedala.

„Ak by si bola hladná, vezmi si čokoľvek z chladničky alebo z misy ovocia a zeleniny na pulte.“ Ukázala na dosku, ktorá bola medzi kuchyňou a stolom. „To isté platí aj o televízii a knihách.“

„Budem si pamätať,“ odvetila.

Zdvihla ruku a ukázala na dvere medzi skriňou a pohovkou. „To je izba otca. Tam prespáva, keď tu príde, čo je veľmi málo.“

Nechápala, ako tu môžu žiť len sami dvaja, bez rodičov. Matku ešte nespomenul ani jeden z nich. Chcela sa na to spýtať, no možno o nej nehovorili schválne. Určite bude mať ešte čas na zistenie.

Margo pokývla hlavou k posledným dverám. Ochotne ju nasledovala.

„Tu je bratova izba. Vstup na vlastné riziko.“

„Vstúpiš tu a zožeriem ťa,“ ozvalo sa spoza dverí. Uškrnula sa.

„Vidíš,“ smiala sa. „Aj tak tam nie je nič zaujímavé.“

„To bolo pre teba, trubka. Pokojne vojdite.“

„Ak tam máš bordel, roztrhnem ťa.“

Doťahovanie medzi súrodencami jej pripomenulo jej brata a ju, keď sa vadili kvôli úplným zbytočnostiam, alebo sa len podpichovali. Teraz jej to chýbalo až tak, že skoro znovu spustila rev.

Vľavo sa nachádzala obrovská manželská posteľ s niekoľkými tmavými vankúšmi. Daniel na nej ležal a mal v ruke knihu. Vedľa neho bol zošit a pero. Izba bola zariadená podobne ako tá vedľa. No namiesto ďalšej postele na opačnej strane bola stena, ktorá končila meter pred stenou. Akoby predeľovala miestnosť na dve časti.

„Tam je pracovňa, brat si často ťahá prácu aj domov. Pracuje na finančnom oddelení v Babylone, rovnako ako otec. A určite sa nemýlim, ak sa zas venuješ veciam do práce. Máš deň voľna, preboha! Tak si ho uži.“ Pretočila očami a vzdychla si. „Budem musieť už ísť, ideme s Jeremym do mesta.“

Margo odišla a ocitla sa na pohovke sama. Nemala čo robiť a posledný člen rodiny, ktorú tu bol, mal svoje plány. Pohľad mala upretý na fotky na stene. Všade videla buď Margaret alebo Daniela. Keď zbadala muža, ktorého si priala už nikdy nestretnúť, takmer sa jej zahmlilo pred očami.

To snáď nie. Musel to byť ich otec. Na chvíľu aj zabudla dýchať. Rozmýšľala, ako by sa mohla dostať z tejto rodiny. Margaret a Daniel jej prišli ako veľmi milí ľudia. No čo sa stane, keď sa stretne s ním?

„Deje sa niečo?“ započula mužský hlas. Daniel kráčal k nej a posadil sa na pohovku. Mal oblečené biele tričko a tmavosivé voľné tepláky.

Nesúhlasne pokrútila hlavou a on si ju premeral so zúženými očami.

„Nevyzeráš tak. Čo sa stalo?“

„To je tvoj otec?“ opýtala sa a hlavou kývla k fotografiám.

„Áno. Prečo?“ opýtal sa nechápavo. Nevedela, ako má povedať, že už na Zibile bola. Netušila, ako vysvetliť, čo sa vtedy stalo. Sklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla. Nemala inú možnosť, než povedať pravdu. Tušila, že s octom nemá ani jeden zo súrodencov veľmi dobré vzťahy, tak by to nemalo ovplyvniť nič.

„Ja... pred niekoľkými rokmi som bola na Zibile. Strávila som tu s otcom rok.“ Od prekvapenia až otvoril ústa.

„Ty si tu bola? Ako to je možné?“

„Môj otec bol senátor mesta na Ligawe. Spolupracoval s ľuďmi odtiaľto a zrejme aj s tvojim otcom. Ja som sa tu zatiaľ učila písať a čítať. Teda skôr som sa v tom len zdokonaľovala. Keď sme mali ísť domov, tvoj otec ma... uniesol. Vraj v Ligawe by ma bola škoda a Zibil je vhodnejší pre život. Naozaj som si myslela, že tam zostanem. Zamkol ma v miestnosti. Snažil sa otcovi nahovoriť, že nechcem ísť domov.“ Tú poslednú vetu jej povedal otec. Nevedela, ako to bolo v skutočnosti, no verila mu. Keby mohla, vtedy by tu nešla a urobila by všetko pre to, aby zabránila aj svojmu otcovi sa tu dostať. Všetci ho odsudzovali za spoluprácu s druhým kontinentom.

Opäť to mala pred očami. Pamätala si dopodrobna, ako sa cítila, keď bola bezmocná v tmavej miestnosti. Lomcovanie kľučkou nepomáhalo, ani búchanie na dvere. Kričala o pomoc, volala otca. Vzlyky a krik sa neustále prelievali dokopy. Bála sa, čo s ňou bude. Nikdy v živote sa necítila tak bezmocná.

„Otec je schopný všetkého, preto ma neprekvapuje, čo urobil. Je mi ľúto, že si si tým musela prejsť.“ Hruď sa jej chvela pri vybavení spomienok. Chcela ich zahnať, no nedalo sa. Rukami si prešla po tvári a rozmýšľala, čo bude robiť. Ako tu bude existovať s vedomím, že tu môže kedykoľvek prísť?

„Nie je náhoda, že tu som, však? Že som v tejto rodine?“ spýtala sa a pozrela naňho.

Nadvihol obočie. „Myslíš, že by otec chcel, aby si tu bola?“

Prikývla na súhlas.

„To netuším. Nemáš sa ale čoho báť, nechodí tu často,“ odvetil a pokúsil sa o úsmev. „Keď sme už pri tom prideľovaní, našiel som v našej databáze v práci zoznam ľudí, ktorí si niekoho vzali do rodiny. Sú pri nich aj mená, o koho presne ide. Ak máš niekoho, kto tu s najväčšou pravdepodobnosťou bude, môžem to skúsiť vyhľadať.“

Cítila sa, akoby jej odpadlo bremeno z pliec. Okamžite prikývla hlavou na súhlas. Bola tu aspoň malá nádej na to, že sa bratia nachádzajú v blízkosti. Mohla by sa s nimi stretnúť. Mala by tu aspoň niekoho.

Obaja vstali a nasledovala Daniela do jeho izby. Hlavou kývol na čiernu stoličku, aby sa posadila. On si zatiaľ bol vziať ďalšiu zo svojej pracovne. Keď sa k nej pridal, posunul notebook k sebe. Zapol ho a zadal heslo. Na obrazovke sa objavila fotka malého chlapčeka, ktorý sa usmieval a mal privreté oči, pretože naňho svietilo slnko. V ruke mal zmrzlinu.

„Kto to je?“ opýtala sa. Ani Margo, ani on jej nespomenul, že by mali ešte jedného súrodenca, alebo syna.

„Matthew, je to syn bratranca. Často sme s ním, pretože jeho rodičia sú vyťažení ľudia. Akoby sme my mali kopec času,“ zasmial sa. „Je to super dieťa, mám ho rád.“ Zahľadel sa na obrázok aj on s úsmevom na perách.

Klikol na ikonku, otvorilo sa šedé okienko s dvoma bielymi pásikmi. Pamätala si, ako sa ju tu snažili naučiť robiť na počítači, keď tu bola. Nechápala, čo a prečo to od nej požadujú. Už si ale nespomínala, čo vtedy vedela.

„Máš niekoho známeho, kto by tu mohol byť? Napríklad súrodencov?“ spýtal sa a pozrel na ňu.

„Brat – Edward Wyatt. Je odo mňa o rok starší a ešte dvojročný brat Elias.“ Srdce sa jej rozbúchalo a bola veľmi zvedavá. Keď sa tu už ocitla, bola by veľmi rada, ak by tu boli obaja bratia. Ktovie, čo by sa stalo, keby malý Elias zostal na Ligawe. Kto by sa oňho postaral?

Danielove prsty sa rozbehali po klávesnici a počula zhluk klikania. Pozerala sa na obrazovku, akoby tam chcela nájsť informácie skôr ako on.

„Tak...“ vydýchol a ona sa narovnala a nahla dopredu. Pohľadom kmitala od notebooku k nemu. „Edward je u rodiny Lewittovej. Podľa adresy by to mala byť práve rodina, odkiaľ pochádza Jeremy, priateľ Margo. Nie je to odtiaľto tak ďaleko. To je tá dobrá správa. Tá zlá je, že Elias v databáze nie je kvôli ochrane detí. Takže žiaľ neviem zistiť, či sa nachádza na Zibile, alebo nie. Budem ale pátrať ďalej.“

Nevedela, čo má robiť. Chcela sa usmievať a smiať, kvôli tej náhode, že Daniel pozná rodinu, kde je Edward. Má tu aspoň jeho! Lenže kvôli Eliasovi jej šlo puknúť srdce.

„Vďaka,“ odvetila nakoniec. Ak by ho poznala viac, určite by mu venovala aspoň objatie.

„Pri prevoze boli s tebou aj nejakí kamaráti? Niekto, o kom vieš, že tu bude?“

Spomenula si na Andrewa a Jesseho. Nepochybovala o tom, že práve druhý tu bude na sto percent. To on chcel, nech tu odíde. Určite musí byť rád, že jeho prianie sa mu splnilo.

„Jesse Morris a Andrew Belle.“

Prikývol hlavou a opäť sa pustil do hľadania.

„Dievča, ty máš šťastie. Všetci sú v Apolle! Vlastne väčšina mladých bola pridelená práve tu. Je to obrovské mesto. Jesse je dokonca v rodine ministra obrany, Andrew je na opačnej strane mesta. Ale určite sa s nimi stretneš v škole.“

„Prosím?!“ Aká škola? Pozrela sa naňho s nadvihnutým obočím. Povedal to, akoby o tom mala vedieť. No ona nemala šajnu, o čom hovorí.

„No v škole, určite sa tam stretnete.“ Chvíľu mu trvalo, kým zistil, že zrejme netuší, o čo ide. „Aha.“

„Aká škola?“

„Za ten čas, čo ste tu, vás chcú naučiť čítať, písať a naučiť používať nové technológie, aby ste sa mali doma lepšie.“

Mala pocit, že vie oveľa viac, než jej povedal. Nechápala, ako im to mohli urobiť. Doma im nechýbalo nič, boli radi. Hlavne žiadna škola, ktorá by ich zbytočne stresovala. Každý Ligawčan sa vedel postarať sám o seba, o dom a záhradu, zabezpečiť si všetko potrebné.

Toto sa jej zdalo až príliš. Prekročili hranice. Mala čo robiť, aby od zlosti a bezmocnosti, ktorá ju pomaly ovládala, netresla päsťou o stôl a nezačala kričať.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování