OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 14

24.07.2016 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 729×

Ahojte,

tak opäť trošku kratšia kapitolka, ktorá je vážne zväčšej časti nudná a moja asi najmenej obľúbená, ale tak hádam sa ňou nejako prehryziete. 

Typické vysokoškolské dievča

„Takže... vyplnili ste už všetky papiere?“ Nadvihla obočie žena za pultom a popravila si okuliare ktoré jej sedeli nízko na nose.

„Ešte sekundu,“ zamrmlala som, podpísala sa a napísala dnešný dátum.

„Prosím.“ Podala som jej štós papierov ponad stôl a ona si ich okamžite začala prechádzať a súhlasne hmkať.

„Dobre, čiže odbor elektromechanika.“

Prikývla som. Veľa som nad tým za posledných dva a pol roka premýšľala. Vždy som chcela ísť študovať archeológiu – niečo s históriou, ale akosi... už sa mi do toho proste nechcelo. Mala som obdobie, keď som si myslela, že do školy sa už nevrátim, že by ma tak či tak žiadna nevzala.

No nakoniec som si podala prihlášku na zopár škôl a tu sa to podarilo. Ako na jedinej.

„Ste si istá? Je to ťažký odbor.“

„Matematika mi vždy išla.“

Mykla plecami.

„Dobre. Tu je kľúč od vašej izby. Môžete sa vybaliť a zajtra sa zastaviť pre rozpis hodín. Prednášky už začali pred troma týždňami, budete sa musieť začleniť.“

Prikývla som, prehodila si nohu cez nohu.

„Dobre. Tu máte zoznam záujmových krúžkov, mapu školy, výmenné pobyty v zahraničí. Preštudujte si to, zajtra mi dáte vedieť, pokiaľ by ste o niečo mali záujem.“

Nesprávala sa ku mne so zdržanlivosťou, ktorú som očakávala. Dokonca v očiach nemala ani ten odsudzujúci pohľad. Zvláštne.

Vzala som si papiere a vyšla z hlavnej budovy školy. Zvonka bola síce chátrajúca, ale interiér vyzeral celkom zrenovovaný. Ale to je predsa jedno – budem mať diplom. Budem mať diplom a potom niečo vymyslím.

Prešla som malým parkom, ktorý oddeľoval hlavnú budovu od internátov, telocvične a fakulty manežmentu a ekonómie.

Bol plný študentov. Sedeli na okraji veľkej okrúhlej fontány, niektorí sedeli na lavičkách, alebo v tráve. Vyzeralo to priam idilicky.

Vedeli o mne.

Cítila som to. Cítila som ich pohľady, ktorý bol celkom odlišné ako ten nesúdiaci odlesk v očiach sekretárky.

To nevadí, čakala som to.

Poopravila som si na pleci tašku s dlhým ramienkom a veľký ruksak s vecami. Vyšla som podľa mapky na prvé poschodie – nebol tu výťah.

Chodba vľavo, štvrté dvere. Presne na ne ukazovala šípka nakreslená perom na papieri.

Zaklopala som. Nič.

Fajn, možnože budem bývať sama. Alebo tu len nie je. Vyhrabala som z vrecka kľúč a otvorila. Izba bola maličká – pri oboch stenách boli postele, medzi nimi okno a jeden stolík. Na zemi starý žltý koberec. Vošla som dnu. Na stene pri dverách bol nalepený stolík s jednou stoličkou a skriňa. Niekto tu očividne býval. Na pravej posteli bolo hodené tmavozelené tričko, podprsenka a dvaja plyšový medvedíci. Na stole rozhádzané zošity a skriňa zaprataná.

Takže predsa len nebudem bývať sama. Neviem, čomu by som sa potešila viac. Za posledné tri roky som sa naučila nespávať v miestnosti sama.

Bolo by to divné.

Hodila som si tašku a ruksak na posteľ a otvorila okno. Bol tu príšerný vzduch.

Všimla som si to.

Môj zrak zablúdil hore na strop a presne tam to bolo – malý kúsok pôvodnej odlúpenej omietky, ktorá odhaľovala pôvodnú ružovú.

Roztriasla som sa.

Nie, nie. Je to iný odtieň...

Schmatla som tašku a vybehla von. Odkladala som si peniaze, ktoré mi mama posielala v listoch. A netušila som, že hneď prvé (až po poplatku za prihlášku a lístok na autobus) bude farba.

„Hej, nevieš, kde je tu obchod s farbami?“ Zastavila som jedného chalana.

Dal si dole slúchadlá, zbehol ma pohľadom.

„Čo prosím?“

„Nevieš, kde by som mohla kúpiť farbu?“

„Na vlasy?“

„Nie. Na stenu.“

„Eh, je tu jedno železiarstvo, ale myslím, že bude teraz zatvorené. Možno v meste. Niekde. Čo ja viem. Chceš si vymaľovať izbu?“

„Hej, opadáva tam omietka.“ Mykla som plecami.

Aj on mykol, nasadil si slúchadlá, no potom si ich znova dal dole. „Počuj, nie si ty tá vrahyňa?“

Nasala som prudko vzduch.

„Som. Práve som na svojej izbe niekoho dobodala svojim pilníkom a nutne potrebujem prekryť tie krvavé škvrny.“ Bola som na to pripravená – zvládať to pokojne.

Prebehol ma ešte raz pohľadom. Zdalo sa, že ho to nevystrašilo. Uchechtol sa.

„Super.“

Hej, super.

Nakoniec som skončila s malým maliarskym štetcom a bielou temperovou farbou z miestneho papierníctva.

Vyzeralo to otrasne. Sýta biela kričala na vyblednutej žlto-sivej – ale bolo to jedno. Hlavne, že to prekrylo tú otrasnú ružovú.

Balancovala som na starej stoličke, modlila sa, nech sa nezlomí a pretierala svoje dielo druhýkrát, keď sa dvere otvorili.

„Oh, kurva.“ Hej, spôsob ako privítať spolubývajúcu.

Nadvihla som obočie, ochotná ju ignorovať.

„Dali ťa ku mne? To ako vážne? Mám bývať s niekým so záznamom? A čo to sakra robíš?“

Mala som v úmysle ju ignorovať, pokiaľ nezačne hovoriť aspoň trochu... normálne. Sústredila som sa na ťahy štetcom.

Zhlboka som sa nadýchla, zoskočila zo stoličky a podišla tesne k nej. Začala cúvať. Ach, ako som si to užívala!

Narazila stehnami o svoju posteľ a sadla si. Bola nízka, mala prefarbené čierne vlasy a linky hrubšie ako jej očné viečka.

„Počuj, miláčik, malá rada do budúcna – neprovokuj niekoho, o kom vieš, že bol v base, okej? Mohla by si skončiť zle.“

Mala v očiach strach. Taký ten čistý a mne sa to zvráteným spôsobom páčilo. Hrialo ma to. „Čo ty vieš?“ Nadvihla som štetec a začala sa hrať s jeho štetinkami, obracať ho v rukách. „Aj obyčajný štetec môže byť zbraň.“

„Vy-vyhrážaš sa mi?“

„O, nie, moja, ja ti len dávam drobnú radu. To vieš, kamarátsku.“

Utrela som si ruky, ironicky prehnane sa na ňu naradostene usmiala a zaspievala: „Kamošky?“

Skôr, ako však stihla akokoľvek zareagovať, prevrátila som očami a pustila sa na prasklinu vedľa tej už zatretej.

Neočakávala som, že to pôjde dobre.

Schmatla svoju tašku a vybehla z izby. Hryzla som si do pery – čo ak som to prehnala? Čo ak ma vylúčia, kvôli takej sprostej krave?

Nikam inam ma už nevezmú. Skončím v McDonalde.

Čakala som ako na ihlách – sústavne pretierala tie škvrny, neodvažovala sa ani vybaliť si veci, pretože som nevedela, či to má zmysel. O tri hodiny na to, sa spolubýbajúca vrátila do izby.

Rozrazila dvere a ja som na sebe nedala nič poznať – žiadnu úľavu, keď som si všimla, že prišla sama. Nikto ma neprišiel vyhodiť. Nahádzala si do tašky zopár vecí, schmatla jedného plyšového medveďa a znova odišla s náležite rovnakým hlukom.

Až vtedy som si celkom vydýchla.

Neposrala som si budúcnosť. Teda aspoň nie tak celkom.

Až vtedy som si začala vykladať veci. Presunula som jej šaty len do jednej polovice skrine a druhú som obsadila ja.

Hoci ona ich tam mala narvané a každé moje tričko malo desať centimetrov miesta. Ale takto to bolo fér.

Kedysi by som sa asi zbláznila. Zbláznila z tejto malej izby, starého nábytku, školy bez IVY úrovne a otrasne lacnej spolubývajúcej, ktorá nemá vo svojom šatníku absolútne nič vkusné a napriek tomu si myslí, že je kráľovná sveta.

Teraz mi to bolo jedno.

Mala som izbu. Budem mať vzdelanie a môžem zabudnúť... prečo som sa dočerta stále cítila ako vytrhnutá? Vytrhnutá, zmačkaná a odhodená niekam, kam vôbec nepatrím.

Kedysi som vedela presne kam patrím.

Teraz?

Bola som stratená. Nevedela som si ani poriadne predstaviť zajtrajšok, nebola som si istá štúdijným odborom, nebola som si istá ničím. Moje možnosti boli tak skurvene obmedzené a ja som nemala z čoho vyberať.

Možnože som patrila tam k nemu – do pivnice pripútaná k trubke. Možnože do jeho postele. Možnože jeho ruka patrila na môj krk. Možnože.

Tresla som si päsťou do čela a zvraštila tvár. Musím o ňom prestať rozmýšľať. Roztriešti ma. Zničí. Ešte stále ma ničí...

V malom supermarkete oproti internátu som si kúpila sendvič a narýchlo ho zjedla cestou za lovením práce.

Samozrejme, že som to najskôr skúsila v kníhkupectve, pretože, priznajme si – kto by nechcel robiť v kníhkupectve? Myslím, že je to sen každého, čo i len trochu čítajúceho človeka.

Môj vkus na žáner sa zásadne zmenil, knihy som však stále milovala. Plus, v kníhkupectvách vždy panuje taká tá čarovná atmosféra.

Toto bolo síce menšie, ponúkalo viacej prípravných kníh na diplomové práce a učebné doplnky, ako psycho-knihy, ale nevadí.

„Ahoj, rada by som sa spýtala, či náhodou nezháňate niekoho na výpomoc?“ spýtala som sa pokladníčky, ktorá nemohla byť odo mňa staršia ani o rok. Snažila som sa znieť nadšene, pozitívne – všetko, čo som nebola.

„Och, na miesta, je tu dlhá čakačka, ale môžeš vyplniť tento formulár a možno budeš mať šťastie. Dobré skúsenosti vždy vedia oceniť.“ Žmurkla na mňa, podala mi papier s jemnou červenou potlačou a pero.

Meno, fajn to som zvládla. Dátum narodenia, rodné číslo, číslo ID. Skúsenosti – žiadne. Sakra, to znie zle. Ráta sa navštevovanie školskej knižnice raz za život? Knižnica- projekt –on...

Potriasla som prudko hlavou.

Žiadne, rozhodne žiadne.

Vzdelanie – stredná škola, maturita. Záznam v registri trstov – začiarknite áno/nie. Ak áno, prečo?

Preglgla som naprázdno, zrejme až teraz si uvedomujúc, čo som... čo som...

Pero aj papier som nechala na pulte a vybehla z obchodu. Nemá to význam. Zašla som si rukami do vlasov.

Nie, hlúposť. Nie všade sa predsa pýtajú na register trestov, nie? Vo filmoch to predsa nikde nebýva...

Prešla som znova do potravín, kde ma okamžite odpálkovali. Nikoho nehľadajú.

To nevadí. Na tom nezáleží.

Vyskúšala som second-hand, bar, odviezla som sa autobusom do centra a potom našla jednu zázračnú úžasnú tabuľku: „Hľadá sa upratovačka.“

Bola to pizzéria. Vyzerala celkom veľko – to predsa znamená viacej peňazí. Hryzla som si do pery a otvorila dvere.

Voňalo to tu dobre. Teda... pravdepodobne som jediný človek na tejto planéte, ktorý sa za pizzou nikdy nejako extra netrhal, ale nemala som ju už tri roky... a momentálne by som dala asi hocičo za jeden kúsok.

Teda nie hocičo. Nie mojich desať dolárov.

„Ehm, pardon. Na dverách vám visí, že hľadáte upratovačku.“ Znova ten prehnane sladký tón. Ako upratovačka ho ale aspoň nebudem musieť mať stále.

Čašník ma zbehol pohľadom, pozastavil sa na mojom čistom voľnom tričku za dva doláre a kývol hlavou.

„Odvediem ťa za vedúcou.“

„Super.“ Oh, sakra. Ušiel mi tón. „Teda... super!“ zvýskla som o čosi radostnejšie. Trochu divne na mňa pozrel, no cez úzke drevené dvere ma odviedol dozadu za vedúcou. Mala malú kanceláriu a počula som melódiu zo skákajúceho Maria, keď sme vošli, ale rozhodla som sa to nekomentovať.

„Chcela by tu robiť ako upratovačka,“ kývol na mňa hlavou čašník.

„Oh, okay. Sadni si. Ďakujem, Jo.“ Jo kývol hlavou a odišiel.

„Takže...“ vedúca nemohla byť o veľa staršia ako ja, možnože tak maximálne tesne pod tridsiatkou. „Rada by som tu robila ako upratovačka. Mám vyplniť nejaký formulár, alebo...?“

„Oh, nie. Vlastne ani nie. Podáš mi svoj ID?“

Vytiahla som ho z tašky a posunula jej ho. Opísala všetky údaje do počítača, zrejme chuderka musela zrušiť Maria.

„Takže. Plat je jedenásť dolárov za jedno upratanie. Budeš upratovať každý druhý deň približne hodinu, ok? Budeš sa striedať s jedným ďalším chalanom. Dohodnete si rozvrh, hej?“

„Ehm... ok. Takže som prijatá?“

„Hej.“ Mykla plecami.

„Žiadne predošlé skúsenosti?“ Nadvihnla som obočie.

„No, na upratovanie toho veľa netreba.“ Usmiala sa a podala mi naspäť ID. „Príď pozajtra o piatej rovno sem. Prichystám ti zmluvu.“

„Super. Vďaka. Takže... ehm... to je všetko?“

„Hej. Tak pozajtra.“

Mám prácu. Nechcem, aby ste si mysleli, že som nejaký prehnilý leňoch, ale v podstate... som ním bola. V živote som nepracovala.

A teraz mám prácu! Za ktorú mi budú platiť! Okej, okej... zrejme platia za každú prácu. To je jedno. Vrátila som sa autobusom na internát, izba bola stále prázdna. Hádam, že moja super štetkovská spolubývajúca sa rozhodla netráviť noc s vrahyňou. Múdre. Sakra múdre.

Ale to je jedno, pretože je zo mňa študentka. Typické vysokoškolské dievča.

Tak a sme na konci kapitolky. Ak vás nezaujala, prosím, napíšte pokojne aj negatívnejší komentár, neurazím sa. ;) :D A samozrejme, moc moc vám ďakujem za tie predošlé

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 14: