OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 15

25.07.2016 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 854×

„Ľúbim ťa.“

Ráno som sa zastavila za výchovnou poradkyňou, zapísala na krúžok Študijná skupina – pomoc s fyzikou a šla na svoju prvú prednášku v živote.

Posluchárne neboli také obrovské ako vo filmoch, no aj tak som mala problém dovidieť na tabuľu. Mohol za to pravdepodobne aj fakt, že som sedela v poslednom rade. Smrdelo to tu starým drevom a mužskými lacnými deodorantmi, pretože väčšinu popolácie v tejto aule tvorili práve muži.

„A dostredivá sila? Beriete ju do úvahy?“ spýtal sa profesor chalana, ktorý mu odpovedal na predošlú otázku.

„Uhm, nie,“ priznal so sklopenými očami.

Vyhľadala som jedno z troch dievčat a sadla si k nemu, ale nezdala sa byť priveľmi komunikatívna a ani ja som nebola. Takže mi to vyhovovalo.

„Slečna vzadu.“

Sakra, to môžem byť len ja, alebo ona. Na koho sa pozerá?

„Slečna Prescottová.“ Oh, to budem ja. Ako vie moje meno, keď je to moja prvá hodina?

„Neviem,“ priznala som so vztýčenou hlavu. Profesor urobil akúsi grimasu, neobola som celkom schopná identifikovať akú kvôli diaľke.

„Isteže neviete... stavím sa, že na mieste, kde ste posledné tri roky boli, ste nemali dostatok času na učenie.“

Zovrela som v rukách pero, ktoré puklo, no nevydalo taký zvuk, aby ho ten smrad pred tabuľou postrehol.

„Myslím, pán profesor, že je to čisto moja vec, kde som strávila posledné tri roky.“ Kamenná tvár, kamenná tvár, kamenná tvár!

„Netvrdím, že nie.“ Mykol plecami, akoby ma pred sekundou ešte neurážal, akoby sme sa bavili o počasí skrz celú miestnosť plnú študentov.

Fyzika bude peklo – to mi bolo v tej sekunde jasné. Vyletela som z auly, celá šťastná, že v ten deň už žiadnu inú prednášku nemám. Možnože ten vysokoškolský život nebude až taký úžasný.

Vysnívala som si ho celkom inak. Kedysi. Kedysi, keď som mala v pláne ísť na IVY školu, prenajímať si s Cassie byt a chodiť každý víkend na spolkové párty.

Kedysi bola tá predstava ľahšia. Kedysi bol celý život ľahší.

Keď som vošla do izby, prekvapivo som našla moju Make-up princeznú na svojej posteli.

„Prepáč za drzosť, ale už si sa prestala báť, že ti v noci podrežem hrdlo?“ Nadvihla som spýtavo obočie.

Zdvihla hlavu od knihy, kde nejaký Lord Hunter zvieral vo svojom mocnom šľachovitom náruči nejakú Lady Rosalyn.

Bože, nenávidela som tieto knihy! Všetko čo robia je, že klamú. Zavádzajú. Dajú vám trápnu ružovú predstavu o svete.

„Nie, kto povedal, že tu budem cez noc?“ A takisto nenávidím tie vytetované obočia. „Len nemám kam ísť. Ale moji priatelia ma prídu hľadať, ak sa večer neukážem,“ pohrozila mi.

Ironicky som sa zasmiala. „Ďakujem za varovanie.“

 „Myslíš si o sebe, že si bohvieaká nad vecou a tvrďaska po pár mesiacoch v base, čo? Poviem ti tajomstvo, byť v base nie je cool. To bolo možno v deväťdesiatych rokoch.“

„Aj ja ti jedno poviem, miláčik. Nikdy som netvrdila, že je to cool,“ prstami som naznačila vo vzduchu úvodzovky, „ale tento tón by si pri mne používať nemala. Predsa len je asi dobrý nápad, aby spala inde.“ Naoko nevinne som mykla plecami.

 „Znova sa mi vyhrážaš,“ precedila pomedzi zuby, ale ostala si na svojej posteli mlčky čítať ešte hodinu.

A potom znova odišla. Pobalila si zopár vecí a nechala ma samú. Mala som rada samotu. Naučila som si ju vážiť si, keď za posledné tri roky som si jej veľmi neužila. Vytiahla som papier a pero z tašky a ľahla si na posteľ.

Čau, Ruby.

Čas sa ti kráti a

Tu vonku je to super

Je to tu presne také, ako si to pamätám, len možno o niečo pochmúrnejšie. Neviem, možno to také bolo vždy, len ja som pochmúrnejšia.

Izba je malá, omietka odlupujúca a budova stará, ale to je predsa jedno. SOM NA VYSOKEJ! Nie je to také, ako som si kedysi predstavovala – žiadne spolky a nekonečné párty. Vlastne, ani by som to už také nechcela.

 Našla som si prácu. A zajtra je môj prvý deň

Myslím, že konečne začínam žiť normálny život – nie ten pozlátkový, ani ten väzenský. Ale skutočný. A ja neviem, či sa mi bude dariť. Možnože som dobrá len v extrémoch.

Napíš mi, či ti niekoho dali do cely, pozdravuj odo mňa Sama. Na budúci mesiac ťa prídem pozrieť.

P. S.: Píšem prvý list v živote s výnimkou slohovej práce, tak si to váž!

Poskladala som papier, položila ho vedľa seba na zem a vzala čistý. Nadýchla som sa, pozerala hodnú chvíľu do prázdna, čakala, že mi niečo napadne. No márne. A tak som sa do toho pustila s prázdnotou – do druhého listu, vo svojom živote.

Mama,

Ahoj,

Som vonku. Ďakujem za peniaze a listy, ktoré si mi posielala. Prihlásila som sa na výšku a našla si malú brigádu. Dúfam, že si šťastná. Ľúbim ťa.

Mrzí ma to, Nissa

List som prepísala ešte raz. Bez slov „ľúbim ťa“ na konci.

Zbehla som do papiernictva, kúpila obálky a Ruby prihodila dvadsať dolárov – chcela som, aby mala peniaze na telefonáty so Samom.

Bol to prvý list, ktorý som mame poslala a bolo mi hrozne. Niečo ma driapalo zvnútra a ja som sa odrazu cítila vinná.

Nielen, že som jej zničila kariéru, ani raz som neozvala. Možnože to nechcela. Možnože so mnou chcela mať kontakt. Keby nie, nepísala by mi predsa.

Keby áno, chodila by za mnou dovtedy, kým by som sa s ňou nakoniec nechcela stretnúť. Myslím, že sme sa z časti obe zničili navzájom, preto to bolo také ťažké. Nuž a ja som ju zničila viac.

Rovnako ako jeho... s ním to bolo podobné. Len miliónkrát horšie. Zmaturoval, odišiel, žil. To bolo to jediné, na čom malo záležať – len tie posledné tri písmenká.

Prečo som teda potrebovala viac?

Vrátila som sa naspäť do izby. Zajtra bude lepší deň. Zajtra mám dve prednášky, zajtra začnem pracovať. Zajtra vyjde znova slnko a môže všetko zmeniť. Pretože slnko to občas zvykne – meniť veci.

Nie vždy, ale niekedy sa mu to podarí.

***

Podpísala som pracovnú zmluvu a sedela naproti chalanovi, podľa ktorého bolo „super“ byť v base. Ukázalo sa, že je tým druhým čašníkom, s ktorým si mám striedať smeny. Nuž, striedanie aspoň znamená, že to nikdy nebudeme robiť spolu.

Vážne nepotrebujem byť v kontakte s niekým, kto si myslí, že to, čo som urobila, je super

„Takže navrhol by som striedať sa tak po dvoch dňoch. Vyhovuje ti to? Ktoré dni chceš makať?“

„Je mi to jedno.“ Nezaujato som mykla plecami. Sedela som na pulte, v už vyprázdnenej reštaurácii a razantne pozerala pred seba.

„Okej... tak môže byť pondelok, utorok, piatok a každú druhú sobotu?“ Bol pravdepodobne mladší ako ja, hoci už bol druhák. Cítila som sa... staro, nepatrične, cudzo.

Prikývla som mlčky a zoskočila z baru a vybrala sa smerom k miniatúrnej miestnosti s metlami a handrami.

„Hej, kam ideš?“

„No, je utorok. Mám službu, pokiaľ ti to nedošlo.“

„Ehm, hej, hej. Jasné.“ Nervózne sa poškrabal na hlave a zhúpol na pätách. „Tak... asi nepotrebuješ pomoc?“

„Predstav si, ale upratovanie ťa naučia aj v base.“ Prevrátila som očami.

„Tak som to... to je jedno.“ Pozrel do zeme.

Nemala som byť nepríjemná. „Len mi, prosím ťa, poukazuj kde čo je,“ dodala som podstatne milším tónom.

Za desať minút mi v podstate stihol všetko vysvetliť, ukázať kde sa čo nachádza a čo presne sa odo mňa očakáva.

Vymenila som obrusy na stoloch, utrela dlážku, vyprášila vankúšiky na stoličkách a naložila umývačku riadu zrejme už len zvyšných tanierov, ktoré nestihli v kuchyni umyť.

V kuchyni som mala len utierať pulty a dlážku, skontrolovať, či sú riady čisté, hoci si ich umývali sami v priebehu dňa.

Umyla som záchody.

Bolo to ťažšie, ako to vyzerá, ale nesťažovala som sa. Na umývanie tých väzenských to teda nemalo. A síce ma ich nedonútili umývať zubnou kefkou, ako to býva vo filmoch, drhnúť ich po niekoho hnačke nie je žiadna sranda.

Na izbu som sa vrátila zmohnutá a bola som za to vďačná. Aspoň ľahšie zaspím. Aspoň v sne nebudem vidieť dozorcu, jeho, ani Nallu.

Vyzliekla som sa, osprchovala a prešla si po malom vytetovanom N pri mojom pravom oku. Vyhľadala som si ju na internete – bola rozkošná. Nemala som rada deti, ale bola rozkošná. Bola. Bola. Bola. Nebyť mňa, ešte stále je.

Moja spolubývajúca – naprosto prekvapivo – sa ani dnes necítila na to, byť v spánku podrezaná. Dokonca som ju ani nezastihla, ako si berie veci. Možnože sa pobalila na viacej dní. Možnože na celý rok. Kiežby.

Nevadilo by mi to.

Moje dni boli ešte monotónnejšie, ako vo väzení – tam som sa upínala k predstave univerzity, teraz som sa upínala k tomu, že raz odtiaľto vypadnem a budem pracovať. Niekde ďaleko. Možnože, keď budem pracovať, budem sa upínať na dôchodok. Potom na smrť. Niečo so mnou bolo skutočne v neporiadku.

Alebo možnože so všetkými ostatnými, keď chceli ďalej žiť.

Neviem, čo sa stalo.

Boli tu ľudia, ktorí mali omnoho ťažší život ako ja. Boli na tomto svete, v tomto štáte, v tomto meste, na tejto škole.

A fungovali ďalej.

Prečo som ja bola taká slabá? Nedávalo to zmysel.

Chcela som sa smiať na hlúpostiach, chcela som čítať zamilované knihy, chcela som snívať o deťoch. Možnože som to nechcela dostatočne, alebo som to len nedokázala.

Mala by som si nájsť priateľov. Áno, to by bolo najmúdrejšie. V knihách k vám prídu sami, vyhľadajú vás a aj keď sa bránite, pomôžu vám.

Ja som toľko šťastia nemala – učila som sa sama v knižnici, kde mali ostatní štúdijné skupiny. Sedela som v aulách na konci radov a vedľa mňa bola prázdna stolička. Obedovala som na izbe.

Bola som outsider.

A ani ma to priveľmi netrápilo.

A potom som tu narazila na Alexa.

Bolo to v utorok, mala som službu v pizzérii, prišla som ešte pred záverečnou, lebo ten deň som mala tri prednášky, bola som unavená a chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou.

Keď som sa preplietala pomedzi preplnené stoly a odsudzujúco gánila na kečupovú škvrnu na zemi, niekto tesne za mnou povedal: „No to ma poser.“

Šklblo mnou, poznala som ten hlas, aj keď som okamžite nevedela identifikovať, komu patrí. Otočila som sa. Sedel pri stole za mnou so skupinou chalanov – musela som prejsť popri ňom.

Celý stôl na mňa teraz civel.

Alex.

Blonďavé vlasy mali teraz pieskovú farbu – bohvie, či si ich farbil. Tvár mala ostrejšie črty, ruky silnejšie a brucho trochu vypuklejšie, no nevedela som identifikovať, či od svalov, alebo tuku.

Vstal a zovrel ma v náručí, až mi nohy zdvihol zo zeme.

Vyrazilo mi to dych. Tak pekelne dávno ma nikto neobjal.

Nikto s takou radosťou.

Nikto.

Jednou rukou som si pridržiavala tašku, druhá mi nemotorne visela pozdĺž tela.

Kedysi by som zvýskla, zasmiala sa a afektovane mu vynadala, nemysliac to skutočne vážne. Položil ma na zem, zrejme sa cítil trochu trápne kvôli mojej reakcii a mierne odstúpil.

Vynútila som pery do úsmevu. „Chodíš sem? Do školy, myslím...“

„Oh, hej. Na budúci rok budem končiť. Manažér.“

„Ou, super. Fakt. Super. Tipla by som ťa skôr na nejakého politika. To si vždy chcel, nie?“

„No... neprijali ma. Skončil som tu. Ale som rád, páči sa mi tu. A čo ty? Doteraz som ťa tu nevidel?“ Strčil si ruky do vreciek, úsmev z tváre mu však neskĺzol.

„Práve som nastúpila.“

„Jasné.“ Chvíľka trápnej pauzy. Dvíhala som ruku, že sa s ním rozlúčim, no on vtedy otvoril ústa.

„Zmenila si sa. A to riadne.“

„Ja viem.“ Prikývla som. Obaja už bez umelých úsmevov.

„Počuj. Nechceš si prisadnúť? Chalani, posuňte...“

„Nie, Alex. Ja tu upratujem. Za chvíľku sa aj tak zatvára. Idem sa len prezliecť.“

Vyzeral, akoby mu niekto kopol do brucha. Nissa Prescottová robí upratovačku. Dievča, s ktorým spával. Dievča z tituliek. Ja.

„Aha. Omh, fajn. No... ideme po tom do baru. Poznáš Kensigton?“ Nadvihol obočie.

„Nie.“

„To nevadí, stavím sa tu po teba. Koľko ti to bežne trvá upratať?“

„Ehm... ja som dnes unavená. Myslím, že pôjdem radšej spať.“

Zaklipkal očami – niekoľkokrát. „Dobre. Dobre. Ako myslíš.“

Zamával mi, zavolal na čašníčku. Vydýchla som si a skryla sa v zadnej miestnosti, až kým neodišiel posledný hosť.

V noci som nevedela zaspať, premietala som si Alexovu tvár, ako sa veľmi zmenil a zároveň vôbec nezmenil. Vybavovala som si naše posledné momenty a zvieralo mi z toho žalúdok – z toho aká som bola. Z toho, aká už nikdy nebudem. Stretla som ho asi o týždeň, keď som čakala v rade na večeru – bolo nejaké kuracie mäso. Vybehla som len z intráku – vo veľkom hrubom svetri teplákoch a teniskách. Musela som vyzerať ako bezdomovec. Ha, akokeby na tom záležalo. Hrala som sa z vrkočom, keď ma niekto chytil za plece.

„Niss.“

Nepoznalo ma tu veľa ľudí, takže som automaticky vedela, kto to je.

„Ahoj,“ zamrmlala som ponad plece a otočila sa späť svojím smerom. Preč od Alexa.

„Počuj, ja len... chcel som sa ti ospravedlniť. Vieš, že som ani raz neprišiel.“

Pozerala som naňho a rozmýšľala, či mi to za tie tri roky aspoň raz napadlo – že by ma mohol prísť navštíviť aj Alex. Myslím, že ani nie.

Aj Cassie ma prekvapila.

Chcela som vidieť len jeho. Patetické.

„To je v pohode, Alex. Vážne.“ Poklepkala som ho po ramene, vyčarila kyslý úsmev a vzala si tanier s večerou.

„Dnes ťa pozývam na panáka. Už to nie je síce taká zábava, keď to máme legálne...“

„Ja už nie som na takéto veci...“

„... ale stále ti to pomôže zabudnúť,“ dokončil, nadvihol obočie a mňa to vyviedlo z miery, pretože... pretože ako ma mohol tak prekuknúť?

Ako mohol, keď poznal len mňa spred troch rokov?

Bála som sa alkoholu. Niežeby som na to nepomyslela, už aspoň miliónkrát. Poriadne sa ožrať. No, bála som sa, že potom nebudem vedieť prestať.

Možnože raz to zvládnem. Možnože mi to pomôže, aj keď len na chvíľku.

Odrazu som sa na to začala tešiť. Na zopár hodín, aj keby len jednu, kedy budem bezstarostná, nebude ma nič trápiť.

„Dobre.“

„Okej. Kedy chceš vyraziť?“ Škeril sa.

„Hoc aj hneď.“ Mykla som plecami a hodila si do úst jeden pečený zemiak.

Zasmial sa, zbehol ma pohľadom a na tvári sa mu usadil úsmev. „Chceš ísť takto?“

„Áno. Máš s tým problém?“

Pokrútil hlavou a ukradol mi jeden zemiak. „Najedz sa. V ktorom intráku bývaš? Stavím sa po teba.“

Neprezliekla som sa. A vôbec som to neurobila na truc, jednoducho sa v tom cítila pohodlne.

„Kam ideme?“ spýtala som sa, kráčajúc vedľa Alexa smerom k zastávke.

„Do Kensingtonu, samozrejme.“

Počula som už zopár študentov hovoriť o Kensingtone a myslím, že to bol najobľúbenejší bar v celom okolí. Ja som zrovna nebola typ na preplnený bar.

„Ehm... nenašlo by sa niečo pokojnejšie?“

„Pokiaľ si chceš len sadnúť a ožrať sa, môžeme ísť po fľašu vodky, sadnúť si na fontánu a stiahnuť ju.“

„Skvelý nápad.“ Prikývla som a otočila som sa opačným smerom, k obchodu, no on ma potiahol za rukáv.

„No tak. Poznáme sa koľko – osem rokov? A –“

„Vôbec sa nepoznáme,“ prerušila som ho a pokrútila hlavou.

„To nemôžeš hovoriť.“ Cmukol. „Poznáme sa. A aj keď sme sa zmenili, stále sa poznáme. Pretože vieš, čo je základom k spoznaniu človeka?“

Vedela som, že nepotrebuje moju odpoveď, tak som mlčala.

„To, že poznáš jeho minulosť.“

„To bolo hlboké,“ prehodila som ironicky.

„Vďaka, snažil som sa.“ Žmurkol na mňa.

Nasledovala som ho.

Bar nebol taký plný ako som čakala. Dokonca väčšina ľudí sedela a zopár stolov bolo voľných. Vlastne, bol relatívne prázdny. Vydýchla som, nasala známu vôňu cigaretového dymu zmiešaného s lacným pivom, ktorá mi nikdy nevadila a išla si sadnúť k malému stolu v rohu pre dvoch.

„Tak?“

„Čo tak?“ Nadvihla som obočie a položila tašku vedľa seba.

„Neviem. Dúfal som, že sa chytíš a začneš konverzáciu.“ Zasmial sa a mykol plecami.

„Nie som tu na konverzovanie, Alex. Pozri ja som ti vďačná, ale nestojím o žiadne obnovenie priateľstva, alebo niečo také.“ Pri slove priateľstvo som naznačila vo vzduchu úvodzovky. „Som tu, aby som sa ožrala.“

„Tá priamosť ti zrejme zostala,“ zamrmlal.

Len som mykla plecami a zamávala na čašníčku. Pýtala si ID a ja som poprvýkrát v živote ukázala v bare skutočný.

Bolo to také zvláštne. Bola som už stará.

A nielen kvôli veku na pitie. Bola som vyčerpaná, znudená a mala som pocit, že svet mi už nemá čo dať.

Bola som stará.

„Stále rum s kolou?“ Nadvihol obočie Alex a mňa skoro prevrátilo, že si to stále pamätal.

„Nie, poprosím vodku.“

„Mne len pivo.“

„To vážne? Prišli sme sa sem opiť a ty si dávaš pivo?“ Neveriacky som pokrútila hlavou a kopla do seba prvý pohárik. Hrdlo ma pálilo, striaslo ma a na rukách naskočili zimomriavky, ale vodku som v sebe udržala. Rovnako ako druhý, tretí a štvrtý pohárik, po ktorom som sa už rehotala na plné kolo.

„Pamätáš si, ako si raz repoval? Ožral si sa a myslel si si, že si mega super francúzsky raper. Kôň, ktorého si sa spýtal, či hovorí po francúzsky? A on ti povedal, že ti Doug pretiahol frajerku. A ty si ho potom udrel?“ Líhala som si do stoličky, kútiky aj brucho ma boleli, ale bol to fantastický pocit. Najlepší za posledné roky.

Alex na tom nebol až tak zle ako ja, ale veľmi ma to netrápilo.

„Ja ťa mám tak straaašne rada, vieš o tom, že? Lebo o tom musíš vedieť!“ Dupla som nohou, postavila sa a objala ho ponad stôl.

„Niss. Myslím, že by ti na dnes aj stačilo.“

Sakra, on bol triezvy!

„A ja si to nemyslím. Pani čašníčka! Pani čašníčka!“ zakričala som na barmanku a ona mi priniesla ďalší pohárik. „Mal by si si dať niečo tvrdšie, Alex. Budem sa cítiť zle!“ Odula som peru rovnako afektovane ako kedysi a vzápätí sa na tom začala smiať ako divá.

„To som kedysi robila stále, však?“ Gestikulovala som smerom k ústam. „Bože, bola som tak trááápna.“ Buchla som rukami o stôl a odpila si z pohára.

„Vieš čo? Mám fantastický nápad – ostanem ožratá navždy! Nechápem prečo mi to doteraz nenapadlo.“ Zdvihla som ruku do vzduchu.

„Myslím, že by si ho mala prihlásiť do nejakej súťaže.“

A ďalší záchvat smiechu. „Ty si taký vtipný.“ Ukázala som naňho prstom a sama som cítila aké mám doširoka otvorené oči. Sakra, páčilo sa mi to.

„Dobre. Poďme. Sľubujem, že ťa sem vezmem aj nabudúce, dobre?“

„Vážne?“

„Vážne. A teraz už poď.“

Zaplatil za mňa, za čo si vyslúžil dojaté ochkanie a odviedol ma späť k intráku. Úprimne, z cesty si toho veľa nepamätám, myslím, že som aj na chvíľku zaspala.

A potom som už stála pred izbou, uisťujúc Alexa, že to zvládnem a ten počkal, až kým sa mi konečne nepodarilo strčiť do zámky kľúč. Víťazoslávne som sa naňho zaškerila a zamávala mu.

Na sekundu mi napadlo, že by som ho mohla stiahnuť do izby so sebou, ale to už bol preč – našťastie.

Otvorila som dvere, a hmatala po vypínači svetla, keď som si všimla ako sa na druhej posteli hmýri neforemná hromada.

No tak to ma podržte – prišla sem spať moja spolubývajúca!

Uchechtela som sa, no vzápätí si prikryla ústa rukou. Mala by som byť potichu.

„Pšt.“ Priložila som si prst k ústam. Nebola som vtedy celkom v stave na sprchu ani prezliekanie do pyžama a myslím, že mi bolo úprimne jedno, že páchnem ako dym a vodka.

Zavrela som za sebou dvere, skopla topánky a zvalila sa na posteľ.

Počkať – tá hromada bola akási priveľká. A z paplóna trčali tri nohy.

Oh, bože – buď som na tom bola fakt zle, alebo si sem umelé obočie privlieklo chalana.

Zaskučala som do vankúša a otočila sa na druhú stranu, aby som sa nad tým ďalej nemusela zamýšľať.

Myslím, že som nespala dlho. Podľa mňa tak nanajvýš hodinu, pretože vonku bola ešte stále čierno-čierna tma.

Hlava ma bolela len trochu, mala som nepríjemnú pachuť v ústach a bola som smädná tak, že by som vypila aj krv z ťavy.

Odhodila som prikrývku, vďaka ktorej som sa spotila a capkala bosými nohami von z izby do spoločných kúpeľní.

Spomenula som si na nohy v ponožkách v chladnej noci... na autobus na... naňho.

Osprchovala som sa, obliekla si čisté pyžamo a dokonca sa ani nepovracala a vlastne to ani nepotrebovala.

Stále som cítila v krvi alkohol, no možnože sa tá fáza zvratkov ešte nedostavila. Možnože sa ani nedostaví.

Každopádne, aj napriek nedostatku dávivých reflexov mi bolo samej zo seba zle. Smiala som sa, zabávala. Dokonca rozmýšľala, že sa vyspím s Alexom.

Zvraštila som tvár, oprela si čelo o chladné kachličky a nechala prúd vody, nech ma bičuje. Zaslúžila by som si skutočný bič.

Nahnevane som si zotrela slzy, ktoré sa mi na lícach miešali s vodou.

Nezaslúžila som si plakať. 

Taaak, chcem vás, samozrejme, poprosiť o komentárik a váš názor na kapitolku. Ďakujem. :-) A rovno vám chcem prezradiť, že Portera sa dočkáme už v ďalšej kapitole!

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 15: