OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 17

01.08.2016 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1002×

„To je... pekné“

Prišla a ja som ju vôbec nečakala.

Myslela som si, že zabudla. Nie, to som si nemyslela. V skutočnosti som vedela, že nezabudla, ale myslela som si, že to nechá tak.

Možnože, že mi napíše a do obálky pribalí stodolárovku, alebo čo ja viem.

Nečakala som, že vystúpi z čierneho sedanu, v ktorom tam asi čakala už niekoľko hodín len na mňa, práve, keď sa budem vracať z prednášky.

Najlepšie na tom je, že som si ju ani nevšimla, nezaregistrovala som ju. Vnímala som ako vedľa mňa niekto otvoril a zabuchol dvere na aute, ale nepozrela som sa.

Až kým ten niekto nepovedal moje meno.

Až kým som nezistila, že je to hlas mojej mamy.

„Nissa.“

Urobila som niekoľko ďalších krokov aj napriek tomu že som jej hlas spoznala – váhala som, či zastanem, alebo sa rozbehnem preč – budem sa tváriť, že som si ju nevšimla.

Nakoniec som ale zastala. A aj sa otočila.

Stála tam na chodníku, jednou rukou sa opierala o šedé auto a sledovala ma. Vlasy mala kratšie a kučeravejšie, nafarbené na svetlú blonďavú farbu. Vyzerala mladšie. Neviem, prečo som čakala staršiu, strápenejšiu verziu.

„Čo tu robíš?“

No čo tu asi tak robí, ty hlupaňa! Asi prišla pozrieť svoju dcéru. Nervózne prešľapla na mieste – nemala opätky. Zvláštne. Ale stále bola elegantná, to jej asi ostane už navždy.

Krátko po mojom zadržaní odstúpila z funkcie aj napriek tomu, že nebola z ničoho obvinená, ani bulvár nepísal nič o podiele viny, ktorý na prípade niesla – tým som si istá.

Neviem, prečo to urobila. Nemala to urobiť. Myslela som si, že tú prácu má rada. Zaujímalo by ma, čo teraz robila. Nevyzerala, že by bola vo finančnej tiesni a to bolo dobre. Bála som sa o ňu.

„Prišla som za tebou, čo iné? Teraz mi už nemôžeš zakázať návštevu.“

Mala pravdu, tu som to nemohla.

„Pozri, Nissa, viem, že sa stále hneváš, ale... môžeme si ísť aspoň nachvíľku niekam sadnúť? Odvtedy sme sa spolu vôbec nerozprávali. Myslím, že to obe potrebujeme.“

Hnevala som sa ešte vôbec? Nie, už dávno nie. Len som nechcela byť pri nej. Cítila som sa zle, pretože mi to celé pripomínala – že som vrah a ako kvôli mne musela klamať a nakoniec to aj tak bolo nanič.

Jeden čaj ale predsa zvládnem. Dlžila som jej to.

„Poďme.“

„Vážne?“ Bolo vidieť, že to nečakala.

„Vážne.“

„Super. Nastúp si.“ Pokynula hlavou smerom k autu.

Sadla som si na miesto spolujazdca a až vtedy si všimla, že jej po tvári stekajú obrovské kropaje sĺz. Zovrelo mi vnútro. Nevedela som, čo s tým.

„Poznáš tu nejakú dobrú reštauráciu, alebo kaviareň?“ spýtala sa celkom normálnym hlasom, akoby neplakala.

„O dva bloky ďalej jedna je.“

Prikývla a tak som ju navigovala.

Nemohla som uveriť, že s ňou práve sedím v aute ako s celkom cudzím človekom. Chodila so mnou do parku, na plavecký kurz pre batoľatá. Rozprávala mi rozprávky o černokňažníkovi, o žabom princovi. Bola so mnou prvý deň v škole.

Bola som s ňou počas rozvodu. Cestovala som s ňou.

Tri roky som ju nevidela.

Uvedomila som si, že vidím rozmazane a aj mne sa tlačia slzy do očí.

Vystúpili sme a ona zastala na chodníku. „Asi to bude znieť čudne – nikdy som si nemyslela, že sa ťa to raz budem musieť pýtať, ale... smiem ťa objať?“

Ak ma teraz objíme, zrútim sa. Presne tu, uprostred chodníka by sa zo mňa stala hromada emócii, spomienok, sĺz a sentimentality.

„Poďme radšej dnu,“ šepla som priškrteným hlasom, otočila sa k dverám od kaviarne a zotrela si jednu zblúdilú slzu tak, aby to nevidela.

Prešla som až k miestu pri okne s dvoma stoličkami a maličkým stolíkom. Bola to malá pekná kaviareň, do ktorej som sama veľmi nechodila, pretože som za A: nemala s kým, za B: nemala na to dostatočné finančné prostriedky a za C: nemala rada kávu (aj keď robili fantastický mätový čaj).

„Tak čo si d...?“ zasekla som sa uprostred vety, presne, keď si mama zložila kabát.

Sadla si oproti mne a ja som stále nebola schopná otvoriť, či skôr zatvoriť ústa.

Pod voľnou blúzkou sa jej totiž videteľne rysovalo bruško.

„Si tehotná.“ Nebola to otázka, pretože som sa nepotrebovala pýtať. Jednoznačne bola. „Ale veď si... nemala si ani priateľa... kedy?“ Odkašľala som si. „Si tehotná,“ zopakovala som.

„Pred dvoma rokmi som kúpila menšiu reštauráciu. Prišiel sa tam najesť. Bol jeden z mojich prvých zákazníkov.“ Opatrne sa usmiala. Už neplakala, hoci líca mala stále vlhké.

„Páni. Vždy sme zvykli byť len dve...“ hryzla som si do pery. „Čo sa stalo s Annie?“

„Pomáha mi tam. Predsa by som ju len tak neodkopla.“

Prikývla som.

Moja mama bola tehotná. Mala priateľa – možnože aj manžela – štyridsať rokov a čakala dieťa. Kedysi som tak strašne chcela súrodenca.

„Čo to bude?“ mykla som hlavou smerom k jej bruchu.

„Chlapček. Chceme mu dať meno Adam.“

Adam. Budem mať brata Adama, ktorý zrejme nikdy nebude mojím skutočným bratom. Koniec-koncov, mohol by byť vekovo mojím synom.

„To je... pekné,“ vysúkala som zo seba a objednala nám jeden mätový a jeden zelený čaj.

„Bola by som strašne rada, keby si nás prišla niekedy navštíviť. Presťahovala som sa do Portlandu. Máme tam pekný bytík. Napríklad cez vianočné prázdniny?“

„Ja...“ Cítila som sa hlúpo, za to ako som ju odvrhla. Bolo to detinské a neopodstatnené, ale zároveň som to už nemohla vziať späť. A rovnako detinsky sa vo mne zapálila iskra žiarlivosti – moja mama mala nový život, možnože omnoho šťastnejší a ja som nebola jeho súčasťou. Ani trochu. Možnože som jej len prekážala. Tak, ako jej kedysi prekážal aj otec.

„Možnože.“ Mykla som nakoniec plecami a odpila si z čaju. Možnože tam raz prídem a nenájdem tam ani jednu jedinú moju fotografiu, ani jeden jediný suvenír z jej ciest.

Nie. Určite tam má moju fotografiu. Videla som jej to v očiach.

Škoda, že moja fotografia bola súčasťou jej života a ja nie.

„Ako ti to ide v škole? Aký odbor si si vybrala?“

„Eh, celkom fajn. Elektromechaniku.“

„Oh, to som od teba nečakala. Vždy si bola skôr humanitne zameraná.“

Mykla som plecami.

„Ale som rada, že si to so školou nesekla.“ Povzbudivo sa na mňa usmiala.

Hej, škoda, že ja som si svojím rozhodnutím taká istá nebola.

„No, zatiaľ neviem, či štúdium dokončím.“ Mykla som plecami, čakala na maminu reakciu. Kedysi by vybuchla, začala ma poúčať, aké je vzdelanie dôležité. Teraz len zaklipkala očami a potom si povzdychla: „Je to predsa na tebe.“

Prikývla som.

Vypila som celý mätový čaj na niekoľko glgov. Začínalo mi byť nepríjemne. Nevedela som, čo mám hovoriť, čo robiť.

„Nevie... neviem, či je vhodné to vyťahovať, ale ako si to prežila vo väzení?“ Nehľadela ani na mňa, točila šálkou na stole. „Bolo to také zlé, ako sa o tom hovorí?“

Položila som dopitý čaj na stôl a odkašľala si – získavala som čas. „Nie. Bolo tam zopár... hrubších žien, ale nie. Dalo sa to zniesť. Mala som dobrú spolubývajúcu.“

Prikývla, zbehla ma pohľadom a zaťahalo jej za kútik úst. „Zdáš sa mi byť iná. Silnejšia.“

Takmer som sa začala dusiť. Keby ma tak videla pred pár týždňami – ako som sa rútila pri stene domu, ako som sa rútila pred jeho očami.

Nebola som silnejšia. Bola som slabšia ako mucha. Len som bola iná a ona to možnože mylne vnímala ako silu. Možnože si ju dokonca mylne vysvetľovala. Len preto, že som neverila v prázdne slová, západy slnka, romantické prechádzky, lásku a šťastie som nebola silnejšia.

Keď som v to kedysi verila, cítila som väčšiu silu.

Teraz som okolo seba videla len hlupákov, ktorí v to stále verili.

„Pošleš mi fotku, keď sa to narodí? Teda Adam. Keď sa Adam narodí,“ poopravila som sa.

„Neprídeš ho pozrieť sama?“ Nadvihla obočie hladkajúc si brucho plné Adama.

„Ešte neviem. Ak neprídem, pošleš mi ju?“ naliehala som. Z nejakého dôvodu som tú sprostú fotku potrebovala.

Očami jej prebehlo sklamanie, nakoniec prikývla.

Otvorili sa dvere – čo nebolo ničím výnimočné, pretože dvere sa od nášho príchodu otvorili už trikrát, ibaže tentokrát vošiel on.

Žalúdok a srdce mi klesli k nohám a vyžrali si cestu ďalej – do pekla. Bola tu mama, bol tu on. Ale to nevadí, nevadí, pretože mama nevie, že to on ma držal tých päť mesiacov. A on nevie, že mama to pred políciou aj mnou tajila. Aspoň som v to dúfala.

Kriste, nestretla som ho takto zblízka náhodou od toho, čo sa vyspal s mojou spolubývajúcou, prečo práve teraz? Porter prešiel popri našom stole a nevenoval mi ani jediný pohľad, aj keď som vedela, že si ma všimol. Hneď po príchode mu totiž oči na sekundu preleteli cezo mňa a jeho ramená sa okamžite napli a tvár stvrdla. Myslím, že som vyzerala presne rovnako.

Sledovala som mamu, ktorá ho spočiatku nespoznala, pretože sa poriadne zmenil. A potom sa jej rozšírili zreničky a nasala vzduch. Počúvala som, či sa zastaví, keďže mi práve prechádzal poza chrbát, ale prešiel plynule.

Takže mi stačilo vyrovnať sa s mamou. Horšie ako s nikým, lepšie ako s oboma.

„To bol...?“

Prikývla som.

Hľadela na mňa, ústa mierne pootvorené, oči ako mesiace v splne a tvár biela. „Čo to robíš, Nissa? Chceš sa týrať? Len ti to pripomína!“

„Nevedela som, že bude tu. Nikam inam ma nevezmú, nemám na výber. A prosiť, aby odišiel? To ho nebudem.“ A možnože ani nechcem.

„Tak ho idem poprosiť ja.“

„Nie. Si tehotná, toto ťa len rozrušuje. Mali by sme odísť.“

„Pozri sa na seba, Nissa. Odkedy vošiel, nevieš ani poriadne dýchať. Chceš sa zblázniť?“ hlas sa jej mierne triasol.

Chcem.

„Poďme von,“ šepla som ostro, na stôl hodila dvacku, hoci pre mňa bola natoľko vzácna a zamierila k dverám. Na sekundu sme sa na seba s Porterom pozreli, potom som už bola vonku a zanedlho po mne aj mama.

Pozerala na mňa ako na akýsi čudný exemplár, ako na niečo v zoo. Nepáčilo sa mi to.

„Možnože by si už mala ísť,“ navrhla som sucho, odrazu vyprahnutá od akýchkoľvek emócii.

„Možnože by si mala ísť so mnou.“

Pokrútila som hlavou. Nevedela som si to ani predstaviť, odísť s ňou teraz dakam do rozkošného bytíku s malou detskou izbičkou ladenou do modra a úžasným manželom. To nebol môj svet. A ja som nechcela, aby to bol môj svet – to bolo najpodstatnejšie.

„Maj sa.“

„Nissa – zabíjaš sa.“

Na perách sa mi usadil akýsi kyslý úsmev. „Bohužiaľ, už nič iné neviem.“

Nemyslím, že chápala mojim slovám, prezrádzal to jej výraz.

„Napíšem ti. Niečo dlhšie ako minule,“ uistila som ju a chabo zamávala. Potrebovala som prechádzku, a tak som sa namiesto na zastávku pobrala priamo na intrák.
Netrvalo to tak dlho, akoby som chcela, ale mrzla som na kosť a nechcela som riskovať ležanie v horúčkach pri tých nekresťanských teplotách, na ktoré izby vykurovali. Bez svetru ste sa tu skutočne nezaobišli.

Mama sem prišla.

A nič sa nevyriešilo. Nič som sa nesnažila vyriešiť. Asi som sa mala. Striaslo ma, dala som si horúcu sprchu, pričom po mojej spolubývajúcej nebolo ani chýru ani slychu. Osušila som si vlasy, natiahla tepláky, tričko s dlhým rukávom a dobre hrubé ponožky.

Rozvalila som sa na posteľ a rozhodla sa venovať aspoň minimálne štúdiu. Isteže mi to nešlo do hlavy.

Otvorili sa dvere a ja som pri tom zvuku nijako nespozornela – myslela som si, že je to ona.

Ibaže potom som počula prvý krok, cítila jeho vôňu a moje telo stuhlo.

„Nemal by si tu byť,“ zamrmlala som po nekonečne dlhom tichu stále bez toho, aby som oči zdvihla od učebnice fyziky, hoci som ju vôbec nevnímala.

Z hrdla sa mu vydral akýsi priškrtený smiech – taký podobný tomu, čo som si pamätala.

Pochopila som to, bez toho, aby niečo musel povedať. Bolo absurdné hovoriť mu, aby sa držal pravidiel.

Konečne som sa naňho pozrela.

„Bola za mnou tvoja matka.“

Dych sa mi zasekol niekde medzi pľúcami a nosom.

„Čakala som to,“ priznala som a nepohla sa ani o milimeter. „Čo ti povedala?“

„Aby som odišiel.“

Ticho. Ticho. Ticho. Tik –tak.

„A odídeš?“

„Nie.“

„Myslela som si.“

Tik-tak. Tik-tak. Tik-tak.

„Chceš, aby som odišiel?“

Čo je to za otázku? Nedávala mi zmysel, prečo sa ma niečo také pýta? Chce to vedieť? Nie je mu to jedno?

„Neviem,“ vyliezlo zo mňa, aj keď pravdou bolo, že skôr asi nie.

Mlčal, ja som naňho pozerala stále v ležiacej polohe, podopretá na lakťoch a pod sebou som mala knihu.

„Ty chceš? Myslím, aby som odišla ja? Chceš to?“

Pozeral na mňa, prepaľoval mi do tela dve zelené diery. Zadržala som dych, rátala tikanie neviditeľných hodín a rozmýšľala, že som sa predsa len pýtať nemala. Hovorí sa to, nie – nepýtaj sa otázky, na ktoré nechceš vedieť odpoveď.

„Áno.“

Zabil ma.

„Ale ja neodídem.“ Mykla som plecami.

„Ja viem,“ zopakoval moje slová. Isteže to vie. Pretože sme až príliš rovnaký.

„Pozri – nechcela som aby ťa mama prišla o niečo prosiť...“

„Neprosila ma. Prikázala mi to.“

„... tak sa mi nechoď sťažovať.“

„Neprišiel som sa sťažovať.“

„Tak potom?“ Nadvihla som obočie, posadila sa na posteli a kolená vtiahla pod seba. Po prvýkrát som ho videla vyvedeného z miery. Pošúchal si zátylok, očami behal po celej izbe, cezo mňa nimi vždy len preletel, ale nikdy nezastal.

„Možnože si mala pravdu. Možnože skutočne potrebujeme rozhovor.“

Obočie mi vyletelo ešte vyššie. „Zrazu?“

Sánka sa mu napla, akoby naprázdno prežúval – občas to robieval pred tým, ako ma udrel. Postavila som sa, z nejakého hlúpeho, úbohého dôvodu som ho chcela provokovať.

„Proste ťa zrazu osvietilo? Možnože by som mala reagovať ako ty, keď som ja prišla za tebou,“ hrala som sa s ním a pritom deväťdesiatdeväť percent zo mňa bolo proti tomu, pretože vedeli, ako sa to skončí. A to jedno percento sa nemohlo dočkať výsledku.

A presne to som bola – jedno zanedbateľné smutné percento.

Sánka mu pracovala a ja som z nej nemohla spustiť oči.

„O čo ti ide?“ precedil pomedzi zuby.

„O nič. Prečo?“ Krok smerom k nemu.

Prižmúril oči.

„Chcel si sa rozprávať, ale ja si bohužiaľ myslím, že je to zbytočné a nemám na to náladu. Budeš taký láskavý a opustíš túto izbu?“

Rozšírili sa mu nozdry. „Minule som ťa neposlal preč.“

„Zapálil si si trávu!“ Rozhodila som rukami. „Mohol si ma radšej poslať doriti!“ Neviem, prečo sa ma to vtedy tak dotklo.

„Vtedy si sa chcela rozprávať. Nič sme neprebrali. Prišiel som, aby sme to dokončili.“

„Ja som ti vtedy povedala všetko, čo som chcela.“

„Všetko, čo si mi chcela povedať boli tri vety?“

„Všetko, čo som ti chcela povedať bolo jedno slovo! No ty si mi ho napchal naspäť do krku a zadusil ma ním.“

Zasmial sa – štipľavo, hnusne, smutne. „Pozrime sa – aká si odrazu dobrá v metaforách.“

„Vidíš – robíš to znova! Nemyslíš, že aj ty by si to mohol povedať? Prepáč?“

„Obávam sa, že nemám za čo.“

Vrazila som mu. Nemyslela som, že to niekedy urobím – že sa mi potom tak uľaví, že sa v tej chvíli budem cítiť taká silná.

Líce mu začalo pomaly červenieť a pozeral na mňa, presne do očí, akoby zamrzol v čase. Akoby sme obaja zamrzli v čase.

„Sedela som v base! Priznala som sa. Odpykala som si dvakrát toľko ako som mala!“ To. Som. Nemala. Nemala. Nemala. Hovoriť.

Tvárou mu prebehol šok a ja som okamžite cúvla, keď som zacítila jeho ruky, ako mi zvierali tvár v drtivom zovretí.

„Ty si vážne myslíš, že... že...“ nevedel ani dokončiť vetu, hnev mu vyžaroval z každého jedného zasraného póru.

Nemohla som hovoriť, jeho stisk mi deformoval ústa, znemožňoval ich pohyb, ale pre zmenu som mohla aspoň dýchať.

Nemyslela som si to. Ale kurva som si myslela, že si zaslúžim jedno posraté prepáč. Odsotila som ho celou silou, on však urobil akurát tak jeden krok a mňa nepustil.

Nenávidela som ho. A milovala som – choro, zvrátene – keď mi ubližoval. Cítila som sa ako lepší človek, akoby som bola ľahšia o tonové závažie.

Jeho tvár bola len zopár centimetrov od tej mojej, moje pľúca si žiadali ešte viac vzduchu ako zvyčajne a dostávalo sa im len minimum.

„To najhoršie je...,“ nasucho preglgol, „že niekedy chcem...“ zhlboka sa na nadýchol. „Že niekedy chcem...“ zasyčal a sklonil hlavu tam, kde sa mi krk stretával s ramenom. Pustil mi hrdlo, po tele sa mi rozlievala husia koža a mrzla som. A horela som.

Dychčala som uprostred miestnosti, on mala nos zaborený v mojom krku, v mojej divo nadskakujúcej tepne, ruky nám trápne viseli pozdĺž tiel.

„Najhoršie je, že sa ti páči, keď ti ubližujem.“

Ako to... ako to zistil? Vytreštila som oči dokorán, znova sa ho snažila odtisnúť, no on mi zaboril prsty do pásu, drvil mi kosti.

Nasala som vzduch.

„Vidíš? Cítim to.“ Obtrel mi strnisko o krk.

Ježiši kriste.

Zaborila som mu nechty do ramien, zúfalo sa snažila dostať bližšie a bližšie a bližšie, až som mu aj dychčala na pokožku na krku. Triasla som sa, alebo to bol on, alebo sme to boli obaja – myslím, že ani on to vtedy nevedel.

Pritiahla som sa ešte bližšie.

„Sme chorí,“ šepla som, akosi čudne, udýchane.

Zasmial sa a myslím, že to bol prvý úprimný smiech, ktorý mi venoval. „Bláznom by sme mohli slúžiť ako výstraha.“
Zavrela som oči, tak tuho, až sa mi zvraštil nos. „Nechcem... nechcem taká byť. Chcem byť normálna, svetlá a plná.“ Bolo to po prvýkrát, čo som to priznala, čo som to povedala niekomu nahlas. A zo všetkých ľudí na svete to bolo práve jemu.

„Nie, nechceš.“ Pokrútil hlavou, pričom šúchal strnisko o moju pokožku. Mala som pocit, že to robil naschvál.

„Chcem,“ oponovala som, napoly kdesi celkom inde, kde realita neexistovala. „Keby... keby som zabudla a nepamätala si nič z tohto tu,“ chcela som mávnuť vo vzduchu rukami, ibaže moje prsty sa nedokázali odpojiť od jeho ramien, „tak potom by som chcela.“

„Ale teraz by si to nedokázala. V tomto živote to už pravdepodobne nedokážeš.“ Bolelo to – mal pravdu a tá mala ostne.

„Ale... ale ty sa smeješ, žiješ – si opravený.“

Kyslo sa zasmial, cítila som vibrácie z jeho hrudníku, ktoré prechádzali do môjho. „Nie je to skutočné. Je to fraška.“

Naprázdno som preglgla.

„A frašku dokážeš zahrať aj ty.“

Nie, zatiaľ nie. Ale časom stopercentne.

 „Zničil som ťa,“ šepol a ja som opäť stuhla. Ospravedlnil sa mi. Dostala som, čo som tak strašne chcela. Vedela som, že on mi nie je schopný povedať prepáč a vedela som, že toto bolo ospravedlnenie.

Na mojich lícach sa začali pretekať obrovské slané kropaje vody, ale vzlyknúť som si nedovolila, len som mu tuhšie stisla ramená.

A on ma držal, ja som držala jeho a my sme držali náš chabý roztrieštený svet a všetko, čo z neho zostalo. Až keď som sa trochu upokojila a bola schopná povedať niečo bez otravných vzlykov, som otvorila ústa: „A ja som zničila teba.“

Po niekoľkých minútach ma pustil a bez slova odišiel. Tú noc som celú preplakala a bola som rada, keď moja spolubývajúca odišla, len čo ma uvidela. Možnože sa mýlil, možno dokážem byť šťastná. On bol viac zničený, musel byť.

Ja to zvládnem.

Ako to teraz bude? Budeme sa znova ignorovať? Budeme priatelia? Praskne to raz medzi nami?

Asi sme boli niečo medzi tým všetkým. Asi vždy budeme niečo medzi.

Pritisla som si vankúš pevnejšie na hruď a plakala tvrdšie, až kým izbu nezaplavilo slnko, moje oči neboli také opuchnuté, že už nič nevideli a moje hrdlo už nevydávalo žiadne zvuky. Vtedy som vyšla von na prednášku, lebo zaspať som nedokázala.

„To bolo poslednýkrát čo ste ho videli?“

Otočím tvár na Jensa. „No... okrem toho cintorína pred mesiacom a štyrmi dňami, áno. Možnože by som... keby som vedela, že je to poslednýkrát...“

„Čo by ste zmenili?“

„Asi by som ho nepustila.“

Jens sa zdá byť zaskočený. A to on často nebýva. Dokonca je niekoľko sekúnd ticho a nekladie mi otázky, no potom sa spamätá: „Ako to myslíte?“

Zotriem si slzu, ktorá mi steká po tvári, rozhodnem sa mu neodpovedať. „Keby sme žili v nejakom alternatívnom vesmíre, kde by som mu nezabila dcéru, alebo kde by mi dokázal odpustiť, keby mi neubližoval...  urobila by som čokoľvek, aby som ho nikdy nestratila.“

Pravda bola, že som Portera vždy obdivovala. Už od prvej chvíle, keď som o ňom vlastne nič netušila, som obdivovala jeho chlad, jeho krutosť. To ako sa sám rozhodol starať o dieťa, hoci Nallina matka ušla preč. Áno, Nalla bola výsledkom jedného z tých mladých stredoškolských vzťahov.

Obdivujem, ako dokázal ďalej žiť po tom, čo som mu spravila.

„Ale...“

„Ja viem,“ preruším ho, „je strašný rozdiel medzi tým, čo chcete a čo potrebujete, doktor. Niekedy sú to dokonca protiklady.“ Zatnem nechty to dlaní.

„Naučím sa ho nechať za sebou. Naučím sa ho stratiť.“

Klamala som. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak, baby, a sme na úplnom konci poviedky. Spojila som to, taže už ani žiaden epilóg... Chcem vám strašne poďakovať, že ste to čítali, že ste to so mnou vydržali až dokonca a ešte viac tým, ktorí komentovali. Vážne si to veľmi vážim. 

Na záver vás chcem ešte poprosiť o zanechanie o posledného komentáriku, ku kapitolke, prípadne aj k poviedke.

Moc moc vám ďakujem za to, že ste sa spolu so mnou prehrýzli týmto mojim depresívnym príbehom.

Vaša Nikki

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 17: