OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 7



Definuj šialenstvo - kapitola 7Relatívne normálna konverzácia, Porter ako záchranca a štipka trápnych situácii. A spomenula som už extrémne milého Portera? :)

Ahooojte,

tak v tejto kapitole spomeniem zopár osobných, možno aj trošičku trápnych vecí, ktoré som celkom presne nevedela, či spomenúť, alebo sa im vyhnúť, ale nakoniec som si povedala, že jednoducho musím. Často sa pri čítaní kníh zamýšľam nad takýmito maličkosťami, ktoré autor proste vynechá. Možnože som jediná, ale aj tak som si to nevedela odpustiť. :D  Každopádne, v tejto kapitole bude Porter extrémne milý a zlatý... teda na Portera, tak si ho výnimočne užite.  ;) 

 

„Zo všetkých ľudí na svete to bol práve on...“

 

Tú noc sa mi snívalo o tom strome. O strome, ktorý mal dlhé tmavé vlasy, bol takmer tak vysoký ako ja a namiesto konárov mu začali rásť ruky.

Až keď som sa priblížila bližšie, zistila som, že strom sa zmenil na dievča. Alebo to možnože strom ani nikdy nebol.

A potom dievča približne v mojom veku otvorilo oči. Smaragdovozelené oči, ktoré mal na tejto planéte hádam len jeden človek.

Zrazu predo mnou už nestálo dievča, ale on. A mne zovrelo srdce.

Zobudila som sa na jeho kroky, ktoré ma vytrhli zo sna. Strhla som sa, celá spotená a udychčaná a som si istá, že si to všimol, pretože mi ešte niekoľko sekúnd trvalo, kým som sa naplno vrátila do reality.

Bolo to skutočne to dievča, ktoré som zabila? Ktoré si moja myseľ odmietala pamätať? Alebo to bol len hlúpy výplod mojej fantázie?

Chcel zo mňa urobiť šialenca? Pomýlil si ma len s niekým? Alebo som vážne vrah, ktorý o tom ani nevie?

Zdvihla som k nemu pohľad a pri tých jeho zelených očiach ma striaslo.

V to ráno sme neprehovorili ani jedno slovo. A ja som neohmatávala stenu. Absolútne nič. Až keď sa poobede vrátil, otvorila som ústa.

„Aký si mal deň?“ Hej, vážne. Nepýtala som sa ho na nič ohľadne Nally (to meno okolo mňa plávalo už beztak stále dookola), pýtala som sa ho po prvýkrát vo svojom živote na jeho deň. A teraz s odstupom času si stále neviem spomenúť, prečo som sa ho to vtedy spýtala.

Bol vyvedený z miery rovnako ako ja, ak nie ešte viac. „Dobrý.“ Kývol hlavou. Prekvapilo ma to – čakala som krik, ako sa ho také niečo opovažujem pýtať – ja, obyčajný červ.

Mal tušenia, čo sa vo mne odohrávalo? Pretože mne sa zase zdalo, že on to vedel vždy. Ale možnože to bolo len tými jeho prenikavými očami.

Myslím, že to bola naša prvá normálna konverzácia v živote. Ak sa to teda dalo nazvať konverzáciou. Ďalej som sa už nepýtala.

Chvíľu ma sledoval, jeho oči do mňa prepaľovali dieru, až som začala nepatrne presadať a krútiť sa.

A potom prestal. Zaviazal mi oči a chytil mi ruky prekvapivo za chrbtom.

Nasala som vzduch, keď som ho cítila tesne za sebou. Dúfam, že to nepočul. Urobil to náročky? Alebo sa len rozhodol zmeniť taktiku... možnože si všimol ako ohmatávam steny... kriste, zniem ako nejaký úchyl.

Išla som tým pádom po schodoch prvá a on mi po celý ten čas zvieral ruky na chrbte. Na siedmom schode mi prudko vydýchol priamo na krk a pravé ucho. A ja som myslela, že zošaliem. Celkom som sa roztriasla, na pár sekúnd som sa dokonca nemohla ani pohnúť.

Ak dovtedy nevedel, aký má na mňa prapodivný efekt, tou sekundou sa to určite zmenilo. Odviedol ma do kúpeľne, zavrel dvere, zložil pásku a otočil sa čelom k dverám. Klasický postup. Zvliekla som si tričko, jeho veľké trenky a ostala som zarazene stáť. Na vnútornej strane stehna som totiž mala červený fľak. Aj jeho trenky mali na sebe červené škvrny.

Kurva! Je možné, že som na tento malý detail celkom zabudla?

Patrila som ku šťastlivcom, ktorý mali krámy raz za štyridsať dní a som si celkom istá, že som ich počas môjho pobytu tu ešte nemala – to znamená, že to nebudem viac ako mesiac.

Fajn.

Teraz mu to však musím povedať. Nejako.

Vliezla som do sprchy, rýchlo sa osprchovala a pretiahla si cez hlavu tričko.

Odkašľala som si a on sa otočil.

Fajn, teraz sa predsa nebudem cítiť trápne. Je to úplne normálne...

„Mám menštruáciu.“ Červenala som sa, na rozdiel od neho. On proste len prikývol, zohol sa a vytiahol z miniatúrnej skrinky pod umývadlom balenie tampónov.

On tu mal tampóny len tak? Až takto bol na mňa pripravený? To mi mohol zohnať aj nejaké oblečenie.

Niekde som čítala, že keď je žena v priveľkom strese, tak jej na čas prestane. Prečo sa to nemohlo stať aj mne? Alebo aj stalo, len som si to neuvedomila? Možno áno, možno som sa cítila už natoľko v bezpečí a v stereotype, že moje telo jednoducho opäť fungovalo normálne.

Zamračil sa. „Minule som ti ho dal...“

„Čo prosím?“ Čo tým myslel? Akože... mi ho dal... kedy? Prevrátil sa mi žalúdok. Bolo to absolútne nechutné. A ponižujúce. A nechutné.

„Nehovor so mnou takýmto tónom,“ uzemnil ma, teda sa o to aspoň snažil.

On mi dal tampón?!

„Kedy?“

„Keď si bola niekoľko dní mimo. Mala si horúčky, bola si dehydrovaná.“ Mykol plecami. Musela som byť dlhšie mimo, ako som si myslela. „Dáš si ho sama, alebo potrebuješ pomoc?“ nadvihol obočie, čeľusť pevne zaťatá. Držal v ruke jeden malý biely tampón a ja prisahám, že deväťdesiat percent chlapov by sa len z tej predstavy zložilo. On – nie tak celkom. Úprimne, ani to s ním nehlo.

Vytrhla som mu ho a on mi na sekundu zovrel prsty tak, že som myslela, že mi odpadnú. Pripomínal mi, ako sa mám správať.

Tentokrát sa však neotočil. A ja som v tomto nebola práve profesionál. Ja  proste neverím, že si pred ním dávam tampón. Je toto... Kriste! Nestačí, že ma tu trieska?

Po celý čas sa mi pozeral do tváre. Nie preto, že by to bol nejaký prejav džentlmenstva, samozrejme. Vychutnával si poníženie, ako obyčajne.

Niekedy som mala pocit, že sa tým živý. Že nič iné k životu nepotrebuje. Že je ako upír. A ja som jeho krv.

Keď sa mi to konečne podarilo, prešľapovala som z nohy na nohu, cítiac sa nepohodlne a otočila som sa k umývadlu, aby som mu oprala boxerky v studenej vode, pričom mi stále v mysli prebehovala predstava ako mi vymieňa tampón.

Kriste.

Sledoval ma. Cítila som to, pretože tie jeho prekliate oči mi vypaľovali dieru do chrbta.

Roztiahol mi nohy a vopchal do mňa tampón?

Kriste.

Oprela som sa umývadlo. Prišlo mi zle.

„Doperieš to konečne?“ zasipel a ja som poslušne poslednýkrát prepláchla boxerky. Ostal na nich slabulinký ružový fľak – dúfam, že si ho nevšimne.

Prevesila som ich cez roh umývadla a otočila sa naňho so zdvihnutým obočím. Pred ním nikdy hlavu neskloním. Ani keby mi ležal pri nohách a odprosoval ma. Ani vtedy.

Pristúpil ku mne zozadu, obviazal mi oči a voviedol do izby... opäť mi držal ruky za chrbtom.

Opäť sa mi zdalo o zrážke. Hoci tentokrát malo dievča nevýrazné hnedé oči a bola to drobná blondína -  čo bol jasný dôkaz toho, že moje podvedomie nemalo šajnu, ako by mala Nalla vyzerať. Čo bol zase jasný dôkaz toho, že som ju nezrazila.

Zobudila som sa znova s nedostatkom vzduchu v pľúcach, avšak rýchlo som sa upokojila. On ešte hore nebol. Počula som jeho pravidelné oddychovanie, miestami zachrápanie.

Nikoho dych na svete som nepoznala tak ako ten jeho. Dokonca ani ten vlastný.

Nemala som poňatia koľko je hodín. Na malý ručičkový budík som nedovidela a dvíhať sa mi nechcelo – aj tak by som za to pravdepodobne dostala bitku.

Hľadela som do stropu, pozorovala miesta, kde sa omietka začala mierne odlupovať.

A potom sa rytmus jeho dýchania zmenil a ja som vedela, že je hore. Na sekundu som zamrzla, vzápätí na to začala dýchať – možnože on ma nepozná tak dobre ako ja jeho. Teda... pravdepodobne o mne vedel viac vecí ako ja o ňom. Vedel, kto je moja mama, pravdepodobne aj kde bývam, že nemám žiadnych súrodencov. Vedel asi aj o mojom otcovi. Dopekla, uniesol ma, možnože ma mal preštudovanú skrz na skrz.

Kdežto ja som ho mala preštudovaného trochu inak. Poznala som jeho kroky, jeho dýchanie, jeho pohľad.

Poznala som tie najzákladnejšie prejavy jeho tela... otázka bola, či poznal aj on tie moje.

Narátala som do päťstotridsaťdva, no on stále nespal.

„Máš nejakú rodinu?“ Nebolo to fér, aby ma on poznal a ja jeho nie.

Dych sa mu zasekol v hrdle a zopár sekúnd bol ticho. Potom vstal a ja som sa už začínala triasť. Sakra.

Jeho silueta sa objavila nado mnou. Sklonil sa, chytil ma pod krkom a mierne stisol. Ani mnou nemyklo, teda pokým nepritisol nos na ten môj a jeho oči sa na mňa nepozerali asi z centimetrovej vzdialenosti.

„Mal som.“ Na chvíľku mi odstavil prísun vzduchu a vzápätí sa postavil a ľahol si naspäť.

Nech som sa snažila akokoľvek presvedčiť samú seba, že je rozhodne trápne cítiť sa ranená tým, ako reagoval, nepodarilo sa mi to.

A tak som tam ležala až kým nezazvonil ten jeho budík. Na chrbte. Hľadiac do stropu.

Buď bola Nalla jeho sestra, alebo niekto taký blízky, že ho považoval za rodinu. Možnože sa to raz aj dozviem.

Moje menštruačné obdobie som prežila aj s tampónmi a nebudete asi veriť, ale zvládla som to aj bez jeho pomoci so zavádzaním. A moje pokusy o nadviazanie konverzácie jednoducho... zomreli.

Jediné, čo sa zmenilo bolo, že sedával pri mne, kým som jedla. Niekedy sa ma niečo spýtal. Úplnú blbosť, ako napríklad, či má ten chlieb, ktorý mi dal, v sebe slnečnicové semiačka. Alebo mi povedal, že mi musí ostrihať nechty. Hej správne, on mi musí ostrihať nechty. Pri tejto poznámke som skrútila prsty na nohách smerom dovnútra a ani sa naňho nepozrela.

„Zvládla by som to aj sama,“ odvrkla som a hryzla do zemiaku. Iste, nožničky boli zbraň, ktorú by mi nikdy nezveril.

„To sa stavím.“

Moje oči automaticky vyleteli k jeho tvári, kde bol zasadený krivý ironický nebadateľný úsmev. Zabudla som vtedy na zemiaky, na moje nechty, ba dokonca aj na pivnicu.

Len som naňho zízala zrejme s otvorenými ústami.

To bolo to najbližšie úsmevu, čo mi kedy dal.

Zamračil sa – zrejme mu to došlo. „Zavri si ústa a jedz.“

O tri dni na to nastal čas strihania nechtov.

Na ruke to nebolo potrebné. Hoci som nikdy nepatrila k ohlodávačom nechtov, zdá sa, že v posledných týždňoch sa moje návyky zmenili.

Sedeli sme v izbe na zemi, moja pravá noha bola v jeho lone a strihal mi nechty. Nie že by mu to veľmi šlo. Ostatne, tiež neviem, ako by som strihala nechty niekomu inému. Môj palec mal asi šesť ostrých hrán.

„Daj mi to, ostrihám si ich sama.“ Povzdychla som si a natiahla sa po nožničky, no on ich vzápätí odstránil z môjho dosahu.

„No jasné. A dobodáš ma,“ odvrkol.

Viete čo je na tom to najsmutnejšie? Že v tom momente mi to ani nenapadlo – použiť tie nožničky nejako proti nemu.

„Nedobodám,“ zamrmlala som, no nechala ho to dokončiť. A potom sa mi nechtiac obtrel predlaktím o lýtko. A znova. Skoro ako keby ma hladkal.

„Ako to, že máš stále hladké nohy?“ zamračil sa. „Minule som to kontroloval. Nemá v kúpeľni žiadnu žiletku.“

„Pred dvoma rokmi som bola na odstránení ochlpenia.“ Mykla som plecami, stále som mala hlavu otočenú smerom k posteli, nie k nemu. Skutočne som si nemyslela, že toto budem raz nejakému chalanovi vysvetľovať.

Len kývol hlavou, nijako to nekomentoval. 

A ruku stiahol. A ja som stiahla nohu.

„Hotovo,“ prehlásil. Vzal uterák, do ktorého mi ostrihal nechty a zrejme ho šiel vyprášiť do kúpeľne. Vrátil sa a ľahol si do postele.

Ešte dlho som kvôli jeho rukám nevedela zaspať. Zvláštne – aspoň to som si vtedy myslela.

Nasledujúci deň, keď sa vrátil zo školy, si opäť sadol ku mne, zatiaľ čo som hltala polotovarové rizoto.

„Aký si mal deň?“

„Nehovor s plnými ústami,“ upozornil ma, prevrátil očami, jeho hlasu však chýbal ten typický nenávistný tón.

Prehltla som. „Tak aký?“

„Písali sme test z matiky.“

Len som prikývla. Snažila som sa – ach ako skurvene som sa snažila! – aby som naňho nezaútočila, prinajmenšom slovne.

Pretože, aj ja som mala písať písomku z algebry. Aj ja som mala byť smutná z toho, že som tam takmer nič nenapísala. Aj ja som sa na ňu mala pokúšať učiť. A to všetko mi vzal on. Nikto iný. Len on. Nuž a možnože z nejakej časti aj ja sama.

A tak som si veľmi tou snahou nepomohla.

„Stavím sa, že je ťažké učiť sa na písomku, keď ma tu väzníš však?“

Plesol ma po líci, ale len zľahka. „Nabudúce sa nepýtaj, ak nebudeš chcieť vedieť odpoveď.“

„Ale ja som ju chcela vedieť,“ odvrkla som.

Prižmúril na mňa oči, pre tentokrát som sa zaobišla bez telesného trestu.

Zopár minút sme boli ticho, jediné čo bolo počuť boli zvuky môjho už pomalšieho prežúvania. A tak som sa nakoniec rozhodla prehltnúť moju pýchu spolu s rizotom a pokračovať v rozhovore. Predsa len bola táto jeho dobrá nálada zriedkavá.

„Nevedel si to?“ Nepozrela som sa naňho. Aspoň nie, kým som to nedopovedala.

Skúmavo sa na mňa zahľadel, zamračil sa a pokrútil hlavou.

„Čo teraz beriete?“ nadvihla som obočie. Bolo na mne vidieť, ako zúfalo sa s niekým potrebujem rozprávať? Zrejme áno, pretože on sa so mnou rozprával.

Začal mi vysvetľovať nejaký typ matematických príkladov, o ktorých som ja samozrejme nemala ani poňatia.

„Ale ty si bol predsa vždy dobrý v matike, nie?“

Len mykol plecami.

Dojedla som rizoto, napila sa vody a vstala, pripravená na kúpeľňu. Pripravená na dvadsaťsedem krokov.

Odpútal ma, viedol ma do kúpeľne a ja som mierne pohla rukami, aby som sa dotkla steny. Opäť nič. Nevadí – raz to príde. Jednoducho musí.

Vliezla som si do sprchy, umyla sa mydlom a keď som vychádzala, pošmykla som sa. Na sprostej kachličke, na ktorú mi stiekla voda. Mala som už na sebe tričko (chvalabohu), aj keď jeho boxerky ešte stále bezpečne odpočívali prehodené cez držiak na uterák.

Poviem vám ale, že vtedy ma moja nahota trápila asi najmenej. Noha mi vyletela, kríže narazili o hranu na zem a následne zadok a lakeť dopadol na kachličky.

Zrevala som, okamžite sa stáčajúc do čo najmenej bolestivej polohy, hladkajúc si kríže aj keď pokožku som mala takmer znecitlivenú, bolelo to ako šľak.

Tvár som si položila na studenú podlahu, stále skučiac od bolesti.

Keď bolesť mierne poľavila, natiahla som sa na podlahu.

Vtedy ma vzal na ruky.

On ma vzal na ruky.

Ba dokonca celkom ohľaduplne. Netlačil mi na kríže, z ktorých som sa šla zošalieť, ani na lakeť. Niesol ma ako princeznú. Zo všetkých ľudí na svete to bol práve on – ktorý ma trieskal, kopal a škrtil – od ktorého sa mi asi dostalo asi najviac nehy.

Na zopár sekúnd som bola dokonca tak ochromená, že som na celé kríže celkom zabudla.

Vyšiel von z kúpeľne a vtedy mi to došlo – nemala som zaviazané oči. Videla som chodbu. Bola dlhá rovná, so starým vyšúchaným hnedým kobercom. A zhruba na dvadsiatom kroku smerom z pivnice boli dvere. Určite neviedli von. Ale isto viedli k ďalším dverám, alebo aspoň k oknu.

Snažila som sa nerozhliadať príliš okato, nechcela som, aby si uvedomil svoju chybu. Aj keď bolo divné vidieť konečne tú chodbu, po ktorej som toľkokrát šla. A poznala ju iba v číslach. Dvadsaťsedem krokov do kúpeľne. Desať krokov do izby. Najdlhšia trasa, akú som za posledných pár týždňov prešla.

Položil ma na posteľ. Nie na môj pelech dole pri jeho nohách.

Prekvapene som k nemu zdvihla oči, no on sa len mračil. Chvíľku nado mnou stál, asi zvažoval, čo povedať. Nakoniec sa rozhodol, že nič bude zrejme najlepšie. A potom odišiel z izby.

Zdvihla som sa na lakťoch, no vzápätí sa ozvalo zranenie ľavého lakťa a ja som sa znova opatrne položila na chrbát.

Kam išiel? Prečo ma tu nechal samú?

Ešte dlho som hľadela do stropu, čakala kedy príde. Nakoniec som sa na to však vykašlala. Hádam ma tu len nenechá zhniť za živa. Nie po tom, čo ma tak starostlivo odniesol.

Spánok ma premohol, no ja som si ešte predtým spod hlavy vytiahla jediný vankúš v tejto izbe. Bol predsa jeho. A ak sa vráti bude tu preňho prichystaný. Odsunula som ho na pravý kraj postele a ja sama som sa uvelebila na ľavom.

Ráno som sa nezobudila sama. Bola som pritlačená k posteli jeho rukou, fuňal mi do krku a jeho vlasy ma šteklili na líci.

A ja som tam len tak ostala ležať, vychutnávala si to objatie a ignorovala bolesť vystreľujúcu z krížov. Premýšľala som, či som pred tým bola s niekým v takom intímnom objatí. Zrejme nie. Asi trikrát som sa zobudila s Alexom, no maximálne ma tak uprostred noci priľahol a ja som ho musela odtláčať preč. Kdežto, verte mi, pri Porterovi bolo to posledné, na čo som myslela, dostať ho zo seba. Nebudila som ho, pretože som nechcela, aby sa zobudil. Nechcela som tie jeho nenávistné oči. Pretože aj keď bitky takmer celkom prestali, aj jeho tón, ba dokonca aj prístup zjemneli, stále sa v jeho očiach z času na čas objavila tá stará známa nenávisť.

A ja som ho milovala, keď spal. Ba dokonca milovala som ho aj pár sekúnd po prebudení, kým ešte nebol celkom sám sebou. Alebo možnože práve bol. Neviem.

Milovala som jeho strapaté vlasy, jeho pokojný pravidelný dych, zrýchlený, keď sa mu niečo snívalo. Milovala som jeho vôňu keď spal. Milovala som jeho bezmocnosť.

Postupne sa podo mnou začal hmýriť a keď otvoril oči, tých prvých pár sekúnd bol taký krásny. A ja som na sekundu zatúžila po tom, aby sa na mňa v tej chvíli usmial, tak ako po ničom. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Viem, kapitolka nebola moc dlhá, ale snažím sa pridávať často. ;) :D Tak ako sa vám páčil "milý" Porter? Ďakujem vám za komentáre! Vážne, vážne strašne moc. 

Och, a ešte som vám chcela povedať, že odpoveď na "kto je Nalla?" sa dozvieme už o také dve-tri kapitoly. Ale dávam vám riadne indície. :D

Tak prosím nezabudnite napísať, čo si o kapitolke myslíte. :)

Ďakujem.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 7:

6. Nikki přispěvatel
29.06.2016 [8:48]

NikkiJéééj, ďakujem! Emoticon
som strašne rada, že sa tak zamýšľate nad Nallou, ale už to vážne nebude dlhé čakanie. :D A vidíte, tak aj Porter môže mať svoje svetlé chvíľky. Emoticon

5. Lexi
28.06.2016 [14:44]

Kapitolka je priam perfektná, úplne ma dostalo to ako si to napísala. A taktiež sa mi páči že si tam napísala aj tie "trápne maličkosti" bolo to super Emoticon Emoticon asi som sa zaľúbila do "milého" Portera Emoticon Emoticon rýchlo píš ďalej Emoticon Emoticon Emoticon nech sa už dozvieme kto vlastne bola Nalla Emoticon Emoticon

4. Sunshines
28.06.2016 [6:04]

Dnes som prečítala aj túto aj predošlú kapitolu. A v týchto kapitolách bol Porter taký iný, teda áno je v ňom čosi psychopatické a zvrátené, ale tým, že si nám ukázala, že ide vlastne o Nallu, tak ho to akosi poľudštilo.
Len kto tá Nalla bude, sestra? Emoticon
Úplne pecková poviedka! A veľmi sa teším na novú kapitolu! Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 27.06.2016 [21:11]

No kapitola bola na tieto pomeri až takmer sladká. Emoticon

Neviem čo si vziať z tých snov. Pletieš nás fakt bravúrne.
Takže to asi fakt bol človek, že?
Sakra, potrebujem ďalšiu, chcem vedieť viac.

2. miky
27.06.2016 [14:40]

Toto bolo takee mile Emoticon Porter bol celkom normalny a mala som pocit ze by snad mohli byt aj spolu ale neviem ci by mu toto vedela niekedy v zivote odpustit Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon mas dobry styl pisania uzasne a samo sa to cita Emoticon len sa bojim ze aj ja si ohriziem nechty prv sko sa dozvuem kto to Nalla je a ci vazne umrela pri tej nehode Emoticon a co dodat asi len tolko ze sa tesim na pokracko Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
27.06.2016 [10:53]

MillieFarglotAhoj, prosím, nabudúce si daj pozor na to, že veta sa neukončuje smajlíkom. Ďakujem. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!