OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 5.

18.05.2014 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1253×

Harper ma vyhnala z domu hneď ako som prišiel zo školy, vraj o chvíľu príde Jillian a chcú spolu všetko pripraviť. Naozaj som nechápal, načo k tomu potrebuje celý dom len pre seba, no pokojne som jej vyhovel.  Konečne som mal v škole voľnejšie, tak som nemusel tráviť každý deň nad knihami. Preto som sa rozhodol, že si dnes pôjdem zabehať, trochu sa prejsť, nadýchať čerstvého... no dobre, tak mestského vzduchu. Pohyb mi vôbec, ale vôbec neuškodí a aspoň si prevetrám hlavu, utriedim myšlienky. To potrebujem súrne, inak sa asi zbláznim.

Potreboval som samého seba presvedčiť, že Gwen tu už nie je a ani nikdy nebude. Je čas na nový život. Mal by som si vziať príklad z mamy a Harper. Harper sa z toho všetkého spamätala najrýchlejšie. Lenže tá stratila len jednu osobu, ktorú milovala. Ja dve. No rok je dlhá doba. Nastal koniec depresii! Musím sa aspoň pokúsiť začať konečne znovu žiť!

Keď som sa vrátil domov, už spred vchodových dverí som počul hlasnejšiu hudbu a dievčenský smiech. Len som pretočil očami a s hlasným povzdychom otvoril dvere. Usúdil som, že sú v kuchyni, tak tomu miestu som sa šikovne vyhol.

Zamieril som do izby, a keďže som nemal čo robiť, začal som pracovať na svojich schopnostiach. Napustil som dva sklenené poháre vodou a položil ich na podlahu. Drevenú krabičku s perlami som si zobral k sebe a posadil sa na posteľ. Zistil som, že ak mám perly v ruke alebo priamo pri mne, schopnosti môžem ovládať oveľa jednoduchšie. Teraz som vybral len zopár perál a ostatné dal odo mňa ďalej.

Päť perál som držal v ľavej ruke a pravú vystrel pred seba. Mal som v pláne sa dnes pohrať s vodou. Ovládanie takéhoto živlu by pre Luminov mal byť problém, tak som chcel vyskúšať, či to bude fungovať s perlami. Sústredil som sa preto na to, ako moja moc putuje od ramena smerom k prstom. V ruke sa mi rozlievalo príjemné teplo. Končeky prstov mi začali brnieť, moja moc čakala na to, kedy jej dám pokyn, aby zasiahla cieľ.

Pozrel som sa na pohár s vodou a dlaň nastavil tak, aby k nemu smerovala. Pokrčil som prsty a cítil, ako ma časť energie opustila. Pohár sa začal chvieť a na vodnej hladine sa začali vytvárať vlnky. Pomaly sa zdvihol zo zeme. Nie, chcel som, aby sa do vzduchu vzniesla voda, nie celý pohár!

Frustrovane som si povzdychol a ruku zložil. Pohár buchol na podlahu, našťastie sa z neho nič nevylialo. Ešte raz – pomyslel som si. Z krabičky som vybral ďalších päť perál. Potom som celý proces zopakoval. Celý čas som sa snažil myslieť pozitívne. Opakoval som si, že to vyjde, že to nie je také ťažké, ako sa zdá. Tentoraz sa mi to celkom podarilo, vyžadovalo si to však oveľa väčšie sústredenie sa.

Pohár sa chvel a vlastne to vyzeralo rovnako ako pred chvíľkou. No pozornosť som venoval len vode, na pohár som sa snažil vykašľať. Divadlo pred sebou som pozoroval so zatajeným dychom. A podarilo sa! Číra voda sa vzniesla do vzduchu, avšak pomalšie, než som čakal. No dal som tomu čas. Toto bol sakra veľký pokrok. Nečakal som, že sa to vážne podarí! Ako je možné, že o tomto nikto nevie?!

Voda menila svoj tvar každú chvíľu. Fascinovane som sa to hľadel a pravdepodobne som mal od úžasu aj otvorené ústa. No bolo mi to jedno.

Vrátil som kvapalinu na miesto a zobral si ďalšie dve perly. Teraz som mal pri sebe  takmer celú jednu sadu. No teraz som dal obe ruky pred seba. Cítil som sa plný energie. Zhlboka som sa nadýchol a pokúsil sa vodu vybrať z oboch pohárov.  Na moje prekvapene – alebo som to čakal? – to šlo veľmi jednoducho.  Zdvihol som ruky a s nimi sa posúvali aj dve vodné gule, ktoré každú chvíľu menili svoj tvar. Prekrížil som ruky a obe okolo seba prešli. Mal som v pláne ich dať späť do pohárov. Bol som však taký zaujatý tým, čo som robil, že som si nevšimol postavu v otvorených dverách.

Moje sústredenie bolo v koncoch. Ruky som okamžite zložil a spolu s nimi prestala moja sila účinkovať na vodu. Šplechnutie nebolo také hlasné, ako prekvapený nádych mojej sestry.

„Harper!“ okríkol som ju. Tá len neveriacky a tak trochu v šoku pozerala na mňa. Klipkala očami, akoby sa chcela uistiť, či je pravda to, čo videla. Pomaly som sa presunul tak, aby nevidela moju tajnú skrýšu na perly. Tie, čo som mal pri sebe, nemohla vidieť, keďže som ich ihneď skryl pod vankúš.

„Alex. Čo... čo to... to si robil ty? Ale...“  Vkročila do izby a rukou ukazovala pred seba, teda vlastne na poháre a mláku. „To, čo máš v ruke, sú-“ Svoju otázku nedokončila, keďže som pomocou svojej sily zabuchol dvere.

Harper nadskočila a takmer vykríkla.

„Áno, ja, Haper.“

„Ale to predsa nie je možné!“

Uškrnul som sa „Trénujem. Potrebuješ niečo?“ pokúsil som sa o zmenu témy. Harper nadvihla jedno obočie a pozrela sa na mňa. Tak, asi to nezabralo.

„Alex, ale toto Lumini nedokážu. A predsa netrénuješ tak často, aby sa ti to mohlo podariť.“ Keď som jej na to nič nepovedal, len sa pomaly a nahlas nadýchla a vydýchla, aby sa tak upokojila. Zjavne ju to vyviedlo z miery. „No, myslela som, že sa nudíš. Potrebovali sme... ále, nechaj tak.“ Mávla rukou a odišla.

Celý večer som nevyšiel zo svojej izby. Začal som čítať knihu a tak nejako ma ten príbeh chytil natoľko, že som nevnímal realitu. Keď som sa po čase pozrel na hodiny a zistil, že je už pol tretej v noci, bol som prekvapený.  Taktiež som dostal hlad, tak som potichu zišiel na prízemie. Všade už bolo ticho a tma, takže všetky dievčatá spia. Ani som nepočul, kedy prišla matka.

V kuchyni som ulovil pár kakaových sušienok, ktoré tu pravdepodobne nechala Harper. Napil som sa vody, a keď som už bol na odchode do svojej izby, na poschodí som započul, ako niekto zatvoril dvere. Nasledovalo tresnutie a po chvíli kroky na schodoch.

Šiel som sa pozrieť, kto to tam robí hluk. Zhasol som v kuchyni, prešiel cez obývačku a takmer sa zrazil s nejakou osobou, ktorá vykríkla. Prisahal by som, že keby to dievča malo niečo v ruke, asi by ma tým zabilo. Beth bola asi vo väčšom šoku, než ja. A ja som hneď pochopil prečo.

Ruky a tvár mala od krvi.

„Poď so mnou,“ povedal som, prešiel okolo nej a zamieril do kúpeľne. Ochotne ma nasledovala. Tento moment mi tak bolestne pripomínaj Gwen. Zahryzol som si do pery, aby som odohnal čo i len pomyslení na ňu. Bolesť mi v tom značne pomáhala. V ústach som pocítil kovovú chuť krvi. Teraz sa mi však všetko, čo som sa pri nej naučil, zišlo.

Bethany sa automaticky nahla nad umývadlo. Ja som odbehol do kuchyne a zamieril rovno k mrazničke. Vybral som odtiaľ mrazenú zeleninu, dva sáčky, a vrátil sa. Cestou som ešte stihol zobrať vreckovky. Keď som sa vrátil, Beth v rámci svojich možností otočila hlavu a pozrela sa na mňa. Oči jej padli na to, čo som mal v ruke.

„Mrazený hrášok a čínska zmes?“ zasmiala sa.

„Z teba zrejme doktor nebude.“ Beth pretočila očami. Podišiel som k nej a podal jej vreckovky. Odhrnul som jej vlasy z čela a priložil naň ľadový sáčok. Mykla sebou, no nič nepovedala. Dal som si pozor, aby som sa jej pokožky ani nedotkol. Po tom, čo som sa dnes hral s mojimi schopnosťami, by mohol byť výboj väčší.  „Podržíš to na chvíľu?“

„Uhm-hm.“ Nahradila moju ruku svojou a ja som sa postavil za ňu. Stáli sme pred zrkadlom a ja som si všimol, že sa doňho pozerá a sleduje ma.  Mal som čo robiť, aby mi kútiky úst neubiehali. Chcel som jej ďalšiu mrazenú zmes priložiť na zátylok, no mala rozpustené vlasy, ktoré jej padali na plecia. Problém. Poobzeral som sa okolo a do oka mi okamžite padla gumička na vlasy.

Pozrel som sa do zrkadla a stretol sa s párom zvedavých očí. „Nebude ti vadiť, ak ti zopnem vlasy?“

„Nie.“ Načiahol som sa po ňu a následne sa dotkol jej vlasov. Snažil som sa brať pramene tak, aby som sa vyhol kontaktu s jej pokožkou. Lenže to bolo takmer nemožné. Nechtiac som sa dotkol jej príjemne teplej kože. Objavili sa drobné iskry a Beth nadskočila. „Prepáč.“

Opatrne som jej stiahol vlasy do chvosta a celý čas ju pozoroval v zrkadle. Od toho dotyku sa na mňa nepozrela. Priložil som jej ľadové vrecúško na zátylok a mohol vidieť, ako jej na koži naskočili zimomriavky.

„Kedy máš narodeniny?“ opýtal som sa jej a chvíľu trvalo, kým jej význam otázky došiel. Pozrela sa na mňa a odvetila:

„O dva týždne.“  Vymenila vreckovku a vzdychla si. Niekoľko nasledujúcich minút sme boli obaja ticho. Ja som ju chvíľu pozoroval v zrkadle a občas som jej zelené oči pristihol, ako ma hypnotizujú.

Zdalo sa, že táto taktika zabrala a krv už Bethany prestala tiecť. Upratal som kúpeľňu a ona sa zatiaľ dala do poriadku. V mojich myšlienkach sa za poslednú polhodinu objavovala Gwen častejšie, než by som si prijal. Takto som sa o ňu staral, kým neprišla jej premena. Nevadilo mi to, miloval som ju a chcel jej pomôcť. Teraz som pomohol Beth, lebo vyzerala, že moju pomoc potrebuje. Taktiež by trvalo, kým by sa tu zorientovala a krvácanie takto prestalo oveľa rýchlejšie.

Sadli sme si do obývačky a Beth ma požiadala, či by som tu s ňou mohol chvíľu ostať. Myslela si, že sa jej krv z nosa opäť spustí. Vyzerala byť veľmi slabá a ja som nemohol dopustiť, aby sa jej tu niečo stalo. Priniesol som jej na pitie čistú vodu a posadil sa vedľa nej.

„Prepáč,“ šepla.

„Za čo?“

„Že som ťa zobudila a že ťa oberám o spánok. Neznášam to!“

„Nespal som.“ Uškrnul som sa. „A je predsa víkend, to dospím,“ uistil som ju. Pozrela sa na mňa a aj na jej perách sa objavil úsmev. Neviem prečo, no v jej prítomnosti som sa cítil výborne. „Keď sa ti nabudúce pustí krv z nosa, urob to, čo som urobil ja dnes. Pomôže ti to.“ Sklonila hlavu a vzdychla.

„Vďaka, Alex.“ Premáhal som sa, aby som sa neposunul o tých pár centimetrov k sebe a neobjal ju. Mal som obrovské nutkanie ju objať okolo pliec, privinúť k sebe a povedať jej, že to bude dobré. Videl som v jej tvári, že sa trápi. Nevedel som však, kvôli čomu to je. „Už aby bolo po tom.“

„Neboj sa, bude, čoskoro.“

„Trochu sa toho bojím. Mám obavy, aby som... aby som tu ešte zostala... Nechcem byť Tenebris.“ Hlas jej zlyhával a ja som mal stále viac a viac otázok. Vyzerala, akoby sa toho bála, no keď som sa na ňu pozrel, neprichádzalo do úvahy, aby sa z takého krásneho stvorenia stalo monštrum. To proste nebolo možné. No ako som tak na ňu pozeral, zdalo sa mi, akoby ju trápilo ešte niečo iné.

„Možno by nebolo zlé, keby som prešla na temnú stranu. Tak by som možno stretla svoju sestru,“ dodala nakoniec a ja som hneď vedel, ako sa musí cítiť. „Je strašné prísť takto o osobu, ktorú milujeme.“

„Čo keby sme zmenili tému?“ navrhol som, pretože som vážne nemal v pláne tu pokračovať v takejto konverzácii. Beth okamžite prikývla.  „Čo si kúpila Harper k narodeninám? Lebo ja nemám šajnu, čo jej dať.“

Odpoveďou mi bol smiech. „To si teda brat! No ja som jej kúpila šaty. Máme rovnakú veľkosť, takže mi to nerobilo žiadny problém.“ V mysli mi okamžite skrsol výborný plán.

„Hm, Harper má narodky v utorok. Čo robíš v pondelok? Ja sa v týchto veciach nevyznám a potreboval by som poradiť.“ Na to som sa snažil vykúzliť čo najmilší úsmev, aby to zabralo. Mal som v pláne toto dievča spoznať viac. Zaujala ma.

„Zatiaľ nič, no rada ti pomôžem.“ Potom sme sa dohodli na čase a mieste, kde sa stretneme. Každú chvíľu som však čakal, že tu zaspí, keďže mala čo robiť, aby udržala oči otvorené.

„Harper má ešte rok. Kiežby som toľko času mala aj ja,“ vzdychla. Tentoraz  som sa už neovládol a objal ju. Beth naraz stuhla, akoby ju to tak veľmi prekvapilo, no neprotestovala. Svojimi rukami objala tie moje.

„Uvidíš, že budeš Lumin,“ šepol som.

Beth urobila niečo, čo som fakt nečakal.  Objala ma a prisunula sa ku mne ešte bližšie. Oprel som sa chrbtom o bočné operadlo, takmer som ležal. A Beth na mne. Všimol som si, že si zatvorila oči a snažila sa upokojiť, keďže v momente, ako som sa jej chytil, sa z jej hrdla začali drať vzlyky. Strata blízkeho človeka bolí. Myslím, že ešte viac, keď sme si vedomí, že dotyčný stále žije, ale už ho neuvidíme.

Hladil som Beth po vlasoch, zatiaľ čo som zvádzal boj s tým, aby som každú chvíľu nezaspal. Preto som jej stále dookola šepkal, že všetko bude v poriadku. Jej vzlyky čoskoro prestali a jej objatie povolilo. Dych mala pravidelný.

Keby sa mi ležalo len o trochu pohodlnejšie, okamžite by som tu s ňou zostal. Nevedel som, či ju mám prebudiť, alebo zobrať na ruky a odniesť do Harperinej izby. Nechcel som však budiť dievčatá, tak som musel vymyslieť nejakú inú alternatívu. Tu som ju nechať nemohol.

Pomaly som sa posadil a vzal ju do náručia. Bola ľahučká ako pierko. Pomaly som s ňou vyšiel na poschodie a lakťom otvoril dvere do mojej izby. Opatrne som ju položil na moju posteľ, ktorá bola celkom veľká. pokojne sa tu vyspia aj dvaja ľudia. Prikryl som ju prikrývkou a šiel sa prezliecť.

Keď som sa vrátil, Beth ležala úplne inak. Bola presne v strede postele. Musel som sa zasmiať, lebo bola fakt rozkošná. Prisadol som si k nej a rozpustil jej vlasy. Snažil som sa ju o trochu posunúť, aby som mal aspoň trochu miesta. Lenže to sa nedalo, nechcem som ju zobudiť. A tak som si ľahol aspoň na ten malý kúsok, čo mi zostal.

Beth ma znovu prekvapila. Pomrvila sa a jednu ruku mi dala okolo hrude.

Páni, tak toto ešte len bude noc. 

Ďakujem Vám za komentáriky! :) :*

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 5.: