OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 8.

03.06.2014 (16:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1137×

Harper mi pomohla obviazať ranu a dať všetko do poriadku. Mama sa o tomto nesmie dozvedieť. Mám v pláne si perly nechať a odložiť ich na bezpečné miesto. Nikomu nedovolím, aby mi ich vzal. Lenže teraz, keď o tom vie aj Harper, to bude asi o niečo zložitejšie. Moja sestra nie je z tých, ktorí by boli schopní udržať tak veľké tajomstvo. Je veľmi zhovorčivá a má niekoľko dobrých priateliek. Dostal som sa do stavu, kedy by som neveril nikomu.

Harper musela dať do poriadku aj celý dom, keďže po jej mini-oslave to tu nevyzeralo najlepšie. Mama sa tu zastavila na obed okolo pol druhej, potom mala namierené do mesta, takže nestihla zistiť, čo sa tu za ten čas stalo. Za ten čas, čo bola doma, som sa jej vyhýbal ako čert svätenej vode.

Ľahol som si do postele a konečne mohol spať. Bol som pekne unavený a tešilo ma, že tu nie je Ward, ktorý by mi do toho ešte určite kecal. Rameno ma ešte stále bolelo, takže nájsť dobrú polohu na ležanie bol menší problém, no nie taký, že by sa nedal vyriešiť. O niekoľko minút som už o sebe nevedel.

Tento stav však netrval dlho, keďže ma prebudil krik Harper. V momente som bol na nohách a srdce mi šlo takmer vyskočiť z hrude. Najskôr som mal pocit, že to bol len zlý sen, no mýlil som sa. Krik mojej sestry neutíchal. Volala moje meno. Okamžite som vybehol z mojej izby, no bol som v miernom šoku, keďže som nepredpokladal, že by sa niekedy niečo takéto mohlo stať. Kým som prekonal tú krátku vzdialenosť medzi našimi izbami, stihlo mi napadnúť niekoľko scenárov, čo všetko sa mohlo stať.

Vbehol som do jej izby. Harper sedela na svojej posteli a tlačila sa k stene. Oči mala od zdesenia otvorené a hľadela na okno. Zrýchlene dýchala a takmer si ani nevšimla, že tu som. Okamžite som sa pozrel tým smerom, kde upierala svoj pohľad.  Za oknom bolo vidieť zapadajúce slnko. Spýtavo som sa pozrel na Harper.

„Čo sa stalo?“ opýtal som sa. Popravde, odľahlo mi, keď som videl, že sa jej nič nestalo. No nevyzerala, že by bola v poriadku. Zrýchlene dýchala a chvela sa. Prisadol som si k nej.

„Niekto tam bol... pri okne...“ šepla, akoby sa bála, že ju bude počuť ešte niekto iný a ukázala na okno. „Tenebris.“

„Teneb... Harper, nerob si srandu!“ Na dnes som mal Tenebrisov naozaj dosť.

„Bola tam, Alex! Gwen, bola tam Gwen. No mala oči ako Tenebris.“ Nadvihol som obočie a prekvapene vydýchol. To predsa nie je pravda! 

„Gwen predsa zomrela.“ V mojom náručí. Je nemožné, aby bola medzi živými. „To nie je možné.“

„Je, videla som ju na vlastné oči. A prisahám, že si nevymýšľam. Nebola to ani žiadna vidina. Predsa som ju poznala, viem, ako vyzerá.“ Harper sa ešte stále chvela a civela na okno. „Čo spravíme?“

Mykol som plecom. „Aj tak tu nemôže zostať dlho, takže asi nič. Hľadá pre seba len jedlo.“

„A prišla sem,“ pripomenula. „Prečo by tu chodila? Chcela by nás zabiť? Ale veď by zomrela tiež.“

„Neublížila by ti.“ Pravdepodobne chcela niečo iné.

Prvé, čo som urobil, bolo skontrolovanie zamknutých dverí, pozatváral som všetky okná a uistil sa, že sa z vonkajšej strany nedá nič otvoriť. Harper mi bola celý čas v pätách, vyzerala nervózne a vystrašene.

Celý víkend som sa cítil ako keby ma niekto stále sledoval. Neustále som sa obzeral okolo seba, pozeral sa von oknom. A nebol som jediný. Harper namiesto toho, aby nedeľu strávila mimo domu, sa zatvorila do svojej izby, poprípade sa zdržiavala v mojej alebo matkinej blízkosti, keďže ju ten Tenebris musel vystrašiť. Ja som odmietal prijať fakt, že to bola Gwen. Stal sa z nej síce Tenebris, no spáchala samovraždu a zomrela mi priamo v náručí. To jednoducho neprichádzalo do úvahy. Nie teraz, keď som sa zmieril s tým, že tu nie je a že ju už nemilujem. Nepotrebujem.

Svoje myšlienky som sa snažil krotiť, a tak som myslel na to, že zajtra po škole musím vyzdvihnúť Beth. Naozaj som netušil, čo kúpim Harper k narodeninám. No to ma až tak netrápilo. Moje myšlienky sa točili aj okolo Beth. Túžil som ju spoznať. Tak nejako som dúfal, že tá noc, kde som jej pomohol, v nej zanechal aspoň nejaký dojem. Bol som predsa niečo ako jej záchranca.

Taktiež som premýšľal nad perlami. Možno by nebolo na škodu, keby som sa ich na určitý čas zbavil. Lenže Wardovi som neveril. Musel som nájsť spôsob, akým by som sa ich na určitý čas zbavil. Možno by som mohol poprosiť Davida, no nechcel som ho takto vystavovať nebezpečenstvu. No za opýtanie nič nedám.

A tak sa aj stalo, nasledujúci deň som si ho v škole odchytil. Nebol to problém, keďže sme pol vyučovania mali spolu. Ako odpoveď mi bol smiech a zdvihnuté obočie.

„Ja som rád, že nemám ani jednu perlu, Alex. Fakt netúžim po moci, snažím sa žiť normálny život ako človek bez nadprirodzených schopností. Už som ti to predsa niekoľkokrát vysvetľoval.“ David sa na mňa pozrel, akoby som bol malé decko, ktorému vysvetľuje, že ten fľak z čučoriedkového koláča, ktorý je na bielom tričku, asi dolu nepôjde.

„Bol to len návrh.“

„Jasné, ja ťa chápem. Aj keď... nerozumiem, prečo sa ich chceš zrazu zbaviť. Čo sa vlastne stalo cez víkend?“ opýtal sa zrazu a tým zaťal priamo do problému. Nemal som v úmysle ho tým zaťažovať, no David si všimol, že som opatrný a hoci je vonku príjemne teplo, mal som na sebe bundu, ktorá mi skrývala oviazané rameno. „A hlavne mi povedz, s kým si sa pobil.“

„Napadli ma dvaja Tenebrisovia.“

David sa na mňa neveriacky pozrel. „To vážne? A dúfam, že si im poriadne naložil!“

„Kiežby.“ Nechápavo sa na mňa pozrel. „Zjavil sa tam Ochranca a ten ich odplašil.“

„No to je síce pekné, ale ako si prišiel k zraneniu?“

„To on ma postrelil.“

Davidovi vypadlo z ruky pero, s ktorým sa celý čas pohrával. Pozrel sa na  mňa a nevedel, čo na to povedať. Po zvukoch ako uuuuhm a hmmmm opäť nadvihol obočie. „Ochranca Luminov ťa postrelil, hej? A to je ako možné?!“

„Bol som zlý čas na zlom mieste.  Snažil som sa odtiaľ dostať preč a nechtiac som sa mu dostal do rany. Smola, čo? No potom ma dal do poriadku. Tenebrisovia chceli perly a ten ochranca mi ich chcel zobrať. Potom mi povedal, aby som sa ich aspoň zbavil. Dobre vieš, že to ja nechcem. Nechcem ťa vystavovať nebezpečenstvu, bol to len návrh...“ Poriadne som už ani nevedel, čo vlastne hovorím. Dnes som bol úplne nesvoj a myšlienky som mal úplne rozlietané.

David sa zatváril prekvapene, no nakoniec prikývol. „Dobre, tak mi ich môžeš doniesť. Dám na ne na pár dní pozor. Konečne využijem ten starý trezor, čo mám,“ zasmial sa. „ Som predsa tvoj dobrý priateľ, takže ti s tým určite pomôžem.“

„Ďakujem, vážim si to.“

Po vyučovaní som okamžite zamieril pred školu, na ktorej študovala Beth. A aj moja sestra. Beth ma mala o tretej čakať na parkovisku, no kvôli úžasnej dopravnej špičke som mal meškanie. Tajne som dúfal, že sa nebude hnevať a že si u nej neurobím zlé očko.

Prišiel som o desať minút neskôr. Okamžite som sa začal rozhliadať po parkovisku. Netrvalo dlho a už som našiel svetlovlasé dievča, ktoré sedelo na zábradlí. Zaparkoval som čo najbližšie. Beth si ma okamžite všimla, zoskočila a rýchlym krokom sa vybrala ku mne. Ja som vystúpil z auta a ako pravý gentleman som jej šiel otvoriť dvere, čo ju naozaj prekvapilo.

„Ahoj... wau,“ zasmiala sa.

„Ahoj, Beth. No čo, pripravená na nákupy?“

Pozrela sa na mňa so zdvihnutým obočím. „To sa pýtaš ty mňa? Chalan baby? Chcela som sa opýtať to isté teba.“ Tentoraz som bol ja ten, čo sa zasmial. Nákupy som nemal príliš v obľube, no dalo sa to prežiť.

„Ja to zvládnem,“ uistil som ju a posadil sa do auta. Vyšiel som z parkoviska a zamieril do nákupného centra, ktoré nebolo ďaleko.

„Máš nejakú predstavu?“ opýtala sa ma Beth, keď sme vkročili do obrovskej budovy. Cesta nám ubehla rýchlo, celý čas sme sa rozprávali o bežných veciach ako čo sme robili cez víkend a tak ďalej.

„Absolútne. Nejaké oblečenie asi.“

„To si o tom vážne nepremýšľal? Nuž, buď rád, že sme si s Harper celkom blízke a máme rovnakú konfekčnú veľkosť a ja zas viem, čo sa jej páči...“ Prerušil ju môj smiech.

„Ty máš dnes nejakú výrečnú náladu, Bethany!“

Uškrnula sa. „Prepáč, ale nakupovanie mám naozaj rada a ešte radšej ľuďom pomáham. Ukecanú si ma ešte nezažil. No dobre, takže poďme sa pozrieť, čo by sa jej mohlo páčiť.“ Zamierila rovno do jedného pomerne známeho obchodu s oblečením. Bol nezvyk ocitnúť sa medzi dámskym oblečením.

Taktiež som mal možnosť prezrieť si Beth bez toho, aby som bol pri tom prichytený. Nebola oblečená nijako vyzývavo, a to sa mi na nej páčilo. Červené voľné tričko s bielym nápisom v španielčine a džínsové kratšie nohavice. Vlasy mala jednoducho vypnuté a... musím uznať, že sa mi takto páčila. Jednoduchá a v tom je krása. 

„Toto by sa jej mohlo páčiť.“ Vytiahla jedny červené šaty s čiernymi vzormi a ukázala mi ich. „Sú vzadu na šnurovačku, takže sa prispôsobia postave. No radšej ich asi pôjdem vyskúšať.“ Prikývol som na súhlas.

„Ja zatiaľ ešte niečo pohľadám.“ Beth sa vybrala do skúšobných kabínok a ja zas k šperkom, ktoré boli hneď vedľa. K tým šatám by sa jej predsa hodilo aj niečo takéto. Začal som najskôr prezerať sady – náušnice s náhrdelníkmi. Do oka mi okamžite padla čierna sada, ktorá sa podobala na perly. No toto neboli perly. Vnuklo mi to však jeden nápad.

„Alex. Hej, Alex!“ zvolala na mňa Beth. Okamžite som sa otočil. Spoza závesu mala vytrčenú len hlavu a prosebne na mňa pozerala. „Menší problém.“

„Čo sa deje?“ prišiel som k nej. Ona odhrnula záves a posunula sa nabok. Kývla, aby som tam vošiel. Rukou si pridŕžala držala šaty na prsiach a otočila sa. Naskytol sa mi pohľad na jej holý chrbát, ktoré zdobilo démonie  znamienko. Rukami šmátrala po chrbte a snažila sa nájsť pravdepodobne šnúrky, ktorými by stiahla šaty. Na vrchnej časti boli úplne povolené, takže som videl aj časť jej červenej podprsenky.

„Nemôžem to zapnúť.“

„Treba väčšiu veľkosť?“ podpichol som ju, za čo som si od nej vyslúžil vražedný pohľad v zrkadle.

Začal som postupne sťahovať šnúrky zdola. Elastická látka dokonale obopla krivky Bethany. Vrchná časť však bola problém. Beth nebola taká plochá ako moja sestra. Mala však úzky pás. No nakoniec sa mi to podarilo celkom pekne stiahnuť, no odnieslo si to pár elektrických výbojov. Nadšene sa ku mne otočila a usmiala sa. Pozrela sa do zrkadla a prezrela si šaty.

„Budú sa jej páčiť, som si istá.“

„Určite, no tebe sa hodia tiež.“ Beth bola tak nadšená, až som sa začal čudovať, že nezačala podskakovať.

„Vďaka za pomoc.“

To som pochopil ako znak, aby som odtiaľ vyšiel. A pochopil som to správne. Beth sa prezliekla, a potom sme spolu vybrali šperky. Dal som to zabaliť. Bol som prekvapený, že to šlo tak rýchlo.

„Tak, teraz by som ťa rád niekde pozval. Si hladná, smädná?“ opýtal som sa jej. Kráčala tesne vedľa mňa a ja som mal nutkanie ju chytiť za ruku. Čo by si však o mne pomyslela?!

„Alex, veľmi rada by som s tebou niekde ešte skočila, no mám toho  dnes naozaj veľa.“ Zdalo sa, že v priebehu niekoľkých sekúnd zosmutnela. „Je mi to vážne ľúto... no ku koncu týždňa mám voľnejšie. Ak sa ti bude dať, môžeme niekde zájsť.“

Vyšli sme na parkovisko.

„Jasné. Musím sa ti predsa nejako odvďačiť. A rád by som...“ Vetu som nedokončil, pretože mi začal zvoniť mobil. Túto zvučku som mal špeciálne pre Harper. „Ospravedlňujem sa, no toto budem musieť vybaviť.“ Beth prikývla a pousmiala sa.

„Počúvam, Harper.“

„Alex! Preboha, okamžite príď domov. Je tu niečo, čo musíš vidieť! Prišiel ti list spolu s darčekom. Proste príď.“ A zložila. List? A darček? Čo to má znamenať? Od koho by to bolo a prečo by bola tak vyvedená z miery? No hlavne – muselo to byť niečo dôležité, keďže mi volala.

„Všetko v poriadku?“

„Dúfam.“

Celú cestu sme boli ticho. Ja som bol úplne stratený vo svojich myšlienkach. Naozaj som netušil, o aký list sa mohlo jednať. Aj keď ako prvé mi prišlo na um, že to bude niečo od Vedenia – od démonov, ktorí takpovediac na nás dozerajú. To bolo celkom pravdepodobné, keďže som mal perly a tým pádom priťahoval pozornosť.

„Vidím, že ťa niečo trápi a že niečo nie je v poriadku, no ak sa mi s tým nechceš zdôveriť, tak to pochopím,“ ozvala sa zrazu a ja som takmer nadskočil.

„Čo? Nie, nie... vlastne... Prepáč, no momentálne je toho na mňa príliš. Démonie záležitosti,“ pokúsil som sa jej to v skratke vysvetliť.

„Aha. No, tie ja tiež nemám v láske. Dnešok som však prežila bez krvi z nosa, takže som nadšená.“ Uškrnula sa na mňa.

„Tak ja sa ti ešte ozvem. A ďakujem, že si mi pomohla.“ Ani neviem ako, no dostali sme sa až pred jej dom. Na toto miesto som však nemal dobré spomienky, no tentoraz som si pozrel cestu lepšie.

„Štvrtok a piatok mám voľný.“

Pozrela sa na mňa. Ak som bol doteraz stratený vo svojich myšlienkach, tak to bolo úplne nič v porovnaní s pohľadom v jej očiach. Bola tam zvláštna iskra, nabrali svetlejší odtieň. Dokázal som z toho pohľadu vycítiť, že bola šťastná. Takáto vec dokázala pohnúť niečím v mojom vnútri. Niečo, čo som pociťoval pred viac než rokom. Mal som neskutočnú chuť sa k nej nakloniť a pobozkať ju.

Namiesto toho som prekonal tú malú vzdialenosť a objal ju. Teda v rámci možností, keďže sme boli v aute. Beth sa zachichotala, keď to pri stretnutí našich pokožiek znovu zaiskrilo.

„Šteklí to,“ zasmiala sa a odtiahla. „Tak teda potom.“ Vyšla z auta a ešte mi stihla zakývať.

Ponáhľal som sa domov, keďže som bol od zvedavosti celý bez seba. Radšej som si nepredstavoval žiadne scenáre. Proste to som sa snažil nechať až na potom. Keď som prišiel domov, vyrútil som sa z auta ako veľká voda. Moju sestru som našiel okamžite. Sedela v kuchyni a pred ňou bola obálka, ktorá mala zvláštny tvar.

Podľa toho, že Harper takmer splývala so stenou, som usúdil, že to je teda fakt vážne. Okamžite som sa po ňu načiahol. Najskôr som mal pocit, že Harper tú obálku už otvorila a čítala list, keďže znela tak vydesene a naliehavo. No mýlil som sa.

Otočil som obálku tak, aby som videl, od koho je. No stačilo mi vidieť len rukopis a mal som pocit, že sa so mnou zatočil celý svet.

To nie je pravda! 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 8.: