OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 2. kapitola

06.02.2016 (11:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 707×

Viezol ma domov a videla som, že začína byť nervózny. Mala to byť len chvíľa, aby som si zbehla po veci.

„Čo ak stretneme Aarona?“ spýtal sa a zaparkoval pri našej vstupnej bráne.

 Bezstarostne som mávla rukou a pozrela na veľký dom na predmestí. Jeho auto som nikde nevidela. Na jednej strane ma pobavilo, že David, hoci je starší, má rešpekt k môjmu bratovi a na druhej strane ma to trochu vytáčalo. Aaron sa stal mojim dokonalým bratom, ktorý na nás dával pozor, kým bola matka preč. Na nás? Na mňa a moju nevlastnú takmer sestru Mishu, ktorú sme dostali ako grátis s novým otcom asi pred troma rokmi.

Vystúpila som z auta, prešla cez bránu a kráčala po príjazdovej ceste k domu. Bola som rada, že nebol doma. Aj keď hádať sa s ním kvôli Davidovi, to bola jediná forma komunikácie, ktorú sme medzi sebou posledný rok mali. Nesmeli sme spolu chodiť. On bol dospelý, ja len decko. A ešte k tomu, nepatrilo sa viazať s niekým, kto nič neznamenal. Práve som si v hlave prehrávala, akoby som ho pekne poslala do prdele, keď som videla v hale Mishu, ako pozerá z okna.

„Ak príde Aaron, bude tu cirkus,“ skonštatovala sucho a jedla jogurt.

Na svojich trinásť rokov rozhodne nevyzerala. Dlhonohá blondína s modrými očami, ktorá si udržiavala svoju štíhlosť jogurtami a podobnými sračkami. Krásne prezentovala našu rodinu.

„No nehovor,“ odsekla som a skopla si topánky z nôh. Privrela oči a zazrela na mňa. Tak fajn, nemáme sa v láske. Aspoň nie poslednú dobu. Posledný rok?

„Zas si protivná,“ skonštatovala znechutene a odvrátila sa odo mňa.

Bývali sme spolu už pár rokov, ale náš vzťah sa nevyvíjal v poslednej dobe najlepšie. Otvorila som svoj šatník a vytiahla odtiaľ svoje obľúbené kúsky. Zbožňovala som toto privilégium bohatých, to ostatné ma len iritovalo. Dokonalosť rodiny, ktorá nebola vôbec dokonalá. Žiarivé, vybielené úsmevy rodinných príslušníkov, ktoré ma oslepovali z magazínov ma znechucovali. Akú má krásnu rodinu Nicole Boscotová a jej priateľ Brian Ride v bohatej štvrti. Keby tak vedeli, že tu po sebe štekáme.

Zbehla som pár schodov, ignorovala Mishin pohľad a ponáhľala sa do auta. David ma privítal s nadšeným úsmevom a už sme brázdili ulice Bostonu k jeho bytu, ktorý stále nemal zariadený. Vošla som do prázdnej obývačky, ktorú tvoril len gauč a telka, a vytiahla si cigarety z tašky.

„Zbožňujem tento božský pokoj,“ zamrmlala som s cigaretou v ústach a hodila sa na sedačku. Boli sme tu len my dvaja. Žiadne služobníctvo, ktoré by naťahovalo uši cez dvere a ani protivný brat. Bez slova ma potiahol do vedľajšej izby a zobral mi cigaretu, o ktorú som už v tom momente nemala záujem.

Nestála som o magazíny a večierky, ktorým som sa vyhýbala. Nestála som o spolužiakov tak povrchných a zbohatlíckych, ktorí sa mi pchali do riti, len aby boli známejší. Stála som len o Davida. Pretože som ho neskutočne milovala a chcela ho milovať navždy. Navzdory svojej rodine a svojmu postaveniu. Pretože dcéra majiteľky hotelového impéria by si to dovoliť nemala.

Ležala som v polospánku na jeho ruke a potiahla si z cigarety, ktorú mi podal. Tráva bola cítiť po celej spálni, ale ani jednému z nás to nevadilo.

„Nasťahuješ sa ku mne?“ ozval sa zrazu, čo ma vytrhlo z oparu trávy aj spánku.

„Ha?“ ozvala som sa prekvapene. Snívalo sa mi to? Lenže on ma pozoroval s lenivým úsmevom.

„Som rád, že súhlasíš,“ povedal naoko naradostene a snažil sa ma ukrátiť o cigaretu. Chvíľu sme bojovali medzi sebou až som nakoniec vyhrala. Vždy ma nechal vyhrať.

Sedela som na ňom a potiahla si šluk, čo by zabil aj koňa. Prudko som sa rozkašlala zatiaľ, čo sa na mne smial.

„To nie je smiešne,“ zasípala som a zahasila ju v popolníku. „Nepovedala som, že sa k tebe nasťahujem. Ledva som preliezla na nižšiu strednú. Matka by ma zabila, keby zistila, že sa chcem odsťahovať z domu.“

„Aj tak stále nie je doma,“ povedal lišiacky a stiahol ma pod periny. „Okrem toho, ideme dnes na tú párty?“

„Ešte chvíľu,“ zamrmlala som a vyskočila z pod perín rovno na neho.

„Nehovorila si niečo o chvíli?“ ozval sa pobavene, keď parkoval pri Peeteho dome.

„Vôbec mi to nie je ľúto,“ povedala som naoko povýšenecky a vystúpila z auta.

Hudbu bolo počuť po celej ulici.

„Dnes na neho niekto zavolá políciu,“ odfrkol si David a konečne sme sa dostali k domu.

Bolo plno. Peete bol príležitostný díler a tak trochu na vysokej nohe. Ale bol v pohode. Kým nelietal na aute nadrogovaný alebo sa nesnažil píliť stromy naliaty ako delo. To boli dve výnimočné situácie, kedy som sa k nemu nepribližovala.

Prešla som chodbu a kuchyňu, kým som našla Jennu. Bola to jedna z mojich spolužiačok, ktoré sa mi dostali pod kožu. Jenna bola tá, ktorá ma zoznámila s Peetom. A vďaka nemu som stretla Davida.

Vedela som, že sa o Davidovi povrávalo veľa vecí. Drogový díler, gangster a podobné srandy. Lenže ja som mala len pätnásť a puberta so mnou začala trieskať do všetkých strán. Chcela som zlého chlapca, chcela som zažiť nebezpečenstvo a všetky tie sračky okolo.

Zamilovala som sa do neho po uši a po čase som si priala, aby bol ten dobrý chlapec. Aj keď som vedela, že nebol. Vedela som, že v niečom ide, ale nepýtala sa. A on mi o práci nikdy nehovoril. Okrem toho, že sa stále smial, keď som ho obviňovala, že ma podvádza so svojimi striptérkami. Chcela som, aby sa nemotal v nebezpečných vodách. A v poslednej dobre to konečne vyzeralo, že sa moje prianie plní.

„Napijeme sa,“ zvolala Jenna a odpila si z fľaše.

„Len trochu, hej?“ uistila som sa, keď mi ju podávala. Prekrižovala sa a sľúbila, že len trochu. Len jednu fľašu.

„Hej, niečo na zlepšenie nálady?“ pristavil sa pri nás nejaký chlapec.

„Zmizni,“ povedala Jenna a pohrozila mu prázdnou fľašou. Potom sme sa dostali k ďalšej a potom som dostala okno.

Zobúdzala som sa so strašnou bolesťou hlavy a David si to všetko nahrával na telefón s veľkým pobavením. Potom mi podal prášky proti bolesti a nechal ma na všetko zabudnúť. Môj pokoj trval len dovtedy, kým mi nezačal vyvolávať Aaron a zisťovať, kde som. Preto som o nejaký čas mrzuto vystupovala o ulicu ďalej. Chcela som zostať u Davida lenže on mal v podniku každú nedeľu inventúru a bez neho som nedokázala ostať v prázdnom byte. Trvalo mi presne päť minút, kým som otvorila dvere a už som ich chcela znovu za sebou zabuchnúť.

„Smrdíte od cigariet,“ nakrčila nos služobná Ivett.  

Bez slova som jej hodila tašku, ktorú ledva chytila a vošla do kuchyne. Ivett bola posledná tvár, ktorú som chcela vidieť. Jane stála pri kuchynskej linke a robila jedlo.

„Dobré ráno, Jane,“ povedala som trochu uľahčene z toho, že vidím aspoň jednu priateľskú tvár.

„Dobré poobedie, Amelle,“ podpichla ma srdečne a naberala mi jedlo.

Jane bola jediná ženská, ktorá ma dokázala vystáť odmalička a vydržala to s nami. Síce som jej narobila odvtedy niekoľko vrások, ale nikdy so mnou nestratila trpezlivosť. Tej žene by som dala všetko, aby tu pracovala až do dôchodku. A tak sa aj stalo, keď sme sa sťahovali. Vyvádzala som, keď som sa dozvedela, že moja matka jej dala výpoveď. Nezaberali ani povzbudenia na novú opatrovateľku. Jane bola jediná, ktorú som chcela a vyvádzala som až matka bola zúfalá a zavolala Jane s prosbou, aby sa vrátila. A Jane nakoniec súhlasila so sťahovaním. A bolo to. Stala sa našou gazdinou a ja som dostala, čo som chcela. Stala sa pre mňa akoby mojou tetou pretože miesto matky bolo zaistené pre jedinú osobu, ktorá tu často nebola.

 Vďačne som sa na ňu usmiala a sadla si naproti Aaronovi, ktorý už do seba pchal druhý tanier. Za to môj vzťah s Aaronom sa od nášho presťahovania rapídne zhoršil. On mal svoj vlastný život, ktorý kvôli mne musel opustiť. To mi hovorievala matka, keď sa Aaron začal zatvárať do svojej novej izby bez slova. Dlho sme sa spolu nerozprávali a keď sme znovu začali, bolo to veľmi vtipné.

„Kde si bola?“ pýtal sa ma Aaron zvedavo s plnými ústami.

Len som pokrčila plecami a nechala si rozpustiť šumivú tabletu v pohári. Ak som niečo neznášala, bola to bolesť hlavy. Vedela som, že moje neurčité odpovede mu zdvihnú žlč.

„Amelle,“ oslovil ma s mrazivým pokojom, na čo som k nemu zodvihla zrak.

Jeho tmavozelené oči si ma podozrievavo merali. Môj brat bol pekný chlapec. Tmavé vlasy mal zostrihnuté, podľa magazínu, veľmi elegantne. Videla som, ako mu nabieha žila na čele a len som si spokojne odhryzla z pečeného zemiaku. Kým však stihol spustiť prednášku, zazvonil telefón v kuchyni. Ten zodvihla Misha, ktorá práve vošla dovnútra.

„Prosím,“ ozvala sa preafektovaným hlasom a zodvihla obočie.

„Laura, ktorá si prosí k telefónu Aarona,“ skonštatovala a zastala pri Jane, aby jej nakukla do hrncov. Aaron sa zmätene pozrel na mňa.

„Kto je Laura?“ spýtal sa ma potichu.

„Preťahoval si ju minulý víkend,“ ozrejmila som mu ironicky. Okrem toho, že to bola moja spolužiačka.

„Povedz jej, že tu nie som,“ zašepkal Aaron smerom k Mishi, ktorá sa práve dohadovala s Jane na svojom jedle a telefón si držala pri pleci. Typický Aaron a typická Misha.

„Hovorí, že nie je doma,“ povedala sladko Misha do telefónu načo sa Aaron nasrane zodvihol a vyšklbol jej telefón z ruky. Aj tak by ma zaujímalo, ako sa dostala k nášmu číslu.

„Sukničkár ako vždy,“ povzdychla si Misha a naberala si z jedného hrnca dusenú zeleninu s tofu. Ten smrad som už poznala.

„Čo tak zemiaky a mäso?“ spýtala sa jej Jane kriticky.

„Som v pohode,“ pokrútila hlavou Misha a vybrala si vidličku.

„Ešte chvíľu a budeš hrkať,“ poznamenala som a ako provokáciu som si zahryzla do kúska opečeného hovädzieho.

„Nemôže mať každý peknú postavu a žrať všetok ten humus.“ Ohrnula nado mnou nos a sadla si k Jane.

Nemala som náladu na ďalšie doťahovanie. Jej poznámka ma dožrala, ale hryzla som si do jazyka. Zabudla som, že Mishi sa nehovorí veľa vecí. Ani moje pobyty v nemocnici. V tichu sme si dojedli každá svoje jedlo a bez slova sa vybrali svojim smerom do izieb. Posmešne som sa zaškerila na brata, keď som míňala obývačku, kde sedel otrávene na sedačke s telefónom pri uchu. Podráždene na mňa prižmúril oči, zrejme ani nepočúval, čo mu hovorila.

„Amelle by s tebou chcela hovoriť,“ povedal zrazu náhle a chcel mi hodiť telefón.

Len som pokrútila hlavou, ale ignoroval ma. Videla som, ako ten telefón letí ku mne presne, že by ho chytil aj dement. Len som sa uhla a nechala padnúť telefón na zem, kde sa okamžite roztrieštil.

„Som to ale nešikovná,“ prehodila som pobavene a šla ku schodom.                                                                                  

„To si urobila schválne, že?“ ozval sa môj brat a vyšiel z obývačky.

Na ten hluk sa objavila aj Ivett, ktorá začala zmetávať odpad len kvôli tomu, aby nás počúvala. Nechcela som jej dávať túto príležitosť. Aaron bol naštvaný z toho telefónu, ale viac bol naštvaný, že som ho vedela vytočiť.

Dáva to vôbec zmysel?

„Moja chyba.“ Pokrčila som ramenami a vyšla prvých pár schodov pomalým krokom.

Bol to jasný signál, že má poslednú šancu niečo povedať. Nepovedal však nič, tak som sa vybrala do svojej izby potešená tým, že som tento boj vyhrala.

Zložila som sa na posteľ a pustila si telku. Neznášala som nedele. Bol to deň, kedy som sa nevedela sústrediť na nič. Vedela som, že zajtra je škola a to ma len viac podráždilo. Neznášala som svoju školu plnú zbohatlíckych červov. Ak boli všetky prachaté decká ako moji spolužiaci, bola som rada, že nechodím na žiadne akcie.

Mishu v našej škole priamo zbožňovali. Bola diktátorkou módy vo svojom ročníku a mala o móde svoj vlastný blog. Aaron hral hokej, aj keď len rekreačne a bol kapitán tímu. Všetky dievčatá z našej školy ho už určite stihli dôkladne pretiahnuť. Alebo skôr on ich. Najprv som mu povedala, že je sukničkár, zodvihlo mu to ego. Potom som ho premenovala na kurevníka, ale nijak som ho tým nevyprovokovala.

A ja? Ja som bola čierna ovca rodiny už odmalička. Správali sa ku mne milo, pozývali ma na ich večierky pretože naša rodina bola na výslní bostonskej smotánky a boli sme finančne prepojení s viacerými rodinami. Prestali si ma však všímať, keď som ich všetkých poslala do teplých krajín a odišla žúrovať s Jennou k Peetemu.

Do učenia sa mi nechcelo presne tak ako sa mi chcelo byť s Davidom. Tak strašne som chcela vypadnúť z tohto kruhu a žiť radšej s ním. Jeho otázka mi vŕtala hlavou. Rozmýšľala som či by sa mi to nepodarilo. Mama bola aj tak polovicu roka preč v Európe.

Otec vybudoval sieť luxusných hotelov nielen v Amerike, ale aj v Európe. Po jeho smrti, bola som ešte malá, sa matka stala hlavou celej spoločnosti a nebolo to pre ňu ľahké. Pre nás takisto. Celé naše detstvo bolo postavené na hlavu a jej sľuby, že s nami bude viac, sa nesplnili. S Aaronom som sa nebavila dlhú dobu a keď k nám pribudla Misha, matka robila všetko pre to, aby mohla s nami byť čo najviac. Videla som, ako zničená chodila domov a doma to bolo rovnako na hovno. Vedela som, že sa na ňu nehnevám, aj keď zo všetkého najviac som od mala túžila po jej pozornosti. Nechcela som peniaze, chcela som rodinu. A aj toho som sa vzdala, keď som sa spoznala s Davidom.

Vyšvihla som sa ku skrini, aby som sa vyhla učeniu. Nikdy som nebola typ, ktorej to lezie do hlavy. Všetky ako tak dobré známky som si musela odmakať hodinami strávenými nad knihami. Nikdy som nemala dostatok trpezlivosti a už vôbec chuti, otvoriť si knihy každý deň po škole. Preto moje známky lietali dolu a hore. Vždy som si musela na konci ročníka opravovať známky, aby som neprepadla. To moju matku prestalo baviť a preto som mala aj domáceho učiteľa. A to mi pripomenulo, že by dnes mal prísť.

Rýchlo som sa obliekla a zobrala si malú kabelku s dokladmi a telefónom. Vykukla som von na chodbu a keď som sa uistila, že všetci sú zalezení, zišla som potichu po schodoch a rýchlo sa obula.

„Slečna Amelle, o pol hodinu vám začína doučovanie,“ ozvalo sa za mojim chrbtom a skoro ma trafil šľak.

Bleskovo som zazrela na Ivett a zamračila sa.

„Nevidela si ma a ak ma bonzneš, nakecám matke, že mi kradneš veci,“ povedala som chladným hlasom a udržiavala úsmev, kým ona naberala bledý odtieň.

Bez rozlúčenia som vyšla z domu a priam rýchlosťou svetla sa vytratila z našej ulice. Ivett som nikdy nemala rada. Bola také to slizké dievča, ktoré skrývalo svoju vychcanosť za milú masku. Bola služobnou z vlastnej vôle, ale načo taký človek liezol do takého zamestnania? Mohla ísť robiť čokoľvek. Ale ona sa rozhodla, že mi bude otravovať život.

Uvidela som z diaľky autobus, ktorý šiel po hlavnej ceste a tak ma napadlo, že to je ten, ktorým prichádza môj doučovateľ. Neviem, odkiaľ ho matka zohnala, ale nikdy som ničomu, čo vysvetľoval, neporozumela. Bol to študent vysokej školy, myslím, že sa chcel stať učiteľom. Čo bola docela irónia. A ja som mu predvádzala exemplárny vzor žiaka, ktorý serie na učenie. Dnes to bude už tretíkrát, čo príde domov a ja tam nebudem. Nebolo mi ho ani trochu ľúto. Musel si zvyknúť, že s takýmto postojom sa bude stretávať dennodenne.

Vo vedľajšej štvrti som zaliezla do útulnej kaviarne a zobrala do rúk telefón. Ani jedna správa od Davida. Trochu ma to škrelo, pretože som cítila ten rozdiel medzi nami. Dával mi slobodu, čo som si na jednej strane veľmi cenila. Bolo to už veľakrát, keď som sa mu neozvala dva dni za sebou a žúrovala niekde s Jennou a Amy, mojimi spolužiačkami. Vždy som mu povedala, čo som robila a on to zobral s pokojom. Žiadne scény obklopené žiarlivosťou ani výčitky, že ho zanedbávam. Mal dosť svojej práce a bol rád, keď trávil so mnou voľný čas. Na druhej strane ma to vytáčalo. Ako napríklad teraz. Nemala som, čo robiť a najradšej by som ho ubila správami. A vedela by som, že by mi zavolal až by mal všetko hotové.

S hlbokým vzdychnutím som položila telefón, keď na mňa padol tieň. Pozrela som hore čakajúc, že to bude čašníčka, ale stál tam mladý muž v obleku.

„Slečna Boscotová?“ spýtal sa ma a siahol rukou do saka.

„Čo?“ vypadlo zo mňa prekvapene. Netušila som, čo odo mňa chce tento neznámy chlap a ani to odkiaľ pozná moje meno.

„Na chvíľu si k vám prisadnem, ak vám to nevadí,“ povedal a ukázal mi preukaz. Bol to policajt. Celé moje telo stuhlo a v hlave sa mi rozbehla bitka myšlienok. A cez to všetko tam blikalo len jedno meno.

Niekde vo vnútri som vedela, že od chvíle, čo som si začala s Davidom, takáto situácia nastane.

„Netuším, čo odo mňa chcete,“ vyšlo zo mňa tichým hlasom. Lucian Smith, tak sa volal, sa na mňa len usmial a privolal čašníčku, aby som si mohla objednať.

„Vo vašich očiach vidím, že viete. Ide o vášho priateľa, Davida. Mám na vás len pár otázok.“

Len poznámka pre všetky nové tváre, je to tretie pokračovanie. Príbeh sa z časti dá čítať oddelene, ale niektoré veci nemusíte chytať. Dúfam však, že si ho aj tak užijete.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 2. kapitola: