OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 1.



Gambit bohov - Kapitola 1.Bohyňa Ọnwụ sa postará o každú mŕtvu dušu. Po smrti im daruje možnosť rozlúčiť sa s milovanými. Zara je však výnimkou. Jej duša uviazla v Ọchiri, temnej krajine, kde jej spoločnosť robia len kňažky Ọnwuinho tieňového rádu. Dostala neobmedzený čas, ktorý sa snaží využiť na vytvorenie dostatočne detailného sna. Ten môže poslať jedinej osobe, ktorá bude dostatočne mocná, aby ju počula aj bez pomoci bohyne alebo kňažiek.
V tom istom čase sa Accai budí z nočnej mory plnej krvi a utrpenia neznámej ženy. Vlastné schopnosti mu našepkávajú, že to súvisí so zmiznutím jeho sestry. Ak však chce zistiť totožnosť zavraždenej, musí sa prevŕtať storočiami plnými klamstiev a intríg najmocnejších.
Čo však robiť, ak telo, ktoré hľadáte, nie je tak celkom mŕtve?
Príjemné čítanie praje Lili

 

Kapitola 1.

Zara

Smrť bola prekvapivo dvojfarebná.

Zara doširoka otvárala oči, zatiaľ čo putovala v zástupe ďalších mŕtvych duší. Ọchiri bol naozaj nádherný kraj. Aj keď strašidelný. Vysoké kamenné budovy sa strácali v neprestupnej hmle. Najvyššie poschodia akoby pohltili okolité tiene. Nebolo tam slnko, ani mraky. Vlastne žiadne počasie.

Jediná žiara vychádzala z dvoch zdrojov – z erbov a z ohňa.

Nikde nekončiace pochodne a vatry lemujúce všetky steny a prašné cesty. No najmajestátnejšie boli emblémy. Znaky bohyne Ọnwụ. Kvety s čiernymi okvetnými lístkami, ktoré keď rozkvitli, rozžiarili sa modrou a fialovou žiarou. Ifụry, posvätné kvety mŕtvych. Rozkvitnú len vtedy, keď niekto zomrie. Právom patrili bohyni smrti.

Keď celý zástup zastavil, Zaru prepadla ďalšia vlna zvedavosti. Takto si nepredstavovala smrť. Nič ju nebolelo. V jeden moment sa s niekým rozprávala. V tom nasledujúcom sa ocitla tu. V krajine duší, ktoré viedli kňažky verné bohyni Ọnwụ. Všetci verili v smrť. Preto tu boli. Modlili sa k nej. Spievali obradné piesne. Sadili obradné kvety. Aby sa po smrti mohli dostať práve na toto miesto. Môžu sa rozlúčiť s tými, ktorí ich teraz v živote oplakávajú. A potom odplávajú na ostrov Agwetiti, kde počkajú na svoje ďalšie narodenie. Tak ich to učili.

Napriek tomu Zara nerozumela.

Kňažka, oblečená v smaragdovom rúchu a s čiernymi vlasmi, ich vítala.

Hovorila o obrovskej cti, ktorej sa im dostalo.

No Zara miesto toho načúvala rozhovoru, na ktorý si spomínala. Pretože to bolo to posledné, čo pred smrťou počula. Zavrela oči. Ponorila sa do tej spomienky.

 

***

 

Na niečom sa smiali. Kacia určite rozprávala jednu zo svojich nekonečných historiek. Ona a ďalších päť bojovníčok stáli pred vstupnou bránou do ich tábora. Spoločne cvičili, preto spoločne aj slúžili. Boli v rovnakom veku. Na sebe mali oblečené klasické uniformy, ktoré ich síce neochránili pred zimou, ale zaručovali im voľnosť pohybu. Na čele im spočívali zelené čelenky s erbom zobrazujúcim posvätného hada Sachapa.

Obrovský had bol najjedovatejší zo svojho rodu, veľký ako hrad týčiaci sa nad ich mestom. Koža bielej farby a zlatá koruna boli poznávacím znamením najjedovatejšieho hada celého sveta. Sachapa však nikto nevidel celé stáročia. Okrem jeho vyobrazenia na ich erboch neostalo nič. To znamenie ich označovalo za členov Sachapovho cechu, ktorého zakladatelia používali jed tohto hada na vraždenie svojich nepriateľov. Hoci dnes na zabíjanie používali obyčajné zbrane, nikto sa nenamáhal pozmeniť názov. Boli tým, čím boli.

Sestry v zbrani. Poznali sa od útleho detstva.

„Femi, prečo si tak ticho? Prestali ťa baviť tie staré historky?“ spýtal sa Zara bojovníčky, vedľa ktorej stála.

Femi z nich bola najnižšia. No keď sa na ňu Zara pozerala, akoby videla samu seba. Súčasťou záverečného rituálu bolo aj pitie hadieho jedu. Očarovaný odvar z bylín, ktorý účinkoval rovnako, ako Sachapov jed. Za predpokladu, že prežili jeho pôsobenie, naveky sa zmenili. Vlasy im vybledli do snehovobielej a oči zmodreli do odtieňu jasnej letnej oblohy. Ešte výraznejšie však boli vnútorné zmeny.

Navonok naozaj vyzerali ako sestry. Líšili sa len črtami v tvári. A dĺžkou vlasov.

Femi nosila chlapčenský účes. Zara si svoje spletala do vrkoča, ktorého koniec ju šteklil na zadku.

Zara pohľadom sledovala Femi. „Tak čo sa stalo? Začula si niečo?“

Stačilo vysloviť týchto niekoľko slov a všetky spozorneli.

„Len klebety,“ upokojila ich hneď Femi. „Ale znepokojivé klebety. V ošetrovni už tri dni leží jedna z našich sestier. Zabudla som, ako sa volá. Keď som tam včera bola kvôli preväzu rany,“ zodvihla ruku, ktorú si zranila pred niekoľkými dňami pri jednom zo súbojov v aréne, „začula som, ako sa o nej rozprávajú. Vraj hovorí o čudných veciach. O svojej stratenej sestre.“

Všetky pozorne počúvali. Aj keď príbeh o stratenej sestre počuli už mnohokrát.

„Hádam ťa neprekvapila tá stará historka?“

Femi pokrútila hlavou. „Toto nie je tá historka o sestre z cechu. Tá zranená žena vraj blúznila o pokrvnej sestre.“ Zara sa zamračila. „Keď bola ešte dievčatko, predtým, ako začala výcvik, mala staršiu sestru. Patrila medzi učencov. Jedného dňa ale zmizla. Vybrala sa do veľkej knižnice, no domov nikdy neprišla. Pátrali po nej, no nakoniec sa zmierili s tým, že ju už nikdy neuvidia. Až kým ju pred niekoľkými dňami nestretla. To ona ju údajne napadla.“

„Ale to nie je všetko,“ skonštatovala Zara.

Vedela, ako Femi pracuje. Ale predovšetkým poznala výrazy jej tváre.

Zistila toho oveľa viac.

„Tvrdila, že ani o deň nezostarla. Vyzerá rovnako ako keď sa stratila.“

Zara si všimla, ako jej spolubojovníčkami myklo. Aj v nej samotnej sa prebudila ostražitosť.

„Len bohovia sú veční. Len oni nestarnú. Tvrdiť niečo iné je rúhanie.“

Naučená mantra ju však neupokojila.

Femi im naznačila, aby k nej pristúpili bližšie. „Ja viem, ako to znie,“ zašepkala. O podobných veciach by sa nemali rozprávať ani v noci, nieto ešte za denného svetla. „Ale naša sestra neblúznila. Aspoň tak neznela. Vrátila som sa tam dnes nadránom. Rozprávala som sa s ňou. Bola si istá každým slovom.“

„Ale sama vieš, že to nie je možné. Ľudia sa menia. Niektorí vďaka mágii žijú dlhšie ako iní, ale aj tak sa menia. Starnú. Dospievajú. Nikto nemá schopnosť nestarnúť, aby naveky zotrval v jedinej podobe.“

„Nemusíš mi to pripomínať, sama to viem,“ namietla Femi. „Najhoršie na tom však je, že tá žena tvrdí ešte niečo iné. So sestrou mala sen. V čase, keď zmizla. Lúčila sa s ňou. Preto si mysleli, že jej sestra zomrela. A ona pri tom žije.“

„Nemohla sa znovu narodiť. Nie tak skoro.“

Duše sa rodili znovu. To bolo súčasťou ich učenia. Ich viery. Duše ľudí, ktorí dodržiavali všetky zákony, sa mohli vrátiť do života. Niekedy ich návrat trval sto rokov, inokedy len dvadsať. Niektorí sa ešte nevrátili. Nikdy sa však nestalo, že by sa tá istá duša narodila v tej istej generácii. A ak by sa aj vrátila, človek, v ktorej by prebývala, by nevyzeral rovnako.

„To isté som jej povedala aj ja,“ pokračovala Femi. „Ale ona neverila, že by sa jej sestra znovu narodila. Bola presvedčená, že je to ona.“

„Všetci občas počúvame podobné príbehy. No nie sú ničím iným ako rozprávkami pre deti.“

Zara sa veľmi snažila znieť sebaisto a neochvejne. Neradilo sa jej to.

Tie reči v nej prebúdzali podozrenie.

Femi náhle rozhodila rukami. „Aj keby to bolo viac ako len rozprávkou, už sa to nedozvieme.“ Keď nikto nič nepovedal, rozhodla sa sama odpovedať: „Ráno bola v ošetrovni. Išla som za ňou tesne predtým, ako nám začala služba. Bola preč. Keď som sa pýtala ostatných sestier, tvrdili, že sa zotavila a odišla domov. No ráno sa nedokázala ani posadiť.“

Zara zdvihla obočie. „Naznačuješ, že ju niekto odstránil?“

„Nič nenaznačujem. Len vám rozprávam o tom, že ma znepokojilo.“

Cítila, ako sa do nej zabodávajú pohľady ostatných. Očakávali jej reakciu. Nebola ich veliteľom. V skupinách boli rovnocennými bojovníčkami. Všetci mali svoje úlohy, no nikto im nerozkazoval. Napriek tomu Zara mala vždy posledné slovo. Z nejakého dôvodu od nej jej päť sestier očakávalo, že ich povedie. Rovnako ako teraz.

Zodvihla bradu a zamračila sa. „Aj keby to bolo viac ako len rozprávka, nebudeme sa tým zaoberať. Máme svoje povinnosti. A takisto poslanie. Zajtra odchádzame. Nemyslím si, že máme toľko času, aby sme ho mohli stráviť rozoberaním klebiet.“

Jej hlas neprijímal žiadne námietky.

Všetky sa vrátili na svoje miesta. Až na Femi.

„Nemyslím si, že sú to len klebety,“ namietla.

Zara sa na ňu prísne zadívala. „To, že budeš veriť bláznivým historkám nijako nepomôže. Tvoja sestra je mŕtva. Videli sme ju padnúť. Držala si jej mŕtve telo v náručí. Spoločne sme prosili bohyňu Egbọ, aby nám dovolila nájsť tých, ktorí ju zabili.“

Vedela, že Femi ubližuje. Poznala ju veľmi dobre. Rozumela výrazu v jej tvári. No musela k nej byť krutá. Nikomu nepomôže tým, že bude žiť v minulosti. Áno, jej sestru zabili. Jediné, čo mohli urobiť, bolo pomstiť ju.

„Nie je to jediný príbeh, na ktorý som narazila.“ Femi ju chytila za ruku. „Čo ak je na tom aspoň kúsok pravdy? Toľko ľudí si predsa nemohlo vymyslieť rozprávku, ktorá by znela tak podobne.“

Zara si uvedomila, že pre Femi to neskončilo.

Strávila príliš veľa času hľadaním.

Povzdychla si. „Ak je to všetko pravda... tak dúfam, že sa nedožijem toho, aby ju niekto odhalil celú.“

Femi s ňou ale nesúhlasila. Zara sa rozhodla predstierať slepotu.

 

***

 

Zara cítila, ako ňou niekto trasie.

Pred ňou stála Ọnwụina kňažka. Odetá bola v dlhých šatách nevýraznej hnedej farby. Pôsobila veľmi mlado. Ničím sa nepodobala ostatným. Ale to sa stávalo často. Kňažky nemali rovnošaty. Jediné, čo ich odlišovalo od bežných žien, bolo zlaté pomaľovanie tváre, ktoré pripomínalo lupene Ifụry. Bojovníčky cechu nosili čelenky s erbmi, kňažky mali svoje obrazce.

„Už prišiel čas,“ povedala sladkým hlasom Zare.

Zodvihla obočie. „Tak skoro? Myslela som si, že na rozlúčenie máme tri dni.“

„Na prípravu na rozlúčenie máte tri dni. Ale tieto tri dni spíte. My duše budíme tesne pred obradmi. Možno tomu teraz sama neveríš, ale si pripravená. Keby si nevedela, koho chceš navštíviť ako posledného, neprebudila by si sa.“

Zara vedela, že kňažka má pravdu. Vyrástla ako sirota. Netušila, kto sú jej rodičia a či vôbec žijú. Možno mala pokrvných súrodencov. Netušila. Rodinou sa jej stali sestry z cech. Od Určenia inú rodinu ani nemala. A najbližšia jej bola Femi. Vždy si rozumeli aj bez slov. Ak by mal niekto pocítiť jej dotyk až z Ọchiri, mala by to byť práve Femi. Aj preto, že za ňou po smrti neprišla jej pokrvná sestra. Podľa všetkého sa išla rozlúčiť s milencom, ktorého poznala len niekoľko nocí.

Femi to zlomilo srdce.

Dúfala, že takto ju zbaví aspoň časti bolesti.

Čo bolo doslova zvrátené. Ako by ju mohla zbaviť bolesti návšteva mŕtvej duše jej sestry v zbrani? Zara nemala odpoveď. No ani ju nemusela hľadať. Pretože vtedy ju za sebou potiahla kňažka.

„Poď, prišiel čas. Rituál nepočká.“

Zara len prikývla. Vykročila za kňažkou. Keď sa okolo seba poobzerala teraz, cítila sa osamelá. Zástupy duší boli v nedohľadne. Bola tam len ona a žena, ktorá ju viedla za sebou. A tá tam v skutočnosti ani nebola.

Kňažky nemohli vstúpiť do Ọchiri, rovnako ako ktokoľvek živý. Len mŕtvi mohli prísť do tejto krajiny. Kňažky sem mali prístup len vďaka mágii, s ktorou sa narodili. Vďaka nej mohli slúžiť ako sprevádzačky. Pre duše boli ako svetlo. Prúd farby v sivo-červenom sne.

Po kamenistých cestičkách ich viedli až k rituálnym kruhom. Tie boli lemované zapálenými fakľami visiacimi z obrovských obeliskov. V zemi ležal vyrytý symbol bohyne Ọnwụ. Obrys posvätného kvetu Ifụry horel. Na znak toho, že čoskoro prijme dušu pripravenú rozlúčiť sa s milovanými mŕtvymi.

Nikdy by si nemyslela, že raz bude vďačná za dva roky zbytočnej výučby.

Teraz ju vlastné vedomosti upokojovali.

Bez strachu vošla do kruhu, keď jej kňažka pokynula. Potom žena začala zaklínať. Spievala bohyni a vzývala jej meno. Prosila ju o prepožičanie moci, aby mohla nájsť bránu, vďaka ktorej sa strápená duša môže pozrieť späť medzi živých.

Zara si nepripadala strápená, ale určite nebude niekomu zasahovať do modlenia.

Vďaka jej podivne mumlavému spevu sa neskôr bude môcť dostať až na Agwetiti.

Kňažka ju vyzvala. V duchu si predstavila Feminu tvár. Jej drobnú postavu. Dobrosrdečný smiech. Jej odvahu a hlad po tajomstvách. Spomínala na to, ako sa spolu zabávali. Aké rozdielne boli. Femi chcela čo najviac času stráviť v knižnici. Vždy verila, že sa pridá k učencom. Naproti tomu Zara vždy bojovala. Učila sa, bojovala, vyhrávala. Trénovala. Cvičila. Hoci si to nikdy nepredstavovala, našla svoj domov. Miesto, kde mohla byť sama sebou. Kde sa nemusela báť udrieť niekoho, kto si to zaslúžil.

Vďaka spomienkam sa mohla spojiť s Femi. Aby jej mohla naposledy šepkať do ucha.

No nestalo sa tak.

Zara zodvihla hlavu a stretla sa s ustaraným kňažkiným pohľadom. Vyzerala byť zmätená. No Zara sa jej nechcela na nič pýtať. Pretože hneď začala znovu spievať. Tentoraz hlasnejšie. Výraznejšie. Každé slovo vyslovovala s presnosťou. Akoby sa obávala, že by mohla povedať niečo nesprávne. Potom opäť pokynula Zare, aby si pripravila svoje rozlúčenie. No nič sa nestalo.

Tak sa to opakovalo ešte trikrát.

Až nakoniec sa predsa len niečo stalo. Ohne sa rozhoreli divokejšie. Kvet vrytý do zeme pulzoval neznámou silou. Zara sa pripravila na to, že znovu uvidí Femi. No keď zaostrila pohľad, niekto stál vedľa nej. Podľa všetkého niekto, kto tam byť nemal.

Kňažka sa tej osobe klaňala.

„Najmocnejšia Ọnwụ!“

Zara si postavu premerala. Tak takto vyzerala bohyňa. Aj keď to bolo ťažké určiť. Postava bola vysoká a odetá v bielych šatách akoby upradených z najjemnejších pavučín. V ruke držala palicu, na ktorej vrchole rozkvitlo niekoľko Ifụr. Avšak jej tvár ostávala zahalená. Na hlave mala masku. Jemne spracovanú a vykladanú perlami. Zakrývala všetko okrem úst. No ani tie neprezrádzali veľa o tom, čo si bohyňa myslí. Boli nehybné.

Dokonca aj vtedy, keď bohyňa prehovorila.

„Moje dieťa, cítila som tvoje zúfalstvo. Nedarí sa ti otvoriť bránu do sveta živých.“

Kňažka ešte stále kľačala. „Nie, Najvyššia. Pokúšala som sa niekoľkokrát.“

Vtedy sa bohyňa pohla. Doslova plávala priestorom. Keď bola až pri kňažke, dotkla sa jej čela.

„Moja moc v tebe blčí ako najjasnejší plameň. Je silná a pravá. Tvoja viera je úprimná. Tvoj spev nádherný. No brána zotrváva zatvorená.“ Vtedy sa zadívala na Zaru.

Hoci bola stále oblečená, cítila sa nahá. „Cítim tvoju Ifụru. Je to silná rastlina. Ale ešte nekvitne.“

Zara sa zhrozila. Ifụry boli čarovné kvety. Rozkvitli vždy vtedy, keď niekto zomrel. Keďže Zara nemala iný domov okrem tábora cechu, jej kvet zasadili do veľkej záhrady k ostatným, ktoré do sesterstva prišli ako siroty. Nech by bola kdekoľvek na svete a zomrela by, jej kvet by vykvitol. Tým by poskytol dostatok mágie kňažke, aby skrz jeho okvetné lístky mohla otvoriť bránu späť do sveta živých.

Ale bez tej moci...

„Čo to znamená? Prečo moja Ifụra nekvitne?“

Bohyňa sa na ňu dlho pozerala. Zara si tým bola istá. Hoci oči jej zakrývala maska.

„Posvätné kvety majú svoju vlastnú moc. Ten tvoj však odmieta vykvitnúť. Bez jeho moci ti dokonca ani ja neviem pomôcť. Nepatrím do sveta živých o nič viac ako teraz ty.“

„To tu ostanem naveky? Nebudem sa môcť znovu narodiť?“ pýtala sa Zara zmätene.

Ak sa nemohla dostať do sveta živých, aby sa rozlúčila, nedostane sa nikam. Pretože jej brána ostane zatvorená. Až kým sa jej kvet nerozhodne, aby vykvitol. Nebyť bohyne a jej slov o Ifụre, ktorú sama zasadila, myslela by si, že ju niekto vytrhol.

„Čo robíte s tými, ktorí nemajú Ifụry?“ Zara počula o ľuďoch, ktorí nectili staré zvyky.

Bohyňa s odpoveďou tentoraz neotáľala. „Neverci sa sem dostanú len zriedkakedy. Keďže však neveria, ich duše tu uviaznu a už nikdy sa odtiaľto nedostanú. Na to by museli uveriť a mŕtve duše sa nechcú meniť. Ostávajú také, aké boli, keď zomreli. Ty však svoj kvet máš, len nekvitne.“ Ọnwụ podišla k nej. Nedotkla sa jej, no aj tak mala pocit, akoby ju niekto hladil po tvári. „Musíš teda silu získať inak. Cítim tvoj kvet. A viem aj, kde je tvoje telo. Ale ostatní ho ešte nenašli. Aby si sa odtiaľto dostala, musí niekto nájsť tvojej telo a obetovať ho mojím menom. Potom sa brána otvorí.“

Zara by prisahala, že sa jej tými slovami bohyňa vysmieva.

„Ale ako budú vedieť, že majú hľadať moje telo? Ak môj kvet nevykvitol, budú veriť, že som živá.“

Bohyňa sa začala vytrácať. „Musíš to niekomu povedať. Niekomu živému.“

„Ale ako to mám urobiť?! Brána je predsa zatvorená!“ zakričala Zara, ale svoje slová adresovala len vzduchu. Bohyňa sa vytratila. Vrátila sa tam, odkiaľ prišla.

A Zara ostala v Ọchiri s kňažkou, ktorá vyzerala, že by na ňu najradšej začala kričať preto, ako nedôstojne sa správala v prítomnosti bohyne. Zara si povzdychla, nevšímajúc si nahnevanú ženu. Naivne si myslela, že už nadišiel koniec nesplniteľným misiám.

Mýlila sa.

Kapitola 2.


A čo poviete na takýto príbeh?

Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 1.:

2. LiliDarknight webmaster
23.09.2017 [15:57]

LiliDarknightPerla, aby som bola úprimná, dokonca aj pre mňa je ešte pomerne ťažké určiť, akým presným smerom sa tento príbeh bude uberať. Momentálne mi veľa času zaberá hlavne vytvorenie toho sveta, kreslenie máp a spisovanie pravidiel a mien. Ale snáď to dopracujem do zdarného konca. Snáď. Emoticon
A si si istá, že Zara je mŕtva? Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Perla přispěvatel
23.09.2017 [13:49]

PerlaPrečítala som to ešte v deň, keď to vyšlo, no odvtedy uvažujem, čo ti k tomu napísať.
Priznám sa, že som tak trochu vyšla z fantasy žánru, pretože v poslednej dobe čítam skôr contemporary, ale odkedy som prečítala epilóg, uvažujem, prečo ten Zarin kvet nie a nie rozkvitnúť. Jednu, možno dve, teórie mám, ale typujem, že to bude na míle od pravdy, nakoľko sú príliš jednoduché. A ty to svojim postavám len málokedy zjednodušuješ. Emoticon Emoticon Emoticon

Znova sa ti podarilo vytvoriť zaujímavý svet, ktorý bude mať istotne veľa pravidiel a veľa tajomna. A to sme len na začiatku.

Ja mám ale v pláne sa na túto cestu vydať so Zarou, takže by som sa mala pripraviť na riadnu jazdu. Ako ťa poznám, na túto postavu tie pravé problémy ešte len čakajú, čo je vtipné, keďže už je mŕtva. Emoticon
Skvelý začiatok. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!