OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 16.



Gambit bohov - Kapitola 16.Niekto by mal s tými prekvapeniami skoncovať

 

Kapitola 16.

Femi

Poloha na zemi nebola nepohodlná, no predsa by urobila čokoľvek, aby sa odtiaľ dostala. Ruky jej začínali drevenieť od toho, ako ich mala poskrúcané a pevne poviazané. Okrem toho ju síce nič netrápilo, no napriek tomu sa cítila ako v pasci.

Nemohli sa navzájom odviazať.

Zdalo sa, že Zara na nich momentálne zabudla.

A okrem toho to vyzeralo tak, že pritiahli aj pozornosť samotného veliteľa nepriateľskej armády, o ktorého prítomnosti ani len netušili. Accai sa väčšinou vo veciach týkajúcich sa stratégie nemýlil. Jeho výučba bola precízna. Keby sa nerozhodol pre cestu mnícha, teraz by bol jedným z najlepších veliteľov. Vedela to, pretože načúvala príbehom, ktoré o ňom kolovali. Aj keď jemu o tom nikdy nepovedala.

Sledovala svoje okolie. Na nepriateľskom generálovi ju niečo znepokojovalo. Príliš sa líšil od ostatných. Iste, oblečenú mal tradičnú uniformu, takže musela hľadieť na jeho odhalenú hruď. To bolo primálo na to, aby ju to vyviedlo z rovnováhy. Išlo skôr o čosi iné. Ȧudobčania si potrpeli na tradíciách, čo ich spájalo s obyvateľmi cisárstva. Svoje uniformy nosili s hrdosťou a s rovnakou pýchou si zahaľovali tváre šatkami. Tie ich chránili pred piesočnými búrkami, ktoré ich krajinou často otriasali, a takisto všetkým vystavovali na obdiv svoj rodokmeň vpísaný v pestrofarebných maľbách.

Tento to však neurobil.

Nechránil svoju tvár, všetkým hrdo oznamoval, kým je v skutočnosti. Odhalil im viac ako nič nehovoriace mená svojich slávnych predkov. Ukazoval im svoju tvár. Veľmi pôsobivú a zapamätateľnú. Široké lícne kosti prechádzali do hranatej no hrdej brady. Líca mu pokrýval tieň strniska. Dlhé tmavé kadere mal zopnuté do vrkoča na temene. Keď sa otočil, slnko sa odrážalo od kameňov, ktorými bola vykladaná spona v jeho vlasoch.

Určite nepochádzal z chudobného rodu. O tom svedčili aj čelenka, v strede ozdobená mohutným ornamentom sediacim v uprostred jeho čela, a ozdobný kruh v ľavom uchu. Nerozoznala presný odtieň jeho očí, ale pozorne nimi sledoval svoje okolie. Nie, dokonca sa im vysmieval. Prekukol ich jednoducho, akoby bol stál vedľa nich, keď to všetko plánovali.

Accai mal podľa všetkého tiež svoje pochybnosti.

Ostražito sledoval toho muža. Jeho výraz veľa neprezrádzal, ale určite si uvedomil to, čo aj Femi – veliteľ znepriatelenej armády nemal ȧudobský pôvod. Muselo ísť o cudzinca, ktorý v kráľovstve nestrávil veľa času. Jeho koža bola až príliš svetlá. Taký odtieň by jej neostal dlho, keby viac času trávil pod nekompromisným púštnym slnkom. Tým pádom vystávala aj iná otázka. Nielen to, kým bol v skutočnosti, ale aj odkiaľ pochádzal a akou mocnou mágiou vládol, keď z neho neváhali urobiť veliteľa niekoľko stomiestnej armády.

Femi sa na jazyk tislo slovo zradca, ale váhala s jeho vykríknutím. Zara by ho bez zdržiavania konfrontovala. Ak by bol sám, určite by to stihla skôr, ako by vôbec mohol prehovoriť. V obkolesení armády by počkala, kým by neostali buď úplne sami, alebo aspoň v hlúčiku niekoľkých vojakov. Lenže Femi nebola taká rýchla v úsudku. Nie, keď nemala k dispozícii všetky potrebné informácie.

„Myslím, že váš príbeh bude zaujímať aj niekoho iného,“ prehovoril nepriateľský generál, čím na seba opäť pritiahol Feminu pozornosť.

Nie, že by si ho dokázala prestať všímať.

Nikto z nich mu neodpovedal. Čiastočne preto, že sa ešte stále snažili držať svojich dohodnutých úloh. Druhý dôvod bol oveľa praktickejší – netušili, či je bezpečné hovoriť s týmito vojakmi. Boli to nepriatelia na, pravdepodobne, vyzvedačskej misii. Čokoľvek by im povedali, mohli by použiť proti nim alebo ostatným sestrám. Možno aj bojovým mágom. Okrem toho bolo zbytočné rozprávať, keď nikto z nich nekládol žiadne otázky. Čo bolo ešte čudnejšie. Ich veliteľ niekoľkokrát zopakoval, aký je zvedavý na ich rozprávanie. No pritom neurobil nič, čím by svoje slová potvrdil.

Nespýtal sa ani len na ich mená.

Už len to bolo podozrivé.               

To, kým boli, mohol uhádnuť. Nemali síce svoje uniformy a Accaiova mníšska kapucňa bola ufúľaná a na nespoznanie, no všímavý človek by ich dokázal rozpoznať. Stále tu boli ich dúhovky rovnakej farby a Accaiove značky na vyholenej hlave, od ktorej sa momentálne odrážali lúče slnka. Uhádnuť kým boli teda nebolo náročné. Stačilo mať aspoň štipku dôvtipu.

Keby ona bola generálom armády a do jej tábora by sa dostal niekto takýto, ihneď by chcela vedieť, kto stojí proti nej. Chcela by mená a snažila by sa niečo dozvedieť o tých, ktorým patrili. Zhodnotila by hrozbu. Nie každý veliteľ by postupoval presne takto, ale iste by urobil aspoň časť z toho, na čo Femi myslela.

Lenže on nechcel ich mená.

Akoby už vedel, kto proti nemu stál.

Čo bolo desivé. Mená sestier zo Sachapovho cechu nebolo jednoduché zistiť. Pretože ich za múrmi cechu nikdy nepoužívali. Do úvahy prichádzala možnosť, že mu ich niekto prezradil a on tam na nich celý čas čakal. Len tá myšlienka ju desila. V cisárstve totiž žilo len veľmi málo osôb, ktoré mali prístup k podobným informáciám. Ak sa proti nim postaví len jeden podobne mocný človek, už nebudú musieť hľadať Zarine telo. Sami sa k nej v smrti pridajú.

Nemala žiadny dôkaz, ktorý by podporil jej paranoju. Vedela však jediné. Ich misia síce bola tajná, no od začiatku to vyzeralo tak, že proti nim niekto stojí. Možno tá istá osoba, ktorá medzi nich a vchod do Edetu postavila ȧudobskú armádu.

Femi spozornela.

Zadívala sa na muža, ktorý dovtedy len nehnute stál medzi nimi a do otvorených rán v ich sebaistote hádzal soľ vlastného výsmechu. Rukou kývol na vojakov. Tí sa od nich vzdialili, no neodišli úplne. Stále boli dostatočne blízko na to, aby ich zasiahli šípom alebo hneď desiatimi, keby sa o niečo pokúsili. Veliteľ sám však odišiel. Určite sa vybral napísať správu komukoľvek, kto mu dáva rozkazy. Pretože zamieril ku klietke s dravcami, ktorej vzdialený roh videla kdesi na okraji zorného poľa. Accai im vysvetlil, že operencov používali na doručovanie rozkazov.

Počkala niekoľko mučivo pomalých minút, aby sa uistila, že ich nikto nebude počuť.

Potom sa zadívala na Accaia.

„Kto bol ten veliteľ? Nie som si tým istá, ale nepôsobil na mňa ako Ȧudobčan.“

Accai si odfrkol. Takú silnú reakciu by od neho nečakala.

„Veď ani nie je. Ten prekliatec pochádza z Ambaru. Volá sa Essien. Neviem, kým presne je teraz, ale ja som ho poznal ako najväčšiu pýchu Aghanskej pevnosti. Syn najvyššieho veliteľa. Bojový mág, o ktorom sa hovorilo, že musí byť potomkom samotného Aghana, taký bol mocný.“

Femi očakávala všeličo, no tomuto sa to nemohlo vyrovnať.

„Zdá sa, že ho pre niečo nemáš rád,“ podpichla ho Kacia.

Nezdalo sa, že by sa to Accaia nejako dotklo.

„Urobil ti niečo?“ skúsila to o niečo opatrnejšie Femi.

Nezdalo sa, že by to Accai vnímal. Keď odpovedal, urobil tak preto, že sa rozhodol im o tom porozprávať. Femi jediná vedela, aká ojedinelá príležitosť sa im naskytla. Accai síce hovoril často a dlho, ale väčšinou len o tom, čo všetko našiel vo Veľkej knižnici. Ani po niekoľkých rokoch Femi nevedela veľa o jeho živote. Väčšinu z jeho súkromných podrobností si skôr domyslela.

„Dalo by sa povedať, že niečo urobil,“ začal pomaly, no v hlase sa mu stále ozývala istá dávka hnevu. To znamenalo, že niekto s väčším citovým rozsahom by bol bez seba hnevom. „Patril som k jednotke, ktorej velil ako poslednej predtým, než ho vyhostili z pevnosti.“

Femi bola ohúrená. A nebola v tom sama.

Vyhostenie z Aghanskej pevnosti? Jestvovalo len málo tých, ktorým sa to podarilo.

„A za čo ho vyhostili?“ vyzvedala Femi ďalej.

Zdalo sa totiž, že Accai to rozpráva len jej.

„Za nepočúvnutie rozkazu.“

Kacia si odfrkla. „Kvôli takej maličkosti? Myslela som si, že aspoň niekoho zabil.“

Zdalo sa, že ostatné sestry na to majú rovnaký názor.

Dokonca aj Batu sa akosi podivne uškŕňala.

„Nie je to také jednoduché, ako sa zdá na prvý pohľad,“ začal o čosi pokojnejšie. „Essien bol nadaným vojakom a skúseným bojovníkom. Napriek nízkemu veku mu pridelili jednu z jednotiek nováčikov. Mal na starosti skupinku tridsiatich cvičencov, v ktorej som bol aj ja. Vždy mal horúcu hlavu, ale vyznal sa v stratégii a občas to vyzeralo, akoby vedel, čo si jeho nepriateľ myslí.“ Prižmúril oči, akoby sa snažil vybaviť si nejakú maličkosť zapadanú prachom zabudnutia. „Boli sme práve uprostred výcviku. Neboli sme už deti, ale ešte na nás čakalo niekoľko dlhých rokov pred záverečnou skúškou. V tom čase sme sa venovali najmä misiám medzi ľuďmi. Učili sme sa odhaľovať skryté hrozby, splynúť s dedinčanmi a plánovali sme svoje prvé útoky. Všetko pod Essienovým dohľadom.“

Femi videla, ako veľmi sa ponoril do svojho rozprávania. Bol doslova stratený v minulosti. Nevedela presne určiť, nakoľko vníma ostatných. Len nevidomo pozeral do prachu kdesi uprostred ich skupinky. Nech už videl čokoľvek, musela ho to úplne pohltiť.

Až tak veľmi, že sa podchvíľou strácal v obrazoch minulosti.

„Zdá sa, že bol pomerne schopný v tom, čo robil,“ poznamenala Kacia.

Accai sa otriasol pri zvuku jej hlasu. Opäť sa zadíval na Femi.

„Mali sme ho radi. Nie len preto, že nám bol blízky vekom, ale aj pre jeho prístup. Snažil sa nás zapájať do rozhodovania, prideľoval nám úlohy, na ktoré sme podľa starších veliteľov neboli dostatočne skúsení. Vážili sme si ho pre príležitosti, ktoré pred nami otváral.“ Zadíval sa v diaľ, akoby očakával, že v neprehľadnom tábore zbadá chrbát svojho učiteľa. „Tú posednú misiu si pamätám akoby to bolo len dnes ráno. Prikázali nám pochytať bandu zbojníkov, ktorí vyčíňali západne od pevnosti, takmer na prahu Ọnwụinho tieňového rádu. Mala to byť jednoduchá úloha. Zbojníci mali svoje sídlo v Alụrine. Trvalo nám niekoľko týždňov, kým sme ich vypátrali a ešte dlhšie, než sme sa k nim dostali. Ako zálohu sme mali jednotku bojových mágov, ktorí na nás mali dozerať. Zasiahnuť mali len v krajnej núdzi. Nikto z nás si nemyslel, že to bude potrebné. Malá skupinka hlupákov, ktorí nič nevedeli o stratégii a plánovaní? Nemysleli sme si, že budeme potrebovať zálohu. Pravdupovediac, nahovárali sme si, že náš plán bol dokonalý a bez chýb.“

Femi si do značnej miery vedela predstaviť, čo sa od neho asi dozvie.

Vypovedal o tom výraz v jeho tvári.

„Podcenili ste situáciu,“ skonštatovala Femi.

Accai pokrútil hlavou. „Išlo o viac ako len o podcenenie situácie,“ oponoval jej. „Až neskoro sme si uvedomili, že Essien tam nebol len preto, aby pochytal akýchsi lupičov. Ak by bola naša cvičná misia úspešná, konečne by ho prevelili do boja. Dostal by jednotku plnohodnotných bojových mágov a nie len cvičencov. Nevedel sa dočkať uskutočnenia svojho plánu. Doslova dychtil. A to bol dôvod, prečo to vlastne nevyšlo.“

„Vrchol sa na útok po hlave? Nebol by prvý, kto rozhoduje s horúcou hlavou,“ odfrkla si Kacia, skôr pre seba a ostatné sestry než pre Accaia.

Všetky totiž vedeli, že hovorí o Zare.

Lenže Femi mala pocit, že tu išlo o viac ako len o prílišnú horlivosť pri rozhodovaní.

„Dva dni pred plánovaným útokom sa vrátil jeden cvičenec z našej jednotky. Malach. Udelili mu hodnosť prieskumníka, čo sa mu veľmi nepozdávalo, ale povinnosti si plnil zodpovedne. V ten večer prišiel so znepokojivým podozrením – zlodejov bolo niekoľkonásobne viac, než sme si mysleli pôvodne a viac ako polovica z nich vládla silnou mágiou. Neboli to len chudobní babráci bažiaci po zisku. Pravdepodobne išlo o zárodok nejakého povstania.“

„Ako reagoval Essien?“ pobádala ho Femi dychtivo.

Accai znechutene zvraštil nos a neveselo sa zasmial. „Vysmial ho. Povedal mu, že je len precitlivený a ak v tom bude pokračovať, postará sa o to, aby sa z neho nikdy nestal bojový mág. Malacha to vydesilo, no trval na svojom. O to zúrivejšie, keď sa na druhý deň do ich tábora dostavil prieskumník zo zálohovej jednotky, aby Essiena konfrontoval s rovnakými zisteniami.“

Femi ho chcela požiadať, aby viac nepokračoval. Pretože vedela, že to, čo bude nasledovať, bude príliš násilné. Ale ústa neotvorila. Ani ona, ani žiadna zo sestier. Doslova viseli na jeho slovách, pripravené na krvavé odhalenie. Hoci jeho rozmer už tušili.

„Nikoho nechcel počúvať. Obviňoval nás zo slabošstva. Nemienil nič meniť na svojich plánoch. Zaútočili sme tak, ako nám to prikázal.“ Accai zavrel oči, akoby v mysli videl hrozivé detaily, ktoré ho ešte dnes mátali. „Zálohová jednotka išla pred nami, my sme ju nasledovali. Čakal na nás masaker.“ Jeho hlas bol prázdny a chladný. „Z dvoch jednotiek bojových mágov a cvičencov... z vyše šesťdesiatich mužov... sme prežili šiesti. Štyria cvičenci a jeden bojový mág. A Essien. Dostali sme sa odtiaľ len preto, lebo sme mali šťastie.“

Hrôza toho odhalenie na chvíľu visela vo vzduchu.

Lenže podobné straty boli na bojových poliach bežné.

Pre bojových mágov určite.

„Vyhostili ho pre to, že urobil chybu v úsudku?“ uisťovala sa Kacia trochu zarazene.

Femi nedokázala určiť, ako veľmi ju zasiahla tá krvavá historka.

„Vyhostili ho preto, lebo vedome nepočúvol rozkaz veliteľa. Ráno pred útokom do tábora doniesli rozkazy z pevnosti. Essien ich čítal, no ignoroval. Prieskumník zo zálohovej jednotky o svojich zisteniach informoval veliteľa pevnosti, pretože vedel, že len jeho autorita je dostatočne vysoká na to, aby Essien musel počúvnuť. No prerátal sa.“ Accai zodvihol hlavu a zadíval sa Kacii priamo do očí. Intenzita toho pohľadu Femi mrazila. „Vyhostili ho preto, lebo jeho vinou pevnosť prišla nielen o silnú jednotku bojových mágov, ale aj o perspektívnych nových bojovníkov. Vyhostili ho preto, lebo mal na rukách príliš veľa krvi vlastných. Rozhodli sa ho zbaviť, pretože vo svojich radoch nepotrebovali nikoho, kto bol ochotný obetovať toľkých schopných vojakov len preto, aby si splnil vlastné krvilačné ciele.“

Ostrosťou, s akou tie slová vyslovil, na chvíľu všetkých umlčala.

Keď sa Kacia ozvala po druhý raz, znela opatrnejšie. Snáď až váhavejšie.

„Zdá sa, že Ȧudobčanom neprekáža jeho ambicióznosť.“

Accai neodpovedal hneď. Akoby nad odpoveďou musel premýšľať.

„Prekvapuje ma, že mu vôbec veria. Pre nich sme len niečo ako viac ako kričiaci barbari. Neuznávajú naše zvyky, našich bohov a pohŕdajú nami, pretože dovolíme, aby nám rozkazovala žena. Essiena však nezabili. Dokonca ho prijali do svojej armády a urobili z neho veliteľa. To je... divné,“ zakončil opatrne.

Femi sa zadívala na sestry. Bolo ťažké odhadnúť, čo si o jeho slovách myslia.

V ich podivnej skupinke zatiaľ panovalo opatrné prímerie. Kacia na seba prebrala zodpovednosť vodkyne. Ona pokladala otázky, s výnimkou Femi, ktorá Accaia naozaj poznala. Táto prílišná opatrnosť však nebola na mieste. Nie, že by si mali bezvýhradne veriť, no momentálne boli v nepriateľskom zajatí. Asi by mali uvažovať o úteku. Miesto toho sa sestry sústredili na to, aby odhalili Accaiovu možnú slabinu.

Aspoň na Femi to tak pôsobilo.

Pre čo iné by si ho tak dôkladne prezerali.

„Myslím, že je to ešte zložitejšie,“ zapojila sa opatrne Femi, aby dala najavo, že teraz nie je čas na nedôveru medzi účastníkmi tej istej misie. „Nesnaží sa medzi nich zapadnúť. Je ich veliteľom a rešpektujú ho, ale dôležitejšia otázka je, čo presne tu robí.“

„Možno plánujú útok na cisárstvo. Skúšajú proti nám využiť všetko, čo sa im ponúka,“ odvetila Kacia.

Batu pokrútila hlavou. „Nepripravujú sa na útok. Necvičia svojich vojakov, nevyrábajú šípy a neostria meče. Len tu sedia a opevňujú sa. Oni neplánujú útočiť, niečo ochraňujú.“

„Alebo tu na niekoho čakajú,“ dokončila Femi.

Accai ich všetky prešiel skúmavým pohľadom.

Opäť však zastal na Femi.

„Aj ty si si to všimla,“ poznamenal s uznanlivým kývnutím hlavy.

Femi nikdy netušila, aký presne mal Accai názor na sestry z cechu. Zdalo sa však, že akokoľvek nízke bolo jeho zmýšľanie o jej a ostatných členkách Sachapovho cechu, bol ochotný uznať, že sa mýlil. Teoreticky by ju to malo tešiť. Opak sa stával pravdou. Poznal ju predsa dostatočne na to, aby vedel, že rozhodne nepatrili k neschopným bojovníčkam. Len nestáli v prvej línii ako bojoví mágovia a ich misie mali skôr pomstivý charakter.

No rozhodla sa mu venovať viac veľkorysosti, než akú bol ochotný venovať im.

„Nepýtal sa ani na naše mená. Nechcel ich počuť. Takisto sa skutočne nespýtal na dôvod, pre ktorý sme sem prišli. To by som urobila ako prvé, keby som bola veliteľom jednotky vojakov, ktorých bezpečnosť ohrozujú nepriatelia. Iste, je nás málo, ale to nemení nič na fakte, že sme ohrozili bezpečnosť jeho tábora.“

Kacia pohodila plecom. „Možno nás nepovažuje za hrozbu. Je nás len šesť. Ich sú tri stovky. Len sotva môžeme ohroziť ich bezpečnosť.“

Femi pokrútila hlavou. „Iste, nie sme hrozba, ale sám povedal, že chce počuť náš príbeh. Vie, že nie sme kupci, za ktorých sme sa vydávali. Vie, že patríme k cechu rovnako ako vie, že Accai býval bojovým mágom. Keďže majú spoločnú minulosť, možno ho spoznal. Ale nás? Nás predsa nikdy nevidel. Naše oči sú nápadné, ale ani jednu z nás neskúmal tak zblízka, aby na to prišiel.“

Pohľad upierala na Accaia. Ten pomaly prikyvoval.

„Myslíš si, že tu na nás čakali.“

Jeho hlas nezakolísal. Nepýtal sa jej. Jednoducho to prehlasoval.

Napriek tomu prikývla. „Pôsobí ako niekto, kto na nás čakal. Dal si záležať na tom, aby sme si mysleli, že títo vojaci tu nemajú veliteľa. Vedel, že Accai o Ȧudobčanoch vie dostatočne veľa na to, aby sme to dokázali využili vo svoj prospech.“

„To môže byť len náhoda.“

Femi na Kaciu zodvihla obočie. Práve ona by mala vedieť, že vo svete vojny nič nebolo náhodné.

„Alebo to bol jeho plán. Nechcel vedieť, kto sme, pretože to už vedel. A čakal tu na nás.“

Kacia sa zamračila. „Nevieme, aký je jeho cieľ. Môžeme len hádať.“

Jej hlas vyznieval oveľa menej pevne, než by za daných okolností mal.

„Ak by chcel vojsť do hory, už by bol dnu,“ poznamenala Batu. „Nikto so zdravým rozumom, kto niečo hľadá v útrobách Edetu, sa nezdržuje príliš dlho v jeho blízkosti. Prečo si myslíte, že cisárovná tu tak často musí meniť stráže? Mágia tohto miesta ťa poľahky môže pripraviť o rozum. Ak by si chcela niečo nájsť v jej vnútri, nestrácala by si čas jej vonkajším opevňovaním. Len by si vošla dnu, našla tam čo hľadáš a utiekla odtiaľto tak rýchlo, ako by sa len dalo.“

„Akosi priveľa o tom vieš!“ kríkla na ňu Kacia a cerila pri tom zuby.

Batu to nevydesilo. Tvárila sa stále rovnako ľahostajne. „Používam uši a to, čo niekde započujem, si aj zapamätám. Nie som tvoj nepriateľ, tak sa tak ku mne prestaň správať.“

Femi vedela, že nie je dobrý nápad, aby Batu poučovala Kaciu.

Nie v tejto situácii.

Accai si to najskôr tiež uvedomil.

„Kto by ale posielal ȧudobských vojakov, ktorý vedie Ambarčan?“ V skutočnosti sa ich nepýtal. Pôsobil ako niekto, kto odpoveď pozná. „Niekto vie o našej misii.“

Kacia sa zasmiala. „A kto o nej vie? Nikomu sme nevešali na nos naše úmysly. Ak sa o tom niekto dozvedel, naša vina to nie je.“

Femi s Accaiom si ju nevšímali. „Na túto misiu nás predsa vyslala tá obryňa. Okrem nás tam pri nej nikto nebol. Nezdá sa mi pravdepodobné, že by ona sama o tom niekomu povedala. Až príliš sa snažila, aby ju nepočuli ostatní. Tie dve nám chceli pomôcť,“ konštatoval Accai.

„Nemyslím si, že by nás práve ony dve chceli zradiť. Do úvahy by pripadal ešte Ọsis, ale pochybujem o tom. Vyzeral byť poriadne vydesený, keď zbadal Zaru. O jej prítomnosti iste nikomu nerozprával.“

Ani jeden z nich si nevšímal ostatných.

„Sú tu však osoby, ktoré by naše plány dokázali odhaliť,“ nadhodil Accai.

Femi sa zamračila. „Nie je ich veľa. V cisárstve ich je len pár a v rukách majú príliš veľa moci. Lenže nie magickej, takže by si naše plány nedokázali prečítať z našich hláv.“

„Lenže ja som nehovoril o ľuďoch.“

Ten odhodlaný výraz v jeho tvári... Femi trvalo len niekoľko okamihov, kým si uvedomila pravý význam jeho slov. Zadívala sa na neho o to skúmavejšie. Nenahovárala si to. On skutočne...

„Myslíš si, že by sme ich zaujímali práve my?“

Accai pohodil plecom. „Nemyslel som si, že je to možné, ale nemôžeš zabúdať na to, čo sa stalo Zare.“

„Mohla to byť náhoda! Sám si povedal, že to nie je isté!“ oponovala mu ostro.

„Nemôžeme to ale ani ignorovať. V jej prípade za siahol niekto skutočne mocný. Nezabúdaj na to, ako ťa tá sila ovládla. To nedokáže nikto, kto žije v tomto cisárstve.“

„Tak možno predsa len stojíme pred nepriateľom z inej krajiny!“

Hovoriť o takýchto záležitostiach nahlas bolo čírym zúfalstvom.

Opovážlivosťou, ktorá poľahky mohla skončiť ich smrťou.

Kacia na nich zapískala. „O čom to vy dvaja hovoríte?!“ V jej hlase sa ozývala rozhorčenosť.

Nepáčilo sa jej, že ju vyčleňovali z rozhovoru.

Femi sa provokatívne dívala na Accaia. Ten však mlčal.

Povzdychla si. „Tuto pán bojový mág si myslí, že sa nám do plánov miešajú bohovia.“

Očakávala, že jej sestry sa tomu zasmejú.

Prekvapilo ju, že to začali zvažovať. Akoby išlo o skutočnú možnosť!

„Mnohé by sa tým vysvetlilo,“ odpovedala jej Batu, akoby začula jej myšlienky. „Len bohovia sú dostatočne mocní, aby dovideli až do našich myslí. Navyše ty sama si rozprávala o podivných snoch, ktoré Zaru trápili. To bola tiež práca bohyne. Tak prečo sa ti zdá také nepravdepodobné, že nejaký iný boh mohol rozkázať týmto bezvýznamným vojačikom, aby nás zastavili?“

Femi vedela, že jej slová znejú rozumne. Ona sa im však bránila.

Na vlastnej koži pocítila silu bohyne. Tvrdila síce, že jej moc vyprcháva, ale samotná spomienka na ne stačila, aby sa Femi orosila potom. Podvedome odmietala uveriť, že nejaký iný boh by sa im mohol postaviť do cesty. Pretože ak by tú myšlienku prijala, musela by prijať to čo sa jej stalo, ako skutočnosť. A potom by už nedokázala pokojne spávať. Neustále by sa budila kvôli strachu, že raz príde nejaká bohyňa, ovládne jej telo, a prinúti ju pozabíjať všetkých, na ktorých jej záležalo.

Nezmyselná paranoja, no nedokázala sa jej zbaviť.

Sklonila hlavu. „Ak proti nám stojí nejaký boh, mali by sme sa otočiť a misie sa vzdať.“

Sama bola prekvapená, že tie slová vyslovila nahlas.

Nikto z prítomných ich ale neocenil.

„Nikdy si nepôsobila ako niekto, kto by sa predčasne vzdával. Vedela si predsa, že táto úloha nebude jednoduchá. Nezaváhala si, keď sme sa poberali na cestu. Prečo by si chcela utekať teraz, keď sme už tak blízko nášho cieľa?“

Accai bol pokojný a rozumný. O to viac Femi vyvádzal z rovnováhy.

„Ty si necítil božskú moc. Nevieš, aké to je, keď ti zoberú vládu nad vlastným telom,“ pošepla Femi. Nebola si istá, či ju počul ktokoľvek iný okrem nej. Nemohla nad tým premýšľať.

Ukázalo sa, že ani nemusela. Pretože vtedy pocítila, ako sa čosi dotklo jej pleca. Otočila tým smerom pohľad, no nič nezazrela. Možno nejaký zatúlaný vánok – lenže pri hore doteraz panovalo vyčerpávajúce bezvetrie. Že by snáď...

„Ak ste sa už dostatočne pohádali, možno by som vám mohla osvetliť celú situáciu ja,“ ozvala sa Zara.

Femi si vydýchla úľavou, že ju počuje. Blúdila očami po okolí, no nikde ju nezazrela.

Zara sa rozhodla ostať priesvitná.

Najskôr sa rozhodla správne. Stále ich strážili. Ak mala byť ich cestou von zo zajatia, bude lepšie, ak o jej prítomnosti nikto nebude ani len tušiť. Navyše, vždy je lepšie mať poruke niekoho, koho nepriateľ neuvidí. V boji býva kľúčový práve moment prekvapenia.

„Takže to mám brať tak, že si sa na nás nevykašlala, len si sa rozhodla špehovať?“ pobádala ju k pokračovaniu Kacia.

„Podozrievaš ma z toho, že by som vás tu nechala len tak napospas nepriateľovi? Hanbi sa, Kacia. Myslela som si, že ma poznáš o niečo lepšie,“ napomenula ju Zara, ale jej hlasu chýbala obvyklá ostrosť. „Kým vy ste sa tu piekli a dohadovali o tom, kto má viac pravdu, ja som naozaj pátrala.“

„A povieš nám, čo si zistila, alebo to z teba musíme ťahať ako pri výsluchu?“

Zara si Kaciinu ostrosť nevšímala.

„Ten cudzí vojak je naozaj ich veliteľ. Podľa všetkého to nikomu z jeho jednotky neprekáža, čo je rozhodne podivné. Neplánuje vás mučiť ani sa vás na nič pýtať. Jednému zo svojich najvyšších veliteľov povedal, že veľmi dobre vie, s kým má dočinenia a ich úlohou je len vás tu strážiť a hlavne zdržať. Podľa všetkého čakajú na príchod toho, kto tu o všetkom rozhoduje.“

Femi prikývla. „Takže to nie sú len vojaci, sú to žoldnieri. Niekto im zaplatil za to, aby nás tu držali.“ Zadívala sa na Accaia. Netváril sa spokojne. Skôr akoby tuho premýšľal. „O našej misii niekto vie a chce ju prekaziť. Túto jednotku a ich veliteľa využil ako nástroj.“ Sklonila hlavu, aby si nikto nevšimol, v akom rozpoložení sa skutočne nachádza. „Prečo by ale bohovia posielali ľudí, aby vykonali ich vôľu?“

„Nemyslím si, že v tom má prsty niekto z bohov,“ oponovala jej Zara.

Zodvihla k nej pohľad. „A kto iný by bol dosť mocný na to, aby sa o našich plánoch dozvedel?“

„Na veliteľovom stole som našla otvorený list s rozkazmi. Na jeho obale bola rozlomená pečať v tvare kvetov.“

Wen s Rae zasyčali. Kacia zanadávala.

Femi s úsudkom váhala. „Si si tým istá?“

„Každá z nás tú pečať pozná. Často z nás robili poslov.“

„Čo to znamená?“ ozval sa Accai.

Nemohol rozumieť strachu a nevôli sestier. V knižnici našiel mnohé záhady, no niektoré nikdy neboli zapísané, aby ich utajenosť ochránili pre generácie, ktoré ešte len prídu. Femi veľmi dúfala v to, že Zara sa mýli. Lenže na druhej strane poznala svoju veliteľku dostatočne dobre na to, aby vedela aspoň jedno – Zara nikdy nefantazírovala. Ak im niečo povedala, išlo o holý fakt. O pečati by im neporozprávala, ak by si nebola istá tým, komu naozaj patrí.

Povzdychla si. „Ide o to, že proti nám stojí niekto v mnohých ohľadoch nebezpečnejší než sú bohovia,“ vysvetľovala mu potichu a opatrne. „Pečať s kvetmi totiž patrí cisárovnej.“ Zodvihla hlavu a zadívala sa do prekvapených Accaiových očí. „Stojí proti nám tá, ktorej život sme prisahali chrániť.“ 

Kapitola 15. ¦ Kapitola 17.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 16.:

2. LiliDarknight webmaster
30.12.2017 [23:03]

LiliDarknightSunShines, pre mňa je zatiaľ ťažké nejako konkrétne komentovať to, čo kto robí a prečo, nakoľko ja už viem, kto má akú úlohu. Celkom obstojne som im všetkým niečom pridelila. Ale rada by som upozornila, že správanie všetkých postáv ešte budem analyzovať, len vo väčšine prípadov do bude neskôr, než by si ktokoľvek želal. Emoticon
Ale som rada, že ťa príbeh baví. Ja si nesmierne užívam jeho písanie. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Sunshines
30.12.2017 [7:54]

Že čo?
No dobre, čakala som, že v tom cisárovná nebude úplne nevinne, ale nečakala som, že bude dávať rozkazy na ich uväznenie. Teraz by ma zaujímalo prečo ich tam vlastne chce držať.
Som zvedavá na ďalšiu, táto bola dokonalá ako vždy.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!