OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 19.

17.01.2018 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 905×

Kapitola 19.

Zara

V hlave sa jej ozývala posledná ozvena toho príbehu. Videla jednotlivé detaily, predstavovala si tváre tých, o kom im žena rozprávala. Keď však prišiel čas spať, necítila tú potrebu. Vedela, že ostatní postupne zatvárajú oči. Bytostne to cítila, hoci sa nemusela pozerať. Nerozumela, prečo tomu tak bolo.

Podivná sila pohladila jej pokožku. Každým ďalším výdychom, keď sa väčšmi ponárali do ríše snov, cítila na koži akési poskakovanie. Nutkanie pridať sa k nim v spánku čoskoro vymizlo. V mysli počula ozvenu nemej uspávanky. Krásnej melódie, ktorá ju objímala ako náruč milujúcej matky. Aj keď ona sama ju nikdy nepoznala.

Vyrástla bez rodičov, ako sirota sa potulovala po mestách a snažila sa prežiť. Niektorí ľudia mali dobré srdce a pomohli jej. U niektorých mohla dokonca aj ostať. Tých dobrosrdečných však bolo menej. Ich tváre si nepamätala. Poznala len neurčitý pocit bolesti, zúfalstva a samoty. Predstavovala si, aké by to bolo, keby ju do postele uložila milujúca matka a nie neznáma, na ktorej tvár zabudla už dávno. Vysvetlila by jej fungovanie ich sveta. Vedela by, čo sa od nej očakáva. Nedesila by ju vlastná mágia.

No bez ohľadu na to, ako veľmi v to dúfala, nikdy sa to nestalo skutočnosťou. Až do dnešného dňa, keď ju kúzlo niekoho mocného chcelo strhnúť a uspať. Miesto toho sa postavila. Očakávala, že ju privíta prítmie a vlhkosť jaskyne. Ocitli sa predsa vo vnútri hory. Tá, podľa Batu, im mala odňať najskôr časť magickej moci a neskôr možno aj celú. Nič z toho však necítila.

Viac ako čokoľvek iné jej súčasné prostredie pripomínalo izbu v nejakom dome.

Na zemi sa povaľovali pestrofarebné rohože, v rohu stálo opretých zopár ozdobných palíc, na protiľahlej stene viselo niekoľko nožov. Podľa voľného miesta tri z nich chýbali. Priestor bol malý a ktokoľvek ho obýval, nažíval si skromne. Musel to byť nejaký osamelý bojovník. Tomu miestu skrátka chýbal ženský dotyk.

Cez plachtou zakrytý vchod vyšla dnu.

Keď sa zadívala na budovu, došlo jej, prečo mala taký podivný tvar. Nebola to totiž budova. Pôsobilo to ako opustená ulita nejakého obrovského zvera. Stála na móle. Voda pod ňou bola priezračná a iste aj hlboká. Lákala ju modro-tyrkysovými odleskami. V okolí nebolo ani živej duše, len chatrč, z ktorej vyšla, a niekoľko jej podobných obydlí vyrobených z dreva. Len vo vzduchu kde-tu začula škriekanie akéhosi vtáka. Nech sa však dívala akokoľvek pozorne chcela, nezahliadla ho.

Podozrenie jej tancovalo na koži. Musel tu predsa niekto byť. Veď Batu povedala, že... Zarazila sa. Zúrivo sa obzerala okolo seba. Kde boli ostatní? Do tej hory predsa vstúpili všetci. Videla ich spať na zemi. No predsa neboli súčasťou záhadnej osady na vode. Niekto ich určite... Potriasala hlavou. Snažila sa sústrediť, no nedarilo sa jej. Telo jej našepkávalo, aby ich hľadala. No myseľ ju zastavovala. Ako mohla prehľadávať miesto, o ktorom nič netušila?

Navyše sa sem museli nejako dostať a...

Čosi ju pošteklilo po koži.

Žiadne hrejivé pohladenie. Skôr ako závan mrazu. Uprostred očividne teplom trpiacim ostrovom. Ten vlhký vzduch, priezračná voda – to mohlo znamenať jediné. Práve sa ocitla na jednom z ostrov mimo cisárstvo. Nepamätala si však, že by sa sem dobrovoľne vybrala.

Posledné, na čo si spomínala, bola túžba zaspať. Prižmúrila oči. Sústredila sa na svoje okolie. Zatínala zuby od námahy. Čoskoro však jej ťažkosti priniesli ovocie. Tam, medzi dvoma prístreškami, sídlila akási mágia. Tentoraz bola slabá, akoby sa skrývala. Zara rozpoznala, komu patrí. Tá chuť na jej jazyku bola ako spomienka na lahodné ovocie.

„Nechceš sa mi ukázať? Je predsa slušné pozerať sa do očí tomu, s kým sa rozprávam,“ poznamenala potichu Zara, nespúšťajúc zrak z toho miesta.

Prvotnou odpoveďou jej bol chichot. Hlboký a melodický, nepatril naivnej dievčinke snívajúcej o veľkej láske a dokonalosti. Keď sa pred ňou bytosť odhalila, vzhľadom však presne také dievča pripomínala. No v jej tvári sa usídlilo niečo prastaré a múdre. Keď jej pri nohách zbadala obšmietať sa to jej podivné zvieratko, bola si istá tým, kto oproti nej stojí.

„Nrọ,“ pokývala hlavou.

Oslovená sa usmiala. „Učíš sa rýchlo.“

Zara však kompliment neprijala.

Namiesto toho prižmúrila oči.

„Ťažko sa to dá nazvať učením, keď ma sem doslova dovedieš.“ Dívala sa na Tajomnú bohyňu, ako ju niekoľkokrát nazval Accai, a snažila sa zistiť jej motívy. Neúspešne. „Dosť dlho si sa neukázala. Najskôr nás pošleš na túto šialenú misiu, ktorá najskôr pozabíja aj ostatných, a potom sa už neukážeš.“

Nrọ zodvihla obočie. „Ja som ťa nikam neposlala. To ty sama si sa rozhodla ísť hľadať svojej telo.“

Prižmúrila oči. „Je to moje telo! Samozrejme, že ho chcem nájsť!“

Zara ostražito sledovala, ako sa žena približuje. Netušila, čo od nej vlastne má očakávať. Snažila sa pôsobiť ako ich priateľ, no ak by bola skutočne ich spojenec, rozhodne by im viac pomáhala. Táto žena jej len ukázala, že bohyňa Ọnwụ v skutočnosti podvádza a zavádza umierajúcich, aby si mysleli, že na nich vždy čaká večnosť a potom opätovné narodenie. Okrem toho im však nich podstatné neprezradila. To sa už viac dozvedeli od prerastených strážkyň ukrytých vo vnútri vyschnutého a stále bijúceho srdca tej obrovskej korytnačky.

„Kam si sa skryla? Najskôr nám všetkým popletieš hlavu a potom, keď ťa najviac potrebujeme, si jednoducho zmizneš.“ Snažila sa, aby v jej hlase nezaznievali nijaké emócie, no napriek jej snahe to pôsobilo mrzuto.

Nrọ sa k nej priblížila. Jej verné zvieratko sa zakrádalo v jej blízosti.

„Moja moc nie je taká veľká, ako kedysi. Stálo ma veľa námahy dostať ťa do sna tak, aby sa o tom nikto nedozvedel. Posledné zvyšky moci som minula, keď ťa Accai prenášal do sveta živých. Hoci som po celý čas stála po tvojom boku, ty si o tom nevidela. Necítila si ma.“

Zara prikývla.

„Ak je to tak, prečo ťa vidím práve teraz?“

„Napriek všetkému mám stále moc a sny ma posilňujú. Dostala som teda a tvojich priateľov do jedného sna a vďaka sile z neho som bola schopná preniesť ťa sem.“

„Takže si využila situáciu.“

Nrọ kývla uznanlivo kývla hlavou. „Hora Edet zvláštnym spôsobom pôsobí na mágiu svojich návštevníkov. Kým ste boli oslabení jej pôsobením, preniesla som vás do sna. Aby som ťa sem mohla privolať, potrebujem, aby všetci snívali ten istý sen a v tom istom čase.“

Určite sa jej ľahšie kontrolujú tí, ktorí sú tak blízko pri sebe.

„Prečo si sa so mnou zrazu potrebovala rozprávať?“

Neodpustila si uštipačnosť. Ak im chcela pomôcť, príležitostí na to mala až dosť.

„Pretože ste vstúpili do hory a stojíte na prahu ríše, do ktorej ja nemám vstup. Jej pánom je niekto iný. Jeho moc je do značnej miery oslabená, no stále má v rukáve niekoľko trikov. Ak chcete uspieť, musíte ho nájsť. Ale to už dávno vieš. Inak by ste tu neboli.“

„Takže si sa len chcela rozlúčiť?“

Po krátkom zaváhaní prikývla. „Najskôr to tak vyzerá.“

Zara sa zamyslela nad jej slovami. „Povedala si, že sa chystáme vojsť do ríše. Myslela som si, že je to labyrint a svojim spôsobom cela pre nejakého neposlušného pisára.“

Bohyňa vyzerala, akoby hľadala správne slová. Čo bolo podivné. Bola predsa bohyňa. Mohla hovoriť čo chcela a komu chcela. Nikto ju neobmedzoval. A navyše ju ani nikto nemohol počuť. Boli v sne ako okrem ich dvoch a toho opereného chlpáča tam nikto nebol.

„Máš pravdu a zároveň aj nie. Labyrint môže mať rôznu podobu. Mala by si sa pripraviť na to, že na konci cesty nenájdeš to, čo si myslíš.“ Zrazu podišla k nej, tváriac sa naliehavo. „To miesto je výtvorom najsilnejšej mágie. Stvorili ju schopnosti tých, ktorých hora obrala o moc. Bude sa s vami zahrávať. Preverí vás. No ak vytrváte, nájdete svoj cieľ. No ja ťa na ceste nemôžem sprevádzať. Ak by som to urobila, znamenalo by to koniec.“

Tie slová... žeby...

„Tá rozprávka bola pravdivá?“

„Každá rozprávka v sebe nesie kus pravdy.“

Zara sa zamyslela. Niektoré slová jej unikali. Akoby tú rozprávku počula pred dávnymi vekmi a teraz sa snažila rozpamätať. Zakrývala ju hmla. Rovnako ako všetko ostatné. Zamračila sa. Všetci od nej niečo čakávali, ale nikto z nich nebol ochotný poskytnúť jej skutočnú pomoc. Tvrdili, že stačí, ak sa dostane na koniec cesty. Pochybovala, že niekedy nájde jej začiatok.

„Prečo mi nepovieš pravdu? Vieš toho viac, než čo mi hovoríš.“

Očakávala, že ju ihneď zahriakne. Ona predsa bola bohyňa, nemusela sa nikomu spovedať.

Lenže miesto toho pôsobila ako niekto, kto urputne premýšľa.

Nakoniec sklonila hlavu. „Rada by som ti povedala pravdu, no nemôžem. Bráni mi v tom mágia, ktorá ma spútala. Podarilo sa mi síce uniknúť uväzneniu, ale v niečom mi to nepomohlo. Moja moc sa zo dňa na deň zmenšuje a ani nemôžem pomôcť ostatným. Hrdlo mi zväzuje mocná mágia. Moc väčšia ako sú samotní bohovia.“

„Keď už hovoríme o bohoch, kde vlastne sú? Určite je medzi nimi niekto, kto mi môže odpovedať na otázky!“

Zara sa veľmi snažila ovládať, no nedarilo sa jej.

Nahromadilo sa v nej príliš veľa nespokojnosti.

„Nemôžem ti povedať, kde sú. Ale vedz, že to ani nepotrebuješ. Ty to už vieš.“

Výborne, teraz jej začala dávať hádanky.

Rukou si pretrela čelo.

„Do čoho som sa to nechala zatiahnuť...“

Bohyňa k nej podišla a ruku jej položila na plece.

Prestúpil ju prazvláštny hrejivý pocit. Akoby...

Potriasla hlavou. Teraz nie je čas na sny!

„Ja viem, že je to ťažké. Nemôžem ti toho veľa prezradiť, hoci by som to urobila veľmi rada. Ale pravdou stále je, že toho vieš viac, než si myslíš a kým si s Accaiom, dozvieš sa aj ten zvyšok.“ Rukou pokynula na osadu, v ktorej sa nachádzali. „Ja ti ukážem to, čo môžem. Možno ti to neskôr pomôže.“

Zare sa to ani v najmenšom nepáčilo.

„Ak toto všetko musím absolvovať len preto, aby som späť dostala svoje vlastné telo, nie som si istá, že ho naozaj potrebujem,“ zamumlala.

„Ide o viac.“

Tie slová ju už ani neprekvapili

„Predpokladám ale, že mi nepovieš, o čo presne.“ Do hlasu sa jej nechcene vkrádala otrávenosť.

„Predpokladáš správne,“ prisvedčila až príliš vážnym tónom. „No je tu niekto, kto by ti mohol dať viac odpovedí ako ja.“ V očiach sa jej podivne iskrilo. „Musíte sa dostať až do labyrintu. Tam nájdete toho, koho hľadáte. Ale ako som už povedala predtým, nie je to len bludisko, je to aj jeho ríša. Vytvoril ju vlastnou mocou a silou tých, ktorých tu uväznili. K nemu sa dostaneš len vtedy, ak si to on sám bude priať a ani tak to nebude jednoduchá cesta.“

„Pôsobí to tak, akoby mal veľa sily,“ skonštatovala neohúrene.

„To má. Alebo aspoň jej zvyšok.“

„Prečo tam potom ostáva? Ak má dosť sily na to, aby sa s nami zahrával, určite by našiel dosť sily na útek. Doteraz sme si mysleli, že je to jeho väzenie, ale očividne je to skôr jeho domov.“

Cítila, ako v nej víria rôzne emócie. Nad všetkým však vyhrával zmätok a hnev. Keď sa vydávala na túto misiu, myslela si, že na jej konci nájde svoje telo. Potom ho obetuje a konečne bude mať pokoj a skutočne zomrie. Ukázalo sa, že to nebude také jednoduché, ako si predstavovala. No hoci sa ich putovanie pomaly menilo na boj o život, išlo skôr o tú neistotu. Netušila, čo vlastne na nich čaká. Nenávidela nevedomosť. Vymykalo sa jej to z rúk.

Bezmocnosť sa stávala naozaj nevítaným hosťom.

Pomaly z nej vytláčala aj odhodlanie.

„Je jednoduchšie, ak tam zotrváva. Aspoň drží ostatných v bezpečí.“

Rovnako ju začínali rozčuľovať tieto polovičné neurčité odpovede.

„Ostatných? Koho tým myslíš?“

Mohla byť mŕtva unavená?

Zara sa cítila byť na smrť vyčerpaná. Na druhej strane však dostatok pozornosti venovala Nrọ, takže si ihneď všimla, ako sa jej začala vraštiť tvár. najskôr sa nazdávala, že ju svojou otázkou nahnevala. Lenže potom si všimla kútiky úst bezmocne ovisnuté, poklesnutú tvár a beznádej, ktorá hrozila pretiecť cez kraje viečok. Nie, nenahnevala ju.

Skôr ju zarmútila.

Nrọ sa zhlboka nadýchla. „Na to prídeš neskôr. No môžem ti povedať jedno – zotrváva tam kde je a predstiera, že úplne prišiel o moc, aby vám mohol pomôcť. Alebo komukoľvek, kto by sa vydal na túto cestu. Ten, kto ho tam uväznil, zabudol, ako veľmi sa jeho moc líši.“

Rukou si opäť pretrela čelo. „Ale opäť mi nepovieš od koho moci sa to líši.“

„Nie, ja ti to nepoviem. Ale ak sa dostanete až na koniec cesty, budeš mať svoje odpovede.“

Na niekoľko sekúnd zvažovala, ako veľmi by ju potrestali, ak by sa rozhodla napadnúť bohyňu. Keďže už nežila, teoreticky jej nemohol ublížiť žiadny trest, ktorý by na ňu uvalili. Lenže potom sa jej akoby náhodou v mysli zjavili podobizne ostatných. Accai bol stále len vzdialený známy, ktorý sa k nim pridal. No boli to tváre sestier, ktoré jej zatvorili ústa.

Nikdy nechcela, aby sa im niečo stalo.

„A ak by som sa teraz rozhodla, že svoje telo nepotrebujem?“

Obe však vedeli, že sa pre niečo podobné nerozhodne.

Nrọ na ňu za to zodvihla obočie, no odpovedala: „Už si na ceste. Aj keby si sa rozhodla odísť, nepodarilo by sa ti to.“

„Pretože mi to on nedovolí?“

Kým vlastne bol? Accai tvrdil, že išlo o starého pisára, ktorý mal dosť odvahy na to, aby písal pravdu. Pravdepodobne musel byť nesmrteľný, keďže niektoré jeho práce hovorili o časoch spred niekoľkých storočí. Okrem toho však o ňom nevedeli nič. Zara začínala mať pocit, že nebol len pisárom. Vládol obrovskou mocou. To z neho robilo nepriateľa kohokoľvek, kto spôsobil všetky tie hrôzy, o ktorých Nrọ nesmela hovoriť. Len boh predstavoval podobne nebezpečného protivníka. Lenže o bohu podobného mena nikdy nikto nepočul. Nepísalo sa o ňom.

Snáď... jestvovala možnosť, že si len zmenil meno.

Odpoveď však nájdu až vtedy, keď toho pisára nájdu.

„Nie, pretože ti to nedovolí hora, v ktorej útrobách ste,“ odvetila Nrọ a Zara sa potrasením hlavy vrátila späť do ich prítomnosti. Netrvalo jej dlho, aby si spomenula, o čom sa to rozprávali. „Máte síce kľúč, ale ten vám momentálne nepomôže. Pretože Edet nechce, aby ste odišli. Navyše ste tu vo väčšom bezpečí než tam vonku. Tam by vám išlo život.“

Také krásne slová na opísanie jednoduchej cely.

„Takže sme tu uväznení... na ako dlho presne?“

Nrọ sa zachechtala. „Neboj sa, nebude to až tak dlho, ako si myslíš. Existuje ešte jeden kľúč.“

Zara niekoľkokrát zažmurkala.

Určite práve nepočula to, čo si myslela, že počula.

„A to mi hovoríš až teraz? Mohli sme si odpustiť celú túto frašku, ak by sme mali kľúč už vtedy, keď sme sa sem blížili. Nenapadlo ti nejako mi to naznačiť?“

Prekvapilo ju, ako veľmi sa ovládala. Dokonca ani nekričala.

Asi preto, že boli v sne.

„Ten kľúč, ktorý ste získali, bol dostupnejší než ten druhý.“

Zara si odfrkla. „To by sme mali posúdiť my sami. Kto má ten druhý kľúč?“

Očakávala, že sa to nedozvie. Ďalšia z otázok, ktoré Nrọ zametie pod koberec vlastnej neschopnosti. Preto Zaru veľmi prekvapilo, že jej nakoniec prezradila pravdu. Hoci tá ju prekvapila snáď ešte viac.

„Ten druhý kľúč má cisárovná.“

V hlave si rekapitulovala to, čo jej už Nrọ prezradila a doplnila to o informácie, ktoré sama vyňúrala vo veliteľovom stane. Nebolo to tak, že už predtým túto možnosť nezvažovala. No teraz, keď o tom mala v podstate dôkaz... sa jej to páčilo ešte menej.

„Takže cisárovná je naozaj na ceste sem.“

Nepýtala sa, len konštatovala skutočnosť.

Napriek tomu Nrọ prikývla. „Ak sa nemýlim, mala by čoskoro doraziť.“

Áno, správne, Alụrin bol k Edetu bližšie ako Sachapov cech.

„Je to pravda? Zradila nás cisárovná a predala nás nepriateľovi?“

Po tom všetkom, čo prežili, v nej ešte stále prežíval náznak nádeje. Cisárovnej slúžila dlhé roky. Nastavovala svoj krk pre jej blaho a pre bezpečnosť Ambaru. Vedela, že žiadny panovník nie je úplne dokonalý. Nemohla však len tak uveriť, že ich panovníčka skutočne zapredala a v podstate si od nepriateľa objednala ich smrť.

Aj keby ich nakoniec nezabila, stále ju to znepokojovalo.

Spojila sa s jednotkou nepriateľských vojakov. Niekto by povedal, že to boli zradcovia, ktorí sa odklonili od vlády svojho panovníka. Keby Zara na vlastné uši nepočula, ako veliteľ tvrdí, že toto všetko je kráľova vôľa. Kráľ a cisárovná dokázali spolupracovať. Aj keď si obyvatelia oboch krajín mysleli, že sú nepriateľmi. Z akého dôvodu by potom vytvárali tú nevraživú ilúziu? Čo by tým získali? Jednoduchšie sa predsa vládne spokojným ľuďom. Mier a koniec bojov by započal éru blaha a radosti.

Zara sa zadívala v Nrọ v zúfalej túžbe dostať odpovede aspoň na časť svojich otázok.

„Na túto otázku nemôžem odpovedať priamo. Nemôžem a pravdou je, že jednoznačnú odpoveď ani nepoznám. Cisárovná má svoje vlastné dôvody. Koná podľa vlastného uváženia, nemusí počúvať svojich radcov a rozhodne nie svojho druha. Ale ešte predtým, než kohokoľvek odsúdiš, mala by si zvážiť aj čosi iné. Ambar je mocná krajina a jej panovníčka urobí čokoľvek, aby ochránila blahobyt svojej krajiny. Nemalo by ťa prekvapiť, že je preto ochotná aj niekoho obetovať.“

V podstate jej kvetnatejším spôsobom povedala len to, čo už vie.

Cisárovná by sa neštítila obetovať kohokoľvek, ak by to znamenalo výhodu pre cisárstvo.

Na druhej strane však nemohla odsudzovať niekoho, koho pohnútky nepoznala.

Musí sa spýtať inak...

„Niekto chce, aby sme vo svojej misii nepokračovali. Niekto dostatočne mocný na to, aby odhalil naše záujmy bez toho, aby sa nás na ne musel pýtať. Ty hovoríš, že ide o viac, ako o nájdenie môjho tela. Je ešte niekto, kto má podobné informácie ako ty?“

Nrọ sa usmiala a uznanlivo kývla hlavou. „Konečne pokladáš tie správne otázky.“

„A ty mi aj tak povieš, že mi nemôžeš odpovedať,“ zabrblala Zara.

„Na niektoré otázky nepoznám odpoveď ani ja.“ To nebolo vyslovené odmietnutie. „O tejto osobe viem však jedno. Na prvý pohľad vyzerá ako niekto iný, no správa sa úplne inak. Pre jedného z tejto dvojice je dôležitý blahobyt celej krajiny. Stará sa o ľudí, no zároveň obetuje to, čo je nevyhnutné. Nikdy toho však nie je moc, pretože ak by si ľudia uvedomili túto ochotu bez mihnutia oka niekoho zradiť alebo popraviť, vzbúrili by sa. Avšak druhá časť tejto dvojice... tej ide len o získanie väčšej moci. Nezastaví sa pred ničím. Obetuje všetko a všetkých.“

Zara mala pocit, že práve počúva vopred pripravený prejav. Nrọ jej predsa povedala, že jej toho nemôžem prezradiť veľa. Teraz jej toho vlastnej povedala ohromne veľa, no zároveň to nebolo nič konkrétne. Neprezradila jej žiadne mená ani iné konkrétnosti. Len náznaky, ktoré ju budú viesť správnym smerom.

Niektoré odpovede už tušila.

Po ostatných bude musieť pátrať.

„Určite hovoríš o cisárovnej, ale ktorá z tých dvoch osôb to je... to ešte neviem,“ skonštatovala nakoniec Zara.

Niekto, kto chcel získať moc... ozývala sa v jej v mysli ozvena bohyniných slov.

Namiesto toho, aby premýšľala nad ich významom, zjavila sa jej v mysli tá rozprávka. Nevenovala by jej pozornosť, keby jej Nrọ sama nepovedala ešte niečo iné. Každá rozprávka v sebe nesie kus pravdy. Problémom však bolo, aký presne bol veľký. Odmietala veriť v Svetlo a Tmu a ich nikdy nekončiaci boj. Takisto neverila, že niekedy jestvoval niekto, koho tvár sa menila na základe toho, kto sa do nej pozeral. Accai by určite pomohol.

Zvláštne, ako rýchlo sa Zara začala spoliehať na jeho úsudok.

Nebola pripravená povedať to nahlas, ale prijala by, keby tu teraz mohol byť s ňou. Určite by sa v tých neurčitých odpovediach vedel viac vyznať. V knižnici narazil na veľa zaujímavých kníh a poznal toho viac, než by jeden človek mal. Z nejakého dôvodu to však bola Zara, koho si bohyňa vybrala. S ňou sa rozprávala.

„Prečo práve ja?“

Až keď k nej bohyňa pristúpila, uvedomila si Zara, že to povedala nahlas.

„Osud si nikdy nevyberáme my. To on si vyberá nás. Na tvoje plecia bola položená obrovská zodpovednosť. Nikdy ma to netešilo, no viem, že na tom nič nezmením. Môžem ti len pomôcť niesť toto bremeno.“

„A takisto mi môžeš dať nič nehovoriace odpovede,“ oponovala jej.

Nrọ sa zasmiala. „Teraz to tak vyzerá, ale raz možno nebude.“

Rozprávať sa s bohyňami bolo nesmierne vyčerpávajúce.

„Prečo si ma sem priviedla? Určite nie preto, aby si mi dávala tieto hlúpe rady. Ty si sa chcela ubezpečiť, že budeme pokračovať ďalej.“

Snažila sa ju neobviňovať, no istá ublíženosť jej predsa len prenikla do hlasu.

Nechcela byť len nástrojom. Hlavne kvôli tomu, že celý svoj život nebola ničím iným.

Aspoň po smrti by mala mať viac slobodnej vôle.

„Ver tomu alebo nie, nepriviedla som ťa sem preto, aby som ťa povzbudzovala v ďalšom postupe. Je na tvojom uvážení, či pôjdeš ďalej alebo nie. Je síce pravda, že hora vás nepustí von, no raz sa bude musieť otvoriť.“ Nadýchla sa, zadržala dych a keď vydychovala, venovala tou skutočne veľa času. „Nechcem ti radiť, ani ťa ovplyvňovať. Chcem sa... len rozlúčiť. Chystáte sa vojsť do krajiny, do ktorej ja nemám prístup. Ak by som tam vošla, nikdy by som nevyšla. A ja ešte potrebujem zotrvať vo svete živých.“ Pevne jej zovrela plecia. „Chcem ti popriať šťastie a povedať ti, že ti pomôžem tak, ako len budem vedieť.“

Zara čakala hocičo, ale nie práve toto. Nepochybovala o úprimnosti tých slov. Videla to v jej očiach, cítila to v chvení, ktoré sa vkradlo do posledných slov. nerozumela však tomu. Pre bohyňu nebola ničím, len ďalšou smrteľníčkou, navyše aj mŕtvou.

Iste, mali medzi sebou isté spojenie a mohli spolu hovoriť, ale tam to všetko končilo. A ona sa s ňou teraz lúčila... lúčila... ako starostlivá matka. Čo bolo nanajvýš smiešne. Zara netušila, ako sa starostlivá matka správa, pretože žiadnu nemala. Navyše, bohyňa by sotva svojim materinským citom plytvala na niekoho takého ako je práve Z ara.

Nie, muselo to tam iné vysvetlenie.

Ale toho sa bude dožadovať inokedy.

„Vieš mi niečo povedať o tom mieste, kam teraz ideme?“

Pokrútila hlavou. „Nikdy som tam nebola, neviem teda, ako to tam vyzerá. Viem len, že to miesto sa riadi prianiami svojho pána. Nenájdete ho, ak si to on sám nebude priať.“

„Výborne. Ešte nejaké prekvapenia?“

„Pamätaj si, že nič nie je také, ako sa zdá na prvý pohľad. Ako v snoch.“

Zara chcela povedať, aká čudná je to rada. Veď Nrọ sama povedala, že tam s nimi ísť nemôže. Muž, ktorý to tajomné miesto obýval, predsa nemal nadvládu nad spánkom ostatných. No nestihla jej nič z toho povedať. Cítila, ako ju nejaká sila vystrkuje z tej podivnej opustenej osady. Naposledy si ešte obzrela tie chatrče. Vedela, že ich prítomnosť tam nebola žiadna náhoda. Bohyňa vyberala svedomito a s istým zámerom.

Na pravé dôvody sa jej bude musieť spýtať inokedy.

Pretože vtedy ju jej sila vytlačila zo sna a ona sa ocitla naspäť v temnej jaskyni.

Kamennú podlahu pokrývali spiace telá. Teraz sa však začínali prebúdzať.

Všetkých sedem.  

Kapitola 18. ¦ Kapitola 20.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 19.: