OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 24.



Gambit bohov - Kapitola 24.Pátranie zvyšku skupiny

 

Kapitola 24.

Femi

Nepamätala si veľa z toho, čo sa stalo. Vedela len, že v jeden moment sa pripravovali na boj a v ten ďalší padala voľným pádom do hlbokej priepasti. Najskôr si neuvedomovala, že tam nie je sama. Jej sestry jej robili spoločnosť. Až na Zaru. Tú nevedeli nájsť. Nakoniec sa našli úplne premočené na tvrdej podlahe. V obrovskej sieni.

Strop, ktorý ani poriadne nevideli, taký bol vysoký, podopierali ozrutné stĺpy. Tvrdý kameň v sebe ukrýval úchvatné obrazce. Vyrezávané, maľované. Uchvacovali pohľad a pohládzali dušu. Nie však tú Feminu. Kacii na pleciach zotrvávala zodpovednosť. Pevnou rukou a ešte neoblomnejším hlasom vydávala rozkazy. Prehľadávali tú sieň dlhé hodiny. No pokojne o mohli byť aj minúty. Nikto z nich si nemohol byť úplne istý.

Vo vzduchu sa vznášala ozvena hlasov. Nezneli známo ani príjemne. Niekedy ako náreky zlomeného srdca, inokedy výkriky mučenej duše. Neskôr dokonca šepot pomätenej mysle. Femi musela zatínať zuby. Ak sa neovládne, podľahne citom. Tým nikomu z nich nepomôže.

Krúžili tam v kruhu a snažili sa predstierať, že majú plán. Stratégiu. Čokoľvek. Dokonca aj Batu, s informáciami o všakovakých tajnostiach, tentoraz mlčala. Cinkanie ozdôb na jej palici bolo o to výrečnejšie. Wen s Rae síce napínali luky, no v temnote okolo nich nikoho nezazreli.

V skutočnosti netušili, aký veľký bol priestor, v ktorom sa ocitli. Kacia ich možno viedla. Niekedy hľadala odpovede na naozaj zložité hádanky. Femi však podvedome cítila to, čo žiadna zo sestier nevyslovila – to ona vždy osvetľovala temnotu nevedomosti zábleskom tajností ukradnutých v knižniciach.

Necítila však obvyklú prítomnosť vlastnej rozvahy. Miesto toho sa o ňu pokúšal tieň pochybnosti. Snáď strachu. Stála tam uprostred prázdnoty a jej myseľ neponúkala žiadne odpovede. Desilo ju to. Pripravovalo o pevnú pôdu pod nohami. Kiež by tu bol Accai... Lenže aj ten zmizol. On, Zara a ich nepriateľ. Za iných okolností by to znelo ako začiatok zábavnej historky. Takto? Možno tak recept na prípadnú katastrofu.

„Mali by sme sa vrátiť na začiatok,“ rozhodla nakoniec Kacia, keď po niekoľkýkrát obišli sieň bez toho, aby dokázali určiť, kde presne začínala a kde končila. Alebo kam viedla.

Femi sa poobzerala. „Na aký začiatok?“

Kacia sa na ňu zadívala, akoby ju videla po prvý raz v živote.

„Na začiatok príbehu, ktorý rozprávajú tie stĺpy. Alebo si si nevšimla, ako spolu tie obrazce súvisia?“

Neodpovedala. Pretože by musela priznať, že si to naozaj neuvedomila.

Videla tie podobizne. Všimla si, že sa od seba líšia a pritom sa podobajú. Lenže myseľ si príliš zamestnávala hľadaním odpovedí na nevyslovené otázky. Preto sa len mlčky zadívala na stĺp, vedľa ktorého postávala. Jednoduchšie než priznať vlastnú neistotu.

Sústreďovala sa na detaily.

Obrysy postáv, ktoré nikdy predtým nevidela, sklonené k sebe. Možno v rozhovore. Podľa zvraštených tvárí sa pravdepodobne hádali. Vášnivo diskutovali. Rozhadzovali pri tom rukami. Ihneď si spomenula na Zaru. Podobne vyzerala, keď sa rozohnila. Dokonca by mohla odprisahať, že pri niektorých pohľadoch sa ona a žena z rytiny podobali. Niečo v tej línii nosa, sánky a tvaru očí jej pripadalo známe. Aj tie dlhé vlasy.

Zara predsa milovala svoj vrkoč a nemienila sa ho vzdať.

Netušila, ako dlho sledovala jediný obraz z toho celého. Ani netušila, čo robili jej sestry. Svoju pozornosť im venovala až vo chvíli, keď začula Kaciu vykríknuť:

„Našla som to!“

Femi sa rozbehla k nej. Začula len, že vo svojom náhlení neostala sama. Lenže keď sa postavila vedľa Kacie, zbadala pred sebou len ďalší stĺp. Ten sa však ničím neodlišoval od tých ostatných. Niekoľkokrát sa pokúšala nájsť čo i len jediný náznak. Rovnako by mohla byť aj slepá.

Nakoniec to nevydržala.

„Veď sa ničím neodlišuje od ostatných stĺpov. Prečo by mal byť práve tento prvý?“ oborila sa na Kaciu.

Tej sa jej nezvyčajná ostrosť nedotkla.

„Lebo je to tam napísané,“ prezradila jej a rukou ukázala na niečo, čo bol podľa nej nápis.

V skutočnosti išlo o zhluk čiar a bodiek a krúžkov a iných tvarov.

Ak sa pozerala na písmo, netušila, ktorému pradávnemu národu mohlo patriť.

„Ako to vieš? Veď je to len nejaká čarbanica,“ skonštatovala Femi.

Chcela Kacii veriť. Pretože ak by našli začiatok toho údajného príbehu, možno by im to napovedalo, prečo tam vôbec skončili. Už dávno si uvedomila, že na ich ceste ich nestretávajú náhody. Všetko sa doposiaľ udialo z nejakého dôvodu. Aj túto sálu objavili, aby tu niečo našli. Femi zúfalo hľadala to niečo, čo tu mali objaviť. Snažila sa tak veľmi, až sa prebudila jej predstavivosť. Ochotne by prisahala na čokoľvek. Nebude dlho trvať a prikývne Kacii. Pretože ona musela hovoriť pravdu. Nič iné im nepomôže dostať sa odtiaľ.

Vlastné myšlienky jej prestávali dávať zmysel.

„Moja matka ma naučila mnohému. Pretože nechcela, aby som zabudla, odkiaľ pochádzame.“ Prstom poklepala po skalnom povrchu. „Týmto písmom sa zapisoval starý jazyk používaný na ostrovoch. Väčšina zvitkov je napísaných práve týmto písmom. Tebe to pripadá ako čarbanica, pre mňa je to len záchvev minulosti.“

Femi sa ovládla natoľko, aby si udržala nehybnú tvár.

„A čo hovorí tento nápis?“

Kacia sa na ňu takmer nebadane usmiala. „Len tá, ktorá nachádza odpovede v nekonečnom mori kníh, nájde pravdu v tomto príbehu.“

To nebol práve najsľubnejší úvod.

Asi by nemala očakávať, že v tomto svete dostanú čokoľvek výmenou za milý úsmev.

„Myslím, že sa to týka teba.“

Zaskočila ju. Tak veľmi, že sa nezmohla na slovo.

„Ako...“ Odkašlala si. „Ako si na niečo také prišla?“

Kacia jej venovala znudený pohľad.

„Naozaj očakávaš, že ti budem lichotiť?“ Femi nerozumela jej otázke. Prečo by jej mala lichotiť? Veď Kacia je až kruto úprimná. Nerozdávala pochvaly. Nie často. „Pozri sa, je to jasné.“ Jej tvár hovorila, ako nepríjemne sa cíti, že jej to musí vysvetľovať. „Ty si predsa vždy rada sedela v knižnici. Ani bohovia netušia, čo si tam vlastne hľadala, ale vždy si to našla. Ak tento príbeh nemáš prečítať ty, tak potom už asi nikto.“

„A čo ak si to len nesprávne pochopila?“

„Tým sa budeme zaoberať neskôr.“

Tým pre ňu diskusia skončila. Femi nebola presvedčená správnosťou jej domnienky, no svoje ďalšie protesty radšej zjedla. Kacia mala v niečom pravdu. Mala by to aspoň skúsiť. Navyše, v niečom sa predsa nemýlila. Femi naozaj veľa času trávila hľadaní odpovedí. A odkedy sa ocitli v tejto nekonečnej a pravdepodobne nejestvujúcej miestnosti, túžila len po tom, aby mohla byť užitočná.

Preto, keď Kacia odstúpila a pridala sa k ostatným sestrám, ktoré len ticho postávali vzadu, Femi postúpila dopredu. Otočila sa tvárou k tomu obrazu. Nebol ničím výnimočným. Prvotne ju to sklamalo. Očakávala veľkolepý výjav, miesto toho na ňu čakala zahalená postava nazerajúca komusi cez plece. Oči vytesané v chladnom kameni na ňu zazerali. Zabárali sa do nej, načierali jej až na dno duše.

Temnota nazerajúca do všetkého.

Netušila, prečo si to pomyslela, no zdalo sa jej to výstižné. Avšak podivne známe. Iskrička čohosi jej zaprašťala v mysli. Niečo podobné už videla. Bolo to v prvých týždňoch, keď Accai odmietol dokončiť skúšku, ktorá by ho premenila na jedného z najsilnejších bojových mágov. Prehľadávali police, no našli len takmer rozpadnuté zvitky. Jeden z nich ich zaujal na dlhé hodiny.

Nesmierne dlhý a krehký, privítal ich pohľadom na nádhernú drevorytinu otlačenú na nepoddajnom materiáli. Ten, kto vyrezal formu, musel byť skutočný umelec. Zo stĺpa pred ňou sa na ňu pozerali tie isté oči. Išlo o napodobeninu, takmer vernú kópiu, no netrúfala si odhadovať, či kopíroval drevorytec alebo sochár.

Zadívala sa vpravo.

Z hĺbky sa vynárali kontúry iného obrazu. Toho, ktorý nasledoval bezprostredne za tým prvým. Začínala si spomínať. A neboli to len obrazy a podobizne dávno zabudnutých osôb. Pred ňou sa vynárali slová. Natiahla sa k nim. Nevedela ich uchopiť. Mohla len čítať. Len okrajovo si uvedomila, že ten príbeh číta nahlas.

 

***

 

Keď boli bohovia ešte mladí a zem na svojich bedrách nenosila váhu toľkých smrteľných krkov, rozhodla sa tma skoncovať s nadvládou svetla. Dlho predtým, ako stvorila jedinú dokonalú bytosť schopnú pomstiť sa za ňu, tma zistila, že je možné aj inak sa vyrovnať so svetlom. Stačilo prekliať jej bohov. Drahocenné výtvory, ktorými sa tak pýšila, hoci sa pričinila len pri vzniku jedného z nich.

Hoci tma sedela uväznená vo svojom mokrom žalári, jej moc siahala doďaleka. Keďže podstatu bohov netvorilo nič iné okrem číreho svetla, bolo pre tmu jednoduché preniknúť do ich vnútra. Len najvyšší z nich čosi zatušil a bránil sa. Ostatní však nedostali príležitosť. Aj keď, tme stačil jediný z nich. Družka najvyššieho z nich. Bola im matkou i sestrou. Chránila ich a starala sa o nich. Zabila by každého, kto by ich ohrozil. Aj keby bol ten niekto jeden z nich.

Sledovala pozorne jeho kroky. Rozmýšľala o jeho zámeroch. Až sa nakoniec rozhodla. Nemohla mu dovoliť, aby zničil ich spoločenstvo. Preto vymyslela kliatbu, ktorou by ho zakliala. Jej vlastná moc by na to nestačila. Vybrala sa na cesty. Ich svet, hoci bol mladý, skrýval mnoho mocného. Osobitne nemohli nikomu ublížiť, no spolu dokázali aj nemožné.

Našla tie roztratené kúsky. Jeden z nich v korune stromov takých mocných, že vydržali aj váhu najväčších vtákov, na ktorých chrbtoch lietali odvážne ženy. Ďalší na dne ľadového jazera, ktoré stráži veľký jašter. Tretí v čelenke na hlave hada, ktorého jed posilní každého, kto prežije jeho účinky. Štvrtý nebolo možné nájsť, lebo to nebol predmet. Išlo o dar, ktorý vyvolenému mohol odovzdať len najmocnejší z nkít v momente, keď si ďalší z jeho detí našiel ľudskú polovicu svojej duše.

Družka najvyššieho zozbierala všetky zložky. Niektoré pomáhala stvoriť, iné ostávali záhadou aj pred bohmi. Nemusela však o tom premýšľať. Miesto toho čarovala. Urputne a dlho, vytrvalo a bez prestávky. Zaklínala, až nakoniec vytrovila kúzlo mocnejšie ako samotná smrť. Také mocné, že mohlo zakliať do inej podoby aj boha.

Konečne našla spôsob, ako ochrániť svojich najbližších.

Neotáľala. Chrstla kúzlo do tváre bohovi, ktorého ešte ráno nazvala bratom. Pozerala sa, ako sa jeho telo premieňa. Ako sa jeho vôľa láme. A keď bolo dokonané, pery jej skrivil úsmev. No ten začal až príliš skoro vädnúť. Jej obavy sa rozplývali. Pochybnosti odvial vietor. Ostala len ona a hrozný čin, ktorý vykonala.

Skríkla.

Jej bolesť rozplakala oblohu a zlomila srdcia tých, ktorý začuli ozvenu toho kriku. Najvyšší z bohov stál ihneď pri nej. Pochopil záchvev temnoty. Už vedel, že to, čo videl, pocítili aj ostatní. Lenže netušili, že išlo o podlý pokus uväznenej tmy.

Utrel slzy z tváre svojej družky. Všetko je možné napraviť – všetko okrem smrti. Ešte ten deň sa spoločne vybrali na cestu. Nájsť kúsky strateného kúzla bolo rovnako náročné ako prvý raz. Aj preto, že po varovaní sa rozprskli do svojich domovov, no ukryli sa. Akoby nechceli byť znovu použité. No oni boli bohmi. Poznali tajné chodníčky a ich moc siahala až za samotný horizont.

Keď tentoraz uvarili kúzlo, spojením ich síl ešte zmocnelo. No nech sa snažili akokoľvek, prechádzajúce zakliatie nedokázali zvrátiť. Vyskúšali všetko. Prosby. Vyhrážanie. Nakoniec sa priznali aj ostatným bohom. Možno oni by vedeli vymyslieť iný spôsob. Ani po dlhých dňoch dohadovania nič neobjavili. Len jediné kúzlo mohlo ich brata oslobodiť. A to im odmietalo poslušnosť.

Znovu a znovu nachádzali tajné prísady, dúfajúc, že v množstve je sila. Nestačila ani kombinácia piatich odvarov. Jeden z nich bol odsúdený na večnosť v cudzej podobe. Družka najvyššieho si vyčítala svoje pochybenie. Ak by bola silnejšia, odolala by vábeniu tmy. Lenže ona mu podľahla. Vo svojom zúfalstve sa vybrala až k žaláru, v ktorom tma prebývala. Prameň ticho zurčal. Družka najvyššieho prosila. Plakala. Vyhrážala sa. Nič nemohlo obmäkčiť tmu v jej temnej radosti.

Hrdá na svoje konanie zvolala, že kým ona bude zatvorená vo svojej cene, nikdy sa im nepodarí nájsť to, čo ich božského brata vyslobodí. Bohyňa sa vrátila k svojmu druhovi pokorená a nešťastná. Vyrozprávala mu, čo sa stalo. No on jej zážitok nepovažoval za zlyhanie. Znovu a znovu si v mysli opakoval jej slová.

Bez tmy nikdy nenájdu odpoveď.

Ona sama im ju však vo svojej nadutosti poskytla. Svetlo vždy tvrdilo, že ich svet je postavený na rovnováhe. Ich schopnosti boli ako výmenný obchod a každé kúzlo malo svoju cenu. Ak chceli zvrátiť kliatbu stvorenú bytosťou svetla, museli povolať na pomoc rovnakú veľkú temnotu. Najvyšší z bohov však nemienil žiadať tmu o pomoc. Ani nemusel. Odpoveď mal na dosah ruky.

Nosil ju v medailóne na krku.

Maličký kúsok tmy, aby si navždy pamätal, že jeho schopnosť prináša ostatným skazu. Príliš málo na to, aby z nej vytvoril ďalšieho boha. A ak by tmou nechal ovládnuť smrteľníka, nedopadlo by to dobre. Nie, musel vymyslieť niečo iné. Celkom by postačila aj ozvena. V tej chvíli na to konečne prišiel.

Nepotrebovali ďalšieho boha, ktorého by tvorila temnota. Stačila entita dosť mocná na to, aby tvorila protiklad k božskému svetlu. Proti vlastnému presvedčeniu chcel vytvoriť tieň. Miesto toho však zrodil niečo omnoho mocnejšie – vdýchol život snu. Nádhernému s podobou tej najkrajšej ženy s dlhými vlasmi, no zároveň nebezpečnému a temnému, pretože sny by mali aj trestať, nie iba odmeňovať.

Nazdával sa, že to stvorenie bude zlé a zákerné ako tma. Lenže vo svojom zúfalstve doň vložil až príliš veľa zo svojej vlastnej podstaty. Jeho sen, odpoveď na kliatbu, skutočne tvorila tma. Ale takisto práve dostatok svetla na to, aby vedel, že pomôcť bohom je správne.

Keď sa tentoraz spojili bohovia a opäť vytvorili kúzlo, opantala ich nádej. Sen natrvalo zviazaný so životom najvyššieho z bohov, ich však upozornil. Nebolo v jeho moci zopakovať to kúzlo viackrát. Pretože po tejto jedinej kliatbe v ňom neostane dostatok temnoty na to, aby mohol slúžiť ako protiklad svetlu.

Napriek tomu bohovia súhlasili, presvedčení o tom, že sa už tmou nenechajú opantať. Sen tentoraz zaklínal a prosil. A keď chrstol kliatbu zakliatemu bohovi do tváre, začal sa prebúdzať. Menil sa a ožíval. Až sa napokon zhlboka nadýchol.

Tma vo svojom väzení zúrila, pretože sa nechala oklamať.

Bohovia sa radovali.

A novovzniknutý napoly boh a napoly predstava? Rozhodol sa prebývať v ľudských príbytkoch, nakoľko práve smrteľníci v sebe skrývali dostatok svetla i tmy na to, aby nasýtili jeho hladné vnútro. Každú noc sen navštívil stále väčší počet spiacich. Prebúdzal ich predstavivosť, pomáhal im vyrovnávať sa s ťažkosťami, no takisto trestal ich zločiny. Odo dňa, keď bohovia oslobodili svojho zakliateho druha, začali smrteľníci snívať. A neprestali s tým dodnes.

 

***

 

Femi opäť stála pri tom stĺpe ako predtým. Dívala sa na dve hádajúce postavy. Tentoraz už vedela, že išlo o podobizne rozprávkového sna a najvyššieho z bohov. Hádali sa kvôli trápeniu smrteľníkov. Boh sa nazdával, že ľudské sny sú niekedy až príliš temné. Na čo sen stvorený jeho pričinením oponoval, že potrestanie musí byť kruté a názorné, inak by sa smrteľníci naučili konať zlo a neočakávali by za to potrestanie. Femi vedela o niekoľkých jedincoch, ktorých sny by mohli byť ešte o čosi krutejšie.

„Takže nás sem zatvorili len kvôli tej rozprávke?“ prehovorila nakoniec Kacia, čím Femi pripomenula, že ten starý príbeh si nevychutnávala sama.

Pohodila plecami. „Myslím si, že na našej ceste nič nie je jednoduché. Preto si nemyslím, že toto všetko bola len rozprávka. Hoci som ten príbeh videla predtým len raz, myslím si, že bol skutočný.“

„To je síce krásne, ale v ničom nám to nepomôže. My predsa nenaháňame bohov.“

Kacia sa začala prechádzať. Femi ju sledovala pohľadom.

Vždy taká netrpezlivá.

„Okrem toho nám to vôbec neodpovedá na dôležitejšie otázky!“

„A ktoré sú to otázky?“

Femi mala rovnaký názor. Ale tiež vedela, že bude najlepšie, ak sa Kacia vyrozpráva.

Určite bude vďaka tomu pokojnejšia.

„Prečo sme tu a čo je toto za miesto?!“

Jej frustrovaný hlas sa odrážal od stĺpov. Vypĺňal náhle ticho okolo nich desivou ozvenou. Niečo z nej vrazilo aj do Femi a prebudilo to jej vlastné obavy. Konečne síce našla spôsob, ako byť užitočná, ale nakoniec im to v ničom nepomohlo. Aj keď musela uznať, že na tom príbehu bolo čosi fascinujúce.

Cítila sa ako dieťa, ktorému sa rodičia rozhodli po dlhých mesiacoch rozprávať pred spaním inú rozprávku. Napäto očakávala ďalšie slovo, pretože netušila, ako to všetko skončí. Hoci, premýšľala predsa o rozprávke. Nekončili práve tie vždy dobre? Obávala sa však, že staré príbehy pochádzajúce z prastarého Ambaru mali slúžiť aj ako čosi iné. Možno lekcie z histórie. Čo sa im snažila naznačiť táto konkrétna o sne, to Femi zatiaľ nevedela.

„Toto je Sieň odpovedí,“ ozval sa zrazu mužský hlas kdesi za nimi.

Sestry sa bleskovo otočili jeho smerom a siahli po zbraniach. Len aby si uvedomili, že sa kamsi vyparili. To ich však nezastavilo v tom, aby sa nepripravili na prípadný útok. Keď sa však pred nimi zjavil zahalený muž, prepadli ich pochybnosti. Tie sa ešte prehĺbili po zjavení trojice za ním. Zara, Accai a veliteľ nepriateľskej armády. Ich opätovné stretnutie však nestihlo vypuknúť očakávanou radosťou.

Vo vzduchu viselo napätie.

„Som rád, že ste toto miesto našli a prinútili ho hovoriť. Posledné roky bolo dosť náladové a len málokedy skutočne spolupracovalo. Tuším to mám ako odmenu za to, že som vyčerpal všetky otázky a aj siene majú dostatok hrdosti na to, aby nechceli odpovedať stále na tie isté otázky. Ale vy ste ju museli zaujať. Asi ste prišli s niečím novým.“

Najskôr všetci mlčali. Nikto nechcel slúžiť ako oficiálny hovorca.

No nakoniec to nevydržala Kacia. Zara sa opäť premenila na svoj zadumaný tieň.

Smrť skutočne ovplyvnila nielen jej správanie, ale aj jej podstatu.

„Dobre, povedzme, že verím tvojim rečiam o sieni, ktorá nám práve odpovedala na našu otázku. Ak je to ale skutočne tak, na akú otázku nám to presne odpovedala?“

Muž sa zasmial. „Predsa na tú, ktorú si pokladáte všetci.“

Femi sa zamračila. Takýchto chytrákov neznášala.

Povzdychol si, akoby vycítil ich neochotu.

„Nechceli ste predsa vedieť, prečo ste tu? Táto sieň vám práve ukázala odpoveď.“

Kapitola 23. ¦ Kapitola 25.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 24.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!