OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 31.

09.04.2018 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 937×

Kapitola 31.

Zara

„Bohovia, zabite niekto to zviera!“ zakričala Zara z plného hrdla.

Batu mala veľmi zaujímavý nápad. Nájsť púštne monštrum a dúfať, že sa im podarí ho chytiť a skrotiť natoľko, aby ho prinútili odniesť ich tam, kam potrebovali. To už však bolo príjemnejšie stretnutie s púštnymi ľuďmi. Tí sa ich aspoň nesnažili tak urputne zabiť. Oni však tiež neboli ozrutné púštne stvorenie z kameňa a nenávisti.

Zavrčala, keď jej okolo hlavy opäť presvišťala skalná guľa zdobiaca chvost tej ozruty.

Mohutné telo malo omnoho vyššie ako najstatnejší žrebec. Namiesto kože ho chránil hrubý pancier, ktorý nedokázali ničím prebodnúť. Nie, že by sa o to opakovane nepokúšali. Zara netušila, či jọkwa vôbec mala oči a akého v skutočnosti bola pohlavia. Vedela len toľko, že mala fakt veľké a ostré zuby, ktorými by ju s radosťou prebodla skrz-naskrz. Pazúry na labách tiež nevyzerali ako výkvet nežnosti. Celkový hrozivý dojem dopĺňali ostne v dvoch radoch po celej dĺžke hlavy a krku. A potom tu bol ten prekliaty zahnutý chvost podobný kyjaku.

Ak by bola živá, najskôr by mala rozlámané všetky kosti.

Ona mala šťastie, čo sa však nedalo povedať o jej chlpatom miláčikovi. Keď sa jọkwa zahnala chvostom prvý raz, chňapla po ňom tá guča. Podľa kňučania bol rovnako tvrdý, ako vyzeral na prvý pohľad. Vzápätí už jej nástojčivý prenasledovateľ a ochranca letel vzduchom a dopadol do piesku. Odvtedy sa presunul na opačnú stranu zvieraťa, k jeho boku. Dorážalo do miest, kde mali stvorenia rebrá.

„Zara!“ kríkla na ňu Batu.

Uhla sa ďalšiemu podlému útoku. Tentoraz ten prefíkaný tvor zamýšľal polapiť ju do papule.

„Batu, ak to prežijeme, zabijem ťa!“ vyhrážala sa svojej sestre.

To bol naozaj brilantný nápad chcieť využiť práve jọkwu namiesto vlastných nôh.

Škoda len, že sa ich naozaj snažila zabiť.

„Pokračuj v útoku! Raz ho to prestane baviť!“

Ho? Takže jọkwa bola mužského pohlavia?

Nezáležalo na tom. Dych z nej vyrážal v prudkých výdychoch. Teoreticky mal byť ich výhodou fakt, že sú traja. Presila. Viac mečov. Viac kúziel. Nebol v tom nijaký rozdiel. Pokojne pred ním mohla tancovať aj sama a namiesto meča by zvierala palicu. Jej údery by sa od jeho panciera odrážala rovnako efektívne.

Ohnala sa po jeho chvoste. Keby mohla odrezať tú prekliatu guľu!

Oči jej oslepilo ďalšie z Accaiových kúziel.

„Cez ten pancier sa nič nedostane!“

Ich situácia musela byť minimálne vážna. Nikdy predtým nepočula Accaia zdvíhať hlas, nieto ešte otvorene kričať. Bol pokojný aj v momente, keď sa za nimi vydali púštni ľudia. Dokonca sa ani nezapájal do hádok ostatných. A keď už tak urobil, znel jeho hlas nanajvýš vecne. Emócie nepatrili k jeho silným stránkam.

Asi by sa mala začať skutočne báť, keď práve on cíti potrebu dvíhať hlas.

Chlpatý ochranca odsúhlasil jej pochybnosti vlastným zavrčaním.

Miesto priznania porážky sa však ešte viac sústredila na ich malý boj. Vyhýbala sa zákerným výpadom nielen chvosta tej bytosti. Hnáty zakončené ostrými pazúrmi sa tiež naťahovali a jej neviditeľnýmu ja. Keď cez ňu niektorá časť tela toho tvora prenikla, pocítila nepríjemné štipnutie. Bolesť v miestach, kde po nej ostala už len ozvena.

Škrípala kvôli tomu zubami. Na čo jej boli roky výcviku, keď z nej blázna urobí jediný piesočný obyvateľ? Vybrali sa do púšte a ich misiu prerušia skôr, ako sa jej stihnú naplno zhostiť. Vo svetle tohto zistenia nemôžu ani len dúfať, že nájdu to, čo tu hľadajú.

Bojový zápal prerušilo jediné bolestné zaúpenie.

Zara bleskovo zodvihla hlavu. Batu si stískala stehno. Cez prsty jej pretekala krv a kvapkala do piesku. Jọkwa sa potešene chechtala. Ten bublavý zvuk sa totiž k ničomu inému nedal prirovnať. Hlavu prikrčila k zemi. Akoby vetrila sladký pach blížiaceho sa víťazstva. Hlavu prikrčila až celkom k zemi. Vyrazila však skôr, ako ktokoľvek z nich stihol zareagovať. Stačila by jediná rana a Batu by sa ocitla v Ọchiri.

Musí to zastaviť!

V ruke opäť pevne zvierala meč. Jeho plamene horeli jasne, avšak ani ony nedokázali preniknúť cez hrubý pancier prispôsobený životu v púšti. Nevlastnila ani luk a šípy. Hoci pochybovala, že by Wen alebo Rae dokázali tomu zvieraťu ublížiť. Accaiove čary po ňom tiež stiekli ako dažďová voda. A teraz sa dokonca zakrádalo k svojej koristi.

Zaru na mieste prikovalo zúfalstvo.

Myšlienky sa jej v hlave hmýrili rýchlosťou ľadovej víchrice.

„Dosť!“ skríkla.

Ani netušila, komu to vlastne prikazovala.

V tej chvíli sa však čosi stalo. Batu, Accai, chlpáč a dokonca aj to kamenné zviera sa v sekunde sklátili na rozpálený piesok. Akoby im niekto podkopol nohy. Avšak nikto z nich nevstával. Srdce sa jej za seklo v hrudi. No jej paniku čoskoro vystriedal pokoj. Cítila, že spia. Netušila ako a ani prečo, ale určite to mala na svedomí jej neviditeľná pomocníčka.

V duchu poďakovala Nrọ za jej prezieravosť.

Ak budú spať, nemôžu sa navzájom pozabíjať. No vzápätí ju nadšenie opäť opustilo. Nič sa tým nezmení, ak nevymyslí spôsob, ako to stvorenie prinútiť pridať sa na ich stranu. Alebo ako ho zabiť, ak sa jej to nepodarí. Podišla k nemu. Pokojne uložené na piesočnej posteli pôsobilo až neprirodzene. A zraniteľne.

Stačilo by sa len zahnať mečom a všetko to mohla ukončiť.

Lenže bez ohľadu na jej hnev ho potrebovali. Batu mala pravdu. Púšť predstavovala naozaj nemilosrdné miesto. Žiadna voda, žiadny tieň. Dokonca aj vzduch tu bol horúci a bez vlhkosti. Musia postupovať rýchlo. Avšak ak budú kráčať po svojich, k svojmu cieľu dorazia vyčerpaný. Ak ho vôbec nájdu.

Opatrne podišla až k jọkwe. Aj v spánku v nej ostávalo čosi dravé. Natiahla ruku. Na niekoľko okamihov zaváhala. Avšak nakoniec predsa len ten pohyb dokončila. Prstami sa jemne obtrela o čelo na mohutnej hlave. Na dotyk tá koža bola drsná, ale aj zvláštne chladná. Cítila, ako jej pod rukou pulzuje naozaj silný život.

Keby len tak poznala spôsob, ako to všetko vyriešiť bez toho, aby ten život musela ukončiť. Od sústredenia privierala oči. Pozornosť venovala jedine nájdeniu riešenia. Necítila však, že by to fungovalo. A predsa sa čosi dialo. Len ona si to nevšimla. Pretože zrazu sa pred ňou zjavilo ďalšie stvorenie.

Nápadne podobné tomu, ktoré jej teraz spalo pri nohách.

Obozretne siahla po meči, ktorý kamsi odhodila. Vypadol jej z ruky a teraz ležal niekoľko krokov za jej chrbtom. Ustupovala k nemu. Jọkwa pred ňou sa však nehýbala. Skôr akoby sa... vznášala? Zara mala pocit, že ju klame zrak. Inak si nevedela vysvetliť, že vidí skrz mocný kamenný pancier a dokáže rozoznať zrnká piesku za jej chrbtom.

Musel to byť prízrak. Ale prečo by Nrọ privolávala niečo také?

Určite sa jej snaží pomôcť. Rovnako ako predtým, keď uspala všetkých tých púštnych ľudí. Teraz sa jej podarilo urobiť to isté, ale prečo uspávala aj Batu a Accaia? Ak by spalo len to monštrum, rýchlo by sa odtiaľ dostali. Alebo aspoň tak rýchlo, ako by im to dovolila Batuina zranená noha.

Podišla k tomu priesvitnému čomusi. Niečo ju k nemu lákalo. Napriek svojim plánom k nemu bola čoraz bližšie a bližšie. Ani sa nepohlo. Len tam nehnute stálo. Akoby vyčkávalo. Zara natiahla ruku. Akoby sa snažila naznačiť, že mu nič nehrozí. Čo nebola úplná pravda. Iste, bola zvedavá, čo si pre ňu Nrọ nachystala, ale na druhej strane by nezaváhala, aby ukončila tú biednu existenciu. Ochrana jej priateľov bola prvoradá.

Lenže jọkwa nereagovala. Dokonca ani vtedy, keď podišla až k nej. A keď sa končeky Zariných prstov dotkli kamenného čela, zareagovala Zara. Mykla sa. Pocítila náhly nepokoj. Nasledovalo ťahanie. Nechcela nikam ísť. No nemala na výber. Nakoniec ju to vtiahlo. Do temnoty. A potom späť na svetlo. Keď konečne zaostrila, bola na púšti. Tentoraz však prízrakom bola ona. Ďalšia vízia. Ostávala pokojná. Len niečo, čo Nrọ chce, aby videla.

Pred ňou kráčala jọkwa. Netušila, ako to vedela, no bola si istá tým, že je to presne tá istá, ktorá na nich zaútočila. Predtým jej pripadala nasrdená. Plná nenávisti. Teraz kráčala takmer radostne. Keď našli cieľ jej cesty, uvedomila si Zara prečo. V hniezde tvorenom len vyhĺbenou jamou v piesku a suchými konármi, ktoré slúžili ako strecha, ležali tri mláďatá.

Hoci jej Batu povedala, že ide o samca, v skutočnosti boli jọkwy len ženského pohlavia. Rozmnožovanie u nich muselo byť určite fascinujúce a Zara o ňom nechcela nič vedieť. Na jeho výsledok sa však pozerala. Tri drobné telíčka, rovnako tvarované ako ich matka. Len s jedným rozdielom. Ich nechránil pancier. Nariekali svojimi jemnými hláskami. Piskľavo sa dožadovali pozornosti. Matka bola plne sústredená na svoje deti. Zare sa pri tom pohľade zovrelo srdce. Tá scéna ju úplne pohltila. No mala dávať pozor. Rovnako ako jọkwa.

Spoza vysokých dún sa vynorilo niekoľko ľudí. Zara v nich okamžite spoznala príslušníkov púštnych kmeňov. Matka sa ihneď postavila na obranu svojich detí. Útočila a uhýbala pred ich útokmi. No nevšimla si to, čo bolo Zare jasné od začiatku – len odlákali jej pozornosť. Zatiaľ čo ona bojovala, iná skupinka sa priblížila k hniezdu. V momente, ako sa lovec dotkol prvého mláďaťa, začalo vrieskať.

Matka sa otočila. Nestihla však zareagovať dosť včasne. O chvíľu neskôr na nej pristála sieť. Zara sa chcela tomu pokusu zasmiať. Až kým si nevšimla, že jọkwa sa spod nej nevie dostať. Bojovala naozaj zúrivo. Dokonca zúfalo. Oká siete nepovolili. Skôr sa začali zarezávať do panciera.

Neprestala bojovať ani dlho potom, ako sa nárek jej potomkov stratil v diaľke. Zare z toho pukalo srdce. To zviera sa im len chcelo pomstiť. Pretože tak veľmi vyzerali ako ľudia, ktorí jej ukradli deti. Púštni ľudia ich najskôr chovali ako domácich miláčikov. Alebo ich zabíjali a požierali. Ktovie. Ale dôvod nezmierňoval ohavnosť toho činu.

Keď teraz Zara pristúpila k jọkwe, bolo to vedomé rozhodnutie. Nikdy na nich neprestane útočiť. Nie kým nepochopí, že nie sú ako tí zlodeji. Pod sieťou sa hmýrila. Hoci Zara mala priesvitné telo, domnievala sa, že ju to stvorenie aj tak vidí. To jej neprekážalo.

Stačilo len, aby sa...

Prstami sa obtrela o jeden mohutný pazúr. Znehybnelo. Sledovalo víziu v Zarinej mysli. Ukazovala jọkwe, ako sa sami dostali do potýčky s púštnymi ľuďmi. Ako ich prenasledovali. Ako na nich útočili. Dokazovala jej, že majú spoločného nepriateľa.

Zviera však nechcelo pochopiť.

Zara ani neočakávala, že to bude jednoduché. Len sa sústreďovala na ich príbeh. Poskytovala jọkwe dosť času na premýšľanie. Na rozhodovanie. Nenútila ju prestať útočiť. Chcela len, aby pochopila, že ich zámery sú iné. Na oplátku sa aj ona dozvedela viac.

Teraz už vedela, že ľudia, ktorí ju okradli, nepatrili k tomu istému kmeňu, ktorý ich chcel predať nejakému púštnemu kráľovi. O týchto nič nevedela. Svoje obavy si však nechávala pre seba. Neprestala sa sústreďovať na Accaia a Batu. Dokonca myslela aj na svojho chlpatého prenasledovateľa. Až nakoniec jọkwino telo pod sieťou ochablo.

Ale ešte nebolo vyhrané. Len prestala zápoliť.

„Pomôž nám,“ naliehala na ňu Zara. „Pomôž nám a ja ti prisahám, že nájdeme tých, ktorí ti deti zobrali a zabijeme ich. Prisahám, že ti pomôžeme pomstiť sa.“

Potom sa natiahla a zodvihla sieť. Ak na ňu zaútočí, dovolí jej to. Ale musela jej nejako ukázať, že svoje slová myslí vážne. Jọkwa však neútočila. Len tam nehybne stála. Ak by išlo o akékoľvek iné stvorenie, prisahala by Zara, že ju pozorne sleduje. Avšak tento tvor oči nemal. Možno len vetril. Ktovie, aké silné boli jeho zmysly, keď nemalo výhodu zraku.

Keď sa pohlo, pripravila sa Zara na útok. Miesto toho sa však stalo čosi, čo ani ona nepredvídala.

Jọkwa sklonila hlavu.

Neočakávala, že jej slová tak veľmi zapôsobia. Teraz dokonca mala pocit, že to bolo až príliš jednoduché. Radovala by sa, ale radšej sa spoľahla na opatrnosť. Usmiala sa na stvorenie a dovolila mu, aby podišlo bližšie. Oňuchávalo ju. Keďže nemalo oči, pravdepodobne sa snažilo svojho spojenca spoznať iným spôsobom.

Napokon sa jej posadilo k nohám. Čo bolo nanajvýš zábavné, nakoľko také ozrutné zviera nikdy nemohla považovať za nejakého verného domáceho miláčika. Posediačky ju prevyšovalo o poriadny kus. Cítila sa pri ňom malá a dávala si pozor na každý pohyb. Strach sa v nej však neprebúdzal.

Teraz sa ešte musí dostať späť na púšť.

Sotva na to pomyslela, začala sa scenéria meniť. Piesok rozfúkaval vietor, podobne ako jọkwu. O niekoľko okamihov neskôr po nich neostali ani len zrniečka. Zara doširoka roztvárala oči. Myslela si, že ju privíta ten istý pohľad, s ktorým sa predtým lúčila. Všetci zamrznutí uprostred pohybu. Miesto toho pred ňou stála jediná ženská postava. Nemusela sa tým dlhým vlasom a neurčitej tvári ani prizerať. Okamžite ju spoznala.

Tajomná bohyňa. Nrọ.

A mračila sa na ňu.

„Konečne ti môžem poďakovať za pomoc. Zasiahla si naozaj v poslednej chvíli.“

Nevyzerala byť potešená jej slovami. „Zbytočne riskuješ. Ak si nedáš pozor, zistí, kto tie schopnosti používa. Musíš si dávať pozor. Neobetovala som všetko len kvôli tomu, aby si sa ty nechala chytiť.“

Zvraštila obočie. Začal s v nej prebúdzať hnev.

„Prečo z toho viníš mňa? Veď toto všetko bola tvoja práca!“

Na nejakej úrovni si uvedomovala, že nebolo múdre jačať na bohyňu.

Nevedela si však pomôcť.

Nrọ ešte viac z vraštila tvár. „Moja práca? Moja práca?! Ja už žiadnu silu nemám! Všetku som vyčerpala, aby som ťa dostala k Navidovi! To, že som teraz tu a môžem sa s tebou rozprávať, je len kvôli tebe! Lebo tak ľahkovážne používaš schopnosti!“

Zvláštny pohľad. Nikdy predtým by si nemyslela, že Nrọ vie byť aj nasrdená.

Jej slová sa tým však ani v najmenšom nevysvetľovali.

„Moje... schopnosti?“ pýtala sa zmätene. „Veď ja žiadne nemám.“

„Ale máš!“ obvinila ju Nrọ.

Rozhodila rukami a zaúpela. „Tak dobre, mám! Som sestra z cechu, jasné, že mám nejaké schopnosti. Ale tie skôr súvisia so stopovaním!“

Prstami si masírovala čelo.

„Tieto schopnosti si predtým nemala. Prebudili sa až tvojou smrťou,“ vysvetlila jej zmierlivo. Akoby jej bolo ľúto, že na ňu predtým kričala a teraz sa jej to snažila nejako vynahradiť.

Zare to až také milé nepripadalo.

Nerozumela tomu, čo jej hovorila.

„Chceš snáď povedať, že moje... schopnosti?“ Nrọ prikývla. „Tak... že moje schopnosti... pochádzajú z Ọchiri? A keby som nebola mŕtva... nemala by som ich?“

Bohyňa mlčala. Zaru to privádzalo do šialenstva. Ťažko sa jej verilo tomu, že by jej nejaká bohyňa pomáhala v plnení misii. Že by prepožičiavala svoje schopnosti, aby im to nejako uľahčila. Ale oveľa náročnejšie bolo predstaviť si, že tie nadania pochádzajú vlastne od nej. Že to ona uspala tých púštnych ľudí a ona znehybnila jọkwu predtým, než mohla Batu roztrhať na malé kúsky.

Ona predsa nebola ničím výnimočná.

Nrọ nakoniec pokrútila hlavou. „Nie je to celkom pravda, no ja ti nemôžem vysvetľovať, ako to všetko funguje. Dala som svoje slovo a prísaha ma zväzuje.“ Dívala sa do zeme. Akoby prejavovala ľútosť. „Vedz však, že tie schopnosti sú tvoje, aby si ich používala. Ale musíš si dávať veľký pozor. Ak ich budeš používať príliš často, strhneš na seba neželanú pozornosť.“

„Koho pozornosť?“

Odpoveď tušila, ale chcela si byť istá.

„Ty vieš koho.“

Zodvihla obočie. Volali ju síce tajomná bohyňa, ale nemusela sa svojej úlohy pridržiavať až tak svedomito. Určite by jej neublížilo, keby aspoň raz odpovedala bez zbytočných tajností.

„A aké mám schopnosti?“ skúsila ďalšiu otázku.

Neodpovedala jej. Miesto toho sa len usmiala a začala miznúť. Ako predtým jọkwa a púšť. Pomaly sa vytrácala do temnoty. Zara škrípala zubami. Najskôr jej popletie hlavu hlúposťami o schopnostiach a potom sa len ta vyparí? V jej vnútri sa prebúdzal nebezpečný hnevlivý príboj. Takto sa naposledy cítila krátko po tom, ako ju Accai priviedol späť do sveta živých. Odvtedy sa zubami-nechtami snažila ovládať. Teraz jej snaha vychádzal navnivoč.

„Tak aké mám schopnosti?!“ zrevala.

Nepomohlo jej to. Pretože vtedy sa vytratili aj posledné zrnká, ktoré predtým predstavovali Nrọ.

V skutočnosti teraz kričala do púšte zmrazenej v pohybe.

Zhlboka dýchala. Nepomáhalo jej to veľmi. Výdychy z nej vyrážali čoraz rýchlejšie. Akoby práve zabehla veľmi dlhú trasu pod nemilosrdným slnkom. Lenže ona stála na mieste. Strácala pevnú pôdu pod nohami. Každú chvíľu očakávala, že sa otvorí zem a prehltne ju. Moje schopnosti. To jej v ničom nepomáhalo. Predtým verila, že jej pomáha Nrọ. Stačilo si pomyslieť a ona jej pomohla. A v skutočnosti si pomáhala sama? Začínala sa dusiť. V duchu prosila ostatných, aby sa pohli. Aby sa nadýchli. No nepočúvli ju. Stáli tam rovnako nehybne.

Dopadla na kolená. Oprela sa o ruky.

Musí im pomôcť. Musí!

Lenže bez ohľadu na to, ako ich prosila, ako im rozkazovala a hrozila, nepohli ani len kútikom úst. Nevysmievali sa jej márnej snahe. Nenadávali jej za neschopnosť. Len tam stáli, zamrznutí a nehybní. Všetci. Accai so svojou rozvahou. Batu, vždy záhadná. Nahnevaná jọkwa. A chlpatý domáci miláčik, ktorý ju neustále prenasledoval. Chcela zaboriť tvár do jeho srsti. No nedokázala sa pohnúť. Bola paralyzovaná vlastnými obavami.

Dych sa jej krátil.

Začínala vidieť čierne fľaky.

Pritom to bola hlúposť! Ona predsa nemusela dýchať! Nepotrebovala vzduch k životu, pretože v skutočnosti nežila. Všetko to bolo v jej hlave. Stala sa otrokom vlastného strachu. Neistota hrýzla jej odhodlanie. Pohlcovala ho, akoby bolo len chutným zákuskom. Cítila, ako otvára papuľu. Chce ju pohltiť. A ona tam sedí a dovolí jej to. Nedokáže to zastaviť! Nie je nikým! Len Zarou, náhodne oživenou stále mŕtvou.

Ty to dokážeš, pošepkal zrazu hlas v jej hlave. Už si to dokázala.

Nrọ. Opäť jej našepkávala. Dávala na ňu pozor. Povzbudzovala ju. Hoci jej predtým všetko zakázala. Lenže sa mýlila! Nemohla to dokázať! Ona predsa nevedela... Zarazila sa. Prestala sa triasť. Už si to dokázala. Začula tú ozvenu. Konečne jej porozumela. Áno. Áno, mala pravdu. Veď už to dokázala! Predtým ich všetkých uspala. Netušila, že to robila, ale dokázala to. Stačilo sa len sústrediť. Ona sama to kúzlo vytvorila. Kto iný než ona by mu mal aj porozumieť?

Zadívala sa na scénu pred sebou. Videla drobné nitky, ktoré všetko zväzovali. Aj predtým si ich všimla. No považovala ich len za hru svetla. Boli čímsi viac. Predstavovali kľúč k tomu všetkému. Stačilo ich len rozpliesť. Podvedome sa natiahla. Ruka jej preletela cez tú delikátnu pavučinku. Miesto toho sa načiahla mysľou. Tu potiahnuť. Tu pretrhnúť. Pri každom správnom pohybe sa cítila lepšie. Neovládala sa úplne. Pracovala inštinktívne. Vedela, čo chce dosiahnuť. Uvedomovala si, že ak chce, tak sa aj k cieľu dostane. Na nejakej základnej úrovni ju to však desilo. Nemala by byť niečoho podobného schopná. Obrnila sa voči tomu pocitu. Tým nikomu nepomôže.

Tak veľmi sa sústredila na svoju úlohu, až si takmer nevšimla, ako sa ostatní začínajú pohybovať. Najskôr trhane a pomaly. Zrazu úplne. Stáli na mieste. Žmurkali. Obzerali sa okolo seba. Pred chvíľou spali. Teraz boli prebudení. Zara sa vzpriamila. Napäto očakávala, čo urobí jọkwa. Aj tá sa zarazila. Prestala vrčať. Miesto toho vetrila.

Otočila sa k nej.

Jej pach spoznala už predtým. Takže jej nebol neznámy. Nechcela uvažovať o tom, ako veľmi reálne vníma jọkwa jej prítomnosť. Či ju považuje za výplod fantázie, alebo za pevný bod. Nakoniec sa k nej otočila celá. Vybrala sa k nej. Našľapovala potichu. Ale nezakrádala sa.

Postavila sa až pred ňu. Prevyšovala ju o niekoľko hláv. Naozaj mohutné zviera. Stačilo, aby sa ohnalo labou, a už by ju nič iné netrápilo. Lenže ono neútočilo. Miesto toho sklonilo hlavu. Zdravilo ju? Vzápätí jej čelom drglo do hrude. Pod náporom tej sily sa zapotácala.

Zasmiala sa. Nevyzerala nebezpečne. Skôr ako roztopašný maznáčik.

Ten jej chlpatý sa vtedy začal pripomínať kňučaním.

Usmiala sa na neho na znak uistenia. Protestné zvuky pomaly tíchli.

„Ako si to dokázala? To zviera bolo pripravené pozabíjať nás,“ vyzvedala Batu.

Zara pohodila plecom. „Ukázalo sa, že máme spoločného nepriateľa.“

Poslednou ukážkou oddanosti bolo už len to, keď sa jej jọkwa zvalila k nohám. Rozmernú hlavu si položila na laby a spokojne oddychovala. Horúce slnko ju netrápilo. Zara sa tiež posadila. Aby ostatným dala najavo, že je to naozaj v poriadku. No aj tam ich trvalo ešte niekoľko okamihov, kým sa rozhýbali.

Nakoniec tú nehybnú mozaiku prelomil až Accai, keď sa vybral k Batu, aby jej mohol ošetriť nohu. Zara cítila, ako si k nej z druhej strany prisadol jej chlpatý prenasledovateľ. Pritisol sa až úplne k nej a hlavu jej položil do lona. Zaborila prsty do jeho mäkkej srsti. Opäť ju prestúpil pocit správnosti.

Sedela tam a čakala, kým sa Batu trochu pozbiera. Nepoháňala ju. Pretože na istej úrovni bola rada, že má ešte trochu času na prípravu. Hoci cítila ich spýtavé pohľady. Budú chcieť odpovede.

Ako im však vysvetlí niečo, čomu ani sama nerozumie?

Kapitola 30. ¦ Kapitola 32.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 31.: