OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 33.



Gambit bohov - Kapitola 33.Ako vytrhnuté z nočných môr

 

Kapitola 33.

Accai

Putovali už niekoľko dní. Jọkwa ich napriek prvotnému predpokladu naozaj nezabila, ale rozhodla sa im pomôcť. Uvedomoval si, že to nemalo nič spoločné so zmenou jej osobnosti alebo čímkoľvek iným. Postarala sa o to Zara. Nevedela im však vysvetliť, čo presne urobila. Domnieval sa však, že najskôr z toho upodozrievala Nrọ.

Tajomná bohyňa bola veľmi mocná napriek tomu, čo tvrdila. Jej schopnosti sa umocňovali snívaním ostatných. Aj keď je pravda, že keď ju stretol, nepripadala mu špeciálne nadaná. Keby nepoznal žiadne staré príbehy, dokonca by ju považoval za úplne obyčajnú smrteľnú ženu.

Lenže Nrọ im až tak veľmi nepomáhala. To zo seba dostala Zara ako ďalšie. A tam jej slová prestali dávať akýkoľvek zmysel. Bľabotala, rozhadzovala rukami a mračila sa. To všetko aby zakryla vlastnú neistotu a strach. Prestal sa teda pýtať, no miesto toho sa rozbehla jeho vlastná myseľ.

Počas úmornej cesty srdcom púšte mal dostatok času na premýšľanie. Možno až príliš veľa. Všade len piesok, suchý vzduch a nikde nekončiaca páľava. Čo mu síce neposkytlo veľa priestoru na vymýšľanie, ale času mal doslova na rozdávanie. Jedna teória striedala druhú a niektoré naberali presnejšie kontúry. Lenže nakoniec ostali pre sne tým – len šialenými predstavami, ktoré so skutočnosťou nemuseli mať nič spoločné.

Poobzeral sa.

Deň sa chýlil k večeru. Po odkrytom čele mu stekal pot a vsakoval do šatky chrániacej nos a ústa. Jọkwa ich s ľahkosťou prenášala ponad vysoké duny i hlboké priepasti. Dokonca to pôsobilo, že ju dotyk piesku upokojuje. Sám sedel úplne vpredu medzi jej prednými nohami, za ním Batu a Zara sa tlačila k jej chrbtu. Okolo nich poskakovalo to chlpaté stvorenie z hory.

Accai nepoznal jeho presné meno ani odkiaľ pochádzalo. V duchu počul len ozvenu akéhosi šepkaného príbehu. Možno rozprávky z detstva. Viac mu napovedala očividná oddanosť, s akou sa nakláňalo k Zare. Hoci v týchto chvíľach sa väčšinou pritískalo k jọkwe. Tá mala úžasnú schopnosť prispôsobovať svoju teplotu v závislosti od počasia. Keď púšť pražila teplom, jej kamenný pancier poskytoval chlad. Malý prenasledovateľ to veľmi rýchlo pochopil a tisol sa k nej tak často, ako len mohol.

Keď zastavili na noc, počkali, kým jọkwa vyhrabe dieru v piesku. Už počas prvej spoločnej noci pochopili, že má ambíciu postarať sa o nich bez ohľadu na to, čo si o tom oni sami myslia. Keď odmietli jej vyhrabané hniezdo, doslova ich dovnútra dostrkala. Za čo jej ráno museli poďakovať. Pod vrchnou vrstvou sa nachádzal o niečo chladnejší piesok. V noci im poskytoval úľavu. N’Efụ, hoci sa premenila na púšť, bola stále magickým záhadným miestom. V jej útrobách sa stále ukrýval život, hoci na povrchu nerástlo takmer nič.

Aj tento večer teda počkali, kým jọkwa vyhrabe dostatočne hlbokú dieru. Accai vycítil, že sa niečo deje. Z nejakého dôvodu boli jej pohyby doslova trhané a neustále otáčala hlavu do strán. Akoby z diaľky počula niečo, o čoho existencii oni ani len netušili.

„Myslíte si, že vetrí nebezpečenstvo?“ opýtala sa ich Zara.

Po dlhom tichu znel jej hlas takmer nepatrične.

„Čoskoro budeme na konci cesty. Myslím, že čokoľvek počuje, súvisí to s našim cieľom,“ ponúkla im Batu.

Accai sa na ňu zadíval. „Odkiaľ si hovorila, že vieš, kam máme ísť?“

„Nehovorila som,“ odvetila bez rozmýšľania.

Zodvihol obočie. Odmietal sa nechať odbiť.

Povzdychla si. „Pozrite sa,“ začala takmer unavene, „tam, odkiaľ pochádzam, sa rozprávajú príbehy. Vymyslené i skutočné, viažuce sa k nášmu národu i iným svetom. Moja stará mama zvykla rozprávať o tejto púšti. O tom, ako vznikla a prečo. O stvoreniach, ktoré tu prebývajú. Ktoré ti pomôžu a ktoré ťa zabijú.“ Palicou opísala oblúk. „Staré legendy, v ktorých sa ukrývajú aj kúsky pravdy.“

„Takže náš osud závisí od toho, ako veľmi pravdivé tie legendy boli?“ skonštatovala hneď Zara, hoci v jej hlase chýbala jej niekdajšia uštipačnosť.

„Boli dosť pravdivé na to, aby sme si vďaka nim chytili sprievodcu,“ odvetila s pohľadom upretým na stále hrabúcu jọkwu.

To bolo do istej miery uistenie. Teda, pre Zaru určite. Keďže on strávil veľkú časť života v knižnici, uvedomoval si hĺbku tých slov aj predtým. Iste, niektoré knihy boli plné výmyslov a lží, ďalšie boli až unavujúco pravdivé a bez fantázie. Iné boli zaujímavou kombináciou oboch. Spoliehať sa však len na ne mu pripadalo nanajvýš riskantné.

Bojový mág prebúdzajúci sa v jeho vnútri by oveľa radšej v rukách držal mapu a s jej pomocou by vymyslel obstojný plán. Poznal však sám seba natoľko dobre, aby si uvedomil, že nejde ani tak o neistotu z toho, čo na nich čaká alebo kde presne. V tejto pieskom prikrytej krajine nejestvovalo nič, čo by dokázalo zaujať jeho myseľ na dostatočne dlho. Skrátka povedané, jednoducho sa nudil. Jeho analytická myseľ, taká zvyknutá na riešenie a hľadanie, ostávala žalostne nevyužitá a ospalá. Čo mohlo byť veľmi nebezpečné.

Hoci vo vzduchu viselo veľa nezodpovedaných otázok, opäť sa ponorili do ticha. S úľavou si ľahli do svojich pripravených vyhĺbených pieskových postelí. K nohám sa im uložil chlpatý domáci miláčik. Jọkwa opäť ostala ležať na okraji jamy, akoby oni boli jej mláďatami, ktoré potrebuje ochrániť. Zara im povedala, ako ju púštni ľudia pripravili o potomstvo. Čím by sa vysvetľovala jej terajšia podozrievavosť a prehnaná opatrnosť. Po boku s veľmi účinným strážcom bolo pomerne jednoduché zaspať. Teda, aspoň dovtedy.

Zara sa z nejakého dôvodu neustále presúvala. Bola mŕtva, takže v podstate nemusela spať. Napriek tomu si vždy ľahla a dokonca to vyzeralo akoby zaspala. Čo bolo nanajvýš podivné. Veľakrát sa jej chcel spýtať, či spánok náhodou nepredstiera. No nikdy k tomu nedošlo. Nie preto, že by sa obával jej odpovede.

Tušil však, že by dostal len zhluk neurčitých myšlienok. Pretože nikto z nich skutočne nerozumel tomu, čo sa so Zarou stalo. Bola duchom a zároveň ním nebola. Menila sa, unavovala. Akoby stále bola živá. Aspoň na nejakej úrovni. Alebo to všetko patrilo ku kúzlu, ktorým ju dostal späť do sveta živých.

„Prestaň už konečne!“ skríkla napokon Zara a posadila sa.

Nasledoval to gesto. Batu takisto.

„S čím mám prestať?“ pýtala sa Batu, ktorá bola uložená najbližšie pri Zare.

Tá pokrútila hlavou. „Ale to nie ty, to ten prekliaty chlpatý... tvor,“ to slovo doslova vypľula, „čo mi stále oblizuje nohy. Akoby nemohol...“ Zarazila sa. Pretože vtedy si uvedomila to, čo si ani on sám najskôr nevšimol.

Jej chlpatý maznáčik bol uložený nad ich hlavami.

Nie pri nohách.

Na tom miesto sa síce niečo hýbalo, ukryté pod nánosmi piesku, ale ani jeden z nich netušil, čo by to mohlo byť. Vyskočili na nohy. Okamžite siahli po zbraniach. Nech už išlo o čokoľvek, nemohlo to byť priateľské. Chlpáč sa pritískal Zare k nohám. Jọkwa hlboko vrčala a kývala veľkou hlavou zo strany na stranu. Ona jediná najskôr tušila, čo príde.

Ale ani keby to vedeli, nedokázali by sa pripraviť.

Povrch sa neustále presúval a navršoval. Akoby tam žilo nejaké podzemné zviera, ktoré vyrušili zo spánku. Keď bol kopček dostatočne vysoký, zrazu akoby vybuchol. A z jeho útrob... sa vyplazili hady. Rôznofarebné od čiernych cez hnedé až po žiarivo oranžové a fialkové. Oči im svietili a jazyky nebezpečne šibali. Veľké i malé, ich počet sa každým okamihom zvyšoval.

Keď sa začali plaziť k nim, postavili sa do obrannej línie.

„Hady!“ skríkla Zara, akoby tomu nemohla uveriť.

Potom sa chvíľa premenila na chaos. Mohutné dlhé tela sa pohli ako jediný riadený tvor. Vycerili zuby a vyrazili. Akoby boli armádou pripravenou na útok. Do vzduchu sa vznieslo rozzúrené vrčanie. Zasvišťali meče. Každý z nich sa oháňal. Čepele sekali, no hady nepôsobili zranene. Žiadne telo neostalo ležať na piesku. Akoby sa ich ani nikdy nedotkli. Začínalo mu byť jasné, že túto vojnu nedokážu vyhrať. Napriek tomu neustále pokračoval v útoku. Rovnako ako Batu a Zara. Aj ten chlpáč, ktorý háďatá chytal do zubov a triasol nimi. Jọkwa štekavo vrčala. Plazivcov pribúdalo. Ich telá pokrývali každučký kúsok púštnej podlahy. Ustúpil dozadu.

„Utečme!“ navrhla zadýchane Batu.

„Prekliate hadie hniezdo!“ nadávala Zara.

Súhlasil s obomi.

Nedostali však príležitosť. V momente, keď sa chcel pohnúť, niečo mu v tom bránilo. Telíčka sa mu začali ovíjať okolo nôh. Bez ohľadu na to, ako sa snažil, nedokázal sa oslobodiť. Škrípal zubami. Meč sklonil. Aj tak mu nepomáhal. Kolená mu hlasno protestovali. Kosti nariekali. Zväzovali ho nepreseknuteľné laná.

Zodvihol ruku. Začal sekať s väčšou vervou. Nepomáhalo to. Ak niečo, len to tie stvorenia popohnalo. Do uší mu doliehali frustrované výkriky. Bolestné úpenie. Vystrašené vytie. Chcel im pomôcť. Pozdvihnúť zbraň. Lenže už nemohol. Zmocnili sa jeho ruky. Pochovávali ho. Snažil sa dýchať zhlboka. Nedarilo sa mu. Takto si svoj koniec nepredstavoval.

Nakoniec sa nad ním zatvorila hadia klenba.

Keď otvoril oči, telo ho bolelo príliš na to, aby bolo mŕtve. Vyskočil na nohy. Všetky údy protestovali. Nachádzal sa v podzemí. Kútikom oka zazrel pohyb. To akurát Zara vyskakovala zo zeme. Napriahla nohu. Kopla to piesku, na ktorom sa ešte pred niekoľkými okamihmi nachádzalo hadie telo. Hlavou do nej neustále strkalo to chlpaté čudo. Batu pôsobila najpokojnejšie, hoci aj jej sa klepali kolená. O svoju palicu sa až príliš opierala.

Prekvapilo ho však, keď kúsok od nich zazrel ich jọkwu.

Musela k nim skočiť niekedy v priebehu toho boja.

Hoci to bol skôr... únos?

„Myslíte si, že sme mŕtvi?“ opýtala sa ich Zara zadýchane.

Nemal to srdce pripomenúť jej, že ona už mŕtva bola.

„Bolia ma kolená,“ odvetila jej Batu, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.

Zara prikývla. „Hej, riadne nás zovreli.“

„Kde to sme?“ zamiešal sa do ich rozhovoru Accai.

To miesto nespoznával. Vyzeralo to ako jaskyňa, lenže jej steny boli príliš pravidelné. Hladké a krásne, pôsobili ako dielo nejakého majstra. Čo bolo viac ako len nepravdepodobné. Nikto by sa predsa nezaoberal stavaním tunelov v podzemí. No predsa v jednej takej chodbe stáli.

Zadíval sa na strop. Bol príliš vysoko. Hoci tam vládlo prítmie, nevedel, odkiaľ pochádza ten zdroj svetla. No aj to stačilo na to, aby si všimol hadov prilepených nad nimi. Akoby ich vtiahli dovnútra. To by vysvetľovalo, prečo mal pocit, že sa topí. Navyše ho bolelo celé telo, akoby sa skotúľal dobe kamenistou horou.

„Predpokladám, že v ich komore na jedlo,“ ozvala sa Zara.

Aj ona sa obzerala a skúmala to miesto.

Accai venoval ďalší pohľad telám, ktoré sa k nim nijako nepribližovali.

Skôr naopak. Plazili sa preč.

„Nemyslím si, že nás sem vtiahli, aby nás zožrali. Bolo ich dosť na to, aby nás doslova utopili. Ak by chceli, určite by sme boli mŕtvi. Okrem toho, nezdalo sa, že by na nás chceli použiť akýkoľvek jed. Zuby síce cerili, ale nehrýzli.“

„Nechceš snáď povedať, že nás...“ začala Batu neisto.

Prikývol a dokončil za ňu: „... že nás uniesli. Áno, presne to si myslím.“

Zara sa jeho predpokladu zasmiala. „Ale no tak, sú to hadi. Nie sú dosť prefíkaní na to, aby unášali ľudí. Majú príliš malé hlavy, aby sa v nich zrodili podobné plány. Stále si myslím, že si nás len odložili na neskôr.“

Jej slová v sebe mali istú mieru logiky.

Šuchot, ktorý dovtedy značil únik stoviek tiel, zrazu ustal. Poobzeral sa okolo seba. Zastali doslova uprostred pohybu. Niekoľko krokov od nich. Akoby na niečo... čakali. Alebo snáď na niekoho?

„Vyzerá to... akoby čakali,“ zamyslel sa Accai. „Možno chcú, aby sme išli za nimi?“

„To je choré!“ skríkla Zara. „Ja rozhodne nepôjdem za stovkou hadov, ktoré sa ma pred chvíľou pokúsili zabiť. Veď je to šialené!“

Lenže jej miláčik si o tom myslel svoje. Hoci vo väčšine prípadov sa od nej odmietol pohnúť, takže na ňom niekedy musela aj spať, by ho upokojila, sa od nej teraz dobrovoľne vzďaľoval. S nosom vysoko vo vzduch a nastraženými ušami vykročil tam, kam mierili hady predtým, než sa tak prudko zastavili.

„Hej, ty! K nohe! Opováž sa za nimi ísť! Počuješ ma?!“

Chlpáč sa odmietal zastaviť.

„No jasné, choď si! Nechaj za zožrať! Veď prečo by ma to malo trápiť?“

Keď nezabrala ani predstieraná ľahostajnosť, rozhodila Zara rukami. Vrhla sa k svojmu doteraz vernému spoločníkovi a váhou vlastného tela sa ho snažila zastaviť. S ním to však ani nepohlo. Miesto toho ju za sebou doslova vláčil. Tak sa ho pustila. Až vtedy to stvorenie nejako reagovalo. Zastavilo. Zara sa usmiala, ale predčasne. Pretože tak urobilo len preto, aby sa otočilo a uhryzlo ju do ruky. Jemne, ako upozornenie. Akoby to, čo robila, bolo nejakým spôsobom zlé.

Accai sa na tom musel smiať. Aj Batu mykali kútiky.

„Myslím, že tvoj prenasledovať má viac rozumu ako my,“ skonštatoval Accai.

„Chce zomrieť, tak to je. Pozri sa na tú jọkwu! Tá sa ani nepohne.“

Jọkwa sedela na jednom mieste a ani sa nepohla. Hlavu držala vysoko. Nemyslel si, že by spala alebo by bola zranená. Skrátka len čakala. Ako poslušný poskok na príkazy svojho pána.

„Myslím, že len čaká, čo urobíme.“

Zara sa mračila.

Batu k nej pristúpila. „Ani mne sa nepáči myšlienka, že budeme nasledovať hadov, ale musíš uznať, že nemáme veľmi na výber. Sme v jaskyni, o ktorej nič nevieme. Nemáme zásoby ani nič iné. Musíme sa odtiaľto nejako dostať. A keďže za nami je len tma, navrhujem, aby sme sa vybrali tam, kde je svetlo.“

„Aj keď najskôr vojdeme do hadej pasce?“

„Nemyslím si, že nás chcú zabiť,“ pripomenul jej Accai.

„Uverím ti, keď sa dostaneme von z hadieho hniezda, dobre?“

Ale keď ostatní vykročili za plazími chvostmi, pridala sa k nim. Nezdalo sa, že by mala na výber, nakoľko sa nakoniec zodvihla aj dovtedy ticho čakajúca jọkwa. Ostentatívne si povzdychla vy kročila za nimi, hoci jej kroky boli nanajvýš opatrné. Akoby sa obávala, že by mohla na niečo šliapnuť. Nútilo ho to myslieť si, že sa dokonca až bojí.

„Ty asi hadov nemáš príliš rada,“ zabŕdol opatrne.

Dlho neodpovedala. Len sa obzerala okolo seba. Keď odpovedala, nedívala sa na neho.

„Žiadna sestra z cechu, ktorá prežila vypitie Sachapovho jedu, nie je priaznivo naklonená hadom. Posledná skúška síce nie je niečo, o čom by sme spolu uhovorili, ale nie je to najpríjemnejšia skúsenosť.“ Povzdychla si. „Mne trvalo omnoho dlhšie poraziť ten jed. Povedzme, že po tomto zážitku nie som práve nadšená z toho, že by ma nejaký plaz mohol znovu uštipnúť.“

Takže mala strach. To dokázal rešpektovať.

Kráčali dlho a v tichosti. Spoločnosti im robili len hmýriace sa a šuchotajúce telá. Svetlo sa ich okolí sa nijakým spôsobom nemenilo. Netušil, odkiaľ pochádza. Nech sa obzeral akokoľvek pozorne chcel, nedokázal tú záhadu rozlúštiť. Ak niečo, videl len hady ďalších tvarov, dĺžok a farieb.

Netušil, že jestvuje toľko rozdielnych druhov.

Všetky teraz smerovali na to isté miesto. Keď tam nakoniec dorazili, privítali ich pohľad na obrovskú pravidelnú sieň. Jej strop bol taký vysoký, že ho ani nedokázal rozoznať. Podopierali ho široké stĺpy, ktoré zdobili zaujímavé vlnovkové reliéfy. Akoby sa tadiaľ plazili hady s úmyslom to miesto vyzdobiť. v strede bola jama. Hlboká, široká a zaberala takmer celý priestor. Netušil, prečo tam vlastne bola. Až kým jej útroby nezačali napĺňať nepokojné telá. Čoskoro dieru celkom vyplnili. Vznikol z nich nebezpečný kúpeľ.

„Ak očakávaš, že ich budem nasledovať až tam, si naozaj blázon,“ povedala mu s pomerne zhnuseným výrazom v tvári Zara.

Neodpovedal jej. Nakoľko tam by sa nevydal ani sám, od nej by to teda len sotva mohol žiadať. Miesto toho tam len mlčky stáli a čakali, čo príde ako ďalšie. Nemyslel si, že ich zalezenie do diery bolo pravým dôvodom, pre ktorý sem mali prísť. O niekoľko okamihov neskôr sa o tom uistil na vlastnej koži.

Začalo to nevinne. Kdesi zo stropu sa odlomil kus skaly a s pleskotom sa roztrieštil na zemi. Úľakom poskočili. Aj ďalšie kusy kamenného masívu nasledovali ten príklad. Najskôr si nevedel predstaviť, čo sa to dialo. Napadlo mu len to, že sa na nich o chvíľu ten strop zrúti, čím by sa potvrdila Zarina teória, že tie hady ich viedli na popravu. Lenže toto miesto nemalo byť ich hrobom. Aspoň zatiaľ nie. Pretože nakoniec pochopil, prečo sa všetko otriasa.

Pod ich nohami sa niečo hýbalo. Niečo ozrutné a mohutné, so silou takou veľkou, že dokázalo rozochvieť aj tú monumentálnu podzemnú miestnosť. To isté, čo práve dvíhalo hadiu hladinu vyššie a vyššie, až sa nakoniec úplne rozostúpila a odhalila ostrý výbežok. Ten pripomínal suchý konár, neskôr dokonca celý vyschnutý strom.

Ukázalo sa však, že ani jedno z toho nebolo úplne pravdivé.

Nebol to strom. Bola to mohutná ostnatá koruna na ešte mohutnejšej hlave. Na hlave, z ktorej sa na nich pozerali dve zelené oči s podlhovastými zrenicami. Hadie oči, ktoré mali byť modré. No na ich farbe nezáležalo. Aj tak pred ním pokľakli. Všetci. Pretože tak sa má vítať kráľ. Aj keby to mal byť len kráľ všetkých hadov.

Nemyslel si, že Sachap ešte žije.

On na druhej strane, vyzeral, že ho ich prítomnosť neprekvapuje.

„Bohovia, Sachap žije,“ zamumlala Zara.

Had sklonil hlavu, aby sa nim mohol lepšie prizrieť.

„Oceňujem ten kompliment,“ hovoril pomaly a syčivo had, „ale ja nie sssom Sssachap.“

„Ako to myslíš, že ním nie si? Si ten najväčší had, akého som kedy videla. Máš na hlave korunu. Teda, nie je práve zo zlata a ty nie si úplne biely, ale legendy sa predsa môžu mýliť, nie?“ bľabotala Zara.

Hlava sa kývala zo strany na stranu v znaku nesúhlasu.

„Nie sssom Sssachap,“ zopakovala ozruta, „sssom len jeho tieň. To, čo zzz neho ossstalo.“

Accai si pomyslel, že to potom musí byť ten najväčší zvyšok, aký kedy zazrel. Monštrum bolo vo svojej veľkosti podivným spôsobom elegantné. Hlavu držalo vysoko ako príslušník cisárskej rodiny. Štyri rozvetvené ostne rástli rozmiestnené v dvoch radoch a ich zapletené výbežky tvorili polkruhovitú ozdobu. Obyčajnú vzhľadom, avšak vznešenú svojou symbolikou. Koža pokrývajúca jeho telo však podivne žiarila. Ako Zara, aj on vedel, že by mala mať bielu farbu. Táto svojou podstatou zosobňovala najjasnejšiu hviezdnu noc.

„To, čo z neho ostalo? Ale veď sa nezdá, akoby ťa bolo... menej?“

Zara sa snažila prinútiť toho tvora hovoriť.

Aj ona si najskôr uvedomovala nebezpečenstvo ich situácie.

Ale ak bude hovoriť, možno zabudne, že ich môže zhltnúť ako jednohubku.

Od stien sa odrazilo nespokojné syčanie. Z mohutnej papule vyrazil ešte rozmernejších rozoklaný jazyk. Jeden jeho špic bol takmer taký dlhý, ako bol Accai vysoký. To gesto bolo zúrivé a nespokojné. Všetci pomaly o krok ustúpili. Avšak pred niekým jeho rozmerov sa nemali kam ukryť.

„To ona... prišššla a rozzzprávala. Núkala mu bohatssstvo. Odmietol. Tak ho obrala o moc násssilím. Vyrvala mu zzzuby, aby mohla possstaviť tú horu. A čo je had bezzz zzzubov?“

„Hovoríš, akoby si nebol Sachapom,“ podotkla Zara.

Had opäť zasyčal. „Pretože ním nie sssom! Sssom to, čo sa zrodilo zzz jeho hnevu, zzz jeho bolesssti.“

„Ale máš jeho spomienky,“ ozval sa Accai.

„Aby sssom mohol pomssstiť jeho zzzradu.“

Accai predpokladal, že hovoril najskôr o Ọnwụ. Veď kto iný by bol dostatočne mocný na to, aby dokázal najväčšiemu hadovi ich veku vytrhnúť zuby a ešte sa tým v plnom zdraví pýšiť. Domyslel si, že plaz hovoril o Edete. Povrávalo sa predsa, že tá hora je v skutočnosti zubom. Ale je tam len jeden, čo asi urobila s tým druhým... Rozhodne otázka, ktorú nepotrebuje zodpovedať hneď v tento moment. Vyslovil by ju jedine keby chcel naozaj zomrieť hneď v túto chvíľu.

„Prečo si nás sem teda priviedol? Ak nás chceš zabiť, urob to hneď. Ak nie, povedz nám aspoň, prečo si sa ukázal nám, hoci celé stáročia si tu ležal ukrytý. Kvôli tomu si všetci myslia, že Sachap zomrel.“

Batu nikdy nepôsobila ako niekto zvedavý.

Možno sa konečne našlo niečo, o čom ani ona sama nič nevie.

Najskôr ho to malo desiť.

„Ja nie som Sssachap!“ skríkol had a jeho hnev zatriasol stenami. „Sssom jeho myšššlienkou, zzzradou, ssspásssou i prekliatím! Sssom jeho potomok i jeho otec! Sssom Agwọ!“

Mal chuť k tomu výpočtu pridať aj šialenca, ale nakoniec si tú myšlienku nechal pre seba.

„Dobre, Agwọ,“ odvetila Batu úplne pokojne. „Prečo sme teda tu?“

Sklonil k nim obrovskú hlavu, akoby sa chcel bližšie prizrieť tým, ktorých si priviedol do brloha.

„Viem o všššetkom, čo sssa deje v mojej púšššti. Viem, prečo ssste prišššli.“

„A teraz nám v tom chceš zabrániť?“ oborila sa na neho Zara.

„Nie,“ odvetil, „chcem vám pomôcť.“

„Máš zvláštny spôsob, ako nám to ukazovať. Ak si nám chcel pomôcť, prečo si za nami posielal tie vražedné hady? Stačilo predsa požiadať a my by sme prišli aj sami.“

Accai o úplnej pravdivosti jej prehlásenia pochyboval.

Ale svoj názor si radšej nechal sám pre seba.

„Moje myšššlienky by vám neublížžžili.“

Jeho... myšlienky...

Accaiovi to tvrdenie prišlo nanajvýš čudné. Myšlienky síce mohli mať rôznu podobu, ale pochyboval, že sa mohli pohybovať mimo telo svojho tvorcu a správať sa ako samostatné bytosti. Hoci... na tom, ako ich sem tí hadi priviedli, bolo niečo podivné. To, ako sa pohybovali, ako zastali – akoby ich riadil príkaz jedinej osoby. V tomto prípade možno sila vôle ich strojcu. A keď sa pozornejšie zadíval na jamu, z ktorej Agwọ vykúkal, všimol si hmýriace sa telá. Telá, ktoré zvláštne splývali jedno do druhého.

Alebo chcel tak veľmi veriť hadím slovám, až si začal všeličo predstavovať.

„V tejto púšššti je sssila. Sssila, ktorá vám pomôžžže. Ale musssíte ju zzzíssskať. Nedá sssa nájsssť. Lenžžže aby ssste ju našššli, potrebujete ju vycítiť. A to dokážžže len had.“

Zadíval sa na Batu a Zaru.

Obe sa tvárili rovnako nechápavo ako on sám.

„Ale my nie sme hadi. A akokoľvek by sme sa snažili, nikdy sa nimi nestaneme. Aj keď nám v telách koluje Sachapov jed.“

Nevedel o tom, že by to bolo možné, ale prisahal by, že sa had na Zaru zamračil.

„Vo vašššich telách nie je ani kvapka môjho jedu.“

Najskôr na nich syčal, keď ho oslovovali Sachap. Teraz však tvrdil, že jed v ich telách nepatril jemu. Začínal mať pocit, že oproti nim stojí šialenec. Ọnwụ mu vyrvala zuby a on sa z toho pominul. Čo by vysvetľovalo mnohé. Hlavne jeho správanie. Je sám sebou a zároveň sa cíti byť niekým iným.

„Prešli sme obradom. Prežili sme stret s hadím jedom.“

Zara volila slová veľmi opatrne.

„Váššš obrad je len podvrh. Vo vašššich telách nie je jed. Je tam kúzzzlo. Nie ssste ssskutočnými sssessstrami z cechu. Nemáte v sssebe nič zzz mojej moci.“ Priblížil sa k nim ešte o niečo viac. Teraz stačilo natiahnuť ruku a dotkli by sa jeho nosa. „Prijmite môj jed a zzzmení sssa to.“

„Povedal si, že nás nechceš zabiť,“ oponovala mu Zara. „Ale napriek tomu navrhuješ, aby sme sa nechali uštipnúť. Vieš vôbec, čo ten jed robí s telami smrteľníkov? Druhýkrát by sme to neprežili.“

„A vieššš ty o tom, žžže vám klamali? Môj jed nezabíja tých, čo sssú hodní. Lenžžže váššš ceremoniál je podvrh. Nepijete môj jed. Ani jeho napodobeninu. Pijete otrávený odvar.“

Ich misia bola čoraz objavnejšia.

Každým dňom sa dozvedali ďalšie klamstvá, ktorými boli už od detstva kŕmení.

„Máme vlastne na výber?“ spýtala sa ho Zara.

„Nie,“ odpovedal bez zaváhania.

Accai netušil, čo ich čaká a čo presne to mali nájsť v tej púšti. Tento veľký had sa im rozhodol pomôcť, hoci mal podozrenie, že to urobil len preto, aby sa mohol pomstiť Ọnwụ za to, čo mu urobila. Z toho dôvodu by pre neho bolo určite vítanejšie, ak by svoju misiu dokončili. Určite by ich nechcel zabiť skôr, než bude nutné.

Tým sa upokojoval aj vo chvíli, keď sa ich smerom začalo plaziť hneď niekoľko pestrofarebných hadov. Pripomínal si to počas toho, ako cerili zuby. Hovoril si, že niečo také nádherne nápadité nemôže existovať len preto, aby ho to zabilo. Alebo kohokoľvek z nich. Pripomínal si, aby stál na mieste. Aj vtedy, keď Zarin chlpáč začal vrčať.

Keď však na nohe pocítil dotyk ostrých zubov, prestal myslieť úplne.

Kapitola 32. ¦ Kapitola 34.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 33.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!