OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 9.

10.11.2017 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1170×

Kapitola 9.

Femi

Uháňala na koni. Opäť. Tentoraz sa jej však zmocňoval až neurčitý pocit nebezpečenstva. Dokonca možno... bolesti? Posledných niekoľko dní sa jej zlievalo dokopy. Pamätala si, ako sa rozprávala s Wen a Rae. V tom hostinci. Potom tam strávili ešte niekoľko dní. Vedela len, že sa chystala na nejakú cestu. Cisárovná a ȧudobská vyslankyňa sa navzájom nepozabíjali.

To bolo znamenie toho, že politické debaty boli ukončené. Či úspešne, na to nemal právo nikto z nich sa pýtať. Takže sa mohli vrátiť domov. Femi sa, takpovediac, vytratila. Mala sa vydať na misiu. Mala sa stať súčasťou konvoja sprevádzajúceho posla späť do Ȧudobského kráľovstva. Sestry z cechu ju mali sprevádzať a zistiť, čo má kráľ za lubom. Svojim mierovým návrhom čosi zamýšľal. No Femi sa svojej úlohy vzdala.

Potrebovala niečo zariadiť.

Súviselo to so Zarou a jej smrťou. A s tým, čo sa stalo Wen a Rae. Tie dve dokonca súhlasili, že Femi nahradia v jej misii. Avšak tam jej spomienky končili. Vedela, že si sadla na koňa a odcválala smerom k Mŕtvemu lesu. Či tam však dorazila, o tom nič nevedela. Stratila niekoľko hodín svojho života a netušila, čo bolo príčinou.

Trápilo ju to. Nie, rozčuľovalo. A potom ju zavolal Accai. Prijala jeho naliehavé pozvanie. S radosťou. Pretože ak bol niekto, kto jej mohol pomôcť získať odpovede, bol to práve on. Aj keď netušila, či k jeho schopnostiam patrilo aj navrátenie spomienok. Podobné úvahy jej zabrali celú cestu.

Nevnímala vietor, ktorý jej do napoly zahalenej tváre šľahal ostrý piesok. Nevšímala si tiene, ktoré tancovali po zemi. Raz pripomínali hada, inokedy národ ľudí. Femi bola ako v tranze. Keď v diaľke, ukryté v jednej dune, zbadala dve svetielka, len sa odvrátila. Ak to boli oči, nemohla im zabrániť, aby ju videli. Pravdepodobne to aj tak bola len predstava horúčkovitej mysle.

Do knižnice dorazila skôr, ako vôbec očakávala. Alebo možno ani je. Aj keby sa vliekla ako napol uschnutá umierajúca, nevšimla by si rozdiel. Našťastie, Accai už na ňu čakal. Zatvorený vo svojej pracovni, ani len nezodvihol hlavu, keď ju začul prichádzať. Femi sa zastavila až keď stála vedľa neho.

Na stole pred ním bola rozložená podivná mapa. Ambarské cisárstvo ale takto nevyzeralo. Aspoň nie niekoľko posledných storočí. História bola súčasťou výučby každého mladého adepta, nech už sa mal stať súčasťou ktoréhokoľvek spoločenstva. Obyvatelia cisárstva si nesmierne vážili svoju vlastnú minulosť. Postarali sa o to, že každý o nej bude vedieť prvé, aj posledné.

Preto Femi okamžite spoznala rozloženie krajiny, ako vyzerala predtým – ochudobnená o niekoľko malých provincií na východe. Púšť tam nejestvovala. A za ňou ležalo malé kráľovstvo, ktoré vtedy bolo súčasťou cisárstva. Teraz bolo samostatné. Izolované od svojich susedov a uzatvorené pred všetkými vonkajšími vplyvmi. Nikto o ľuďoch odtiaľ veľa nevedel. Len toľko, že vzývali rovnakých bohov ako Ambarčania a svoje životy zväzovali s nkitami.

Femi vedela len toľko, že to bol druh nejakého veľkého zvieraťa.

Listiny, ktoré si Accai prezeral, boli nesmierne staré a vzácne. Rovnako pôsobili aj knihy uložené v úhľadnej kôpke na opačnej strane stolu. Pôsobili tak nepatrične, preto si Femi bola istá tým, že sú nové. Teda, že ich nikdy predtým nevidela. Accai musel niečo objaviť. Avšak už tradičné vzrušenie sa nedostavilo. Teraz mala vlastné trápenia, ktoré zatienili jej radosť.

„Čo to máš za mapu?“ spýtala sa ho potichu, pretože to od nej najskôr očakával.

Alebo aj nie. Pri zvuku je hlasu sa mierne strhol. Žeby konečne dokázala prekvapiť Accaia? Netešilo ju tak veľmi, akoby malo. To, že bol roztržitý, neveštilo nič dobré.

Neotočil sa k nej. Len prstami pohládzal jednotlivé línie starých kráľovstiev.

„Túto mapu som našiel vďaka knihovníkovi. Ọbaak konečne vyslyšal moje volanie. Toto všetko u neho kedysi uložil pisár Navid. Ten, ktorého prácu som ti ukazoval. On naznačoval, že na trón kedysi zasadla podvodníčka. Zdá sa, že tam jeho... šialenstvo nekončilo.“ Rukou pokynul k mape a ku knihám. „Nakreslil mapu, kde vidíš trasu vedúcu na štyri rôzne miesta nielen v cisárstve, ale aj do kráľovstva, ktorého meno nikto poriadne nepozná. Dokonca ukazuje cestu na Okwụlské ostrovy. Neviem, či sú to tajné chodníčky. Avšak je zjavné, že toto nie je len tak nejaká mapa. Je to... denník pustovníka. Dostal sa do všetkých tých miest a potom sa vrátil späť do srdca Mŕtveho lesa.“

Femi ho pozorne počúvala a sledovala všetko, čo jej ukazoval.

Až teraz si všimla prerušované čiarky, ktoré spájali všetky tie miesta.

„Možno to znamená, že sa na tie miesta máme vybrať,“ navrhla opatrne.

Accai však odmietavo pokrútil hlavou. „Také jednoduché to nebude. Mapa nás totiž posiela aj do púšte a ja netuším, prečo by to niekto robil. Okrem piesku a mŕtvych prízrakov tam toho veľa nie je.“

„Navyše je tu ešte táto nedokončená trasa vedúca do Ȧudobského kráľovstva.“

Na to Accai reagoval len strohým kývnutím.

Femi sa okolo seba začala obzerať. Na stole bol len štós kníh, ktoré mu venoval knihovník. A tá mapa. Zvyšok toho, čím predtým Accai pozakrýval dosku stola, sa váľalo po zemi. Nikdy predtým nevidela taký veľký neporiadok. Nie v blízkosti tohto konkrétneho mnícha. Vždy tvrdil, že systematické ukladanie kníh mu pomáha orientovať sa v tom, čo všetko zistil. Lenže teraz akoby to neplatilo. Zvyšok miestnosti bol síce taký, ako vždy, ale...

„Kde je Mọ?“ spýtala sa náhle, keď si uvedomila, že tam sú sami.

Odkedy jej Accai ukázal svoj prízrak na povel, nikdy ho pred ňou už nezatajoval.

Až dodnes.

Accai mávol rukou. „Je s knihovníkom. Pomáha mu nájsť poslednú knihu. Akoby nestačili tie, ktoré mi už dal.“

„Takže si ich ešte nestihol prečítať?“ vyzvedala opatrne.

„Prelistoval som ich,“ opravil ju pochmúrne, „a pochybujem, že ich napísal Navid alebo akýkoľvek staroveký pisár. Táto mapa je prastará. Rozpadnutá, zašlá, ale tieto knihy?“ Jednu z nich jej podal, aby sa mohla presvedčiť na vlastné oči. „Vyzerajú akoby ich niekto napísal len nedávno. Žiadny vyblednutý atrament. Žiadne poškodenie. Nejestvuje mágia, ktorá by takto ochránila knihu.“

Femi v nej listovala, no nič nevidela. Accaiovmu úsudku verila.

„Ale mal ich v úschove knihovník. Sám si mi často hovoril, že o jeho schopnostiach nikto nič nevie.“

Accai vyzeral, ,že jej slová zvažuje. Potom pomaly prikývol.

„Asi máš pravdu. Nemal by som pochybovať skôr, ako sa nepresvedčím, či je to všetko pravda. Ale kvôli tomu som ťa sem vlastne nevolal.“ Až teraz sa k nej naplno otočil. Vyzeral tak, ako vždy. Mníšska uniforma, krátke vlasy a planúce oči. No jeho tvár bola strhaná. Akoby sa poriadne nevyspal. „Možno som našiel spôsob, ako dostať Zarinu podstatu späť do sveta živých.“

Skôr, ako ho stihla Femi zahrnúť otázkami, sám sa pustil do rozprávania. O tom, ako spoločne zdieľali sen. Ako ho z nejakého dôvodu považovala za mága veliteľa. Opísal jej, ako prehľadávali prázdnu knižnicu v Aghanskej pevnosti. A potom prišla na scénu tá žena... ešte stále nepoznal jej pravé meno, hoci bolo jasné, že ju hľadal.

Zoslala Zare ešte iný sen. Rozprávala s ňou. Poverila ju úlohou. Chcela, aby sa dostala z Ọchiri. Tak Accai hľadal. Až kým nenašiel tú starú rozprávku. V slovách toho príbehu sa ukrývalo kúzlo, ktoré by mu mohlo pomôcť. Len jedno mu chýbalo. Niekto, kto má v danej osobe silný citový vzťah. A on to určite nebol.

Sotva Zaru poznal.

Preto chcel, aby Femi prišla.

„Vidím, že si nezaháľal,“ skonštatovala Femi, sotva ovládajúc rozochvené nadšenie.

To ju však opustilo, keď si spomenula, prečo sem prišla ona sama.

„Ale to ani ja.“ Tými slovami zastavila čokoľvek, čo jej chcel povedať on.

Teraz bola na rade ona, aby mu porozprávala, čo sa stalo. Hoci toho veľa nebolo. Pamätala si len, ako sa rozprávala s Wen a Rae. Ani oni si na nič nespomínali. Tvrdili, že Zara nebola v Mŕtvom lese, pretože by tam určite išli s ňou. No ony mali inú úlohu, hoci ju pred nimi niekto splnil. Takže cestovali zbytočne. Femi sa prekvapivo vybavila aj jej zblúdilá úvaha o Pánovi lesa. Bohovia, mohol jej zahmlenú myseľ spôsobiť on?

Accai trpezlivo počúval. Mlčal aj niekoľko okamihov po tom, ako Femi zmĺkla.

„Takže ak tomu rozumiem správne, ty vieš, že si niekam išla, no na nič z toho si nespomínaš. No vieš, že to súvisí so Zarou.“

Femi prikývla. Takto to síce nepovedala, ale mal pravdu.

„Myslíš, že sa ti stalo to isté ako Wen a Rae. Niekto ti náročky pozmenil spomienky.“

„Žiadne iné vysvetlenie nejestvuje,“ trvala rázne na svojom.

Prikývol. „Najskôr máš pravdu. V cisárstve je len málo bytostí, ktoré dokážu niekoho prinútiť zabudnúť. Dokonca ani najsilnejší mágovia nedokážu úplne vymazať nejakú spomienku. Pozmeniť ju? To áno, ale nevymažú ju. Takže si sa stretla s niekým, kto je ešte niekoľkonásobne silnejší ako najnadanejší velitelia...“ Zadumane si šúchal bradu. „Spomínala si Pána lesa. Vybrala si sa do Mŕtveho lesa?“

Otvorila ústa, aby odpovedala. Vzápätí ich zatvorila.

Nakoniec pohodila plecami. „Neviem ale, či som tam dorazila!“ zrúkla frustrovane.

Slúžilo mu k cti, že najskôr nijako nereagoval a doprial jej niekoľko drahocenných sekúnd na to, aby sa upokojila. Výbuchy hnevu jej neboli vlastné. To jasne vypovedalo o jej vnútornom rozpoložení. O tom, ako veľmi ju zasiahlo to, čo prežila. Hoci si na to nespomínala.

„Najskôr očakávaš, že ti pomôžem spomenú ť si,“ skonštatoval Accai.

Femi prikývla. V jeho hlase rozoznala zaváhanie.

„Veľmi dobre však vieš, že ten, čo ťa o spomienky pripravil, musel byť mocný. Iste, naučil som sa ovládať myseľ. Viem v nej nájsť to, čo potrebujem. Prešiel som výcvikom bojových mágov. Mučenie nahradili prehrabávaním nepriateľských myslí. Je to oveľa účinnejšie a oveľa menej... krvavé.“

„Takže by si mal vedieť, čo robíš.“

Pokrútil hlavou. „Možno to viem, ale ty na niečo zabúdaš. Spomienky nie je možné vymazať. Nie úplne. Vždy po nich ostane nejaká stopa. Ten, ktorý ťa zbavil spomienok, bol veľmi dômyselný a ty si na nič nespomínaš. Tým pádom bude veľmi ťažké prehľadať ti myseľ a nájsť tam to, čo hľadáš.“

Femi sa na neho zamračila. Nepáčilo sa jej, kam jeho slová smerovali.

„Takže chceš povedať, že na to nie si dosť silný?“ podpichla ho s úškrnom.

V skutočnosti premáhala strach. Netušila, prečo ju tak veľmi desilo, že by prišla o spomienku, o ktorej aj tak nič nevedela. Akoby stála nahá a všetci sa na ňu pozerali. Nie, dokonca ani to nie. Nebola odhalená. Bola... zneužitá. Ako obeť krutosti chlipných vojakov, ktorí príliš dlho nepocítili hrejivosť ženského náručia. Niekto jej prenikol do mysle. A čosi jej zobral. Okradnutá, a potom odhodená. Zneuctená...

Potriasla hlavou. Teraz nebol čas na sebaľútosť.

„Nie,“ odvetil takmer blahosklonne. „Chcem tým povedať, že to nebude príjemné.“

„Prípadný neúspech si teda nepripúšťaš?“ Dúfala, že jeho sebaistota jej dodá silu.

Mýlila sa.

„S prípadným neúspechom sa vyrovnáme neskôr.“

Prikývla. Jeho praktickosť bola nakoniec tým kľúčom, ktorý potrebovala na odomknutie vlastného odhodlania. Postavila sa tesne pred Accaia. Hlavu hrdo zodvihla, bradu vystrčila. Akoby stála v pozore na prehliadke. Lenže teraz išlo o viac ako len o to, či bola reprezentatívnou sestrou a právoplatnou členkou Sachapovho cechu.

Teraz išlo o niečo, čo patrilo jej a nikto nemal právo ju o to obrať.

Očakávala, že Accai sa ihneď pustí do práce. Miesto toho sa zadíval kamsi do prázdna. O chvíľu neskôr pochopila. Privolal Mọa. Prízrak na ňu upieral svoje plamenné oči. Femi ešte stále znepokojovali, ale aspoň sa pri pohľade do nich nemala chuť krčiť. Už nie. Trvalo jej dlho, kým ten podvedomý inštinkt potlačila.

Mọ k nej pristúpil.

Nasledoval príkazy svojho pána.

Femi začínala tušiť, čo bude nasledovať. Obrnila sa voči tomu. Aj keď nie dostatočne. V momente, keď ju Mọ objal mocnými rukami, jej následkom náporu zimy scvakli zuby. Cítila, ako jej krv mrzne v žilách, ako jej spomaľuje srdce. Jej telo naplňovala únava. Chcela sa vzoprieť. Zvyšky sily však využila na to, aby ostávala nehybná. Hoci to bolo omnoho náročnejšie, ako keby s ním chcela bojovať.

Nakoniec k nej pristúpil aj Accai. Nepoložil na ňu ruky. Iba prikázal Mọovi, aby jej zodvihol hlavu, ktorú doteraz námahou skláňala. Keď Accai našiel jej oči, doslova sa do nich ponoril. Hľadel jej do nich, no niečo jej nahováralo, že vidí viac ako len príliš bledé dúhovky jednej cechovníčky.

Niekedy v tom istom čase sa k jej mrazivému nepohodliu pridalo čosi ďalšie.

Najskôr to bolo neurčité. Ako keď vám po ruke chodí maličký hmyz. Cítite šteklenie tých takmer neviditeľných nožičiek. Oháňate sa rukami, dokonca sa ten pocit snažíte zaplatiť chytením toho opovážlivého hmyzieho bezočivca. No bez úspechu. Niečo podobné pocítila vo svojej mysli. Prítomnosť akéhosi chrobáka, ktorý capkal po vnútornej strane jej hlavy.

No ten malý tvor stále rástol. Najskôr na obrovského pavúka, neskôr dokonca na potkana. Keď sa zmenil na podkutého koňa, začala sa otvorene vykrúcať z objatia prízraku. Nebyť tej zimy, kričala by. Napriek jej výcviku, boli muky, ktoré ani ona nedokázala zniesť. Strácala vedomosť o vlastnom tele. Jej končatiny sa premenili na planúce fakle. Krv však mala zamrznutú. Akoby sa snažila zahriať premrznuté údy.

To pichanie, tá ostrá bolesť... bolo to také podobné.

Len niekoľkonásobne horšie.

Už nedokázala ani vidieť. Triasla sa. Chvela. Prestupoval ju chlad. Trýzeň je krivila tvár. Po lícach jej stekali slzy. Nech to prestane! Nech to už skončí... Všetko mu povie. Aj to, čo nevie. A potom, keď už všetko začalo byť neznesiteľné, keď sa nazdávala, že viac nevydrží a hlava jej určite čoskoro vzbĺkne, až vtedy všetko prestalo. Rovnako náhle, ako to začalo.

Keď však otvorila oči, už viac nevidela len Accaia. Spoločnosť im robil aj ktosi iný.

Alebo skôr čosi iné?

Ak sa nemýlila, to ohyzdné čudo muselo byť Pánom lesa.

Ọsis.

Hoci bolo ťažké rozoznať, či má vôbec nejakú tvár, Femi by mohla odprisahať, že sa na nich usmieval. Čo bolo viac ako len nepravdepodobné. Neboli v Mŕtvom lese. Pretože okolo nich nebol ani jediný mŕtvy strom. Všetky prekvitali životom. Cez konáre prenikalo opatrné svetlo nesmelého slnka. Vzduch presycovalo akési šušťanie. Keď Femi otočila hlavu, zistila, že sa pozerá na prazvláštne vodopády. Pozerala sa na ne a predsa ich nevedela opísať. Keď od nich odvrátila zrak, zabudla na ne.

Dívala sa na Pána lesa. No jeho forma sa rozmazávala.

Skôr, ako stihla zaostriť na jeho tvár, zmenil sa. Črty sa zjemneli. Postava zpôvabnela.

Stála pred ňou nádherná žena. Vyzerala byť Feminou súčasníčkou, no rovnako mohla byť vo veku jej starej mamy. Dlhé vlasy jej padali takmer až k zemi. Pri nohách jej sedelo zvláštne stvorenie. Ani šelma, ani operenec. Biela prenádhernosť, dokonale vyvážená srsťou a perím.

Rovnako ako predtým Ọsis, ani ona nebola úplne jasná.

„Kto si...?“ vyhŕkla očarene Femi. To ticho už nedokázala viac zniesť.

Mala pocit, akoby sa žena usmiala. Pritom však tvárou nepohla.

„Moje meno si počula, no nie je ti známe. Ale to nie je dôležité,“ zavrhla jej zvedavosť záhadná. To malé stvorenie sa jej začalo obtierať o nohy. „Prišla si do Mŕtveho lesa, aby si našla odpovede. Avšak na tie ešte nie si pripravená. Nikto nie je. Preto som sa rozhodla dať ti niečo iné. Viem, aká je tvoja úloha. Rozhodla som sa ti pomôcť. Aby ste priviedli Zaru späť, nebude vám stačiť šťastie.“

„Ty si... vedela? Predpovedáš snáď budúcnosť?“

Femi netušila, prečo ju zaujala práve tá časť jej výpovede.

Skôr sa mala domáhať odhalenia tajomnej identity dotyčnej.

Žena sa zasmiala. „Budúcnosť mi nie je skrytá, rovnako ako minulosť. Len jedno sa však dá zmeniť. Vedela som, prečo prídeš do Mŕtveho lesa. Preto som ti zahmlila myseľ a vložila do teba naliehavosť. Tá ťa sem veľmi rýchlo doviedla.“

Už viac necítila bolesť. Teraz bola predovšetkým zmätená.

Prečo by im niekto chcel pomáhať?

„Kto si a prečo nám chceš pomôcť?“ Tentoraz bol jej hlas rezolútnejší.

„Možno nechcem pomôcť len vám,“ odvetila záhadne. Jej tvár Femi mizla zo zorného uhla. Hlas jej kolísal. Raz bol ako výkrik v temnote, inokedy ako pošepnutie vánku. „Vydali ste sa na nebezpečnú cestu. Na jej konci na vás možno čaká smrť. No dlžíme vám aspoň toľko – akúkoľvek pomoc, ktorá sa dostane až k vám. Naša moc slabne. Len ja jediná sa vám môžem ukázať. Ale nie všetci ma vidia.“

Femi ju teraz nevidela už vôbec. „Čo sa to... deje? Kde... si?“

Vlastný hlas sotva rozoznávala.

„Nie si dostatočne mocná, aby si ma videla. Nepatríš mi. Nie si z môjho rodu. Ale kúzlo, ktorým som ťa zviazala, požehnala Egbọ. Preto sa so mnou môžeš rozprávať. Len tento jediný raz. Potom ma uvidí už len Zara a pre teba nebudem viac ako napol zabudnutý sen.“

Uvedomovala si, že tie slová majú akýsi ukrytý význam. Ale otázky jej zamierali na perách. Nakoniec svoju snahu vzdala. Pripravila sa na bolesť, ktorá by mohla prísť. No nič také sa nestalo. Keď otvorila oči, aby sa na ženu pozrela, prekvapilo ju, že sa stretla s Accaiovým pohľadom. Žiadne muky ju netrápili. Len telo jej naďalej mrzlo. Zuby jej nepríjemne cvakali. Keď ju Mọ pustil, nespadla na zem len preto, lebo mala príliš stuhnuté telo.

Accai si ju skúmavo prezeral.

Čokoľvek sa stalo, on to videl.

„Kto je tá žena?“ Hlas mala priškrtený, no na tom nezáležalo.

Accai sa začal prechádzať. „Jej meno je Nrọ. No ostaní ju poznajú ako Tajomnú bohyňu. Ja som ju nikdy nevidel. Viem len, že Zare pomohla a varovala ju pred Ọnwụ. Neviem, prečo chce bohyňa pomáhať smrteľníkom. Má svoje vlastné úmysly. Tie isté ju prinútili poslať ťa za mnou. Zahmlila ti spomienky a vložila do teba naliehavosť. Teraz v tebe už to kúzlo cítim. Tiež cítim jej prítomnosť.“

Femi sa otriasla. Nie zimou. Tá pomaly opúšťala jej telo.

Predstavovala si, ako sa kdesi v zákutiach jej mysle ukrýva neznáma entita.

„Prečo je tu?“

Accai prešiel k stolu a zadíval sa do jednej z otvorených kníh.

„Predtým som ti povedal, že na to, aby som pritiahol Zarinu podstatu späť do sveta živých, budem potrebovať niekoho, kto k nej má nejaký vzťah. Predpokladal som, že ide o citovú väzbu. Ty si jej bola asi zo všetkých najbližšia. Ale možno som sa... mýlil,“ priznal potichu a prstom poklepkával po napísaných slovách.

Femi k nemu podvedome podišla.

„V čom si sa mýlil?“ pobádala ho k dopovedaniu.

Nepozrel sa na ňu. Dokonca ani vtedy, keď stála tesne za ním.

„Nrọ jej pomáha. Neviem prečo. Neviem ako veľmi. Niečo tým všetkým sleduje. Má na Zaru istú... väzbu. Len ona jediná ju vidí. Jej jedinej sa o nej sníva. A tak mi napadlo...“ Zhlboka sa nadýchol. „Povedala ti, že vidí budúcnosť. Ak videla, že sa tu stretneme, vie tiež, o čo sa tu pokúsime. A mne čosi našepkáva, že to ona na spojnicou k Zare.“

Ruku mu položila na rameno. „Zrel si?“

Obaja vedeli, na čo presne sa pýta. Hoci o tom predtým hovorili len niekoľkokrát.

„Vízie neprichádzajú vtedy, keď si želám. No niektoré veci skrátka viem,“ poopravil ju. Čiastočne ju však aj varoval, aby sa k tomu už nevracala. O svojich nadaniach hovoril naozaj nerád. „Bohyňa chce, aby sme uspeli. Tvoje telo naplnila svojou esenciou, aby sa o tom uistila.“

Vypleštila oči.

Accai sa jej výrazu zasmial. „Necítiš jej prítomnosť? To ona ťa naplnila odhodlaním. Ona ti dala silu. Tvoje telo je vyčerpané, no zároveň ešte nikdy neprekypovalo takým zdravím. Víri v tvojom vnútri. Cítim ju.“

S tým, čo sa skrývalo v jej vnútri, sa bude musieť vyrovnať neskôr.

Teraz prišiel čas na činy.

Femi s okrajovo pomyslela, či to rozhodnutie patrilo len jej.

„Nemali by sme teda otáľať.“ Ani jej hlas už nebol tak celkom jej vlastný.

Accai si vybral diplomaciu. Nič jej nepovedal. Miesto toho jej naznačil, aby prišla bližšie. Ukázal jej to, na čo sa dovtedy len pozeral. Bola to ručne napísaná báseň, hoci slová nerozoznávala. Starý jazyk, ktorým hovorili len bojoví mágovia. Bežní ľudia ním nevládnu. Preto si ho vybral. Aby tajomstvo toho kúzla nemohli odhaliť všetci.

Nemusela sa ani pýtať, aby vedela, že jej podozrenie je správne. Miesto toho načúvala jeho vysvetleniu. Tichým hlasom jej objasňoval, ako ho knihovník viedol jednotlivými časťami príbehu. Ako spoločne, slovo po slovo, stvorili až dávno zabudnuté čary. Femi to zaujalo, no len povrchne. Ako každému obyvateľovi cisárstva, aj v jej krvi kolovala mágia. Avšak ona bola oveľa viac nadaná v oháňaní sa plamenným mečom. Formulky a zaklínadlá rada prenechala iným. Keď však do vzduchu zodvihol talizmany, vypleštila oči.

Boli to predmety s ukrytou mágiou. Nikto presne nevedel, ako kedysi vznikali. V súčasnosti žilo len málo jedincov, ktorí to tajomstvo poznali. Aj to sa v ich rodine odovzdávalo z generácie na generáciu. Ten, kto talizmany vlastnil, dokázal zväčšiť dosah svojej moci. Vďaka tomu Accai nebude musieť priniesť obeť. Pretože ak by mu knihovník talizmany nedal, on alebo Femi by museli zomrieť, aby sa mohla Zarina podstata vrátiť späť do sveta živých. Táto mágia bola ako výmenný obchod. Nič v nej nebolo zadarmo.

Potom prišla na rad zábavnejšie časť.

Femi bola rozptýlená hojdajúcimi sa vyleštenými kameňmi. Až tak veľmi, že si nevšimla Accaiovu dýku. Nevenovala mu pozornosť, keď ju uchopil za ruku. Keď jej však ostrým prešiel po dlani a zanechal za sebou krvavý šrám, prekvapene sa mykla. Hnevlivo sa na neho mračila. Jej protesty chvíľkovo rozptýlilo prekvapenie. Porezal aj sám seba. Otvorené rany pritisol k sebe. Ich krv sa tak spojila.

Vďaka tomu sa ich podstaty chvíľkovo prepoja. K tomu im pomôže jednoduché kúzlo.

Keby bola Femi zranená, dokázalo by ju to vyliečiť.

Ale keďže nebola, len ju to spojilo s Accaiom.

Nečakal na jej otázky. Nedal jej príležitosť. Len sa nadýchol a sklonil sa nad text. Slová, ktoré z neho vyrážali v podivných záchvevoch, nerozoznávala. Pôsobili spevne. Ako tajná melódia samotnej duše. Pristihla sa pri tom, že sa kolíše. Tóny klesali a stúpali. Rozprávali príbeh. O lúčení. O bolesti. Ale aj o nachádzaní.

Usadila sa v nej nádej.

Okolo nich víril vzduch. Blikotalo svetlo. Rachotil hrom. Dívala sa okolo seba. Stále boli v pracovni. Kúzlo pokračovalo. Bez známky, že by chcelo skončiť. Dvihla pohľad až k mágovi Accaiovi po tvári stekala krv. Triaslo sa mu telo. No neprestával. V mysli ho povzbudzovala. Tíšila. No on odmietal.

Zara, Zara... znelo v jej hlave.

Spomínala na ňu. Na spoločný výcvik. Na všetko, čo zažili. Pamätal si, ako jej Zara zachránila život. Tie obrazy nestačili. Boli prislabé. Čoskoro boli zadupané do prachu zabudnutia čímsi mocnejším. Vo farbách dúhy hlas v jej vnútri maľoval inú mozaiku. Plnú mágie a divov. Divotvorných podôb najobyčajnejších ľudí. Nádhery zo snov. Príšernosti nočných môr. A tam, na konci kľukatej cesty, stála kolíska. Spevavý vietor ju kolísal. Cinkot čiehosi hlasu ju nadnášal.

Sklonila sa dnu. Krásna tvárička. Mierumilovný úsmev. A pri hlave dievčatka čudesné stvorenie. Toto bola Zara. Nevinná, ako mohla byť len v deň narodenia. Nad ňou s skláňali dve tváre ovenčené svetlom. Rodičia? Keď ju matka zobrala do náručia, Zarina krása odumrela. Stala sa obyčajnou. Tam bol počiatok ženy, ktorú sa naučila volať sestra.

Tá spomienka nebola jej.

No v tej chvíli ju vlastnila.

Priestor okolo zachvátilo svetlo. Premenlivé a búrlivé. Ako plameň samotný. Nepálilo však. Ihralo v priestranstve. Kreslilo obrazy nádherné i desivé. Tu kvet, inde dávno mŕtve monštrá. Femi nakoniec rozoznala obrysy. Oblúk. Snáď brána? A cez jej mohutnú nádhernosť niečo prešlo.

Zalapala po dychu. Niečo ju udrelo do žalúdka. Cítila sa... prázdna. Keď sa ovládla, stála pred ňou Zara, ako si ju pamätala. Vlasy jej viali v neciteľnom vánku. Oči jej svietili ľadovosťou snehu. Vyzerala ako prízrak. A zároveň bola tou kráskou zo sna. O úder srdca neskôr zovšednela. O jej inakosti vypovedala len absencia tieňa. Inak pôsobila ako skutočná osoba. Svetlo za jej chrbtom pohasínalo. Dvere sa zatvárali. S poslednou iskričkou začuli ozvenu nasrdeného revu.

Femi vykročila k Zare, aby ju objala.

No ona sa na ňu nepozerala. Dívala sa na Accaia, ktorý si utieral krv z tváre. Pôsobil vyčerpane. Talizmany, ktoré sa predtým pred ním vznášali, sa kamsi vyparili. Pohltilo ich to kúzlo. Skôr ako mních vyzeral ako niekto, kto celý deň obrábal pole. Vtedy si Femi spomenula na to, čo jej povedal Accai. O tom sne.

V Zarinej zachmúrenej tvári sa pohol jediný sval. Ten pod ľavým okom.

Femi vedela, čo to takmer nepatrné gesto v jej tvári znamenalo.

Jedným slovom – problémy.

O tom, že sa nemýlila, jasne vypovedali Zarine nasledujúce slová:

„Ty si mních?!“

Kapitola 8. ¦ Kapitola 10.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 9.: