OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 25. kapitola

26.07.2016 (15:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1050×

25. kapitola - Koniec

Prvé, čo som pocítila, bola tupá bolesť hlavy, ktorá sa šírila krkom do celého tela. Končatiny som mala stuhnuté. Nemala som v pláne sa ani pohnúť. To by znamenalo rozkývať sa napriek bolesti.

Cítila som sa ako po riadnej párty, kde som to prehnala s alkoholom, tancovaním a hlasnou hudbou.

Bola som mŕtva? Pamätala som si, že som nemohla dýchať a strácala som veľa krvi. Prečo by som potom všetko vnímala tak intenzívne? Ak by som nebola medzi živými, zrejme by ma nezužovali žiadne bôle celej mojej bytosti.

Prinútila som sa otvoriť oči a pokývať prstami na rukách. Pripravovala som sa na oslepujúcu bielu a svetlo, ktoré by ma zbavilo môjho zraku. Namiesto toho bolo v miestnosti, kde som ležala v mäkkých perinách, prítmie. Jediný zdroj svetla predstavovala rohová lampa.

Zistila som, že mám v predlaktí niečo zabodnuté do ruky a keď som sa popozerala vedľa seba, zbadala som infúziu, ktorá sa ťahala od môjho predlaktia až nado mňa. na druhej ruke som cítila rany, ktoré tam nemali čo robiť. Nepamätala som si, že by som sa porezala, alebo si nejakým nedopatrením ublížila.

Krk bol, samozrejme, niečo iné. Pri každom čo i len drobnom pohybe, kedy sa mi napla koža, som cítila miesto, kde sa Grayson zo mňa napil. Nebol opatrný a jemný, takže mi spôsobil rany, ktoré sa zrejme budú hojiť dlho.

Bola som hladná, smädná a v ústach som mala divnú kovovú chuť.

Zatvorila som oči a zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Bol príjemný pocit môcť opäť dýchať.

Z ľavej strany sa ozval šuchot a ja som sa okamžite otočila. Nevšimla som si, že by tu niekto bol. Nepočula som nič, no možno som bola taká mimo zo všetkého, čo sa stalo... čo sa vlastne udialo? Kde to som?

„Nina?“ ozval sa prekvapený a rozospatý Oliverov hlas. „Si v poriadku?“

Vlasy mal rozlietané na všetky strany, tričko pokrkvané a so zúženými očami s radosťou v nich vyzeral proste rozkošne.

„Myslím, že som v nebi. Zomrela som, však?“

Odpoveďou mi bol úprimný smiech. Oliver podišiel ku mne a posadil sa na kraj postele. chcela som sa mu posunúť, nech má miesto, no telo ma akosi nepočúvalo. Pozrel sa na mňa a ja som ani v tomto šere nemohla prehliadnuť jeho šťastnú tvár. Pohladil ma po líci.

„Som tak rád, že žiješ. Myslel som, že som o teba prišiel.“ Samozrejme, že som žila. Po smrti by ma určite nič tak nebolelo.

„Myslím, že sa nemôžem ani pohnúť. Cítim sa fakt pod psa.“

„Asi si nepamätáš posledné dva dni, však? Ale ani sa ti nečudujem.“

Zmätene som sa naňho pozrela. „Aké dni? Čo sa stalo?“ Mohla som si len domyslieť, že sa to týkalo mojej osoby a malo to niečo dočinenie s otravou. Spomenula som si, že zo mňa pil upír. „Vynechaj detaily, som si istá, že ich vedieť nechcem,“ povedala som a vošla mi do líc červeň. Určite som zvracala, dusila sa a podobné veci a on to videl. Odvrátila som pohľad.

„Na Centrále sme už tretí deň.“

„Na Centrále?!“ opýtala som sa prekvapene, na čo len prikývol.

„Priviedli sme ťa tu po tom, čo si takmer prestala dýchať a mysleli, že sa z toho nedostaneš. No Emily a jej spolupracovníci zo zdravotného tímu ťa priviedli späť k životu. Stratila si príliš veľa krvi, tak bola potrebná transfúzia, no aj tak si mala v obehu príliš veľké množstvo medi, tak...“ Na chvíľu sa odmlčal, pozrel na zápästie pravej ruky a zhlboka sa nadýchol. „Použili starú metódu púšťania žilou.“

Vyprskla som do smiechu a Oliver sa na mňa zamračil. „Ale to snáď nemyslíš vážne.“

„Ale áno. Naozaj si myslíš, že by som im to dovolil? Urobili to poza môj chrbát, no odvtedy sa ti zdravotný stav zlepšil.“ Jeho kamenná tvár ma utvrdila v tom, že hovorí pravdu. Aj tak mi to prišlo veľmi vtipné, netušila som prečo.

„Takže sme na Centrále... ako to je možné?“ opýtala som sa.

„Paul zabil Erica. Tomu bláznovi sa to vážne podarilo. Samozrejme, boli tu nejaké problémy, no teba to trápiť už nemusí. Všetko dopadlo výborne. Teraz vo vedení nie je nikto, je tu trocha chaos. Všetko sa v priebehu pár dní zmení. No už sme v bezpečí a nemusíme pred nikým utekať.“

Usmieval sa ako slniečko a ja som musela tiež vyzerať podobne. Všetko bolo ako sme plánovali.

„Sú všetci v poriadku?“ opýtala som sa. myslela som len na seba, pri tom mi ani nenapadlo, ako dopadli ostatní.

Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Morris je mŕtvy. Eric zistil, že ho zradil a ten tretí, čo tam bol s nimi, sa oňho postaral. Pri tom sa do bitky dostala aj Adele, chcela ho chrániť. No tá je v poriadku.“

Pomaly som sa posadila. Mala som stuhnuté celé telo a bolel ma každý sval. Nevedela som, ako sa postavím z tej postele a pôjdem preč. Rukami som si pretrela tvár a oči.

„Si v poriadku? Nepotrebuješ niečo priniesť?“ opýtal sa.

„Som hladná, smädná a chcem ísť odtiaľto preč,“ vzdychla som.

„Zázraky robiť neviem, no prvé dve veci môžem zabezpečiť.“

Naklonil sa ku mne a ja som otočila hlavu k nemu. Pobozkal ma opatrne, akoby som sa mala každú chvíľu rozplynúť, ak by sa ma dotkol viac. V momente bol na nohách a oznámil, že sa za chvíľu vráti.

Oliver ma pozoroval celý čas, ako som jedla hranolky. Nevedela som, odkiaľ ich vzal, no bola som mu za ne vďačná. Občas si ukradol jednu-dve, no priniesol nejakú trojitú porciu, takže som nenamietala. K tomu som mala colu.

Pri každom prehltnutí som cítila pichnutie v mieste, kde sa zo mňa Grayson napil. Snažila som sa to ignorovať.

Spomenula som si na to, ako ma Oliver neznášal a nemohol byť v mojej blízkosti, keď som sa dostala medzi upírov, ak o som ho takmer zabila, keď som sa prebudila po premene. Keby som tak vtedy tušila, že všetko dopadne tak, že budeme stáť pri sebe.

V spomienke mi ukázal to, že ma miluje. Myslel to vážne?

Pokrútila som hlavou nad tým, ako môžem teraz myslieť na tieto veci. Hlavné bolo, že sme to prežili a náš plán sa dočkal naplnenia.

„Čo?“ opýtal sa.

„Nič.“ Usmiala som sa a vložila si do úst ďalšie sústo.

Zvraštil obočie a spýtavo sa na mňa pozrel. „Nemyslím.“

„Spomenula som si na to, ako si ma neznášal. Ak ti mám povedať pravdu, tie doťahovačky a narážky mi trochu chýbajú,“ priznala som a Oliver sa začal smiať.

„Stačí povedať, ak nie si spokojná.“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Som.“

„Tak sa nesťažuj.“ Žmurkol.

Zastavila sa tu Emily, ktorá mi odpojila infúziu a vybrala ihlu z ruky. Uistila ma, že nebola iná možnosť, než pustenie žilou, takže Oliver mal nakoniec pravdu. Okrem toho mi priniesla veľký pohár plný krvi. Dovtedy som si ani neuvedomila, že som bola smädná aj takto.

Po všetkom, čo som do seba dostala, som sa cítila aspoň trocha lepšie. Rany sa tým síce neuzdravili, no to bolo to najmenej, hlavná vec, že ma prestala bolieť hlava. Dokonca som bola schopná postaviť sa na vlastné nohy a nezletieť pri tom na zadok.

Oliver mi poukazoval Centrálu. Celý čas som sa ho držala ako kliešť a sústredila sa na správne kladenie nôh. Nevnímala som takmer nič, čo hovoril. Cítila som sa unavená a vyčerpaná. On bol ale nadšený a mal energie na rozdávanie. Vlastne takmer všetci, ktorých sme stretli, boli šťastní a mali na perách úsmevy. Takmer nikoho z nich som nepoznala. Oliver sa s niektorými pozdravil, alebo len kývol hlavou na pozdrav.

Akoby všetkým odľahlo, že sú Grayson aj Eric mŕtvi. Bola som zvedavá na to, čo sa bude diať ďalej. Uskutoční Paul svoje plány? Dozvedia sa o nás ľudia?

Budem sa môcť vrátiť k rodine?

A čo Oliver? Rozídu sa naše cesty, keď sa nemusíme skrývať a báť všetkých upírov?

Mala som toľko otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. Práve preto som sa potom cítila neistá budúcnosťou, ktorá ma čakala.

Poprosila som Olivera, či by sme sa mohli vrátiť späť, pretože som sa necítila dobre. Dopadla som do postele a keby nebola taká malá, zrejme by som stiahla k sebe aj Olivera.

Chcela som zaspať vedľa neho, v jeho náručí. Potrebovala som istotu, že tu bude, keď sa zobudím, pretože zatiaľ sa mi všetko zdalo ako sen, z ktorého som sa nechcela prebudiť. Omotala som mu ruky okolo krku a stiahla ho aspoň kúsok k sebe. Tvár som mala zaborenú v jeho vlasoch a jeho dych som cítila na krku.

„Nina,“ vydýchol. „Nechcem ti ublížiť.“ Rukami sa zaprel do vankúša tak, aby sa ma takmer ani nedotýkal. Kúsok sa odtiahol a pozrel na mňa. Vlasy mu padli do tváre a pošteklili ma na nose. Založila som mu ich za uši, aby som mu videla do očí.

„Neblížiš.“

Porazenecky si vzdychol. „Potvora.“ Kútiky úst sa mu zdvihli a premeral si ma pohľadom. Horela som nedočkavosťou cítiť svoje pery na jeho. Zašla som mu rukou do vlasov a druhú mu omotala okolo krku. Sklonil sa ku mne.

Najskôr zľahka priložil svoje pery na moje a ja som zatvorila oči. Užívala som si túto chvíľu s ním, pretože sme konečne vedeli, že nám nehrozí nič. Oliver ma zo začiatku bozkával opatrne, akoby si myslel, že sa pri väčšej námahe rozsypem.

Silnejšie som mu zovrela spodnú peru medzi mojimi a z jeho krku vyšlo tiché zavrčanie. Nevedela som, ako si to vysvetliť. Pootvoril ústa a jemný bozk sa zmenil na vášnivú hru jazykov. Hlava sa mi z neho točila a v žalúdku som cítila príjemné chvenie. Bola som si vedomá toho, že dnes to zostane len pri bozkoch, no stačilo mi to. Bol pri mne, cítila som ho a mohla sa ho dotýkať. Po ničom som viac netúžila.

Nasledujúci deň som si vydupkala odchod domov. To miesto, kde som bola premenená na upíra a držaná v zajatí, sa stalo mojím domovom a už som nemala problém ho tak nazvať.

Cítila som sa výborne a oddýchnuto. Mala som však výhrady voči tomu, kam som sa mala vrátiť, do ktorej izby.

Zastala som pred ňou a odmietala tam vstúpiť.

„Ja nemôžem,“ vzdychla som a pozrela na Olivera. Cítila som sa kvôli tomu zle, no pri predstave, že budem spať na mieste, kde sa ma Grayson dotýkal a vzápätí zmenil na prach, sa mi zdvihol žalúdok.

Prikývol. „Chápem. Ak chceš, môže sa prerobiť Timova izba. Zariadiš si ju podľa svojich predstáv. Alebo môžeš ísť zatiaľ ku mne.“

Cítila som, ako omotal ruky okolo môjho pásu a pritisol si ma k sebe bližšie. Bola to pekná predstava, no stále som bola na pochybách. Povedal zatiaľ. Tak bude čakať, aby som odišla?

„Je mi jedno, kde budem, no tu,“ ukázala som prstom na dvere, „ už nechcem ani vkročiť.“ Len pri pohľade na dvere som mala pred očami spomienky, z ktorých mi bolo zle. Chcela som v tej izbe nechať všetko a začať odznova.

„Naozaj by som bol rád, ak by si šla ku mne.“

Otočila som sa k nemu. Svoju hruď som mala natlačenú na tej jeho a tváre sme mali len niekoľko milimetrov od seba. Bol sklonený ku mne. V očiach som mu mohla vidieť šibalský záblesk.

„Vážne?“

Zhlboka sa nadýchol a na chvíľu zatvoril oči. „Nina, ľúbim ťa. Predtým som sa ti to bál povedať, pretože som nevedel, ako na to zareaguješ. Boli sme na úteku a budúcnosť bola neistá. Bol som zbabelec, priznávam. A mal som strach, že ti to už nikdy nebudem môcť povedať, keď som o teba takmer prišiel. Do konca života by som si neodpustil, ak by sa ti niečo stalo a ja by som už nikdy nemal tú príležitosť ti to povedať.“

Do očí sa mi začali tlačiť slzy a usmievala som sa celý ten čas, ako hovoril. Všetky obavy o to, či sú jeho city skutočné, opadli.

„Oliver...“

„Milujem ťa,“ dodal a otvoril oči, aby sa na mňa pozrel.

„Aj ja teba,“ vydýchla som, zadržujúc slzy šťastia. Rukami som ho pevne objala okolo pása.

Usmial sa a tváril sa, akoby mu práve z pliec niekto zložil obrovskú záťaž. Sklonil sa ku mne a ja som tú malú medzeru medzi nami prekonala postavením sa na špičky. Sladkú pusu som vnímala teraz inak, intenzívnejšie.

„Si hladná?“ opýtal sa a ja som prikývla na súhlas.

„Aj smädná.“ Ešte stále som nebola úplne fit a potrebovala som krv, aby som sa dala dokopy čo najrýchlejšie.

„Choď teda napred, ja ťa dobehnem, len si zanesiem veci do izby.“

„Dobre,“ odpovedala som a vstúpila na schody. Pridržiavala som sa zábradlia, aby som nepadla na zadok. Mala som však pocit, že každú chvíľu vzlietnem. Nepamätala som, kedy som bola taká šťastná. Mala som chuť tancovať, skákať od radosti a usmievať sa. Moje srdce sa doslova roztopilo a telom sa mi šírilo príjemné teplo.

Bola som zvedavá na ďalšie dni. Pred útekom, dokonca ešte pred pohrebom plánoval Oliver odísť a ja som chcela ísť s ním. Uskutočníme tieto plány?

Budeme mať spoločnú budúcnosť?

Mala som príšerne veľa otázok, no teraz mi bolo úprimne jedno, čo bude ďalej. Mala som istotu, že mám okolo seba osoby, ktoré mám rada a na ktoré sa môžem spoľahnúť.

„Nina!“ Z premýšľania ma vytrhlo zavolanie môjho mena. Pri rozpoznaní hlasu mi naskočili zimomriavky a takmer som zakopla. Zastala som a rukou sa pevne chytila zábradlia.

Z tieňa vyšla Sonia. Vyzerala úplne inak, ako som si ju pamätala. Jej dlhé blond vlasy boli minulosťou, teraz jej siahali po bradu. V tvári bola strhaná a kruhy pod očami naznačovali, že ju niečo trápi, kvôli čomu nemôže spávať. Čo ma však úplne prekvapilo bolo, že na mňa mierila zbraňou. Jej šialený pohľad vyzeral ako odhodlanie vystreliť každú chvíľu.

„Čo tu robíš? Prečo na mňa mieriš zbraňou?“ opýtala som sa, ani som sa nepohla. Nespoznávala som ju. Spolupracovala s Graysonom, zatajovala mi veci a klamala. Mala som toho plné zuby.

„Zničila si všetko, čo som mala. Vieš si predstaviť, aké ťažké je zarobiť si na živobytie? No tak, vieš? Ako lovec som mala vedľajší príjem, ktorý dokázal pokryť všetky výdavky. Teraz nemám nič, Nina. Nič! Zničili ste mi život, aj život ostatných upírov a lovcov. Keď si uvedomíš, čo ste spôsobili, bude neskoro!“ Sonia takmer kričala ako zmyslov zbavená. Pevne držala zbraň a mierila na mňa. Netušila som, prečo to robila.

„To nie je pravda. Nie si jediná, kto má život úplne naruby. Keby si mi neklamala, povedala mi o Graysonovi a keby ste sa mi neplietli do života. Mohlo byť všetko inak. Nemám rodinu, nemôžem sa k ním už vrátiť. Ty ju máš, aj Romana. Tak prečo na mňa mieriš zbraňou?“ hovorila som a pomaly kráčala dolu po schodoch. Nevedela som, ako sa k nej správať. Čo všetko jej kto nakecal? Kto ju obrátil proti mne?

„Ako si sa tu dostala?“ ozval sa z druhej strany chodby Richardov hlas.

Naklonila hlavu na stranu a usmiala sa. Bol to skôr podivný úškrn, z ktorého ma striaslo.

„Napravujem škody.“

„Aj s tým tvojím priateľom? Mala by si vedieť, že mu to nevyšlo. Ako ste si mohli myslieť, že napadnutie a vyvraždenie upírov bude dobrý nápad, sakra?“ opýtal sa jej naštvane.

Jej výraz sa v momente zmenil. Od prekvapenia otvorila ústa a oči sa jej zaleskli. Ak bol Roman skutočne mŕtvy, to znamenalo, že už pri nej naozaj nikto nebude stáť. Jej život sa musel v sekunde úplne zrútiť. Bola si vedomá toho, že nemá čo stratiť. Na chvíľu mi jej bolo ľúto.

Za svoj osud si však mohla sama.

Počula som, že Oliver kráčal po schodoch. Chcela som sa otočiť a povedať mu, nech tu nechodí, aby nebol v nebezpečenstve.

„Všetko, zničili ste všetko...“ šepla tak, že som to mohla počuť len ona. Zbraň nadvihla, takže teraz nemierila na mňa, ale niekde za mňa.

Premkla ma hrôza.

Všetko sa stalo príliš rýchlo na to, aby som stihla zareagovať. Vrhla som sa dopredu, aby som ju zastavila v tom, čo plánovala urobiť. Richard k nej priskočil, no skôr než sme sa k nej priblížili natoľko, aby sme jej zmarili šancu vystreliť, zaznelo niekoľko výstrelov.

Trhlo mnou dozadu. Celý svet okolo mňa prestal existovať, keď som počula vykríknutie, ktoré mi trhalo uši a dušu.

Počula som trhnutie Sonia vydýchla naposledy. Jej telo sa bezvládne zrútilo na zem.

Otočila som sa.

Oliver bol postrelený. Jednou rukou sa držal za hruď. Z tejto vzdialenosti som mohla vidieť, že mal viacero rán. Na hrudi, na nohe a ramene. Ľavou stranou tela bol opretý o stenu a nakláňal sa dopredu. Tvár mal zvraštenú od bolesti a ja som sa nemohla ani pohnúť. Bola som ako prirastená k miestu.

Pozerala som sa na hrôzu pred sebou, bez možnosti pohybu. Dych sa mi zastavil a srdce bolo na tom rovnako.

Videla som, ako sa mu valí krv z hrude, steká po rukách a kvapká na zem. Naklonil sa dopredu a začal padať. Richard bol v momente predo mnou a šiel mu naproti.

Bola som v šoku. Chcela som ísť k nemu a pomôcť mu. Nemohla som prinútiť nohy, aby sa pohli.

„Oliver!“ skríkol Richard.

Vydýchla som a keď som zbadala, že Oliver ležal na zemi bez pohybu, takmer sa mi zahmlilo pred očami. V momente som bola schopná urobiť aspoň jeden krok. Celá som sa chvela, triasla od strachu. Myslela som, že sa zosypem.

Dopadla som na kolená vedľa jeho nehybného tela. Jeho hrudník sa nedvíhal, nepočula som ani jeho srdce. Richard sa dotkol jeho krku, zrejme aby nahmatal pulz. Videla som, ako sa celé jeho telo strhlo. Otočil sa ku mne.

Oči mal doširoka otvorené. Rukou si prehrabol vlasy a odvrátil pohľad.

„Nie!“ skríkla som. „Nie, nie, nie!“

Rukou som pohladila Oliverovi tvár. Čakala som, že sa usmeje a povie, že je v poriadku. Musí byť, nemôžem ho stratiť. Nie teraz, keď mi na svete okrem neho nezostalo nič. osud predsa nie je taká sviňa.

Z hrdla sa mi drali vzlyky a celé telo sa mi nekontrolovateľne triaslo. Ruky som mu položila na hruď. Musí byť len v šoku, bude predsa v poriadku. Začala som mu stláčať hrudník.

Srdce mu predsa musí naskočiť.

Nemôžem ho stratiť. Nie teraz! Nie po tom všetkom.

„Oliver, prosím,“ precedila som pomedzi zuby. Až teraz som si uvedomila, že som ich mala zaťaté, pretože inak by mi drgotali. Celý svet bol rozmazaný.

Nezaujímalo ma, že som pred Richardom revala, vzlykala a prosila Olivera, nech sa preberie. Musela som vyzerať ako šialenec.

V pravidelných intervaloch som mu stláčala hrudník a vdychovala do úst. Musela som ho oživiť. Nemohla som oňho prísť!

„Prosím, prosím,“ dychčala som. Cez slzy som nevidela. Bola som celá spotená, slzy mi zmáčali tvár, srdce mi bilo ako o život. „Ty to prežiješ. Oliver. Prosím!“

Cítiť pod prstami jeho telo, ktoré nejavilo ani náznak života, bolo pre mňa niečo, čo ma desilo. Musela som to zmeniť. Toľkokrát ma on zachránil. Prežili sme toho toľko, že ho teraz nemôže položiť pár guliek v jeho tele. Je predsa napoly upír!

Celé ruky som mala krvavé a pod jeho telom sa tvorila kaluž krvi.

Richard ma chytil za plece a potiahol dozadu.

„Nina...“ vzdychol.

Trhla som dozadu. Ak ma chcel zastaviť, mal na to zabudnúť. Nervózne som mu stláčala hruď. Niekoľkokrát som počula zapraskanie, no šlo o život a zlomené rebro sa predsa zahojí raz-dva.

Nevedela som, aký dlhý čas som strávila nad jeho telom pri pokuse ho oživiť.

Oliver ani raz nezareagoval. Nepohol prstami na ruke, jeho srdce nezačalo biť a hruď sa bez mojej pomoci nezodvihla.

„Richard, pomôž! Musíme ho zachrániť!“ prosila som ho.

„Už je neskoro.“

„Nie!“ vykríkla som a pozrela naňho. Ako to mohol povedať? Prečo nič neurobil?

„Pomôž mi. Nemôže umrieť. Prosím.“

„Už je mŕtvy. Nepomôžeš mu.“

Cez otvorené ústa sa mi predral výkrik. To nemohla byť pravda. 

Jeho ruky som pocítila okolo môjho pásu. Stiahol ma nabok. Zadkom som dopadla na zem a pozerala na Olivera.

Hrdlo som mala stiahnuté a pery sa mi chveli. Nemohol byť mŕtvy. Sonia mi nemohla zobrať to posledné, čo mi zostala.

Hruď sa mi začala triasť a Ricky si ma privinul k sebe. Rukou mi vošiel do vlasov a zložil mi hlavu na jeho hruď. Druhú omotal okolo mojich ramien. Mala som chuť sa mu vytrhnúť zo zovretia. Chcela som pokračovať v tom, čo som robila. Raz sa to predsa musí podariť.

„Čo keby sme priniesli krv? Alebo zavolali Emily? Určite by z Centrály pomohli. Richard! Musíme niečo urobiť!“

Päsťou som mu vrazila do hrude. Sedel tam ako skala, bez jedinej emócie. Mal prázdny pohľad.

Moje vnútro sa roztrieštilo na milión malých kúskov. Pozerala som na jeho tvár, ktorá pomaly bledla. Nemohla som sa poriadne nadýchnuť, keď som vedela, že už nikdy neuvidím jeho nádherné oči farby oceánu. Srdce mi zvieral ten pocit, že ho už nikdy nebudem môcť pobozkať. Objať.

Prečo som ho musela stratiť práve teraz? Keď sa mi priznal s tým, čo cíti? Keď sme si konečne vyjadrili svoje city. Počuť od neho slová milujem ťa... ako môžem žiť ďalej s tým, že to už nikdy od neho nebudem počuť.

Už nikdy nenájdem niekoho, ako bol on, to bolo isté.

Cítila som sa, akoby na mojom srdci bola ťarcha celého sveta. Nemala som dôvod ďalej žiť. Žiadny Oliverov smiech, ktorý by odhaľoval jeho žiarivo biele zuby. Už tu nebude, aby ma pohol podpichovať, bozkávať, objímať.

Vždy, keď som zatvorila oči, videla som ho živého a zdravého. Ako robil normálne, bežné veci. Predstavovala som si, že ma objíma a hovorí, že všetko je v poriadku a nemusím sa báť. Keď som ich ale opäť otvorila a zbadala nehybné telo...

Na tomto svete už nebolo nič, pre čo by sa oplatilo žiť a dýchať.

Všetko bolo preč.

Všetko. 

Nakoniec sa z toho vykľula dlhšia kapitola, ako som plánovala. Posledná scéna bola vymyslená medzi prvými, keď som dávala dokopy osovu na príbeh, takže nebolo to vymyslené na poslednú chvíľu. 

Dostali sme sa až na koniec príbehu a ja nemôžem uveriť tomu, že je už koniec. Mala som pocit, že mi to ubehlo tak strašne rýchlo, pritom som Hrdloreza písala viac ako rok. 

Čaká nás ešte epilóg, takže toto nie je ešte úplne posledná kapitola, tak snáď si to nenecháte ujsť. ;) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 25. kapitola: