OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 5. kapitola



Cut-throat 5. kapitolaNina sa pokúsi utiecť, no zlé rozhodnutia sa trestajú smrťou. Na scéne sa objavuje nový upír, ktorý Ninu nechce zabiť.
Zatiaľ.

 

5. kapitola - Útek

 

Timothy sa tu nasledujúcu noc neukázal. Na moje obrovské prekvapenie ma prišla skontrolovať Natalie. Vyzerala ešte dokonalejšie než včera, plnšia energie. No  aj napriek tomu som na nej videla, že sa kvôli niečomu trápi, bola zamyslená.

„Kde je Timothy?“ opýtala som sa jej. Síce ma Hatalieprebudila po zrejme veľmi dlhom spánku, prvé, na čo som si spomenula, bol včerajšok. V krku ma nepríjemne pichalo, keď som sa čo i len pohla. Snažila som sa byť natočená tak, aby to nevidela. Nechcela som, aby Tim trpel ešte viac. Hoci by som mu to priala, lebo to je jednoducho idiot.

Nadvihla obočie. „Musel odísť. Nechápem, prečo ťa to trápi,“ odfrkla.

„Pretože ma tu odvliekol on.“

„Áno, a stálo ho to príliš veľa energie. Skolaboval a musel ísť na vyšetrenia. Znovu.“

Spomenula som si na scénu z auta. Timothymu sa nedalo dýchať a bolo mu zle. Jeho brat hovoril niečo o otrave. Prečo by sa mu to stalo znovu?

„Niečo podobné sa mu stalo aj prednedávnom. Dusil sa. Čím je to spôsobené?“ skúsila som šťastie a opýtala sa. Natalielen nesúhlasne pokrútila hlavou a prebodla ma pohľadom.

„Aj tak ti to bude nanič. Mala som ťa len prísť skontrolovať, či žiješ.“

Odišla. A to bol moment, kedy mi žalúdok nepríjemne skrútilo. Myslela som, že to je od hladu, no mýlila som sa. Začala sa mi točiť hlava a ja som si spomenula, že to sa mi už stalo. Keby som si to pamätala, mohla som sa ušetriť od tohto hrozného pocitu.

 

Pri najbližšej príležitosti Tima prefackám. Mohol mi povedať, že pitie z človeka má takéto dôsledky. Vtedy som si myslela, že to bolo z toho drinku, ktorý som pila na party. Teraz som si bola istá v tom, že prvý dojem neklamal.

Vrátila som sa späť do postele s úmyslom počkať, kým sa budem cítiť lepšie. Chcela som sa konečne najesť, no momentálne som sa bála, či by som jedlo nevidela druhýkrát. Ľahla som si na bok a zatvorila oči.

Mala som pocit, že si som si neuvedomovala, do akej situácie som sa vlastne dostala. V priebehu niekoľkých hodín sa mi svet úplne zmenil. Ak by mi pred týždňom niekto povedal o upíroch, asi by som ho vysmiala. Teraz si však bola istá, že tieto monštrá existujú. Stále som bola na pochybách, čo sa týkalo Graysona. Mala som od Timothyho príliš málo informácii, aby som si o ňom vedela spraviť svoj názor. To bolo teoreticky nemožné, keďže som ho poznala až príliš dobre, keď bol človek. To, čo vravel Tim, absolútne nesedelo k človeku, ktorého som poznala. Človeku. Bohvie, čo sa z neho stalo. Môže sa vôbec stať, aby sa upír pri premene, nech už bola akákoľvek, zmenil na nepoznanie? Iné vysvetlenie som zatiaľ pri Graysonovi nemala.

Pri spomienke na to, čo mi o ňom vravel Tim a pri varovaní od Natalie sa ma zmocnil strach o vlastný život. Čo ak ma chce zabiť, lebo preňho predstavujem hrozbu? V tomto momente mi však nenapadol iný dôvod. Teraz už o ňom viem, tak by som ho mohla prezradiť. Čo ak ma chce len na niečo využiť, aby ma mohol zabiť až potom? Čo by chcel od človeka? Keďže mi bolo povedané, že vykonáva špinavú prácu... Hrdlo mi stiahlo.

Chcela som ho vidieť, presvedčiť sa, že ešte stále žije, alebo skôr existuje, no riskovať svoj život kvôli nemu nebudem. Bol to jeho nápad – pridať sa k upírom. Ja som sa už zmierila s tým, že zmizol, nemusel ma zatiahnuť do tohto sveta. Bolo to niečo, čo urobilo môj život zaujímavejším, no stačilo mi vedieť, že je v poriadku. Alebo ani to. Svoje problémy si mohol riešiť sám.

Začínala som strácať zdravý rozum. Nasvedčoval tomu hlavne fakt, že som včera dovolila Timothymu zo mňa piť. Keby som s Soniou nikde nešla, možno by ma nikdy nenašli. No to bolo otázne, pretože Sonia sa s Timom pozná.

Nahlas som si vzdychla. Odmietala som tu ostať čo i len o deň viac, než je potrebné. Hoci ma zvedavosť zožierala a chcela som vedieť, čo odo mňa Grayson chce, dokázala by som žiť s tým, že by som sa to nedozvedela. Môj život mi bol prednejší.

Rozhodla som sa, že sa pôjdem pozrieť k darcom. Spomínali, že je tam jedlo. Navyše som sa potrebovala pozrieť po okolí a zistiť, odkiaľ by som sa dostala preč z budovy. Ak by sa mi to podarilo cez deň, upíri by za mnou ísť nemohli, len polovičný. Vedela som zatiaľ len o Timovom bratovi, snáď ich tu viac nie je. Tak by som mohla mať akú-takú šancu, aby som odtiaľto ušla.

Vyšla som z izby a zamierila smerom, ktorým ma tu pravdepodobne doniesol Tim. Chodba bola dlhá a tmavá, na konci som však videla svetlo. Kráčala som tam opatrne, nevedela som, čo ma tam môže čakať. Tajne som dúfala že tam bude niečo na jedlo. Mala som pocit, že umriem od hladu. Keď som prišla na koniec chodby, uvedomila som si, že som sa ocitla v miestnosti, kde som predtým zaspala. Teraz tu však nebol nik. Alebo som si to len myslela.

„Ak si hladná, kuchyňa je ďalej. Už z diaľky som počul, ako ti škvŕka v bruchu.“ Prekvapene som sa otočila za neznámym hlasom. Za mnou stáli dve osoby, vysoký blondiak a nižšia žena, ktorá bola bezpochyby darca. Včera som ju tu videla. Žena sa od neho odišla. Muž sa na mňa zaujato pozeral. Ako prvé ma na ňom upútali jeho pery, ktoré mal od krvi. „Ou, prepáč,“ zasmial sa a chrbtom ľavej dlane si červenú tekutinu zotrel z úst. Bol celkom pekný, svetlé vlasy mal kratšie, no ofina mu siahala takmer po oči. Jeho tmavohnedé oči kontrastovali s bledou pokožkou a svetlými vlasmi.

„V poriadku.“

Pravú ruku vystrel smerom ku mne. „Som Richard, no všetci ma tu volajú Ricky,“ predstavil sa. Nadvihla som jedno obočie, pretože som absolútne nepočítala s tým, že by sa tu ku mne niekto bude správať milo. Jeho meno som tu už počula.

„Nina.“ Podala som mu ruku. Usmial sa ešte viac a odhalil svoje zuby. Mal naozaj nádherný úsmev. No bol by ešte krajší, ak by som nezbadala dva predĺžené zuby.

„Kuchyňa je hneď vedľa. Tým smerom,“ povedal a ukázal niekde za mňa. Boli tam dvere, ktoré boli otvorené. Od radosti som takmer podskočila.

„Ďakujem.“

Kuchyňa bola naozaj obrovská. V jej centre bol obrovský jedálenský stôl, okolo ktorého bolo desať stoličiek. Na jednej strane bola dlhá kuchynská doska, sporák chladnička a veľa spotrebičov. Vtipné, že sa o darcov až tak starali. Nakoniec som si aj tak vzala len ovocie, pretože hoci som umierala od hladu, nemala som na nič iné chuť.

Až neskôr som si všimla, že Ricky je ešte stále vo vedľajšej miestnosti a nenápadne ma sleduje. Bola chyba myslieť si, že by som sa tu mohla nepozorovane rozhliadnuť a zistiť, ako by sa dalo odtiaľto dostať. Pozrela som sa na okná, no jediné, čo som videla, bola tma. Čo iné by som mohla čakať od upírov? Potom mi oči padli na väčšie hodiny medzi oknami. Bolo pol piatej. Mala by som sa čo najskôr poobzerať po únikovej ceste. Mohla by som zájsť aj inde a ak by ma našli, tak tvrdiť, že som sa stratila.

Jediná cesta z kuchyne viedla cez vedľajšiu izbu. Sakra. No bola to jediná možnosť, tak som sa teda zhlboka nadýchla a vykročila. Nevedela som, čo budem robiť, cítila som sa ako myš v plnom dome mačiek. Veľmi zlá kombinácia.

Snažila som sa byť nenápadná a prejsť cez miestnosť bez toho, aby ma Ricky zbadal. Aká bola však šanca? Ricky bol zahľadený do knižnice, tak sa mi zdalo, že ma nevidí a nepočuje. No moje nadšenie opadlo vo chvíli, keď som prešla podchýlenými dverami, ktoré viedli niekde preč. Periférnym videním som zachytila, že sa otočil. Srdce mi šlo takmer vyskočiť z hrude.

Ocitla som sa v nejakej chodbe, ktorá bola mierne osvetlená dvoma dlhými lampami. Netušila som, kam mám ísť.

„Hľadáš niečo?“ takmer som vyskočila z kože. Hlas šiel priamo spoza mňa, odprisahala som, že jeho dych som cítila na krku.

„Uhm, chcela som... ísť na vzduch.“ Nič iné mi v tej chvíli nenapadlo.

„Viem o takom mieste.“ Opäť som sa naňho radostne usmiala. Nadšenie však opadlo, keď mi napadlo, že ma Ricky môže zobrať len k otvorenému oknu. „Darcovia občas potrebujú zájsť na čerstvý vzduch, hlavne keď to preženieme s pitím krvi.“ Zvrtol sa na päte a šiel späť, odkiaľ sme prišli.

„Necítim sa práve najlepšie, preto si myslím, že pobyt na čerstvom vzduchu by mi prospel,“ zaklamala som. Mohli by upíri nejakým zázrakom vycítiť klamstvo? Nedokázala som to odhadnúť, keďže som o nich nevedela nič. Taktiež som nechápala jeho správaniu. Nepoznal ma, ja som nepoznala jeho, bol upír a pomáhal mi. Ani o tom nevedel.

Ricky zašiel až k pohovke a odhrnul dlhé, biele, priehľadné závesy. Nenapadlo mi, že tam bože byť balkón alebo terasa. Myslela som, že to sú len okná. Bola som rada, že som sa mýlila. Ricky otvoril priehľadné dvere a mňa ovial studený vzduch. Prekročil vyšší prah a rozsvietil svetlo. Rukou naznačil, aby som ho nasledovala.

Predo mnou sa objavila malá štvorcová terasa, okolo ktorej bolo asi meter vysoké zábradlie . Vonkajšie svetlo osvetľovalo dve drevené stoličky, medzi ktorými sa nachádzal stolík. Aby som potvrdila svoje slová, že mi nie je dobre, prešla som okolo upíra a posadila sa na jednu zo stoličiek a zhlboka sa nadýchla. Pritom som sa snažila zistiť, ako vysoko sa asi nachádzame, no bola tma, tak som nevidela nič.

Ricky sa posadil na vedľajšiu stoličku a nastalo trápne ticho. Zdalo sa mi, že Ricky tu je len kvôli tomu, aby ma kontroloval a dával na mňa pozor.

Nakoniec som sa ho spýtala prvú vec, ktorá mi prišla na um: „Tí darcovia tu bývajú?“

„Áno,“ povedal a prikývol na súhlas. „Každý tu má svoju miestnosť, kde majú postele, sociálne zariadenie a miesto pre osobné veci. Myslím, že si bola v jednej takej izbe aj ty.“ Bola som v izbe, kde bol predo mnou darca? Blé, nechutné!

„Koľko darcov tu je?“

„Väčšinou štyria.“ Nadvihla som obočie a pozrela sa naňho. Zdalo sa mi to málo. „Niektorí majú svojich vlastných darcov.“

„Koľko upírov tu vlastne žije?“ zaujímalo ma. Nahlas si povzdychol. Asi som toho chcela vedieť príliš veľa. No to bola informácia, s ktorou som aj tak nemala čo robiť. Len si dať do pomeru darcov a upírov.

„Pätnásť, plus-mínus.“ Vyvalila som naňho oči. Pri predstave, že tu je toľko upírov a žalostne málo darcov ma striaslo. No ak mala väčšina z nich vlastných darcov, bolo to v poriadku.

„Nepotrebujeme krv ako ľudia vodu alebo jedlo. Darcovia sa tu priebežne menia.“ Ricky sa pozrel smerov k dverám. Dúfala som, že to nebol znak, aby sme už šli na vzduch. „Je ti lepšie?“ Tak nič. Postavila som sa a zamierila k zábradliu.

„Už mi je dobre,“ povedala som, keď som zadala, že absolútne nie sme vysoko. Musela som byť poriadne slepá, ak som nevidela tie kry a rastliny. V hlave mi okamžite skrsol dokonalý plán na útek. Dúfala som, že keď vyjde slnko, budem sa tu môcť vrátiť.

Vošli sme späť do budovy a Ricky musel odísť. Ja som sa vrátila do izby a čakala, kedy bude ráno. Dopomohol mi k tomu ľahký spánok.

 

Prebudili ma kroky na chodbe. Dúfala som, že už bude vhodný čas na to, aby som mohla vybehnúť von bez toho, aby sa za mnou rozbehla banda upírov. Spomenula som si však na to, že Timov brat by mohol ísť na slnko, keďže je poloupír.

Vzala som si bundu, v ktorej som tu prišla (alebo skôr v ktorej ma tu dovliekli), nabrala odvahu a vyšla z tej prekliatej izby, v ktorej neboli ani okná. Netušila som, ako tu mohli tí darcovia prežívať. Srdce mi začalo biť ako splašené, bála som sa, že ma tu niekto uvidí. Nevedela som, či mám hlavu radšej skloniť, alebo pozerať pred seba a tak sa pripraviť na prípadné prekážky.

Aby som nevzbudila prípadné podozrenie, posadila som sa na pohovku a pozerala striedavo na každé dvere. Predtým som si overila, že je von už vidno. Všetky dvere boli zatvorené a zdalo sa, že tu nie je ani živá duša. Alebo mŕtva. Proste upíri. Dalo by sa povedať, že mi to nahrávalo do kariet. Pomaly som sa postavila, potichu prešla k miestu, kade som prednedávnom prešla na terasu. Záves som neodhŕňala, len som ho nadvihla tak, aby som sa dostala k dverám. S úsmevom na perách som ho otvorila dvere a vyšla von. Obloha bola jasná a slnko pomaly vychádzalo. Keď som chcela plastové dvere za mnou zatvoriť, započula som hlasy. Okamžite som od nich ustúpila.

„Hej! Vráť sa! Nina! Vráť sa!“ bol to Nataliin hlas. Vzdialila som sa rýchlo čo najďalej. Prešla som k zábradliu a bez problémov ho prekročila. Oboma rukami som sa držala dreveného zábradlia a nažila sa upokojiť. Srdce mi tĺklo ako splašené a s dychom som na tom nebola o nič lepšie. No nemala som čas. Ak sa nejaký polovičný upír nachádzal v budove, mohol by ma chytiť v krátkom čase. A to som nechcela, potrebovala som nejaký náskok, aby som sa dostala preč z tohto miesta. Keby som len vedela, kde sa nachádzam.

Otočila som sa, pustila sa dreva a zoskočila rovno do nejakého kríka. Dopadnutie však nebolo podľa mojich predstáv. Nevedela som, či zapraskanie išlo z mojich kostí, alebo konárov pod nohami. V členkoch som pocítila nepríjemné pálenie, neudržala som rovnováhu a dopadla kolenami na zem. Pri tom som rukou zachytila ostrú haluz, ktorá sa mi zapichla do dlane. Sykla som od bolesti. Nohy som mala určite celé doškriabané tiež, no toto bolelo príšerne.

Rýchlo som sa pozbierala zo zeme, prekročila zvyšné kvety a konáre a rozbehla sa do lesa, ktorý sa nachádzal predo mnou. Keď som bola na tej terase s Rickym, nevidela som, čo sa tu nachádza. Les ma nelákal, no nemala som na výber. Teraz bolo prvoradé, aby som našla cestu a pokúsila sa stopnúť auto. Poprípade aspoň zistiť, kde som.

Bežala som a pri tom sa snažila prehľadať všetky vrecká v bunde, či sa v nich náhodou nenachádza môj mobil. To by ma zrejme potešilo najviac na svete. No okrem dvadsiatich dolárov tam nebolo nič. Prekliati upíri! Už nikdy v živote sa nechcem vrátiť. Pokojne zabudnem na Graysona aj všetkých ľudí, ktorých som stretla. Grayson už pre mňa neznamenal nájdenie stratenej lásky ale nebezpečenstvo. A tomu som sa chcela vyhnúť.

Nedalo sa povedať, že by som sa vyžívala v športoch, no beh mi nevadil. Práve teraz prišla chvíľa, kedy mi moja kondička bola aspoň na niečo.  Bežala som ako o dušu. Vyhýbala som sa stromom, kameňom a konárom, ktoré sa povaľovali po zemi. Terén nebol náročný, no po niekoľkých metroch som si všimla, že idem z kopca. To som neznášala z duše, pretože sa mohlo ľahko stať, že som sa šmykla na kameni alebo konári.

Spomalila som, nestíhala som s dychom a pichalo ma v boku. Nakoniec som zastala, pozrela za seba, či ma niekto nenasleduje a oprela sa o strom, ktorý bol najbližšie. Cez vlastný dych som doteraz nepočula pukanie a spev vtákov. Zatvorila som oči a snažila sa upokojiť. Už som chcela byť doma, v teple a v bezpečí.

V duchu som si prisahala, že už za tmy z domu nevytrčím päty

Keď pichanie v boku prestalo a dýchanie už nebolo bolestivé, znovu som sa prinútila kráčať. Mala som sucho v krku, za pohár čistej vody by som dokázala aj vraždiť. Nevedela som, koľko času ubehlo, odkedy som ušla z toho sídla upírov, no určite už po mne pátrajú.

Tajne som dúfala, že sa dostanem na nejaké miesto, odkiaľ budem môcť zavolať pomoc. Doma sa už o mňa určite boja. Ako im to všetko vysvetlím? No, uniesli ma upíri, pretože so mnou chcel Grayson hovoriť, ktorý je krvilačné monštrum. Hej, on žije. Teoreticky. Asi by som skončila na psychiatrii.

Bola som spotená, vyčerpaná a chýbal kúsok od toho, aby som sa zrútila. Mala som pocit, že chodím stále tou istou trasou, les sa mi zdal rovnaký. Nevidela som nič okrem stromov, konárov, lístia a kameňov. Studený vzduch mi nerobil dobre na pľúca. Potom sa zrejme stal zázrak, pretože niekde v diaľke som zbadala potok a niekoľko metrov za ním šedý pás.

Cesta! Konečne!

Takmer som vykríkla od radosti a zrýchlila tempo. Jediné, na čo som myslela bolo, aby som sa dostala k ceste. Videla som, že tam občas prešlo auto.

Prišla som až k potoku. Zistila som, že budem musieť cezeň prejsť, aby som sa dostala na druhú stranu k ceste. To by nebol problém, no potok sa mi zdal hlbší a bol široký asi štyri metre. Zanadávala som a pri predstave, že v tejto zime budem musieť vojsť do určite nie príjemnej vody, ma striaslo.

Zmierila som sa s tým, že budem chorá.  Prešla som okolo potoka a zistila, kde by mohla byť voda najplytšia. vydala som sa cestou, kde vytŕčali kamene. Voda nebola priezračná, tak som len odhadovala, že by to mohlo byť najbezpečnejšie. Pomaly som vošla do potoka a hneď som cítila, že sa mi naliala doslova ľadová tekutina do topánok. Striaslo ma. Zaťala som zuby a ignorovala záchvevy, ktoré mala voda na svedomí.

Opatrne som nohou skúšala, kde môžem stúpiť a kde nie. Šmýkalo sa a ja som nemala v pláne sa vykúpať v potoku v novembri. To bolo to posledné, o čom som snívala. Slimačím tempom som sa dostala približne do polovice.  Voda mi siahala po kolená a ja som si prestávala cítiť dolné končatiny.  Prejsť cez vodu bolo zrejme to najhoršie rozhodnutie, aké som mohla učiniť.

Musela som však pokračovať. Nemohla som si dovoliť stráviť celý deň prekračovaním cez potok. K tomu tvrdeniu sa pridal aj žalúdok, ktorý protestoval už hodnú chvíľu. Bola som tak hladná, že by som zožrala snáď aj slona. O smäde nehovoriac, no z potoka by som sa v živote nenapila. Ktovie, či po blízku nie je nejaká továreň, ktorá doňho vypúšťa odpad, keďže voda nebola priezračná.

Urobila som krok a cítila, že som stúpila na niečo klzké. Kameň sa posunul, pravá noha mi vkĺzla do priehlbiny. Druhou nohou som chcela udržať rovnováhu a tak som stúpila o pár centimetrov dopredu. To bola však chyba. Noha dopadla o niečo nižšie, než som čakala, no náraz bol bolestivý. Zavrátilo ma dozadu a mala som tú smolu, že to bolo v smere prúdu. Hodilo mnou dozadu a ja som sa ocitla po pás vo vode, opretá o skaly. Pri tom neprirodzenom pohybe som v oboch nohách cítila neznesiteľnú bolesť. Nevyhla som sa výkriku. Vedela som, že členok na pravej nohe je úplne v prdeli. Tá noha bola stále zakliesnená v kameňoch. Druhou nohou som nemohla pohnúť, bolesť bola doslova otupujúca.

Bola som celá mokra, zuby mi drgotali od zimy. Bola som zmätená, nevedela som, čo spraviť. Rukami som sa chytila skaly a váhu sa snažila presunúť tam. Potrebovala som si vyslobodiť nohu, ktorá bola zakliesnená. Druhá bola zrejme zlomená. Alebo len podvrtnutá, bála som sa s ňou čo i len pohnúť. Teraz bola tá chvíľa, kedy som bola šťastná za studenú vodu. Tlmila bolesť.

Kývala som pravou nohou, až kým som ju nedostala znovu na kamene. Obzrela som sa k ceste. Tak blízko a predsa tak ďaleko. Naskytla sa predo mnou otázka: vrátiť sa späť alebo riskovať hĺbku potoka? Skôr som sa cítila na prvú možnosť. Nevedela som však, či budem vedieť chodiť alebo skackať na jednej nohe. No s pravdepodobne vytknutým členkom to nebude dvakrát príjemné. Asi sa budem musieť odplaziť.

Slzy som mala na krajíčku a hrdlo stiahnuté. Ľutovala som, že som nešla pozdĺž potoka, niekde predsa musel byť nejaký most alebo lavička, ako by som sa dostala na druhú stranu. Alebo opačným smerom ako tiekla voda – v nejakom mieste predsa musel byť potok plytší.

Jedno bolo jasné, musela som sa odtiaľto dostať za každú cenu. Preto som sa rozhodla, že budem riskovať, nemám predsa čo stratiť. A tak budem aspoň bližšie k ceste. Ak y som sa tam mala čo i odplaziť, niekto by si ma všimol. Pustila som sa snažila sa nejakým spôsobom dopraviť na druhú stranu. Na ľavú nohu som sa nemohla spoliehať, no aj tak som zatla zuby a pokúsila sa tou druhou odskackať. Niekoľkokrát ma hodilo do skál, no rukami som sa udržala. Neviem akým spôsobom, no dostala som sa na suchú zem. Snažila som sa odplaziť čo najďalej od potoka a čo najbližšie k ceste. Teraz sa mi to zdalo ako nekonečná cesta.

Otočila som sa na chrbát, aby som načerpala sily. Bola som vyčerpaná a určte aj kvalitne podchladená. Všetky veci, ktoré som mala na sebe, boli kompletne premočené. Celá som sa chvela, dýchala som rýchlo a srdce m búšilo tak, že sa mi každú chvíľu rozostrelo videnie. Objala som sa rukami, aby mi nebola taká zima.

Nevedela som, ako dlho som tam tak ležala, no muselo to byť dlho. Všimla som si, že les začína temnieť. Prestala som si cítiť nohy a prsty na rukách. Nedokázala som sa ani pohnúť. Prestala som dýchať rýchlo. Dokonca som mala pocit, že je to strašne namáhavé. Bola som celá stuhnutá a pri predstave, že by som sa mala pohnúť, som sa zamračila. No bola to jediná vec, ktorú som musela urobiť, aby som sa udržala pri vedomí a možno trochu v teple.

Otočila som sa na brucho. Zatla som zuby a skúsila sa zdvihnúť na ruky. Lakte sa mi však podlomili. No nevzdávala som sa, skúsila som sa znovu. Pravú nohu sa mi podarilo zohnúť a kolenom sa oprieť o zem. Príšerne to bolelo, nielenže som mala dolné končatiny stŕpnuté, ale som si ich poriadne necítila.

Vzlykla som a posunula sa dopredu. Ruky mi vypovedali službu a ja som sa znovu ocitla na zemi. Svaly mi úplne vypovedali službu, nevládala som sa ani pohnúť. Nemala som na to ani silu. Prestala som vnímať teplotu, začalo mi to byť jedno. Bolo oveľa jednoduchšie zatvoriť oči a poddať sa temnote, ktorá si ma postupne brala. 


 

Oplatí sa pokračovať? Má zmysel tu pridávať nové časti? :) 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 5. kapitola:

6. MillieFarglot admin
29.02.2016 [22:52]

MillieFarglotA ja som sa už zľakla, že to nik nečíta. Ďakujem, baby. Emoticon
Dcérenka: Bude všetko vysvetlené. Emoticon
Blacky: Prosím, radšej doma a nie na intráku. Emoticon Čo sa týka otravy, tak tá sa prejaví až neskôr, takže ak mal ako darcu Soniu a pil z nej dlho, má v tele veľa jedu. Ak by chcel prestať využívať jej "služby", tak by sa jej nejako musel zbaviť, keďže Sonia vie o upíroch. No je dobrá priateľka Niny a Tim by neublížil ani muche. Emoticon
Timothy Ninu až tak nepobláznil, hneď ako zistila, že má priateľku, tak si o ňom urobila názor, že je to debil proste. A Natalie... veď uvidíš. Emoticon

Inak, Grayson bude v 10. kapitolke, tak si treba počkať. Emoticon

5. blacky
29.02.2016 [11:16]

S tou otázkou si děláš kozy, že? Samozrejme, že potrebujeme pokráčko. Zmaž to ešte raz a nájdem si ťa. Prisahám, že ťa spútam na tvoju inetrnátnu posteľ a budeš písať. Emoticon

Aspoň, že dostala rozum a zareágovala ako každý. Ja by som tiež zdrhala a je jedno, ako dobrí sa javili tí cuciaci.

Tim ma irituje.ak vie, že je to znej prečo ju stále slope?
a taktiež to ako v podstate s NInou podviedol priateľku a obláznil Ninu. Ach, hlúpy to chlap. Potom bude ešte Nati zlá, keď bude nepriatelská k NIne. Nie, že by si to NIna zaslúžila. ZA všetko môže ten chumaj.

Neviem prečo mám z Rickyho zlý pocit. No uvidím, dám mu ešte šancu.

Takže pokračuj, potrebujem Hrdloreza! Emoticon

4. zaneta
28.02.2016 [15:16]

Díky super kapitolka nervy mi idú prasknúť od napätia potrebujem pokračovanie Emoticon

3. majka587
28.02.2016 [12:01]

Pokračuj! Ja sa nemôžem dočkať toho ako to dopadne :D Dúfam, že pokračovanie bude rýchlo...

2. dcérenka
27.02.2016 [19:58]

jeee Emoticon tak už je tu aj Ricky Emoticon Emoticon ako inak je to zase supermegapeckoidné ale zdá sa mi že si na Ninu trochu moc zlá.. mohla si tam dať nejaký teplejší masiac. Emoticon isto pokračuj lebo ty ma utíraš tým čakaním na Graysona

inak mám otázočku, neviem či to tam bolo spomenuté či som to prehliadla alebo to tam nebolo, ale je jedovaté každé kŕmenie z netestovaného darcu alebo je Nina proste parchant s antiupíriou krvou?? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nika
27.02.2016 [19:23]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon urcite pokracuj Emoticon Emoticon Emoticon bavi ma to a som zvedava na hrdloreza Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!