OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 1. kapitola

27.01.2011 (17:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1453×

1. kapitola - Nový život

Nehľadela na mňa príjemná tvár. Pod očami mala obrovské čierne kruhy, ktoré s jej bielou pokožkou ešte viac vynikali, oči samotné mala neprirodzene zasnené, akoby ani nechcela žiť. Mastné plavé vlasy jej doslova viseli z hlavy a cez bielu pokožku jej presvitala každá žilka a cievka. S hnusom som odvrátila tvár od zrkadla a sadla si na záchodový poklop. Tvár som si zložila do dlaní, ktoré vyzerali ako kosť a koža. Nechápala som, kedy sa to všetko stihlo udiať. Pred pár týždňami som mala prácu, patrila som medzi najkrajšie dievčatá v mestečku, mala som nápadníkov a  zázemie. Pokazilo sa to otcovou chybou? Alebo za to môžem ja? Kde sa podelo to sexy dievča so zdravým sebavedomím? Odpoveď som poznala: ležala v posteli a nechcela z nej vyjsť, jedla len príležitostne a na účte mala pár pokusov o samovraždu. Hlasno som vzdychla a odhodlane sa postavila. Dnes nastupujem do novej práce, nebudem tu predsa len tak sedieť a čakať na zázrak! Zložila som šampón s poličky a pustila sprchu. Počkala som na teplú vodu a skočila pod ňu, bol to oslobodzujúci pocit, svaly sa mi uvoľnili a konečne zo mňa stiekla špina.

S poličky som vytiahla šminky, make-up si naniesla pod oči. Po dlhom čase som sa mohla pochváliť, tým, že vyzerám ako človek, teda až na tú vychrtlú postavu. Usmiala som sa na svoj odraz a cez chodbu prebehla do svojej izby. Otvorila som šatník a pokúsila si nájsť nejaké pekné veci. Zbežne som pozrela na mobil a zistila, že mám ešte pár minút do východu slnka a ešte hodinu nato, aby som sa dostavila do obchodíku na konci mestečka. Vytiahla som modrú blúzku a džínsy ešte zo študentských čias. Obávala som sa, že veci pre dvadsaťjeden ročnú ženu by mi na túto chudú postavu nepadli.

Na raňajky som si dala šalát s chlebom, a keď som pocítila plný žalúdok, nechápavo som sa usmiala. Ako som si mohla celý ten čas od úst odtŕhať niečo také dobré? Spratala som riady a otvorila dvere. Nad čiernou krajinou sa mihali prvé lúče slnka. Bol to nádherný pohľad, len keby som sa nemusela báť, že ma niečo pozoruje. Postavila som sa na miesto, kde už slnko svietilo, pretože upíri do slnka nemôžu vkročiť. Cítila som na sebe lačné oči, nič som však nedala najavo.

Svižne som kráčala po ceste a nedbala na obracajúcich sa ľudí. Sebavedome som sa usmiala a prešla cez cestu. Premerala som si malú budovu natretú na červeno, tak aby ladila ku susediacemu krámu. Okná mala zasklené na viacero vrstiev, a tak nemohla vidieť dnu. V jedinom výklade boli poukladané knižky.

„Shine?“ ozval sa spoza mňa veľmi známy hlas. Otočila sa a popritom som si upravila zelektrizované rovné vlasy.

„Preboha, Shine, čo tu robíš?“ Bola to Denis, jej najlepšia kamarátka zo školy, no potom prerušili spojenie.

„Idem do práce,“ stroho som odpovedala a zoširoka sa usmiala. Kamarátka sa na mňa vrhla a ja som jej objatie opätovala.

„Chýbala si mi,“ zakončila som ho a popritom si premerala Denis. Vyzerala ako kedysi, možnože viac ženskejšie, a mala jemne vypuklé bruško.

„Si tehotná?“ spýtala som sa ešte predtým ako vôbec Denis otvorila ústa.

„Nie, ja... prepáč,“ odvrátila pohľad a pretrela si oči. Keď sa na mňa opäť pozrela oči mala červené a pod nimi bola vidieť jemná cestička, ktorú si urobila slza. Mala som na jazyku ospravedlnenie, ale za mnou sa prudko otvorili dvere.

„Meškáte,“ povedala žena v strednom veku a vtiahla ma dnu tak rýchlo, že som ledva stihla pozdraviť Denis.

Ukázala mi celý obchodík a vysvetlila moje nové poslanie. Služby mám pretkané s ňou a prvý týždeň ma bude mať pod dohľadom. Obchod mal čierne drevené parkety a po stranách knižnice rôznych veľkostí. Kníh tu mali požehnane, ale mladá generácia už nečíta, takže tu tomu hrozí bankrot. Na strope sa vynímal luster zo sedemnásteho storočia, ešte spočiatku mesta. Vzadu bola miestnosť pre personál. Bola zariadená ako salónik, honosné kreslá a malý dubový stolček. Koberec z orientu bol na okraji poliaty kávou. Steny boli vymaľované na červeno a strecha tu bola presklená. Vynímalo sa na nej lístie a pár vtáčích výkalov – naozaj pútavé. Odtiaľ viedli dvere do tmavej pivnice, zariadenej pár kusmi nábytku. Tešila som sa na zajtra, keď konečne začnem robiť.

Prišla som domov zo západom slnka, bolo to dosť tesné. Otec bol zamknutý v kúpeľni a v obývačke nechal hotovú spúšť. Keby som nevedela, že sa opäť opil, myslela by som si, že nás prepadli.

Rozprávač

Po tmavej ulici sa ozýva klopkanie opätkov a vŕzganie štrku. Žena kráča sebavedomo s rukami vo vreckách. Hlavu má sklonenú, aby jej dlhé blond vlasy padali do tváre. Nemôže dýchať, všade je cítiť cesnak. S odbitím polnoci sa nervózne obzrela, mala pocit, že ju niekto sleduje. Je to muž s temnými očami, černejšími ako tma. Čelo mu zdobí veľmi zložité tetovanie červenej farby. Nedá sa určiť čo na ňom je, pretože je pretkané veľmi starovekým písmom, ktoré nepoznajú už ani historici. Vlasy ma zostrihané a v jednom uchu náušnicu. Dá sa povedať, že dbá o imidž. Je zahalený do hnedého plášťa, tak sa nedá určiť čo má oblečené. So ženiným obzretím skočil do tieňa stromu a tak sa ukryl pred jej skúmavým pohľadom. Žena kráčala ďalej a po chvíli cesty sa nervózne ohla. Muž to pochopil ako ďalší pokus o zmapovanie situácie a skryl sa. Ona si však medzi tým vyhrnula nohavicu a vytiahla dlhý drevený kôl. Sebavedome sa usmiala a pri tom jej z úst uniklo jemné zavrčanie. Znelo to ako prskanie mačaťa. Voľnou rukou si prehrabla vlasy. Päť, štyri, tri, dva, jeden. Keď odpočítala päť sekúnd otočila sa. Mala skvelú intuíciu, pretože presne v tej chvíli sa na ňu vrhol záhadný chlapík. Zastal pred ňou prekvapený jej reflexami a od ľaku cúvol.

„Hope? Musíš odísť.“ Ľúbil ju a preto by jej nikdy nemohol ublížiť. Miesili sa v ňom nepoznané pocity, láska k žene a povinnosť práce.

„Inak čo? Zabiješ ma?“ Vedela o jeho slabosti, preto sa na neho prihlúplo usmiala. On očami zastal na jej perách a tie svoje jemne pootvoril.

„Budem musieť,“ povedal pevným hlasom, no vo vnútri sa chvel, čo ak odmietne odísť? Dokáže ju zabiť? Nie.

„To je škoda, pretože ja neplánujem odísť. To, že patríš ku členom gardy mi nezabráni nezabiť ťa. Môžete sa strčiť do prdele!“ Za chrbtom pevne stisla kolík a rýchlosťou blesku mu ho vpichla do hrude.

„Posledné želanie?“

„Odíď.“

„Nemôžem,“ zakončila svoj výpad. Kolík jemne vtlačila hlbšie a pokrútila ním. V čiernych očiach vyhasol život, ktorý už ani nebol životom. Mužovi zjemneli črty tváre a zmizlo tetovanie. Predĺžené očné zuby sa vrátili do pôvodného tvaru, oči zmenili farbu na zelenú.

„Taký ako predtým,“ šepla a postavila sa. Urovnala si šaty a vbehla do lesa. Dnes to už nestihne, pretože slnko práve vychádzalo. Pokojnej ulici venovala posledný pohľad a usmiala sa.

Prológ - Zhrnutie - 2. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 1. kapitola: