OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 10. kapitola

02.07.2011 (10:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 970×

Guľatá kapitola a nič sa v nej nedeje. Hanba mi! 
Je to posledný článok, ktorý pridávam, kým odídem na dovolenku. Takže sa pripravte na odmlku.

10. kapitola - Krvavé spomienky

Buch, buch, buch. Prudký dážď bičoval sklo mojej nemocničnej izby. Vzdychla som si a zadívala sa von z okna. Lesy pomaly pohltila biela farba vodnej pary a teraz sa zdali zahmlené. Po ulici bežali zvyšní ľudia, ktorí nemali autá, ani dáždniky. Určite už boli premoknutý do nitky.

Dážď neprestával. Jediné, čo sa s ním udialo bolo to, že sa zmenil na búrku. Aj keď okno bolo zavreté, cítila som tú vôňu. S hromom mi po chrbte prebehli zimomriavky. Bolo to prirodzené, vždy mi naskočí husia koža. Je to ako pri vážnej hudbe. V niektorých pasážach mi poseje celé telo a nemôžem sa jej zbaviť. A búrka je to isté.

„Je to fascinujúce, však?“

Och, áno, zabudla som vám predstaviť Emily. Je to moja spolubývajúca aspoň na určitý čas. Dokedy nepustia buď ju, alebo mňa. Tiež ju pohrýzol upír a doktori si stále nachádzajú nové a nové zámienky len nato, aby ju udržali v nemocnici a mohli skúmať. Tak ako mňa.

Emily je naozaj nízka baba. Dokonca meria pod stošesťdesiat centimetrov. Tým nechcem narážať nato, že ja som bohvie ako vysoká ale mám najmenej o desať centimetrov viac ako ona. Keďže ja meriam stoošesťdesiatosem, tipujem, že má určite pod stošesťdesiat centimetrov.

Má orieškovo hnedé vlasy s odleskami ryšavej, to hlavne na slnku. Sú naozaj obdivuhodne zdravé. Ja som také mala naposledy asi v prvom ročníku na strednej. Potom som sa snažila byť dokonalá a tak to aj dopadlo. Som rada, že mi vlastne ešte držia na hlave.

Má zelené oči. Sú také fascinujúce. Ja neviem, možno ma na nich púta ich lesk. Alebo to bude kvôli im hĺbke. Keď sa na mňa pozrie, vyzerá, akoby pojedla všetko múdrosť sveta. Také oči som vždy túžila mať aj ja, lenže skončila som s tmavohnedými, bez hĺbky a nadbytočného lesku.

Je odo mňa o päť rokov staršia, ale i tak sme si sadli dokonale. Niekde síce máme priepastné rozdiely, ale sme tu jediné dva exempláre, a tak ku nám nikoho iného nepustia.

Tú priepasť máme hlavne vo vkuse. Jej sa páčia blonďáci s modrými očami, zatiaľ čo ja mám radšej tmavších. O chlapoch sa vždy dokážeme pohádať. Aspoň tie dva dni, čo sme spolu.

Predtým bola sama. Nikoho k nej nechceli pustiť, takže teraz sa so mnou baví o všetkom. Naozaj o všetkom. Od psov až po zubné kefky. Je to naozajstný blázon.

„Milujem búrky.“ Pozrela som sa jej do očí a videla v nich súhlas. „Mám rada najmä hromy a tú vôňu.“

„Och, ja milujem búrky celkovo. Je to také zvláštne. Niekedy ma dokáže preskočiť smrť,“ odrapkala svojim typickým tenučkým hláskom. Nadvihla som obočie.

„Och, ty to normálne nevieš. Hovorí sa, že keď ti po chrbte prebehne mráz až ťa strasie, preskočila ťa smrť. Čo vás v tej škole učia?“ Pomrvila som sa a ľahla si na posteľ. Emily sa usmiala a vopchala sa ku mne do postele.

„Mňa všetko, čo viem, naučila babička. Mamu si už ani nepamätám, umrela keď som mala štyri. A otec nás opustil hneď po tom, čo umrela. Nemohol to zniesť. Prosím ťa, nehovor, že je ti to ľúto! Bolo to, to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Viem, že to možno znie hlúpo. Ale veľa som sa naučila. Hlavne o živote, vieš? A babička mi dala všetko, čo mám teraz. Ale zabil ju ten pojebaný upír... keď sa mi dostane pod ruky, tak mu zabodnem kolík tak hlboko, že sa ani nepostaví! A prach rozmetiem všade po okolí.“ V tom bol náš najpodstatnejší rozdiel. Ona si pamätala to, čo sa stalo, lenže ja som si nespomínala nič. Keď zazrela ten divný lesk v mojich očiach, ktorý sa mi tam objaví vždy, keď spomína na ten večer, zatváril sa ospravedlňujúco.

„Len sa tak netvár! Och, bože.“ Jej prízvuk bol naozaj čudný. Konce slov divne naťahovala, niekedy sa to už ani nedalo počúvať. Ako na truc som obrátila hlavu a opäť sa zadívala na kvapky búchajúce o okno. Prečo si na nič nemôžem spomenúť? Zaťala som päsť a sykla od bolesti. Zlomenú ruku som už mala pevne v sadre, ale ani to ma neuchránilo od bolesti.

„Zavolám sestru?“ zahryzla si do pery. Jej tvár bola skrútená do divnej grimasy.

„Blázniš? Napochodoval by tu celý arzenál a začali by ma ťahať po ďalších a ďalších vyšetreniach. To by som už nezniesla.“ Po prvýkrát som sa poriadne zapojila do rozhovoru a povedala viac než jednu vetu.

„Zabudla som. Vieš, keď sa rozprávame, aspoň na chvíľu zabudnem nato, kde som.“ Smutne sa usmiala a rukami ukázala ten priestor za nami.

Izba bola pochmúrna. Steny boli síce namaľované veselou farbou a lá žltá, ale niečo tu chýbalo. Na oknách boli mreže a okná samotné boli neumyté, plné fľakov. V izba boli len dve postele. Celé železné s tvrdými matracmi, žiadna výhra. V rohu sa nachádzal jeden malý stolík s dvomi stoličkami. Podlaha bola zakrytá kobercom sivej farby a naozaj nikto nevie, čo sa pod ním skrýva. Radšej sa to nesnažím ani zistiť. V rohoch nad oknami boli dve obrovské pavučiny. V jednej sa už pol dňa metá bezbranná mucha. Nemá šancu ujsť, za chvíľu sa jej už  vyčerpá energia. A v tej druhej sa presne v strede vynímal obrovský šťavnatý pavúk. Tým narážam nato, že mal obrovské bruško a osem dlhých chlpatých nožičiek. Hovorila som Emily, nech ho zabije, ale ona má vraj toleranciu k akémukoľvek živému organizmu. Ešte šťastie, že mám posteľ na opačnej strane izby. Jediné, čo tu bolo pozitívne, boli moje farebné vankúše. Otec mi ich doniesol hneď potom, ako sa od Denis dozvedel, že som v nemocnici. Samozrejme mu v taške nechýbalo moje obľúbené pyžamko s ovečkami. Teraz cez leto, som ho moc nenosila, no v tejto nemocnici sa mi zíde. Určite by som si neľahla len tak pod perinu. Fuj.

„Ujdime,“ povedala som šepotom.

„Čo?“ Vydesene sa poobzerala, akoby nás niekto počúval. Rýchlo prešla ku dverám pozrela sa kľúčovou dierkou von.

„Ujdime,“ zopakovala som už hlasnejšie.

„Ako?“ spýtala sa dychtivo.

„Mohli by sme to urobiť takto.“ Prestala som a hypnotizovala dvere. Niekto v nich zahrkal kľúčom. Potiahol kľučku a otvoril. Na chodbe stál... Ehm? Sester? Nie, to je určite kravina. Keď je žena sestrička, chlap bude braček? Prečo má ten chlap takú sprostú prácu?

Pozrela som sa na neho s vážnou tvárou. „Vy ste braček?“ nedalo mi to, proste som sa ho musela spýtať. Zarazene sa na mňa pozrel a ja s Emily sme sa od smiechu zvalili z postele.

„Psychiatria?“ venovali sme mu veľmi divný pohľad.

„Som tu nový a neviem sa tu orientovať, mal som ísť skontrolovať pacientov na psychiatriu.“

Emily už otvárala ústa, ale predbehla som ju. „Nie, toto nie je psychiatria, ale môžeme vás tam odviesť.“ Žmurkla som na Emily a potom zvodne zatrepala riasami. Ten, povedzme človek, stratil reč.

„Dobre. Poďte za nami.“ Rýchlo som chytila Emily za ruku a vybehla dverami.

„Čo to robíme?“ šepla mi nenápadne do ucha.

„Improvizujeme.“ Nadvihla som ramenami a stlačila gombík na privolanie výťahu. Keď sa s cinknutím otvoril, pokynula som tomu človeku, nech vojde dnu a stlačila číslo na ktoré mi padal ruka.

„Naspäť trafíme.“ Stihla som mu povedať a potom som sa s úsmevom otočila na Emily. Stlačili sme si ruky a rozbehli sa ku schodom. Opatrne sme otvorili dvere a rozbehli sa smerom k prízemiu.

Pred dverami s tabuľkou prízemie sme zastali a dodali si odvahu.

„Nesmú si nás všimnúť, musíme splynúť s davom.“ Prikývli sme si a vstúpili do haly. Na recepcii trčal ten chlapík a vrieskal na recepčnú!

„Pediatria!“ To je jediné, čo stihol povedať. Potom sa pozrel na mňa a ústa mu zamrzli.

„To je ona!“ vykríkol a ukázal na mňa.

„Jebal to pes!“ zakričala Emily, ktorá mala náskok a dobre mierenou päsťou dala k zemi ochrankára.

„Shine! Veď bež!“ Až teraz som si všimla, že stále stojím na mieste. Rýchlo som sa rozbehla k východu a ochrankárovi, ktorý sa už zbieral zo zeme, som uštedrila ešte jednu ranu. Aj keď som ľavačku nemala silnú, opäť klesol k zemi.

„Rozdelíme sa!“ zakričala Emily.

„Stretneme sa?“ dostala som zo seba námahou.

„Nájdem ťa,“ odpovedala a zmizla za roh.

Bežať so sadrou bola vážne námaha. Nakoniec som to vyriešila tak, že som ju pevne chytila do druhej ruky a bežala ďalej. Vbehla som do lesa a rozhodla sa, že si odpočiniem. Ani som to nestihla zaregistrovať a zavreli sa mi oči. Lepšie som sa uvelebila pri smreku a pomaličky zaspala.

Rýchlo som vyskočila na nohy. Vonku ešte svietilo slnko, tak som si uvoľnene vydýchla.

„Ahoj, Shine,“ ozval sa za mnou povedomý hlas. Otočila som sa a zbadal presne tie čierne oči, ktoré sa mi toľkokrát zjavili.

„Čo to... veď slnko svieti,“ vykoktala som nakoniec.

„Ľudia sú naivní. Prečo si myslíš, že cez deň nemôžeme byť vonku? Dokým sa ma nedotkne lúč slnka, nič sa mi nestane. Príjemné zistenie, však?“ Och, koľká irónia.

Uškrnul sa a pomaly sa priblížil na vzdialenosť mojej ruky. Klamala by som, ak by som povedala, že mi to bolo nepríjemné. Lenže tak ako ma jeho blízkosť tešila, takou istou dávkou som sa ho štítila.

„Prečo to robíš?“ Už som sa mu nedívala do očí. Bála som sa, že opäť zabudnem.

„Takú sladkú krv som ešte nemal, je príjemné sa k nej vracať. A teraz, keď bude vyčistená. Delikatesa.“ Odmietavo som pokrútila hlavou a cúvala na dosah slnka.

„Len mi ubližuješ,“ šepla som a nezabúdala ísť dozadu.

„Ja viem, že ti to je príjemné,“ pošepol mi do ucha a zastavil ma v cúvaní.

„Teraz ťa nechám ísť. Dám ti však návrh. Ak mi dáš nabudúce tvoju krv, vrátim ti všetky spomienky, ktoré som ti skryl. Máš čas do splnu.“ A potom sa vyparil.

Ako v sne som vycúvala z lesa a vydala sa domov. Jeho slová sa mi ako ozvena ozývali v hlave. Neprestávali, skôr naberali na intenzite. A ja som sa nedokázala rozhodnúť. Musím sa z niekým poradiť. A jediný, kto vie o tých očiach, je Emily. Budem ju musieť pohľadať. Ale najprv si dám sprchu.

Vtrhla som do kuchyne a zasekla sa. Emily sedela za stolom a veselo sa rozprávala z mojím otcom.

„Ahoj,“ pozdravila som ich a nabrala si pohár vody. „Emily? Mohla by si?“ Prikývla mi a ja som ju doviedla do izby. Sadli sme si na posteľ a ja som jej povedala to, čo mi navrhol ten upír.

„Vieš, budeš sa musieť rozhodnúť sama. Ak sa rozhodneš, že mu dáš tvoju krv, môže ťa rovno na mieste zabiť. Ale ak je schopný dodržať slovo, tak... och, Shine. Je to naozaj na tebe. Ja ti nedokážem pomôcť,“ povedala Emily a stisla mi ruku.

„Dievčatá,“ vošiel mi do izby otec, „večera je na stole.“

Pozrela som zúfalo na Emily, ale tá len pokrútila hlavou. Naozaj sa budem musieť rozhodnúť sama. Veď spln je už pozajtra.

Otvorila som dvere a pozrela sa mu do tváre. Plný mesiac mu ju nádherne ožiaril a oči sa mu krásne leskly.

„Tak, ako si sa rozhodla?“ opäť sa uškrnul, svojím typickým nadvihnutím kúta.

„Tvoje úsmevy si strč niekam.“ To ho rozosmialo.

„Mám rád rázne ženy,“ povedal a za ruku, ktorá mi trčala von z domu ma pritiahol k sebe. Nalepila som sa na neho a môj svet zastal.

„Chcem počuť, ako si sa rozhodla.“ Povedal tvrdo a silnejšie mi stisol ruku.

„Ja chcem, aby si... Chcem, aby si...“

9. kapitola - Zhrnutie - 11. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 10. kapitola: