OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 5. kapitola 2. časť

14.05.2011 (13:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 902×

2. časť opäť venovaná Mirke, pretože ma dokonale povzbudzuje do písania.

5. kapitola 2. časť - Zrada

Ležala som na koberci v obývačke a niečo ma nepríjemne tlačilo na chrbát. Pomrvila som sa, ale veľmi mi to nepomohlo.

Zavrela som oči, tak ako James, ktorý ležal vedľa mňa a snažila sa nemyslieť. Ale bolo to ešte horšie, všetko som mala pred očami, akoby sa to dialo znova a znova. Dej ma miestami pohltil tak, že som nebola schopná normálne vnímať. Moja nová nočná mora. Bleskovo som otvorila oči a pozrela sa na ruku, ktorá blúdila po mojom tele.

Panika ma pomaly pohltila a nahnevane som sa mu pozrela do tváre. Oči mal stále zavreté a usmieval sa tak prihlúplo, až mi pripomenul jedného spolužiaka, ktorý sa takto tváril vždy, keď vyfajčil svoju dávku marišky. Zacítil môj pohľad a otvoril oči. Úsmev sa mu ešte viac rozšíril a ukázal mi dokonalé, biele zuby. Falošne som sa usmiala aj ja a chytila som jeho ruku, ktorá ma už otravovala. Odvrátila som sa a tuhšie som sa zavinula do deky.

Cez záclony som sa dívala priamo do slnka. Pochytilo ma také zúfalstvo, až mi vytryskli slzy.  Zahanbene som sklopila pohľad a potichučky plakala. Toto sa nikdy nemalo stať. Odsunula som sa ďalej od Jamesa a vytiahla sa do hojdacieho kresla.

Pripomínalo mi mamu, preto som sa v tých najťažších chvíľach schúlila do neho a predstavovala som si, že mi šepká upokojujúce slová. Väčšinou sa mi podarilo zaspať, ale teraz nie. Všetko ma strašne ťažilo na srdci. Sklamala som seba, svoju najlepšiu kamarátku, svoje budúce krstňa a svoju vieru.

Mám vlastne prečo žiť? Nikdy sa nebudem môcť pozrieť Jamesovi, Denis a tomu malému do očí. Och, Dí... čo by sa stalo, keby si sa to dozvedela? Lenže ty sa to nesmieš dozvedieť, takto by som ti neublížila. Snažila som sa sústrediť na vrcholky stromov rytmicky sa kývajúcich v teplom letnom vetre. Na chvíľu sa mi to podarilo a potom som sa ponorila do tmy.

Vyskočila som z kresla a preľaknuto sa poobzerala. James sedel za stolom, pil kávu a čítal noviny. Zdvihla som mobil zo stola a pozrela sa, koľko je hodín. Tri preč. A do riti. Zdvihla som sa z kresla, pozbierala svoje veci a vyštartovala do izby. Zhodila som zo seba deku a rýchlo si obliekla spodnú bielizeň.  Vrhla som sa do skrine a hľadala nejaké slušné tričko, keď sa na mňa niekto zozadu nalepil.

„Ahoj, kráska. Ako si sa vyspala?“ Otočila som sa k nemu tvárou a pozrela mu do očí. Lietali mu v nich malé iskričky a na tvári mal opäť ten divný úsmev.

„Celkom fajn. Len mám jednu otázočku.“ Zvodne som našpúlila pery a rukou mu začala robiť kolieska na hrudi.

„Vieš, tie tábory v lesoch, kam posielate ľudí, aby upíri nechodili do miest. Si predsa jeden z výberovej rady?“

„Áno, som.“

„Ja som sa len chcela spýtať, že... Kde na zozname je môj otec?“ S ťažkosťami som zo seba dostala niečo konkrétne a pozrela sa do zeme.

„No ťažká otázka, ale presa len patrí medzi tých starších z tohto mesta, takže je dosť vysoko. Prečo ťa to zaujíma?“

„Len, či by sa to nedalo zmeniť.“

„Ha ha ha. Keby si sa vyspala s každým členom z tej rady nepodarilo by sa ti to zmeniť.“ Vlepil mi pusu na tvár a ja som sa mu vyslobodila z objatia. Tak načo som to celé robila, aby som si znepriatelila Dí?

„Vypadni!“ skríkla som na neho a rýchlo som si na seba navliekla nohavice a zo skrine vylovila teplý kašmírový sveter.

„Tak ja idem, len aby si to neoľutovala.“ Zasmial sa a odkráčal z mojej izby. Vybehla som za ním na chodbu.

„Nikdy. Počuješ? Už ťa tu nechcem vidieť!“ Chytila som vázu z komody a hodila ju po ňom. Trafila som do cieľa a babičkina váza sa mu rozbila o chrbát na milión kúskov. Zastal uprostred pohybu tak, že držal otvorené dvere a hlasne vzdychol.

„Och,“ to som nedomyslela, teraz ma určite na tých milión kúskov roztriešti môj otec a James, toho sa bojím už teraz. James sa otočil a vyrútil sa na mňa. Zacúvala som a narazila do steny. Vyhrnul si rukávy a chytil ma pod krk.

„Toto si nedovoľuj!“ zavrčal mi do tváre a druhou rukou mi strelil poriadnu facku. Do očí mi vyhŕkli slzy bolesti, ale najmä poníženia. Vytrhla som sa mu a rozhodla som sa nezaostať a zahnala sa rukou - smer jeho tvár. On však bol v predstihu a ruku mi vykrútil za chrbát. Vzdorovito som zdvihla bradu a pozrela sa do stopu. Tak toto mu nenechám prejsť. Pozrela som sa mu do očí a neuhla som pohľadom. Chcela som získať aspoň trochu času a vymyslieť si plán na protiúder. Jeho pohyb ma však zaskočil, vrhol sa mi na pery a začal ma vášnivo bozkávať. Čakala som od neho všetko, len toto nie a tým ma úplne odrovnal. Rukou mi podvihol zadoček, ja  som nezaostávala a nohy mu ovinula okolo pasu. Čo to robím? V hlave sa mi objavila obrovská kontrolka “OTEC“ a hneď vedľa toho “DENIS“, takže vlastne to boli dve kontrolky. Zavrela som oči a pomaličky sa odťahovala od Jamesa. Dí si to nezaslúži a otec sa môže vrátiť každú chvíľu. Nohy som spustila a opatrne odlepila aj svoje pery. Ostala som stáť zaskočená a tlak sa mi zdvihol najmenej na 200.

„Dí,“ šepla som a pozrela sa do jej mokrých očí, len kvôli mne. Obehla som Jamesa a vrhla sa ku nej. Zastavila ma ráznym gestom a podoprela sa o stenu.

„Myslela som, že sa niečo stalo, keď si mala otvorené dvere, ale ty si len bola nedočkavá po niečom. Verila  som ti. Verila som, že si schopná nechať ho na pokoji, kvôli mne. Aká som naivná.“ Z očí sa jej vytlačil ďalší potôčik sĺz a v tom sa na mňa prekvapene pozrela. V jej očiach sa zračil strach.

„Si v poriadku?“ Podišla som bližšie, ale ona to opäť zamietla.

„Čo si vlastne myslíš, že ti to len tak odpustím? Alebo budem robiť, že sa nič nestalo? Zradila si ma, Shine. Týmto to skončilo, celé naše priateľstvo bolo fiasko. Nechápem ako nám to vydržalo.“ Otočila sa na odchod a poslednýkrát sa na mňa otočila.

„Nechcem, aby si niekedy videla moje dieťa, krstná nebudeš. Nájdem si inú kamarátku, takú, čo sa nevyspí s tým, na ktorom mi  záleží.“

„To nemôžeš. Nemôžeš mi zakazovať vídať to malé, to nejde! Prosím.“

„Máš na srdci ešte niečo?“ Záporne som pokrútila hlavou, i keď som jej toho toľko chcela povedať. Zahryzla som si do jazyka a mlčala som, nebudem zhoršovať situáciu.

„Fajn, nechcem, aby  si ma kontaktovala, rozumieme si?“ Cítila som slzy, veľa sĺz, ktoré si drali cestu mojou tvárou. Dnes som zlyhala, skončila som tú najlepšiu kapitolu a začala tú novú. Kapitolu bez Denis, Jamesa a toho malého, kapitolu kde ostanem sama, len s otcom. Teraz mi jeho existencia pomáhala vedieť, že mám niekoho, je pre mňa ideálne. A moja mama, ako som na ňu mohla zabudnúť? Lenže on už pri mne nestojí, vybrala si druhú stranu, tú proti ktorej bojujem.

„V poriadku, ale dovoľ mi jedno, objať ťa, aspoň naposledy.“ Zaváhala, ale prikývla mi. Nesmelo som k nej pristúpila  a skryla som sa do jej náruče. Poslednýkrát som vdýchla jej vôňu a poslednýkrát pohladila jej bruško. Odtiahla som sa a venovala jej posledný úsmev, nech si ma zapamätá šťastnú. Vydala sa k autu a ešte raz sa na mňa pozrela. Aj keď nás to obe bolelo, nedokázali sme s tým skončiť, táto bolesť bude trvať ešte dlho, pridlho na to, aby som ju dokázala zniesť.

„Prosím, nenechávaj ma samú.“ Zašepkala som, ale naštartovanie motora moje slová pochovalo. James prišiel ku mne a spýtavo sa na mňa pozrel.

„To nepochopíš,“ povedala som skôr, ako sa stihol niečo opýtať. Nadvihol ramená a sledoval so mnou odchádzajúce auto Dí.

Udialo sa to tak rýchlo. Zaškrípali pneumatiky a jej auto napálilo do stromu. Zacítila som štipľavý dym. Rozbehla som sa za ňou. Bolo mi jedno, že som bosá a štrk sa mi zarýva do nôh. I keď to veľmi bolelo, nezniesla by som len tak stáť a nič nerobiť. Otvorila som dvere jej Chevroletu a zacítila jej pohľad.

„Nedotýkaj sa ma - úúú.“

„Počuješ! Prestaň sa ma dotýkať!“ Rýchlo som odtiahla ruky a cúvla od jej auta. Z kapoty sa dvíhali jemné špirálky tmavého dymu a onedlho to malo na mňa dopad. Keď som bola malá mala som problémy s dýchaním a to na mne zanechalo stopy. Začala som sa dusiť a mala som pocit, že si každú chvíľu vykašlem pľúca. Hrdlo mi horelo od bolesti spôsobenou tým prudkým kašľom. Chtiac-nechtiac som sa od auta odtiahla na druhú stranu cesty a tam som sa oprela o strom. Po tvári mi opäť začali stekať slzy, lenže teraz to nebolelo. Pohľad Dí túliace sa do Jamesovej náruče ma upokojil. Sadla som si do mokrého machu a zavrela oči. Bolo tu tak nádherne ticho, vietor niesol len šum stromov a vtáčiky do toho nôtili svoje piesne.

Neviem, koľko času prešlo, ale začula som výkrik plný bolesti. Prudko som vstala a zamotala sa mi hlava. Zamávala som rukami a snažila sa zachytiť stromu, čo by tu mal byť, ale nepodarilo sa mi to a spadla som rybičku na cestu. Oškrela som si nepríjemne dlane, čo som pocítila hneď, ako som sa podoprela, aby som mohla vstať. Denis sa kŕčovito držala za brucho a jej výraz hovoril za všetko. Naozaj ju to muselo bolieť. Odniekiaľ sa vyrútila sanitka a zastavila tesne pred Denis. Zobrali ju dnu aj s Jamesom a s hlasným hukotom odišli. A ja? Mne ostal len pohľad na vzďaľujúci sa nárazník sanitky a ešte tupé prázdno. Akoby som sa ani nenarodila. Nikdy.

Rozprávač

Je neskorá noc, dorastajúci mesiac sa ladne plaví po oblohe a osvetľuje tmavú krajinu. Všetci hlboko spia, zavinutí v perinách, okrem nočných bytostí. Upírov. Potulujú sa po lesoch len s jediným cieľom, nájsť si niekoho na zjedenie, ak by som chcela byť presnejšia, na zapitie. K mestám už dávno nechodia, veď načo by aj? Ľudia to  zariadili namiesto nich, tými tábormi, a tak sa už nemusia obťažovať lovením, lebo čerstvú krv majú rovno na tácke. Jedným slovom, spohodlneli. Načo by ohrozovali svoje životy pred kráľovskou gardou?

Nájdu sa však aj takí, ktorí priam milujú adrenalín. Nevedia si predstaviť život bez nebezpečenstva za chrbtom, vetrom vo vlasoch a lovom ľudí. Zastávajú len jediné pravidlo, že pravidlá sú nato, aby sa porušovali.

V lese pri mestečku Greenmountain* sa nachádzajú práve dvaja, no nemajú ani páru o tom, že niekde pri nich je iný, upír. Jeden z nich je vysoký urastený chlap. Je to černoch a oblečené má biele tielko, takže dokonale vyniká jeho farba pleti. Má hlboké tmavo-hnedé oči, ktoré na jeho tvári nemajú dominantnú úlohu. Má krátke vlasy a tie nechávajú priestor jeho ostro rezaným črtám. Husté obočie mu dodávalo vážnosť v tvári, bez ktorej by vyzeral ako kopa svalov bez rozumu. A ten druhý upír, bol ženského pohlavia, takže to bola upírka. Rovné blond vlasy jej viali vo vetre, až pripomínala Medúzu. Pod očami mala čierne kruhy, pretože po návšteve svojej dcéry nemohla piť ľudskú krv, mala určitý blok, ale našťastie je to už za ňou. Zavetrila muža v tridsiatom roku života a slastne si oblizla pery. Najlepšie vyzretá krv. Z ladnosťou pohybov a šikovnosťou mačky zoskočila zo stromu presne na nohy. Sklopila hlavu a zavrela oči. Nechala sa viesť iba čuchom. Keď bola blízko pri svojej obeti, spomalila, aby ho nevydesila. Bol opitý, ale jej to nevadilo, iba krv bude mať zvláštnu chuť, ale aj tak sa už musí najesť. Obehla ho a pozrela mu do očí. Bol mimo, nevedel čo sa deje, len vypúlil oči a zatackal sa.

„Ahoj. Neboj sa, bude to ako pichnutie od včely,“ povedala mu a prisala sa mu na krk, vystrčila svoje špicáky a vsunula si ich do tepny. Bola to neskonalá lahôdka, sústreďovala sa na každý hlt a vychutnávala si ho. Po každom dúšku sa cítila viac opantaná. Vedela, že alkohol bude niesť svoju daň, ale nemyslela si, že bude opitá aj ona. Nemohla sa odtrhnúť, aj keď veľmi chcela, nedokázala to. Musela sa zmieriť s tým, že tento človek neprežije. Takú elektrizujúcu vášeň ešte nikdy nezažila, lenže v tom pocítila dotyk dreva na chrbte, mieril jej na srdce. Vynechala hlt a telo nedopitého muža pustila na zem. Kto si ju dovoľuje rušiť? Teraz? Pozrela sa z ľútosťou na muža, ktorý jej ležal pri kolenách. Jeho krv je už bezcenná, vychladnutá, nechutná, už ju nedokáže uspokojiť. Zvraštila čelo a bez rozmyslu zavrčala najtvrdšie, ako vedela.

„Ale, ale, maličká,“ ozvalo sa jej pri uchu a to ju vytočilo. Nohou vystrelila dozadu a vedela, že trafila správne. Jeho bolestivý výkrik ju ubezpečil. Otočila sa a premerala si toho úbohého upíra. Zvíjal sa na zemi a rukami si strážil svoju výbavu pred ďalšími údermi. Skrčila sa a zdvihla kolík, ktorý mu spadol.

„Načo si prišiel?“ spýtala sa najjemnejším hlasom, aký v danej situácií mohla vydať.

„Som pustovník, rád prechádzam cez mestá a lovím. Nie je to trestné.“

„Odkiaľ si prišiel, z Marsu? Je to trestné, môžeš zaplatiť životom, určite ťa už sledujú, sú ti na stope a ty si ich doviedol do môjho mesta!“ Keď si uvedomila túto skutočnosť zovrela päste a kolík, ktorý držala, sa rozštiepil na malé kúsky dreva.

„Tvojho mesta?“ spýtal sa posmešne.

„Ty idiot, nechápeš, že ťa dostihnú? Môže ti byť jedno, kde si, proste im neujdeš a ty si tu, takže aj oni pôjdu tadiaľto!“ kričala.

„To znamená?“

„Že je po tebe.“ V tom v nej skrsla nová myšlienka, ak stihnú dovtedy uniesť Shine, pomôže mu zamaskovať stopy a ujdú z mesta.

„Ale môžem ti pomôcť, ak pomôžeš ty mne.“ Falošne sa usmiala.

„Ako?“

„Pomôž mi uniesť moju dcéru a ja ti pomôžem ujsť garde.“

„To ju chceš premeniť?“

„Napríklad.“

Na znak dohody si podali ruky a Hope mu pomohla vstať, teraz sa musia dostať k Shine a všetko bude lepšie.

Tá sa práve prevalila na druhá bok a spadla na tvrdú podlahu. Rýchlo vyskočila na nohy a upravila sa.

„Naozaj nechcete ísť domov?“ spýtala sa jej ošetrujúca lekárka už asi po stýkrát.

„Nie, počkám. Chcem vedieť, či je v poriadku.“ Povedala rozhodne a opäť si sadla na stoličky pred izbou jej bývalej priateľky. Prenikla ňou bolesť a rýchlo zavrela oči. Len sa ubezpečím, či je v poriadku a potom ma už nikdy neuvidí. Na spečatenie tejto vnútornej zmluvy jej vytiekla slza. Jedna jediná, posledná, ktorú kedy stará Shine vypustila.

5. kapitola 1. časť - Zhrnutie - 6. kapitola

* - názov je vymyslený, žiadne také mesto neexistuje

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 5. kapitola 2. časť: