OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - Prológ

14.01.2011 (18:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1699×

Prológ - Ako to začalo

Narodila som sa do sveta, ktorý sa rútil ekonomickou krízou ku kolapsu. Ľudia nemali z čoho žiť, nemohli splácať splátky, a preto im majetok zhrabli banky. Deti umierali na choroby, pretože lieky boli pridrahé nato, aby si ich mohli dovoliť. Moslimovia verbovali kresťanov, židov a tých, ktorí sa im postavili, zavraždili. Teroristi bombardovali svet...

Pred štyrmi rokmi svitlo do krajšieho dňa. Slnko vyšlo vysoko nad obzor a teploty sa šplhali k rekordu. Vtáčiky spievali, vietor jemne ochladzoval prepotených ľudí. Mysleli sme si, že už sa nič nemôže pokaziť, aspoň dovtedy, pokým sme si zapli správy. MTV ohlasovalo správy o hromadnom vraždení v Európe, Afrike, Austrálií a časti Ázie, proste tam, kde bola noc. Tí, ktorí aj napriek útoku prežili, tvrdili, že to boli upíri, stvorenia so špicatými zubami. Samozrejme, že to bolo absurdné, uvažovalo sa skôr nad tým, že to bol klan nejakých šialených gangstrov, ktorí si chceli vystreliť zo sveta.

No predsa, tí bohatší ľudia si zbalili svoje majetky a rozhodli sa odísť na súkromné ostrovy, ktorými bol posiaty celý Pacifik. Chudobnejší ľudia  pozaliezali do kostolov a modlili sa k Bohu. Medzi nimi som sa vtedy krčila i ja s ockom a maminou. Pred oltárom sme kľačali celý deň, ale potom prišlo k západu slnka. Pochytali sme sa za studené, prepotené, trasúce ruky a neprestávali v modlení. Slnko raz predsa muselo zapadnúť za obzor, a keď sa tak stalo, strhla sa panika. Ľudia utekali z kostola sťa zajace, až kým tu neostalo len pár jedincov. Ja, ocko, farár, naša suseda a traja ľudia, ktorých som nepoznala. Určite nemohli byť odtiaľto, lebo naše mestečko je maličké a mám ho prejdené z každej strany. Najhoršie však na tom  bolo, že moja mamina tu neostala, dav ju určite strhol so sebou, no vtedy som si  to ešte neuvedomovala. Pozatvárali sme všetky dvere a okná, do ktorých sme potom vložili hostie. Pochytali sme si krížiky a pomodlili sme sa.

Uložili sme sa spať, no nikto nezaspal. Všetci potichu šepkali modlitby. Na úsvite všetkých premohol spánok, len mňa nie. S východom slnka som otvorila vstupné dvere na kostole. Poobzerala som sa po okolí a tie škody ma prikuli k zemi. Všade boli ľudské telá, kaluže krvi, rozbité okná a dvere,  rozhádzané oblečenie, požiare... bolo to strašné, slovami neopísateľné.

Ľudia pomaly vychádzali z domov a tiež ostali primrazený vo dverách. Pri obzeraní škôd som pozrela do lesa a videla som oči. Veľké čierne oči, ktoré napriek tme v okolí, žiarili. Keď sa slnko dotklo čečiny na stromoch zmizli.

Niektorí ľudia ešte žili a prosili nás o pomoc, ale slnko na nich malo zhubný vplyv. Vyhádzali sa im odporné vyrážky plné hnisu, a keď začali praskať, vybuchli aj tí polo upíri, a ostala po nich len kôpka prachu.

Mŕtvych ľudí sme ponosili na kôpky, a potom sme sa všetci zišli v kostole. Na jednu obrovskú nástenku sme pripínali fotky a na zoznam písali mená nezvestných. Ja som tam napísala meno osoby, na ktorej mi nesmierne záležalo.

Hope Cooper. Prešla som k otcovi a ten si ma privinul do náruče. Potom som si od neho vzala jej fotku a pripla ju na nástenku.

Dali sme si dokopy aj niečo o tých upíroch a dozvedeli sme sa, že majú veľmi bledú tvár s ostrými črtami a dlhé z úst vyčnievajúce zuby. Z ďalších vlastností, že sa neodrážajú v zrkadle, nevrhajú tieň a slnečné svetlo má na nich zrejme zhubný vplyv. Ak ho nevpustíte do domu, nemôže vojsť. Veci, ktorých sa upíri boja a ktorými je možné ich zahnať, sú cesnak, kríž, drevený kolík, ruženec, svätená voda alebo hostia.

Tá noc potom bola ešte horšia. Upíri vyhlásili svoju vládu nad svetom, vraj ľudská rasa nemá právo rozhodovať nad svojim životom.

My sme si cez deň pripravovali rôzne úkryty. Prerobili sme pivnice tak, že upíri ťa nemôžu počuť a ani cítiť. Cesnak sme mali povešaný pri každom okne a dverách. Svätenú vodu sme nosili po vreckách a drevené koly v rukávoch. Potom sme postavili miesta, kde každý deň posielame jedného človeka z dediny. Prvý mesiac sa obetovala strašia generácia, no potom už nikto nechcel ísť dobrovoľne, a tak starosta vybral piatich ľudí - „výberovú radu“, a tí pošlú každý deň jedného človeka do hôr. Ľudia cez noc prestali existovať, ak by vám niekto zaklopal na dvere po západe slnka, určite to človek nebude.

Zvykla som si na tento život, veď sú to predsa už dva roky. Vstávam s úsvitom, najem sa, zájdem do kostola skontrolovať tabuľu, idem do práce, vrátim sa domov, umyjem sa a idem si ľahnúť. Medzitým ešte párkrát jem. Ak sa nestihnem vrátiť domov, ostanem spať v obchode.

Desím sa dňa, keď pôjdem do hôr a tiež sa desím upírov, stretnutia s nimi.

Volám sa Shine Cooper, čo symbolizuje žiaru, svit alebo jasné počasie. Verím, že prinesiem svetlo do života mnohých ľudí. A verím, že raz príde jasný deň a upíri pominú.

Zhrnutie - 1. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - Prológ: