Skúsme to! 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Medailón je tam, kde má byť. Ale Kiare sa to nepáči.

21.11.2010 (18:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 452×

4. kapitola – Ja neviem prečo!

Prebrala som sa neskoro v noci. Okolo mňa bolo počuť len pravidelné dýchanie mojej rodiny. Bola som hladná a čelo som už mala normálnej teploty. Zdvihla som sa a pomaly vyšla von zo stanu. Kto ho vyčaroval? To je vlastne jedno. Vonku bolo príjemné ticho. Pokoj mi však narúšala neznesiteľná bolesť mojej hlavy. Prečo mi Kate liezla opäť do snov? Chcela vo mne otvoriť tú najhoršiu stránku alebo ma chcela ešte viac vyplašiť? Mnoho otázok a žiadne odpovede. Mala by som sa s ňou ešte raz stretnúť a všetko si vyjasniť. Ako je vlastne možné, že žije. Toľko rokov som si myslela, že je mŕtva a ona si len tak predo mňa dokráča a tvári sa, že sa nič nestalo. Zavial jemný vánok a ja som zacítila vôňu zmoknutého psa. A došľaka, opäť nás našli. Vtrhla som so stanu a pomaly zatriasla Chrisom.

„Čo sa deje?“ ospalo sa spýtal.

„Sú tu, opäť nás našli,“ šepkala som.

„Čo?“ prekvapene vykríkol.

„Pst, nesmú zistiť, že sme hore, musíme sa opatrne premiestniť.“

Prikývol a spoločnými silami sme všetkých pobudili.

Premiestnili sme sa niekde do Nemecka. Malo by im dlhšie trvať nájsť nás. Boli sme blízko mora a chladný vánok k nám vial vôňu soli. Ja a Eliz sme sedeli na útesoch a dívali sme sa niekam do diaľky. Po prvý raz po dlhom čase som si čítala jej myšlienky. Myslela na to, aké by to bolo, keby už bol koniec tejto vojny. Našla by si pekný kútik a tam by sa usadila.

To by nebolo zlé. Bol by konečne pokoj.

„Idem si ľahnúť,“ šepla a ja som jej kývla. Zavrela som oči a predstavovala som si, že viem lietať, že mám nádherné krídla a vietor mi naráža do pierok.

„Je tu voľné?“ prerušil ma Chrisov hlas.

„Kto to bol?“ Nechápavo som na neho kukla. „Tá ženská na poli čo ti tak ublížila.“

„Aha, moja sestra.“

„Kto? Veď si vravela, že je mŕtva.“

„Ja som si to aj myslela.“

„Aký medailón chcela?“

„Kedysi, som jeden mala, obsahoval neobmedzenú moc. Mohol si sa stať neviditeľným, zabiť kohokoľvek, proste splnil by ti každé prianie, ale je tam jeden háčik.“

„Prečo si ho zničila?“

„Nechápeš to? Splnil by každé želanie, či dobré, či zlé.“

„Prečo ho chcela tvoja sestra?“

„Ja neviem.“

„Musela ho na niečo chcieť, inak by tak nekričala. Ty ju poznáš musíš vedieť, načo by ho chcela.“

„Ja to do pekla neviem! Čo na tom nerozumieš!“ vykríkla som a rozbehla som sa preč.

„Prepáč, nemyslel som to tak.“ Ozvalo sa mi ešte za chrbtom. Bežala som ďalej, až som zabehla k nejakej dedine. Pomalým krokom som vyšla z lesíka a prechádzala som sa medzi domami. Bolo to tu opustené. Nikde ani živej duše. Domy napoly rozpadnuté sa spúšťali dolu svahom. Stromy sa nakláňali nad dedinkou a nebezpečne sa kývali z jednej stany na druhú.

Keď som sa vracala začula som plač. Išla som za tým zvukom a dostala som sa k jednej schátranej chalúpke. Vbehla som dnu, ale nič som nevidela. Za mnou sa zabuchli dvere. Otočila som sa a stála tam moja vysmiata sestrička.

„Ahoj, pekný sen, nie?“

„Prečo mi to robíš!“

„Vieš, rada sa dívam ako sa trápiš.“

„O čo ti ide?“

„Chcem ti dať darček.“

„Aký?“

„Čo sa nepozrieš sama? Otvor si moju myseľ! Potom uvidíš všetko budeš vidieť to čo vidím ja, budeš cítiť to čo cítim ja budeš myslieť nato na čo myslím ja.“
„Už dávno viem, že moju schopnosť vieš blokovať. Tak načo by som to robila?“

„Čas letí a ty sa už určite chceš vrátiť, tak tu je môj darček.“

Keď to dopovedala odrazila sa a doletela ku mne. Chytila mi ruku a zmizla. Pozrela som sa dole, na zemi ležala moja červená stužka. Zdvihla som pohľad a zbadala som medailón, ktorý som zničila. Ako je to možné? Existuje vôbec nejaká mágia ktorá by toto dokázala? Kľakla som si a chytila som saténovú stužku do ruky. Pohľad na jej čipkované okraje ma donútil plakať. Ach mami, chýbaš mi. Pevne som ju uzavrela v pästi a vydala sa domov.

3. kapitola - Zhrnutie - 5. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování