OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 1.

19.06.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1822×

Úvod

„Prečo si sa odtiaľto nikdy nepokúsila odísť?“

„Pretože som prišla o schopnosti.“

Nahlas si odfrkla. Kiež by o ne prišla.

Kiež by.

Kapitola 1.

Maarit niekedy proste nevidela dôvod vstať z postele. Inak tomu nebolo ani dnes. Bez záujmu sledovala svoje okolie. Ošarpané steny, ktoré vyžadovali nový náter už pred dvadsiatimi rokmi. Okrem starej postele bez nôh, na ktorej práve teraz ležala, bol v miestnosti už len malý stolík s kovovou nádobou miesto umývadla.

Tak veľmi jej to pripomínalo staré časy. Lenže ani to nestačilo. Minulosť bola preč, odviata vetrom krutostí a násilností. Ostali len ťaživé spomienky, ktoré ju v noci vytrhávali z letargie.

Nakoniec predsa len vstala.

Privítala ju zima, no tá ju sotva dokázala prinútiť hýbať sa rýchlejšie. Jej vychudnuté telo sa nikdy nedokázalo zahriať. Niekedy si myslela, že aj pri spaľovaní na hranici by drkotala zubami. Pri tej myšlienke sa uškrnula. Ten výraz zdobil jej tvár až príliš často. Našťastie sa nevyskytovala v spoločnosti ostatných ľudí dostatočne často na to, aby im to prekážalo.

Vonku ešte stále bola noc, keď za sebou zatvorila dvere.

Žila sama a tak jej to vyhovovalo. Ľudia dole v dedine si o nej šepkali, ale nikdy na ňu neútočili. Volali ju kveykva. Svetlo. Viac ironickú prezývku jej ani dať nemohli. Predstavovala len ducha svojho niekdajšieho poslania.

Teraz si našla nové.

„Meškáš, Marry,“ oborila sa na ňu jej spoločníčka.

Maarit sa poobzerala. Nikto iný tam nebol, hoci ona cítila prítomnosť niekoľkých prízrakov. Tí na ňu gúľali mŕtvymi očami a pripomínali jej časy, keď bola Maarit, mocná ochrankyňa a nie Marry, slabá ľudská žena, ktorá namiesto boja s vlastnými démonmi hubila bubákov ostatných.

„Freyja,“ vyslovila jej meno a kývla hlavou na znak pozdravu.

Nemohli byť viac rozdielne. Na miestach, kde bola Maarit vychudnutá a oblečenie na nej viselo, tam mala Freyja obdivuhodné ženské krivky odeté v tesnej čiernej koži. Tmavé vlasy mala spletené do hrubého vrkoča a ten zastrčený pod golier kabáta, aby jej neprekážal.

Maarit si vlasy takmer úplne vytrhala, a to, čo z nich ostalo, zvyčajne skrývala pod kapucňou. No akokoľvek sa líšili výzorom, vnútorne boli úplne rovnaké. Stačil by na to jediný pohľad do Freyjiných očí. Nosila v nej tú istú dávku smútku a beznádeje.

„Asi je zbytočné vyčítať ti to,“ skonštatovala napokon.

Maarit nepovažovala za nutné odpovedať jej.

„Koľko?“ spýtala sa miesto toho.

To jediné slovo stačilo, aby sa vrátili späť k práci. Alebo jej obdobe. Obe mali isté nadanie pre mágiu. Freyja ešte stál netušila, kým je Maarit v skutočnosti. Nazdávala sa, že bola čarodejnica, ktorú niekto obral o moc. Zatiaľ jej takýto druh štítu stačil.

Freyja, na druhej strane, nemala problém rozpovedať jej celú svoju históriu. Ako polovičná elfka zažila dosť posmeškov kvôli svojmu pôvodu. No na konci sa smiala ona, keď ako jediná z kmeňa prežila. Odvtedy sa venovala lovu démonov. Nebolo ich veľa, takže sa väčšinu času nudila.

Až doteraz.

Maarit vedela, čo to spôsobilo. Jej druh sa vrátil. Tým sa uvoľnila mágia, ktorá dovtedy len sporadicky ničila svet. Teraz cielene zničila portály oddeľujúce ich svet od toho ďalšieho. Skrz brány sa do sveta ľudí dostávalo stále viac všakovakých bytostí. Väčšina z nich rozhodne neplánovala spriateliť sa s ľudstvom.

A hoci túžba len po pokoji, prekvapivo ho nachádzala práve vo vraždení.

Freyja jej rukou zamávala pred tvárou. „Ak ma mieniš zase vnímať, mala by si vedieť, že teraz na nás čaká trochu väčšia vlna. Pravdepodobne impovia.“

Nenávidela tých okrídlených rohatých idiotov, ktorí nemali ani toľko rozumu, koľko drevená stolička.

Čo nemenilo nič na fakte, že ich pazúry boli ostrejšie ako nožiarska výbava mäsiara.

„Tak to by sme sa mali pustiť do práce.“

Odpoveďou jej bolo len strohé prikývnutie. Maarit nasledovala Freyju hlbšie do lesa. Keďže pôvodne patrili do severského panteónu, rozhodli sa chrániť hlavne severské národy. Aj keď každá z nich na to mala vlastný dôvod. Ani jedna to však nerobila kvôli nehynúcej sláve.

Maarit dokonca nemala na srdci ani blaho smrteľníkov. Tí ju už dávno nezaujímali. Dôkazom bol aj fakt, že hoci vedela všetko o tom, ako to zastaviť, nemala chuť čokoľvek z toho urobiť.

Zhlboka sa nadýchla studeného nočného vzduchu. Ešte pár týždňov a začne snežiť. Keby sa toto odohrávalo o niekoľko storočí skôr, práve teraz by Maarit kľačala na zemi a prosila by všakovakých duchov o zhovievavosť a pomoc. Nielen kvôli počasiu.

Ak by to naozaj urobila, možno by čarovné sily prírody prišli na pomoc, zakryli by ich stopy v prachu, odviali ich pach a poskytli im výhodu. Kedysi by to aj urobila. Teraz vnútorne cítila odpor k tomu, kým a čím bola. Mágia jej viac bola cudzia. Zadívala sa na ruky ukryté v rukaviciach.

Nikdy viac cielene nepoužije schopnosti. Aj keby ju to malo stáť život.

To, že prišli na miesto určenia, zistila aj sama. Vo vzduchu sa začal vznášať príšerný puch spáleniny. Impovia boli pekelné stvorenia a zo všetkého najradšej všetko podpaľovali. Takí malí hnusne vyzerajúci pyromani. S blanovitými krídlami, obrovskými rohami a chvostom by si okamžite získali označenie čert.

Ale títo boli horší.

Maarit sa samej seba spýtala, prečo niečo také robí. Aby si pripadala živá? Netušila. Proste mala nutkanie nejako pomôcť osobe, ktorá ju zachránila. Navyše neexistovala možnosť, že by sa jej niekto pokladal nepohodlné otázky.

Freyja nebola zvedavá.

Mala svoje podozrenia, ale nič od Maarit neočakávala. To sa však nedalo povedať o zvyšku sveta. Matne si dokázala predstaviť, že ju teraz Raven hľadá. Jej malá sestrička Raven. Veľmi rada by ju opäť videla a nadviazala s ňou nový kontakt. Lenže potom jej v mysli prebehlo niekoľko výjavov z minulosti.

Momenty, ktoré trávila v zajatí.

Nie, je lepšie držať si odstup.

V skutočnosti nezabíjala tie príšery z vďačnosti. Potrebovala sa len ukryť a robiť niečo, čo odďaľovalo príchod celkového šialenstva. Nakreslila hrubú čiaru za tým všetkým, čo bolo. Nezaujato a pod falošným menom pokračovala ďalej. Aj keď v podstate len každý deň urobila krok vzad.

„Je ich menej, ako som čakala,“ pošepla jej Freyja.

Len kývla hlavou. Nechcela hovoriť nahlas.

V podstate boli celkom zohraný tím. Alebo aspoň tak to vyzeralo. Freyja sa postarala o väčšinu z ich nepriateľov. Ako polovičná elfka mala svoju vlastnú mágiu a tá stačila dokonca aj na zabitie.

Maarit len postávala obďaleč a ľudskými zbraňami sa snažila zničiť a dostatočne zraniť niečo, čo ani len nepochádzalo z toho istého sveta. Nikto predsa nepovedal, že jej boj bol efektívny. Aj ryba na suchu len švihá chvostom v márnej snahe nadýchnuť sa. To isté robí aj ona.

No tentokrát to bolo iné. Vedela to. Už v moment, keď sa na ňu vrhol prvý imp.

Neskutočne páchol a jeho žiariace oči videli snáď aj obsah jej žalúdka. Ten bol žalostne prázdny , takže prehliadka rýchlo skončila. Snažila sa stlačiť spúšť a aspoň ho zasiahnuť. Keď sa jej to nakoniec podarilo, tým všivavým démonom to ani nepohlo. Podľa radostných výkrikov bola Freyja úspešnejšia.

Práve tá sekunda nepozornosti napokon Maarit stála všetko.

Imp využil jej rozptýlenie a zaútočil chvostom. Osteň na jeho konci sa jaj zabodol do ruky. Zavrčala. Nebol jedovatý. To však neznamenalo, že ju to nerozčúlilo. Schmatla ten nechutný kus jeho tela a zatiahla. Bolesť jej neprekážala. Naštval ju tým, ako samozrejme očakával, že padne na zem mŕtva.

Smrť bola jej špecializácia.

Plánovala ho o tom presvedčiť.

Cítila, ako jej v žilách začína kolovať oheň. Každá bunka sa prebudila k životu. Akoby omladla o niekoľko storočí. Zabudla na svoje väznenie. Na staré spomienky. Všetko vybledlo. Natiahla neviditeľnú ruku. Imp ju prevyšoval. Netrápilo ju to. Proste neomylne našla jeho krk. Stlačila. Všetko bez toho, aby sa skutočne pohla.

Jej zorné pole vybuchlo v záplave farieb. Telo sa jej zovrelo v očakávaní. Iskričky dúhy dopadali na jej odhalenú pokožku. Každou sekundou viac a viac ožívala. Videla a cítila. Ničila. Napĺňala svoj osud. Triumfálne sa usmievala.

Každým nádychom ju viac obklopoval opar smrti. Najneodolateľnejší parfum. A tá bytosť pred ňou zomierala. Kŕmila svoju dušu pozostatkami jeho energie. Aký graciózny spôsob smrti. Bola v tom krása. Nádhera. Moc. Nútilo ju to spomínať na časy, keď sa neobmedzovala.

Prepadala svojej závislosti.

Schopnosti sa v nej odomkli.

Príliš dlho ich držala na uzde. Teraz už na to nemala dôvod.

Keď bol imp mŕtvy, slastne si oblizla pery.

A začala hľadať novú obeť.

Čoskoro ju našla. Malé stvorenie malo zlomené krídlo. Možno to bolo len dieťa. Netrápilo ju to. Zasmiala sa. Vrhla svoju myseľ vpred. Stačil mentálny dotyk. Už nebola viazaná kontaktom prstov. Nie teraz. Nevinnosť toho stvorenia jej rozžiarila oči. Cítila, ako jej telo mohutnie. Silnie. Ešte niekoľko minút a bude neporaziteľná.

Ten pocit ju opíjal. Moc. Sladkosť na perách. Trpkosť v duši. Smrť v očiach. Jej. Toho stvorenia pred ňou. Naťahovalo k nej ruky. V prosbe. Usmiala sa. To v nej prebúdzalo ešte väčšiu túžbu. Hlad ju spaľoval zvnútra. Musí ho uhasiť. Umlčať. Aspoň na chvíľu. No každou sekundou sa hučanie v jej ušiach len stupňovalo.

Život toho malého impíka nestačil. Potrebovala novú obeť. Čoskoro ju našla. Polomŕtvu. Ležiacu na zemi. Postačí. Na niekoľko sekúnd. Už sa dusila vlastným smiechom. Toto bola nádherná hra.

Držala v rukách všetky tromfy. Vyhrávala podvádzaním. Komu na tom záležalo. Preto sem prišla. Aby sa nakŕmila. Obtrela svoju myseľ o tú pulzujúcu dobrotu. Lahodné. Na jazyku ju pálila pachuť mágie. Niekto jej príliš okorenil večeru. Neprekážalo jej to.

Až kým za sebou nezačula pohyb.

„Marry?“

Otočila sa smerom k zákusku. Nejaká elfka. Polovičná. Ponížená prítomnosťou ľudskej krvi vo vlastných žilách. Bude pre ňu cťou, že ju pohltí. Lenže ona ju zastavila. A pritom sa nesnažila. V rukách jej iskrilo modré svetlo. Maarit si musela zakryť oči. Prečo proti nej bojovala? Veď ju to nebude bolieť. Aspoň nie príliš.

„Prestaň!“ vykríkla jej ďalšia obeť.

Potriasla hlavou. Prinútila sa zastaviť. Zapozerala sa na ruky v rukaviciach. Fyzický kontakt... V mysli na ňu dorážal neznámy hlas. Ukazoval jej, ako teraz vyzerala. Čo na tom záležalo? Bola predsa silná. Neporaziteľná. Stačila k tomu len životná esencia tých útočníkov. Prišli ich sem predsa zastaviť. A to aj robila. Permanentne.

Navyše tak ušetrí sama sebe čas.

Lenže potom zahliadla svoju tvár. Zúrivá posadnutosť skrivila kontúry na neoznanie. Oči získali inú farbu. Zlovestne vykúkali spod kapucne. Vlastne už ani nie. Teraz mala tvár odhalenú. Rovnako ako vlasy. Alebo ich pozostatky.

Videla, ako zabára prsty do dlhých kaderí. Ťahala. Trhala. Krvácala. Dokonca aj kričala. Ničila samu seba. Lebo potrebovala odolať. Vzoprieť sa vlastnej túžbe. Tej istej, ktorej práve prepadla.

Nasýtený hlad ju ničil. Dvíhal sa jej žalúdok. Radšej by bola opäť prázdna.

Poobzerala sa. Okrem toho zraneného impa na zemi nikto iný neprežil. Prevalila sa cez ňu vlna viny. Nepamätala si, koľko ich zabila. Dvoch? Troch? Dvadsiatich? Nezáležalo na tom. Aj keby to bol len jeden jediný, nebolo to správne.

„Si späť?“

Maarit kývla. „Ako sme na tom?“ Jej hlas znel až príliš dunivo. Freyja sa rozhodla ho to ignorovať.

„Všetci mŕtvi. Portál som zatvorila, ale nestačí to.“

Opäť len prikývla na znak súhlasu. Jej mágia jej dovoľovala zatvoriť to, čo divoká mágia stihla otvoriť. Lenže im to v ničom nepomohlo. Za každú zatvorenú bránu sa otvorili dve ďalšie niekde inde na svete.

Najviac chránená bola v súčasnosti Amerika. Lenže tam neplánovala ani jedna z nich vkročiť. Niektoré miestne mocnosti by sa mohli zaujímať, čo bytosti ako ony dve hľadajú v ich kráľovstve.

Neboli smrtonosky. Nie v pravom zmysle toho slova.

Maarit prižmúrila oči. Musí sa zbaviť rozptýlenia. Eliminovať pokušenie.

Zaťaté päste položila na zem. Tá energia nebola bezpečná. Nepatrila jej. Nemala právo ani si ju požičať. A predsa ju ukradla. Len preto, že ju prekvapila jej vlastná posadnutosť. Fyzický kontakt si zakazovala, ale niekedy stačil aj ten psychický.

Za toto vďačila jedinej bytosti. A nemyla na mysli samú seba. Aj keď možno len sčasti. Jej schopnosti neboli tajomstvom. Aspoň nie v minulosti. Nie v čase, keď ju ten bastard chytil a prikoval ku kamennému múru vo vysokej veži.

Lenže to bola minulosť, na ktorú chcela zabudnúť.

Hoci si ju neustále pripomínala.

Nakoniec použila poslednú vôľu, ktorá v nej ešte ostala. Ukradnutá esencia sa jej slastne ovíjala okolo prstov. Plnila jej hlavu šialenými myšlienkami. Nahovárala ju, aby prepadla kráse vlastnej moci. Smrť bola jej remeslom.

Ale už nikdy viac.

Prinútila sa vypudiť zo seba aj poslednú kvapku. Telo jej každým záchvevom slablo. Opäť ju vítala zima. Cítila, ako jej námraza hladí končeky prstov. Neexistujúci vietor prefúkol tenkú látku jej oblečenia. Zimomriavky jej divoko behali po chrbte. Z jej buniek odchádzala chuť naďalej fungovať.

Zelené vlnky sa pomaly premieľali po zemi pred ňou. Presúvali sa k čomukoľvek, čomu by mohli pomôcť. Vyzeralo to tak neškodne. No napriek tomu pre ňu neexistovalo väčšie nebezpečenstvo.

S posledným zvyškom sily, ktorá ju opustila, sa namáhavo postavila na nohy. Esencia tých druhoradých démonických tvorov spôsobila, že tesne pred začiatkom treskúcej zimy, sa zazelenali tri stromy a kvety pri ich kmeňoch začali kvitnúť.

Smrť dokázala dať život.

No najskôr ho musela zničiť, aby to bolo možné.

„Mám sa pýtať?“

Freyjina otázka ju prinútila odtrhnúť pohľad od prebúdzajúceho sa kúsku lesa.

„Ocenila by som, keby si na to zabudla.“

„To pokojne môžem urobiť, ale ty si to aj tak budeš pripomínať každý deň.“

Maarit sa prudko nadýchla. Rada predstierala, že ju Freyja vôbec nepozná. Hoci to bola na jednej strane pravda a netušila, odkiaľ pochádza ani čo nechala za sebou, stále si dokázala veľa vecí domyslieť. Poskladala kúsky skladačky. Nikdy nehovorili o tom, kým je Maarit v skutočnosti. A obe vedeli, že na to mala svoje dôvody. Teraz sa možno časť z toho odhalila.

Ešte dlho na to nezabudne.

Opäť pocítila, ako ju začína obklopovať letargia. Zadívala sa na svoje prsty. Akoby ich videla prvýkrát v živote. Stále si však pamätala, aké to bolo, zovrieť nimi niekoho. Z akéhokoľvek dôvodu.

„Nájdem ťa neskôr.“

„Marry...“ začala protestovať.

Odmietavo pokrútila hlavou. „Musím si ešte niečo zariadiť.“

Obe však vedeli, že jej život bol žalostne nudný. Okrem prípadných loveckých výprav na démonov sa zabávala len snahou nemyslieť na to, čo sa udialo kedysi. Rovnako ako teraz, keď doslova utekala od Freyji čo najďalej, aby sa mohla premiestniť.

Nebola k nej úprimná o svojich schopnostiach a Freyja mala podozrenie. Ale to ešte neznamenalo, že sa pred ňou takto verejne odhalí.

Objavila sa pred svojou chatrčou. Na prahu ju čakali ďalšie dary v podobe jedla. Niektorí ľudia ju uctievali rovnako, ako nejakého starovekého šamana. Domnievali sa, že tým bola v skutočnosti.

Z vlastných sebeckých zámerov sa im to nikdy nesnažila vyhovoriť.

Kým ju mali v úcte, báli sa jej čo i len dotknúť. Nepozerali sa jej priamo do očí. Nepribližovali sa k nej. Ak ju nechaj na pokoji, nech si myslia, že je aj bohyňa lásky.

Takmer to nestihla.

Prítomnosť takej energie v jej tele zanechala svoje následky. Túžba v nej pulzovala s takou silou, že ak by teraz na niekoho narazila, úplne by ho vysala. A neuspokojilo by ju to. Prepadávala svojim túžbam. Závislosť bola na dosah ruky. Lenže ona ju nechcela. Nikdy po nej netúžila. Hoci sa u nej nátlakom predsa len prejavila.

Kvôli tomu už nemala vlasy, ktoré by si mohla vytrhať.

Navyše to bolo príliš viditeľné.

No bolesť bola tým správnym kľúčom.

Dala si dole rukavice. Tie odhalili pravý dôvod jej svedomitého zakrývania vlastného tela. Dlhé rany v rôznom štádiu hojenia. Niektoré len povrchné ako škrabanec od malého mačiatka. Iné hlboké a začervenané infekciou, akoby si z nej kanibal chcel urobiť večeru.

Nôž brala do ruky vždy s úzkosťou. Raz to nebude stačiť. Bolesť ju viac neomámi natoľko, by zabudla na to, po čom túži v skutočnosti. No aj tak v nej stále spieval smäd po mágii. Neukojiteľný pocit, ktorý nedokázala zahnať ani tá najväčšia trýzeň na svete.

Teraz jej po belostnom predlaktí stekal pramienok krvi. Ako šarlátové znamenie, ktoré ju označilo za najzvrhlejšiu bytosť na svete. Pravdepodobne ňou aj bola. Čo iné si mala myslieť, keď ostrie jej starej dýky neomylne našlo svoju cestu skrz krehkú pokožku?

Abstraktné obrazce znázorňujúce jej zúfalstvo. Kedysi to boli runy. No tie len sotva fungovali. Nikdy im skutočne neverila. A viera bola kľúčom ku všetkému.

Toto bol teraz jej život. Nekonečne dlhé dni plné neustáleho strachu a bolesti. Vďaka tomu stále verila, že je nažive bez ohľadu na to, ako hrozne vyzerala. A keď v jej duši pomaly doznievali posledné záchvevy túžby, uvedomila si, že takto to bude vyzerať až do samého konca.

Svojho pokušenia sa nikdy nezbaví. Možno by ju to malo viac desiť.

Lenže už sa jej nechcelo predstierať, že je na tom záleží.

Kapitola 2.

Začať nový príbeh je vždy ťažké, aj keď ide len o pokračovanie už dokončeného príbehu. 

Dúfam, že to zaujme aspoň niekoľkých z vás. 

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 1.: