OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 24.

13.11.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 935×

Kapitola 24.

Maarit vlastne ani nevedela, prečo tak utekala. Pravdepodobne preto, aby unikla vlastnému nepokoju. Nemohla dovoliť, aby ju teraz prenasledovali paranoidné predstavy. Lenže to sa oveľa ľahšie povedalo, ako skutočne vykonalo. Roztrasene sa oprela o stenu.

Zavrela oči.

Toto bol najvyšší stupeň masochizmu. Nie, že by ju to trápilo. Proste rozvinula vlastnú schopnosť a privolala späť víziu, ktorá ju niekoľko minút predtým udrela silou obrovského kladiva...

Zažmurkala. Do očí jej padal prach opadávajúci z rozbitej omietky. Stála pred akousi budovou, ale upútalo ju niečo celkom iné. Krajina okolo nej. Ak sa to tak vôbec dalo nazvať. Na holej pláni len kde-tu vytŕčali rôzne vysoké kmene, ako pahýle končatín, ktoré niekto odrezal. Tieto akoby ostali o víchrici.

Niečo jej však hovorilo, že to s vetrom nemalo nič spoločné.

Obloha bola zvláštne sivá a hoci mraky neboli v dohľade, nedorazil na zem ani jediný lúč slnka. Všetko vyzeralo pochmúrne. Horšie ako to boli len tie sutiny rozhádzané na nesúrodých hromádkach. Pozostatky budov, menších či väčších. Kde boli ich obyvatelia? To jediné jej bežalo mysľou, avšak nechcela sa skutočne pýtať.

Za sebou začula zvuk ráznych krokov.

Prižmúrila oči, ale neodvrátila pohľad od scény pod sebou. Pôsobilo to tak, že stála na balkóne jedinej budovy, ktorá to prežila. To jej vyfučalo z hlavy, keď jej dopadli na plecia čiesi ruky. Poplašene sa otočila a stretla sa s pohľadom muža, o ktorom dúfala, že ho už nikdy neuvidí.

„Zase si pripomínaš, ako to dopadlo, pretože si mi odmietala vyhovieť?“

V jeho hlase sa ozýval jasný výsmech. V ten moment si želala len to, aby sa konečne prebudila. Lenže toto bola skutočnosť, nie nočná mora.

„Čo chceš?“

Zodvihol obočie. „Prišiel som pre svoju drahú ženu, poddaní očakávajú, že sa im ukážeme. Nie je slušné, že ich nechávame čakať.“ Bez toho, aby počkal na jej odpoveď, ju začal ťahať za sebou.

Ukázalo sa, že dom bol v skutočnosti akýmsi druhom paláca. Nejaké staré sídlo, ktoré narýchlo pripravili na bývanie. Na mnohých miestach bola hrubá vrstva prachu, no iné miestnosti vyzerali, akoby ich zariadili len pred niekoľkými minútami.

Nedostala však príležitosť nič z toho si bližšie prezrieť, nakoľko musela takmer utekať, aby mu stačila. Čoskoro k jej ušiam doľahli rozčúlené výkriky. Nasledoval ich ostrý zvuk. Svišťanie? Nevedela to presne definovať.

Keď sa zastavili, ocitli sa na inom obrovskom balkóne, tento bol otočený smerom na istý druh nádvoria. Tam, kde pohľad na zničený les a domy lámal srdce, si tento vyslúžil jej úprimný obdiv. Dokonale udržiavaná záhrada s fontánou, pri ktorej sa teraz zhromaždilo veľké množstvo ľudí. Vo všetkom tom prepychu vyzeralo ich obyčajné oblečenie veľmi zvláštne. Začínala sa v nej rozvíjať úzkosť. Keď sa začali klamať a volať im na stálu, takmer sa povracala.

Otočila sa k nemu. „Na čo sa to hráš?“ zasyčala na neho.

„Ja sa na nič nehrám, toto je úloha, pre ktorú som sa narodil. Len ostatní to nikdy nevideli. A teraz už ani neuvidia, ale môžu odpočívať s pocitom, že ich drahocenná mágia bude v dobrých rukách – tých mojich.“

Po chrbte jej prebehol mráz. „Ty si ukradol všetku divokú mágiu a prisvojil si ju?“

„Vždy si bola všímavá, avšak dnes ti to myslí nejako pomaly, drahá ženuška,“ podpichol ju, akoby boli celkom bežný manželský pár, akoby on nebol psychopat a ona obeť jeho šialenstva. „Mágia bola vždy moja a ty si robila presne to, čo som chcel. Od momentu, keď si utiekla z veže, si nasledovala vopred určený plán, aj keď si sa nazdávala, že sa ma snažíš zastaviť. Všetko som naplánoval, trvalo mi to roky, ale teraz mi to prinieslo ovocie. Ten tvoj odpor bol smiešny, len o život pripravil niekoľkých ľudí a zničil ten tvoj milovaný les, na ktorý sa každý deň chodíš pozerať.“

Jeho monológ jasne vypovedal o tom, aký je spokojný sám so sebou. „Prečo ma teda nezabiješ, keď si dostal presne to, čo si chcel?“

„Pretože je zábavné sledovať, ako si postupne spomínaš na všetko,“ zasmial sa.

Prekvapene vypleštila oči. Poplašene sa porozhliadla okolo seba, keď opäť začula to svišťanie. Tentokrát už vedela, čo to znamená. Videla to na vlastné oči. V ďalekom rohu celého priestoru bol vysoký stĺp a k nemu bol pripútaný muž. Chrbát mu zdobila vzorka starších i čerstvejších rán bičom. Premkla ju hrôza. Mala tušenie, že dotyčného pozná. Dúfala, že sa mýli.

Keď na jeho telo dopadla ďalšia rana, mykla sa. „Prečo to robíš? Prečo toho chudáka nenecháš ísť?“

„A prečo by som mal? Veď je to tvoj väzeň.“

Zalapala po dychu. „Klameš!“

Zacmukal na ňu ako na rozmaznané decko. „Ale vôbec nie, nemám dôvod klamať. To ty by si si mala spytovať svedomie. Drahý Mace za tebou prišiel s prosbou. Chcel, aby si zachránila jeho rodinu. Vieš, on ťa teraz nenávidí. Ja sa mu nečudujem, zabila si mu brata. Chladnokrvne si ho popravila. Ja by som ťa za to určite chcel zabiť.“

„Nič také by som nikdy neurobila!“

Bola si tým istá.

Možno netušila, o čo presne tu išlo, ale nikdy by vedome nikomu neublížila. Nie takýmto spôsobom. Určite sa jej snažil len niečo nahovoriť, aby ju zneistil. Vždy bol majstrom slova. Pár jeho viet ju dokázalo doviesť do stavu beznádeje v priebehu niekoľkých krátkych okamihov. Toto bola jedna z jeho hier.

Lenže on očividne ešte neskončil. „Ale iste, že si urobila. Lebo ak chceš, aby tvoj milovaný Mace prežil, budeš ničiť a zabíjať tak, ako budem chcieť a kde budem chcieť. Stačí malé zaváhanie a skončí to zle. Tak sa pozeraj na to, čo si spôsobila!“

Po prvýkrát sa v jeho hlase prejavil skutočný hnev. Odznel však oveľa skôr, ako o stihla nejako analyzovať. Dokázal sa ovládať. To jej chýbalo. Preto bol vždy taký nebezpečný. Mohol sa na ňu usmievať s nevinnosťou anjela, ale v skutočnosti bol horší než sám pán podsvetia.

„Toto všetko je tvoje dielo,“ precedila cez zuby, neschopná zastaviť sa pri počítaní ďalších a ďalších rán bičom.

„Ale iste a som naň hrdý. No ty by si nemala zabúdať na to, že toto všetko je predovšetkým moje a ty nemáš právo čokoľvek na tom meniť. Takto to dopadne, keď sa pokúsiť protiviť mojim rozhodnutiam.“ S úsmevom mával ľuďom, akoby sa práve ani nehádali o živote a smrti jej blízkym osobám. „Mimochodom, tvoja sestra je mŕtva. Hoci bola tvoja snaha pomôcť jej skutočne rozkošná, stále si vedome porušila môj priamy zákaz. Po pár týždňoch mučenia by som ju pustil, aby si užila nejakú zábavu s tým bastardom, ktorý v nej rástol. Keby si nebola hlúpa, mohla to prežiť, hoci by ťa asi nenávidela. Takto ti síce odpustila, ale je mŕtva a s ňou aj jej dieťa.“

Srdce jej vynechalo niekoľko úderov. Ustúpila o krok. Potom o dva. Oči jej takmer vyliezli z jamôk. To, o čom rozprával, bolo také samozrejmé. Akoby komentoval počasie. V skutočnosti jej odhaľoval, ako veľmi ju mal v moci. Keby ju proste zabil... Lenže milosrdenstvo nemal v slovníku.

„Za toto zaplatíš.“

Úprimne sa rozosmial. „A kto ti v tom pomôže? V tvojom mene som dal tvojho milovaného zbičovať, pretože sa ma pokúsil napadnúť.“ Pretočil očami v znudenom geste. „Je niečo nekonečne zábavné na stredovekom mučení, súhlasíš?“

Zrýchlene dýchala. Mozog sa jej prehrieval. Všetko snahou vymyslieť spôsob, ako ho odtiaľ dostať. Nedokázala pochopiť, ako niečo také mohla pripustiť. To ona by tam teraz mala stáť a prijímať tie rany. Ona, nie Mace, ktorý urobil len tú chybu, že jej dôveroval. Mal sa na ňu vykašlať už dávno. Vôbec ju nemal hľadať. Prinieslo mu to len problémy.

„Nechaj ho ísť. Toto si nezaslúži,“ pretisla pomedzi zuby čo najprosebnejšie bez toho, aby vyslovene žobronila. Aj tak si pri tom pripadala nanajvýš pateticky. Mala by bojovať a nie odhaľovať najcitlivejšie časti svojej anatómie nadradenejšiemu jedincovi. Nebola žiadne zviera.

„Prestaňte!“ vykríkol na jej veľké prekvapenie. Ten, ktorý doteraz bičoval stále sa zrýchľujúcim tempom, sa postavil a dokonca mu zasalutoval. Ako poslušný vojačik. „Odneste ho späť do cely a pošlite za ním niekoho, kto sa mu pozrieť na chrbát.“ Všetky príkazy boli bez protestov splnené. Už otvárala ústa, aby mu poďakovala, keď sa otočil k nej a zašepkal: „Predsa nechceme, aby naša najnovšia hračka zomrela príliš skoro.“ Jeho slová umocnilo žmurknutie.

Zhrozila sa. Vo svojej naivite vlastne opäť všetko len zhoršila. Keby bola ticho, možno by ho sám pustil a nechal dokonca odísť. Takto si to bičovanie zopakuje ešte niekoľkokrát. Možno dovolí svojmu katovi, aby to dotiahol do konca. Narobí z Macea krvavé franforce len preto, že je hlúpa.

„Si chorý!“ skríkla pobúrene a vybrala sa dovnútra.

Podľa nadšených reakcií im ešte raz teatrálne zamával a čoskoro už stál pred ňou so spokojným úsmevom na perách.

„Nechceš ma z tej choroby vyliečiť bozkom?“

Pri tom návrhu jej stuhla krv v žilách. „Radšej by som zomrela.“

„Čo nie je, môže byť. Nepokúšaj ma. Ver mi, tvoja smrť bude oveľa horšia ako je život, ktorý so mnou momentálne vedieš.“ Verila mu. Preto sa pred ním krčila. Splnil by svoju hrozbu. Možno by mala vyliezť z panciera vlastnej zbabelosti a dovoliť mu to.

„A teraz utekaj pofúkať zranenia svojmu miláčikovi.“

Nemusel jej to hovoriť dvakrát.

Rozbehla sa bez rozmyslu. Keby počkala aspoň pár sekúnd, pochopila by, že nešlo o odmenu, ale trest. Lenže ona nepremýšľala. Nohy sa jej chveli, keď sa blížila známou cestou k temnici s celami. Spoza dverí sa ozývali stony i rozzúrený krik.

Toto miesto bolo plné bytostí, ktoré sa mu dovolili stavať do cesty.

Snažila sa nevšímať si ich. Potom ju to nemej zasiahlo. Nakoniec sa zastavila až v poslednej cele. Na úzkej prični tam ležal Mace, trhane dýchal, no inak z neho nevychádzal žiadny zvuk. Netušila, či je v bezvedomí alebo nie, hlavu mal otočenú ku stene. Z chrbta mu na zem odkvapkávala krv.

Vedela len, že bol živý. Či prežije dnešný deň, to bolo vo hviezdach.

Podišla k nemu. V duchu sa snažila nejako upokojiť, aby mu mohla skutočne pomôcť. Nakoniec sa zastavila. Namáhavo otočil hlavu. Uprel na ňu pohľad. Keď spoznal osobu, na ktorú sa pozerá, v jeho očiach čosi vzplanulo. Niečo ľadové i horúce zároveň. Podvedome sa otriasla. Tá nenávisť bola takmer hmatateľná. Pokojne ju mohol bodnúť dýkou.

„Čo... tu... chceš?“ Jazyk sa mu plietol únavou a bolesťou. Jeho hlas bol tichý. O to viac ostrý.

Prehltla. „Prišla som ti pomôcť.“

„Ty?“ Pochybnosť v jeho hlase ju zasiahla presnejšie ako facka.

„Mace, prosím, naozaj ti chcem len pomôcť. Musíš mi veriť.“

Dlhú chvíľu neodpovedal, akoby rozmýšľal. V skutočnosti len naberal dych. „Veriť... ti? Tebe? Keby... som... ťa...“ prehltol, „keby... som... ťa... tam... nechal... nič... by... sa... nezmenilo... keby... som... ti... neveril... moja... rodina... by... žila... kiež... by... som... ťa... nikdy... nestretol...“

Každé jeho ťažko vyslovené slovo v nej otvorilo novú ranu. Neveril jej. Otvorene ju nenávidel. Kvôli tomuto jej dovolil prísť sem. Nie preto, že by bol milosrdný. Vôbec nie, práve naopak. Chcel jej pripomenúť, že ju má plne vo svojej moci. Bola celkom sama vo svete, ktorý si vytvoril. Opustili ju všetci, na ktorých sa mohla spoľahnúť. To bolo jeho zámerom. Ešte mu v ňom aj nevedomky pomáhala.

Naprázdno prehltla. „Mace, robím len to, čo musím, aby som ochránila tých, ktorých milujem. Pochop to. Nič z tohto som nechcela.“

„Si... horšia... ako... tá... čarodejnica... nikdy... som... ti... nemal... veriť... nikdy...“

Zamračila sa pri jeho slovách. Chcela sa ho opýtať, čo tým myslel. Nedostala k tomu príležitosť.

„Odíď.“

To jediné slovo bolo omnoho silnejšie ako tie predošlé. Vložil do neho toľko nenávisti, až sa z nej podvedome otriasla. Po líci jej stiekla slza. On ju už nevidel, pretože zatvoril oči. Akoby mu ubližoval samotný pohľad na ňu.

Nikdy by to nedovolila, ak by mala na výber. Začala sa triasť. Všetci s ňou robili, čo chceli a ona im to dovolila! A kam sa dostali! Je opäť väzňom. To ju ale netrápilo. Išlo o ostatných.

Dištancovali sa od nej, akoby ju ani nepoznali. Radšej by boli, keby ju nikdy nestretli. Nedôverovali jej rozhodnutiam. Tá zrada bolela ešte viac ako tie najhoršie urážky. Miesto bolesti sa jej telom začal šíriť adrenalín. Začala sa triasť. Zradili ju. Nikdy im to nemala dovoliť!

Nikdy!

Pri tej ostrej myšlienke sa s ňou všetko začalo točiť. Zatvorila oči. Tuho k sebe tisla viečka. Bolo jej fyzicky zle z toho, čo sa jej odohrávalo v hlave? Netušila. Chcela len, aby to skončilo. Želanie sa jej nakoniec plnilo.

Čakala ešte niekoľko sekúnd, či sa to nezmení. Potom opatrne pootvorila oči. Následne ich vypleštila. Scenéria okolo nej sa zmenila. Zažmurkala. Raz. Dvakrát. Všetko tam ostalo. Miestnosť mala vysoký strop, ktorý podopierali nádherne vytesané mramorové stĺpy predstavujúce rôzne postavy. Určite museli byť dôležití.

Rovnako honosne boli ozdobené aj steny. Obrovské maľby ďalekých krajín. Nebol tam žiadny nábytok. Len ľudia. Zástupy. Milióny. Masa. A všetci kľačali. Okrem nej. Ona sedela v strede na stoličke s vysokým operadlom. Na podstavci sa týčila nad ostatnými bez toho, aby skutočne vstala.

Jeden z nich sa postavil a opatrne podišiel k nej. Premohla ju zvedavosť. Nikto nič podobné neurobil. Nikdy. Pravdepodobne len túžil zomrieť. Ale v tvári mal odhodlanie. To zrniečko záujmu ho zachránilo pred smrťou.

„Maarit, prečo toto všetko robíš? Toto nie si ty!“ kričal na ňu. Dav zahučal prekvapením.

Naklonila hlavu na stranu. „Toto som ja. Vždy som to bola ja. Bola som predurčená k tomu, aby som vám vládla. Nie som snáď milosrdná?“

„Takto to nemalo byť, to veľmi dobre vieš. Musíme dokončiť úlohu skôr, ako ťa to zničí!“

O čom to rozprával? „Nemala by som ťa poznať, ak spolu máme vykonať nejakú dôležitú úlohu?“

Pár odvážnejších jedincov sa zasmialo. Uprela ich smerom pohľad. Ihneď stíchli. Tak sa jej to páčilo. Nikomu nedala povolenie otvorene prejavovať city. Neurobia z jej drahocennej ríše anarchiu. To ich skôr zabije.

„Čarodejnica mala pravdu, stratila si sa v spomienkach ostatných.“

Unudene zodvihla obočie. „Ja sa zo spomienok ostatných nikdy nevytratím, milý červík. Ja budem žiť večne a takisto aj môj odkaz.“ Ľudia v naučenom geste začali tlieskať. To jej vyčarovalo úsmev na perách. Jej námaha začala mať prvé výsledky.

„Zabudla si, kto si!“ vykríkol ten odvážlivec.

Na chvíľu zaváhala.

Nemôže vedieť o jej divných snoch.

Napriek tomu sa v nej začala prebúdzať paranoja. Sledujú ju. Už dávno mala podozrenie, ale teraz už pred sebou videla aj dôkaz. Ten muž ju určite pozoroval. Ukrýval sa v jej izbe a dával pozor na jej nočné mory, aby ich potom mohol použiť proti nej. Preto je jeho tvár taká známa! Určite ho niekde musela zahliadnuť.

„Nemáš tento svet zotročiť, máš ho zachrániť!“ pokračoval, keď mu neodpovedala.

Ruky zo vrela do pästí a postavila sa. Prebudil sa v nej neukojiteľný hlad. Po jeho krvi. Po jeho smrti. Mávla rukou. V okamihu visel vo vzduchu. Ani sa nemusela namáhať, aby niečo také dokázala. Videla, ako ostatní začali podvedome unikať z jej dosahu. Možno ich nezabije všetkých. Len niekoľkých.

„To už stačilo,“ povedala jemu i všetkým ostatným pevným hlasom.

„Maarit, počúvaj ma! Musíš si spomenúť! Máme úlohu, ktorú musíme dokončiť.“

„Ale ja ťa nepoznám.“

„Som Mace!“ vykríkol.

To meno... počula ho v sne. Kričala na neho. Nie, rozprávala sa s ním. Netušila, o čom presne. Vedela len, že pri tom plakala. Teraz tento tu tvrdil, že sa volá rovnako. To ju utvrdilo v tom, že ide o nepriateľa. Nechcela už počuť nič viac.

Zodvihla ho ešte do väčšej výšky, aby ho všetci videli. Keď sa jej zdalo, že má každý dostatočný výhľad na jeho nehodné telo, predpažila ruku. Pomaly k zohýnala prsty.

Videla na jeho tvári začínajúcu paniku.

Neskôr otvorenú bolesť.

Užívala si tú moc, ktorou ostatným dokazovala vlastnú nadradenosť. Keď sa končekmi prstov dotkla hrany dlane, jeho telo sa rozletelo na tisícky malých kúskov. Teatrálne dieťa v jej vnútri sa rozplývalo blahom. Videli to všetci jej odporcovia. Nech sa dívajú, ako zatočí so všetkými prípadnými nepriateľmi...

Maarit zažmurkala.

Po lícach jej stekali slzy. Doznievali v nej posledné sekundy oboch videní. Netušila, ktorého scenáru sa desila viac. Snažiť sa zachrániť svet tým, že ju všetci budú nenávidieť, alebo ho zotročiť na základe strachu zvyšku sveta. Ešte nikdy predtým nič podobné nevidela.

Vždy išlo o útržky a pocity. Toto bolo ako divadelné predstavenie, ktorého sa osobne zúčastnila. Najhoršie na tom bolo, že všetko cítila. Každú jednu emóciu. Či už vlastnú alebo sprostredkovanú. Keď na ňu Mace kričal v tej temnici, srdce jej naozaj pukalo. Chápala jeho zatrpknutosť.

Aspoň bol nažive...

Len sa domnievala, ako dopadne jej snaha dokončiť svoju úlohu. Už predtým sa to prejavovalo, keď si chvíľkovo myslela, že spomienky, ktoré do seba vsala spolu so životnou esenciou, patrili jej. Keď prekročí určitú hranicu, stratí samú seba, aby našla tyranku na druhom brehu svojej duše.

Možné alternatívy budúcnosti.

Obe ju desili, každá svojim vlastným spôsobom.

Každá z nich sa mohla uskutočniť.

Veľmi dúfala, že sa splní prvá možnosť. Ak ju už majú ostatní nenávidieť, mala by vedieť kto to je a prečo tomu tak je. Pri tom sa rozplakala ešte viac. V skutočnosti pre ňu nikdy neexistovala ľahká cesta, ktorá končila odmenou.

Vždy bola len nástrojom niekoho iného.

Ale tento nástroj má ostré hroty, ktoré sa nebojí použiť.

Kapitola 23. ¤ Kapitola 25.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 24.: