OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 27.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 27.Kde je koniec cesty?

Kapitola 27.

Mace sa zamračene poobzeral okolo. Prebudil sa v ňom veľmi silný pocit déjà vu. Akoby to definovalo celý jeho život. Len niekam putoval, niečo hľadal. No stále nenašiel svoj cieľ. Zadíval sa na Maarit. V tvári mala zvláštne odhodlanie. Vďaka nej sa mu aspoň darilo zakrývať vlastné pochybnosti.

Čakala na nich cesta naprieč ľadovou krajnou Jötunheimu, pričom miesto, ktoré túžili nájsť, mohlo byť kdekoľvek. Iste, dostali k dispozícii sprievodcu, ale to ich úlohu neuľahčovalo. Nie prvýkrát si pomyslel, aké by bolo jednoduché, keby zobral Maarit a spoločne by niekam odišli.

Preč od všetkého šialeného, preč od nebezpečenstva. Lenže potom... by sa nedokázali pozrieť jeden druhému do tváre. Toto bol ich život, ich poslanie. Ak pri tom zomrú, aspoň odídu s vedomím, že sa o to aspoň pokúsili.

„Máte pred sebou dlhú cestu,“ povedala, keď ich vyprevádzala. Takmer nikto nevedel o ich ceste. To bolo ich výhodou. „Nebezpečenstvo na vás číha v mnohých podobách. Na konci budete môcť spoliehať len jeden na druhého.“

Netušil, či sa ich snažila svojim príhovorom vydesiť alebo povzbudiť. Pre dobro ich mentálneho zdravia veľmi dúfal, že išlo o druhú možnosť. Vak, ktorý sa mu hompáľal na chrbte, si trochu nadhodil.

Kniha ukrytá vo vnútri bola skutočne ťažká. On ju dostal na starosť. Maarit mala zásoby. Čarodejnica nič, vzhľadom na jej schátranú schránku. A takisto nedostatok dôvery. Len čas ukáže, či k nim bola úprimná alebo nie. Veľmi dúfal, že ich všetkých ovládala paranoja.

„Mali by sme vyraziť,“ zamumlal nakoniec, keď sa zadíval na predlžujúce sa tiene.

V tomto svete neexistovalo slnko, no museli mať istý zdroj svetla. Zdalo sa však, že aj ten niekedy musí zhasnúť. Putovať polárnou nocou... Tento svet bol nebezpečný aj za rušného dňa.

„Snáď by ste nechceli odísť bez sprievodcu?“ prehodila pobavene kráľovná.

Mace si vydýchol. „Už som sa obával, že to miesto budeme musieť nájsť sami.“

Pokrútila hlavou. „Nie, to by som vám nikdy neurobila. O existencii tohto miesta vie len niekoľko vyvolených a ešte menej obrov ho dokáže aj nájsť. Nie je zapísané na žiadnej mape. Mohli by ste tu blúdiť celé týždne a ani by ste sa k nemu nepriblížili.“

Na potvrdenie jej úmyslov sa za jej chrbtom zjavila vysoká postava. Tvár toho obra bola rovnako mrazivá ako ostatných, ale navyše bola aj veľmi stará. Vrásky akoby lámali jeho kožu. Hoci sa snažil pôsobiť vitálne, v ruke niesol hrubú palicu. Pre Macea to bol prvý starec, ktorého v tomto svete stretol. Nemali byť obri nesmrteľní? Ako by však potom bolo možné, aby tento vyzeral ako starec?

„Toto je Bjarke. Nedajte sa oklamať jeho vzhľadom, je mocnejší, než vyzerá.“

Mace kývol hlavou na znak pozdravu. Bjarke nijako nereagoval na jeho pokus o slušnosť. Len tam stál s nevidomým pohľadom. Keď sa nad tým zamyslel, nevšimol si, že by sa na niečo skutočne pozeral. Možno ani nemohol...

„Nechcem sa nikoho dotknúť, ale ty nám ako sprievodcu ponúkaš slepca?“

Nebola to však kráľovná, kto odpovedal. „Miesto, ktoré hľadáte, som celé veky strážil. Odišiel som až potom, ako sa mágia zbláznila a zaútočila na mňa. Obrala ma o mladosť i zrak, aby ma tak odplašila. Rád by som veril, že to bola snaha toho miesta prinútiť ma odísť skôr, ako sa všetko úplne pokazí. Ale nemusíš sa báť, mladý priateľ. Som slepý, ale vidím toho viac ako vy, ktorým oči ešte slúžia.“

No skvelé, to jediné, čo potrebovali na naplnenie vesmírneho pokoja, bol prorocký slepý mudrc.

Navonok nijako nereagoval, en ostatným dovolil povedať ešte pár povzbudzujúcich slov predtým, než pokynul Bjarkovi, aby sa vybrali na cestu. Hneď po niekoľkých minútach si uvedomil, že neklamal o svojom zraku. Bol slepý, ale nebol odkázaný na pomoc ostatných.

Vykračovali si s istotou niekoho, kto si bol istý tým, že mu nikto nemôže ublížiť. Možno to tak v skutočnosti bolo a on mal schopnosti, ktoré mu prepožičiavali iný druh očí. Nech to bolo akokoľvek, nezaoberal sa tým do hĺbky.

Vnútorne sa snažil sám seba presvedčiť, že toto všetko má zmysel. V poslednom čase stále niekam putovali, cestovali, liezli. Ak ich poslanie zahŕňalo aj monotónne činnosti, nakoniec sa zblázni ešte skôr, ako to všetko vyriešia.

Unavovalo ho to.

Lenže nemienil sa ani vzdať. Minimálne sa môže pokúsiť povzbudiť Maarit, ktorá v sebe mala odhodlania viac ako celý zástup vojakov bojujúcich za prežitie ich milovanej krajiny. V skutočnosti boli aj oni len predĺženou rukou neviditeľných generálov. Niekto naplánoval ich osud a do cesty im postavil práve dostatok prekážok a pomoci na to, aby pochopili, že všetko má svoj dôvod a zmysel.

Krajiny okolo nich sa stávala mrazivejšou. To ho prinútilo skutočne sa poobzerať po okolí. Od nádherného architektonicky vyhraneného kráľovského palácu sa dostávali ďalej to divočiny. Ak sa tak dalo nazvať miesto so zmrznutými stromami, ľadovcami desivých tvarov a s absenciou akejkoľvek zvery.

Vítali ich prázdne pláne.

Neobývané a opustené.

Nikto z nich sa neodvážil prehovoriť, aby snáď nenarušili pokojné to mrazivé ticho. Dokonca ani jediný raz nezastavili. Nakoniec si Mace prekvapene uvedomil, že sa nepresúvajú do vnútrozemia, ale na okraj. Jötunheim bol v skutočnosti ostrov, vlastne niekoľko ostrovov, rozprestierajúcich sa uprostred najchladnejšieho mora všetkých svetov.

„Myslela som si, že to miesto sa nachádza niekde v strede. Prečo potom ideme k moru?“ Nakoniec mlčanie prelomila až Maarit svojou zvedavosťou.

Bjarke si odfrkol. „Všetci ste si mali myslieť, že to miesto sa nachádza uprostred niektorého sveta. Nikto by nerátal s tým, že sa k nemu dostane len tak, že nájde samotný okraj.“

Hoci sa Maarit chcela dozvedieť ešte viac, Bjarke jej odmietal odpovedať. Nakoniec pochopila, že to nemá zmysel, a frustrovane si povzdychla. Podišiel k nej a povzbudzujúco jej stlačil ruku. Keď sa chcel odtiahnuť, nedovolila mu to. Prekvapene sa jej zadíval do očí. Usmievala sa. V jeho vnútri akoby niečo rozkvitlo. Ani jeden to nekomentoval, len ďalej pokračovali v chôdzi. Takmer mu prišlo ľúto, keď konečne zastavili.

„To sme už tu?“ nevydržal to nakoniec.

„Sme pri bráne,“ povedal Bjarke. „Stred svetov je miesto chránené svojou vlastnou mágiou. Ja sa dnu už vrátiť nemôžem. Dokázal som vás doviesť až sem, ale ďalší postup je len na vás. Musíte prejsť cez jaskyne a chodby, ktoré strážia dômyselné kúzla a mocné príšery.“

„Hádam, že na našej úlohe nie je nič ľahké,“ prehodil akoby mimochodom.

„Vašou úlohou je za chrániť svety pred ničivou mágiou. Sú však aj takí, ktorí by túto silu radi získali pre seba. Preto je cesta vždy náročná. Aby odradila tých, ktorí sú nehodní.“

Viac poetické jeho slová nemohli byť. Našťastie sa rozhodol nekomentovať ich. Bjarke pre nich nemal v podstate žiadnu praktickú radu. On nikdy nemusel bojovať o prechod na to miesto, pretože ho určili bohovia ako strážcu. Neskôr ho vyhnala samotná mágia Stredu.

Netušil, čo tam na nich mohlo číhať. Pokojne aj nič, ale to bolo veľmi málo pravdepodobné. Toľko šťastia nemali. Keďže pre nich nemal žiadnu praktickú radu, poďakovali mu a rozlúčili sa. Ak majú vstúpiť do jamy plnej levov alebo iných príšer, možno by pri tom nemali byť rušení prípadným jednočlenným publikom.

„Naozaj to chceme urobiť? Chceme sa tam vydať?“ spýtala sa Maarit, keď bol Bjarke dostatočne ďaleko. Stáli pred ústím jaskyne a dohadovali sa, čo by vlastne mali urobiť.

Slova sa potom chopila čarodejnica. „Došli sme až tak ďaleko a teraz by sme to mali vzdať? To nemyslíte vážne! Osud sveta leží vo vašich rukách. Vlastne osud celého vesmíru. Ak sa by nepohnete ďalej, aká nádej ostáva ostatným?“

„Hm, toľko k nátlaku,“ zašomral si Mace sám pre seba. Otočil sa k Maarit. „Rozhodnutie je na nás. Vždy môžeme odísť a nechať všetko za sebou.“

„A kam by sme išli? O chvíľu mágia zničí všetko a všetkých. Nezachránili by sme sa. Len by sme si pripravili naozaj bolestnú smrť.“

Odhodlanie v jej hlase neprijímalo žiadne námietky. Kývol hlavou na znak súhlasu. Bolo úžasné počuť z jej úst vyslovenie takej istoty. Pamätal sa na ich prvé stretnutie. Vtedy by všetko mohlo vybuchnúť a ju by to ani nezaujímalo. Netrápilo. Prešla dlhú cestu a on po jej boku.

Obaja sa zmenili takmer na nepoznanie.

On sa odtrhol od rodiny, začal byť samostatný a sám určoval vlastné kroky bez toho, aby sa musel prispôsobovať názorom vlastnej rodiny. Zistil, že niekedy je nutné vzdať sa márneho sna, aby pri jeho dosiahnutí nestratil nielen sám seba, ale aj ostatných.

Maarit zase našla vlastnú sebadôveru. Domnieval sa, že mala pred sebou ešte dlhú púť, kým bude taká, ako kedysi, ale už len to, že sa rozhodla prijať svoj vlastný predurčený osud, o mnohom vypovedalo. Minulosť ostala minulosťou. Podoba budúcnosti sa ešte len ukáže.

„Tak poďme,“ povzbudil ich a sám vkročil do jaskyne ako prvý.

Očakával, že tam nájdu nejakú zatuchnutú dieru plnú vody a mŕtvych rýb. Namiesto toho ho chvíľkovo oslepilo prekvapujúce svetlo. Keď si jeho oči privykli, rozhliadol sa. Akoby sa ocitli v inom svete. Odtiene modrej zdobili všetko navôkol nich, tráva sa leskla zafírmi, kvety žiarli blankytnosťou letnej oblohy, stromy vytesané z azúru.

Jediné, čo nezapadalo do modravého kráľovstva, bol mramorový stĺp vykladaný perlami. Na jeho vrchole sedela odseknutá hlava starého muža s dlhými striebristými vlasmi a bradou rovnakého odtieňa. Nebola to socha. Hlava žmurkala a upierala na nich zvedavý pohľad zlatých očí.

Maarit sa prudko nadýchla. Skôr, ako stihla vykríknuť, zakryl jej ústa rukou. Sám nemal ďaleko k zrúteniu, ten pohľad naozaj nebol príjemný, ale takisto vedel, komu tá hava patrí. Ak by ho urazili, možno by sa už nedozvedali, prečo bol vlastne tu.

„To je Mímir. Najmúdrejší zo všetkých. Nakoniec ho zradili a odsekli mu hlavu, aby ho umlčali. Našiel ho však Ódin a jeho hlavu si nechal. Z vďačnosti sa stal Mímir jeho najvernejším radcom. Myslel som si, že sa stratil so všetkými starými artefaktmi v momente, keď padol Ásgard.“

„Očividne si sa mýlil,“ zamumlala Maarit cez ruku, ktorou jej stále držal ústa. Nakoniec ju odtiahol, nespúšťajúc pohľad z hlavy.

„Čakal som vás,“ začal pomaly. „Privádza vás sem proroctvo o páde a záchrane. Cesta pred vami je však nebezpečná. Máte právo tu byť. Bezpečne neprejdete. Spoľahnite sa na silu ducha, nie na silu tela. Vaši sprievodcovia čakajú.“ Vtedy zatvoril oči. Akoby splnil to, čo mal, a tým sa pre neho všetko skončilo. Čoskoro si ho aj prestali všímať, keď sa kdesi blízko nich ozvalo zúrivé erdžanie.

Hlava celkom zabudnutá, obzreli sa. Mace prekvapene vydýchol. Pred nimi hrabali kopytami vo vzduchu dva majestátne kone. Oba omnoho vyššie ako obyčajné žrebce, jeden vo farbe najtemnejšej noci s hrivou, v ktorej sa odrážalo romantické svetlo strieborných hviezd, a ten druhý biely ako letný deň, pohadzoval hlavou, od ktorej sa odrážali zlaté záblesky slnka.

„Skinfaxi a Hrímfaxi,“ vyslovil Mace a kone, akoby na potvrdenie jeho slov, sklonili hlavy v pozdrave. „Žrebce, ktoré na chrbtoch nosievali Darga a Nótt, Deň a Noc. Asi by ma nemalo prekvapovať, že skončili tu.“

„Myslím, že nás chcú niekam odniesť,“ prehovorila Maarit potichu, kývajúc rukou k ich klesajúcim hlavám.

Prikývol. „Mali by sme poslúchnuť. Maarit pôjde so mnou,“ povedal skôr, ako stihol niekto navrhnúť niečo iné.

Z pragmatických dôvodov možno mal za svoju spolucestujúcu zvoliť čarodejnicu. Mohol by na ňu dozrieť. Snažil sa dúfať, že v obložení neznámych tvorov a v cudzom prostredí sa bude správať slušne.

Dokonca tak začala pôsobiť.

Vyliezla na neďaleký kus ľadu a potom sa usadila na chrbte nočného koňa. Im ostal deň. Rýchlo nasledovali čarodejnicin príklad. Keď sa čo najpohodlnejšie uvelebili uprostred mohutných chrbtov, vyrazili magické kone vpred. Macea to odhodilo dopredu, Maarit mu pristála na krku. Rukou mu nechtiac spočítala rebrá, až mu začali hrkotať.

Mlčky sledovali jaskynný komplex. Všade boli nekonečné modré polia plné všakovakých odtieňov vynímajúcich sa na rastlinách i stromoch. Keď však všetko začalo temnieť a premieňalo sa na indigový horor, začínal mať nepríjemný pocit. Ten sa ešte umocnil, keď kone zastavili. Posunkom hlavy akoby ukazovali na zem. Mali zostúpiť. Vtedy ich už obklopovala sivá hrôza černe.

V momente, keď ich nohy dopadli na zem, otvorilo sa pred nimi obrovské viečko, ukrývajúce žltú zreničku. Vlčie oko. Mace podvedome ustúpil. Maarit ukryl za seba. Kde bola čarodejnica, ho netrápilo. Aj keď tušil, že je tiež niekde za ním. Práve sa ocitli vedľa hlavy, ktorá bola ešte o tridsať centimetrov vyššia od neho. Ako vyzeral zvyšok tela, to naozaj nechcel zistiť.

„Fenrir,“ vydýchol fascinovane. Práve sa nachádzali vo fantastickom obludáriu.

„Vlk, ktorý mal zabiť Ódina?“ začudovala sa Maarit.

„Presne ten.“

Ozrutné zviera si silou stáda slonov a magickým nadaním nikdy nezistených rozmerov. Stvorenie, ktoré svojim rýchlym rastom ohrozovalo Ásgard tak veľmi, až ho museli priviazať reťazami, kvôli čomu zdivočel ešte viac. Práve ten teraz ležal pred nimi, plný nezáujmu o ich prítomnosť.

Maarit zastonala. „Máme ho zabiť?“

„Nemyslím si, že ho máme zabiť,“ ozvala sa čarodejnica. „Spomeňte si na slová tej hlavy, máme sa spoľahnúť na silu ducha. Tá nezahŕňa smrteľnú ranu prerastenému vlkovi.“

„Takže sa máme na neho pozerať a filozofovať o jeho osude tak dlho, až kým ho to neunudí a sám nezdochne?“ ponúkla Maarit.

Mace sa zachmúril. „Silu ducha... čo ak ho nemáme zabiť?“

Čarodejnica zatlieskala. „Výborne, práve si povedal to isté ako ja.“

Nevšímal si ju. „No iste, toto miesto nemá preveriť našu silu, ale odhodlanosť ducha. Aby si mohli byť istí, že nemáme nekalé úmysly. Do Stredu sa dostanú len tí, ktorí sú toho hodní. To je známe už veľmi dlho. Preto sú tu príšery. Ak by sme ich zabili, tí, ktorí toto miesto stvorili, by vedeli, že máme zlé úmysly. Možno by nás toto miesto aj zabilo. Nie, nemáme Fenrira zabiť. Máme mu pomôcť.“

„A poznáš vlčí jazyk, že by si sa ho na to spýtal?“

Ignoroval tú otázku, nech ju už vyslovil ktokoľvek. „Fenrir nie je nepriateľ, len ho zradili. Keď začal rásť, dal ho Ódin uväzniť, aby nikoho nemohol ohroziť. Keď sa potom dostal z reťazí, mal ho za to zabiť. Pri Ragnaröku. Lenže ten neprišiel. Bohov zabili ľudia. Najskôr v nich prestali veriť, čím ich pripravili o nesmrteľnosť, a potom ich jednoducho povraždili. Takže Fenrir nikdy nedostal príležitosť vymaniť sa zo svojich pút.“ Cítil, ako jeho nadšenie rastie úmerne tomu, ako podával ďalšie a ďalšie vysvetlenie toho, čo sa dialo.

„Ehm... úžasné. A ako asi zlomíme tie reťaze?“ spýtala sa Maarit.

Mace sa zadíval na čarodejnicu. Tá ihneď pochopila. „Och, úžasné, určite v sebe nájdem toľko sily, aby som odtrhla z reťazí tohto prerasteného vlka.“

Napriek ostrosti svojich slov sa pohla dopredu, až stála sotva krok od vlkovej hlavy. Ten nijako nedal najavo, že ju vníma alebo len vidí. Tým lepšie pre nich. Čarodejnica zodvihla ruky, akoby niečo privolávala. Čoskoro si začala čosi mumlať popod nos. Mace nerozumel a nebol si vlastne istý tým, že po tom skutočne túži.

O niekoľko minút neskôr počuli kovové praskanie nasledované neuveriteľne hlasným rinčaním obrovských reťazí. Nakoniec čarodejnica odstúpila. Vtedy sa vlčie oči sústredili priamo na nich. Mace na jednu sekundu pochyboval o správnosti ich konania. Lenže na to teraz nebol čas. Akoby bol hypnotizovaný, nedokázal odtrhnúť zrak od zdvíhajúcej sa ozruty.

Nedovidel mu už viac do tváre. Pred sebou len videl chvejúce sa nohy, ktoré boli príliš dlho skrčené pod jeho telom. Nasledoval hlboký úklon hlavy. Keď sa narovnal, zmizol, akoby nikdy ani neexistoval. Pre istotu počkali ešte niekoľko sekúnd, ale keď sa nevrátil, zborovo si vydýchli. Toto bola ich úloha.

Ich triumf svojim erdžaním znehodnotili žrebce. Keď opäť vysadli na ich chrbty, presvišťali vetrom do ďalšej časti jaskyne. Tam na nich čakali dvaja vlci. Na rozdiel od Fenrira, ich telá boli skôr dlhé než obrovské. Dĺžkou by sa vyrovnali aj žirafinmu krku. Boli čierni a celkom splývali so stenou za nimi. Len oči im žiarili. Jeden pár žltých dúhoviek sa upieral kamsi v diaľ, zatiaľ čo sivasté oči sa sústredili na nich.

„Sköll a Hati, potomkovia vlka Fenrira. Nie sú takí obrovskí ako ich otec, ale majú väčšie úlohy. Sköll naháňa po oblohe slnko, teda, skôr voz, ktorý ho nesie. Hati zase naháňa mesiac. Po páde bohov však svoje úlohy už neplnili.“

Nikdy nebol radšej ako teraz, že svoj voľný čas venoval štúdiu starých mýtov. Tie mu však teraz veľmi nepomohli. Fenrir bol uväznený neprávom, ale títo dvaja... ich povahy sa stali predlohou označenia „zlý vlk“. Mali požierať bohov, čím sa nepriamo mali podieľať na začiatku konca.

Ako mali niekomu takému pomôcť?

Paradoxne odpoveď na tú otázku našla Maarit, keď si všimla, že na labách majú zvláštne náramky. V skutočnosti to boli okovy, ktoré ich nútili vykonával službu Slnku a Mesiacu. Teraz už nemali komu pomáhať, ale ich povinnosť im zabraňovala posunúť sa ďalej.

Tak ich tých ozdôb zbavili.

Poďakovali sa tým, že Maarit obaja oblizli tvár. Vo svetle vyzerali ako natiahnuté šteňatá írskeho vlkodava. Potom sa vyparili a ich troch nechali osamote. Aj keď nie nadlho. Len čo dokončili aj túto časť úlohy, opäť pre nich boli pripravené kone. Dúfal, že ich ďalšia zastávka bude aj posledná.

Z černe pochmúrnosti sa presunuli do smaragdu jarnej záhrady. V skutočnosti sa len našli v hlbokej diere, kde okolo vyschnutých koreňoch stromu ležal zamotaný zelený červ s rohmi pripomínajúcimi vetvy. Mace ustúpil o niekoľko krokov vzad, keď si uvedomil, že to nie je žiadny červ, ale drak.

„Nidhogg,“ pošepla fascinovane čarodejnica. „Neverila som, že ho niekedy uvidím.“

Mace sa na ňu zamračil. „Nidhogg je drak, ktorý ukrytý v koreňoch večného jaseňa Yggdrasila napáchal dosť zla. Nielen, že požieral jeho korene, čím ho oslaboval, ale jeho maznáčik veverička spôsobila mnoho problémov strážcom stromu.“

„Ako máme pomôcť jemu? Nezdá sa, že by sa voči nemu niekto niečím previnil,“ skonštatovala Maarit a on s ňou v duchu musel súhlasiť.

Čarodejnica mala iný názor. „Okrem toho tiež požieral telá previnilcov. Vrahov a tých, ktorí porušili prísahy. Tým pádom nebol len zlý.“

„Dobre, pogratulujme mu k občasnému návratu zdravého úsudku. Ako mu chceš ale pomôcť?“

„Yggdrasil vyschol.“

Mace prikývol. „Áno, vyschol. Mal prežiť Ragnarök a spolu s ním aj Nidhogg, ale po páde bohov strom vyschol, akoby ho niečo zabilo. Drak ostal uväznený v koreňoch. Nemôžeme ho odtiaľ vysekať bez toho, aby sme úplne zničili Yggdrasil.“

„Tak prečo tomu stromu nevrátime život?“

Vtedy si Mace niečo uvedomil. Toto bola ich tretia úloha. Možno aj posledná. Doteraz pustili Fenrira, čo napadlo jemu. Maarit zase prišla na spôsob, ako sa porátať s dvojčatami. Tento drak mal zase zvláštne spojenie s čarodejnicou, ktorá práve teraz zložitým spôsobom zaklínala korene, aby opäť ožili, rovnako ako zvyšok stromu, ktorý nevideli.

Keď napokon prestal vyzerať tak vysušene, bolo jasné, že čarodejnici sa dielo podarilo. Drak na jej počesť začal škriekať. Hneď potom sa pustil do jedla.

Keď nasadli na kone, neočakávali nič. Aj keď Mace dúfal, že ich skúškam už je koniec. Cez zelené pláne prešli až do tyrkysových záhad podzemných plôch. Aj to len preto, aby sa opäť ocitli uprostred kobaltových sadov.

Tam zosadli a sledovali, ako kone miznú kdesi v chodbách podzemného kráľovstva záhad. Porozhliadli sa okolo. Okrem belasého raja tam bol len jeden predmet, ktorý sa vymykal zvyšku a nebol to vysoký strom s oceľovo-modrými hruškami. Bol to kamenný stôl s podstavcom na knihu.

Našli to.

Vzhľadom na posledné udalosti sa však z toho nedokázal naplno radovať.

Mal pocit, že ich ešte čaká boj.

Dúfal, že sa mýli.

Kapitola 26. ¤ Kapitola 28.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 27.:

4. Valeriee
05.01.2017 [19:57]

Velice výživná kapitol, co se popisů týče Emoticon Emoticon Emoticon teď jen se dostat ke knize. Ono to asi tak lehké nebude, že? Kyž si tam jen tak leží... Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
06.12.2016 [14:24]

LiliDarknightBlacky, ty to s tou chválou aj preháňaš, aby mi to naozaj nestúplo do hlavy. Emoticon Čo sa týka tých príšeriek, ja proste milujem mytológii a niekedy si zapamätám niečo, čo sa mi hodí aj do príbehu. Ak nie, tak si niečo také nájdem, hlavne ak viem, kde hľadať. Emoticon
To, prečo čarodejnica nakoniec prešla alebo neprešla bude ešte vysvetlené, takže to nebudem komentovať. Emoticon
A máš pravdu, tvoj scenár je až príliš slniečkový, ale ja ti to odpustím. Emoticon Ďakujem za komentár, neskutočne ma povzbudil. Emoticon

SunShines, som vďačná za komentár a máš pravdu, až také jednoduché to mať nebudú, veď ešte stále je pred nami zopár kapitol (ešte presne neviem koľko, ale tie tri alebo štyri by byť mohli a to nevylučujem, že ich bude možno aj viac). Emoticon Emoticon

2. SunShines
06.12.2016 [13:59]

To bola taká super kapitola! Akože vážne. Milujem tvoju predstavivosť a tie svety a postavy a tie prepojenia. Emoticon
Veľmi sa mi páčilo ako sa s tým teraz museli vysporiadať a že každý z nich, dokonca aj čarodejnica, ktorou si nikto nikdy nie je istý, musela do toho vložiť ti svoje.
Mace sa asi v tom bojí mýliť nebude, čo? Také jednoduché to bude asi ťažko. Som zvedavá, čo bude ďalej! Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 05.12.2016 [7:06]

SAkra! Toto bola inak masakrálna kapitola. Vravela som už ako milujem tú tvoju múdru hlavu? Ako si, do kelu, dokážeš tak pamätať všetky tie mýtické bytosti a vpliesť ich do svojich diel? čo to, do frasa, študuješ? Máš naozaj , naozaj genialnu hlavu a aj keď som to celý čas vedela a stále ti to omielala teraz si ma knokautovala.
Takže úloha čarodejnice bola vlastne rovnaká ako Ich dvoch? tiež bola vo veštbe? Bola ich sprievodca a bez nej by sa nedokázali dostať cez draka? Tak je to?

Plánuješ niekedy tvoje tvorby aj vydávať? Lebo vážne , dievča, toto by mal čítať každý, čo márad fantasy, a nie len tu na blogu, či webe.

Ja ani neviem čo ti k deju napísať, lebo som úplne fascinovaná obsahom kapitoly jeje podaním a opisom. K rybyčkovej kapitole pridávam aj túto.A potom čerešničkou bude ich bozk. To asi budem plakať predstavujem si ho na konci kapitoly v svetle radosti a centre všetkých šťastných, tancujúcich, mýtických bytostí. (trošku preháňam)

Ale už končím, lebo tu ešte budem náhodou obvinená z podliezania a tak to teda rozhodne nie je.

Neviem sa dočkať ďalšej, možno by sa v nej našiel čas aj na pusu, ak skončí aspoň trochu dobre. Emoticon Dúfam, že skončí. Na to tancovanie sa vybodni, aj tak som v tom nikdy nebola dobrá :D Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!