OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 5.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 5.Len nástroj

Kapitola 5.

Dopad na zem najskôr počula, až neskôr ho precítila.

Maarit ten prudký náraz nevyrazil len dych. Je súper sa jej práve dobre miereným pravým hákom a za pomoci veľkého kyjaku snažil porátať všetky kosti. Ak by bola smrteľná, práve teraz by jej hlavu pojašené králiky vyberali z nory ako nejakú zatúlanú loptu. Nikto nikdy predsa netvrdil, že bojovať s obrom a vyhrať bolo rovnako jednoduché ako nadýchnuť sa.

Keď začula Freyjin výkrik, rýchlo zahnala bolesť na ústup.

Freyja predstavovala to najbližšie, čo sa aspoň trochu podobalo na priateľa. Nemienila ju nechať napospas osudu len preto, že cez túto bránu sa rozhodli vrátiť do sveta ľudí tupí obri.

Čo nedostali do vienka v podobe múdrosti si nahradzovali fyzickými rozmermi a nesmiernou silou. Boli to obrovskí bastardi, ktorí veľmi efektívne dokázali zabiť svoje obete. Našťastie ich neradi konzumovali na večeru.

Možno tentokrát urobia výnimku.

Nenávideli ľudí už z princípu. Avšak elfov nemohli ani len vystáť, nakoľko si z nich na dlhé roky urobili hlúpych otrokov. Od momentu, ako sa oslobodili, lovili elfov ako trofeje. Freyja mala tú smolu, že jej matka bola elfka.

Práve preto sa ju teraz tí obrovskí vrahovia pokúšali nemotorne stiahnuť z kože.

Asi si zariaďovali nový dom a potrebovali novú predložku k posteli.

Maarit síce nebola architekt, ale jediné, čo si tí obri vyzdobia, bude maximálne kamenná truhla v podzemí. Ak z nich ostane toľko, aby vôbec museli kopať hrob. Bola síce zranená a na pokraji síl, ale pre ňu neexistovali také isté hranice ako pre ostatné magické bytosti.

Prižmúrila oči.

Bude musieť použiť práve tie schopnosti, ktoré tak veľmi nenávidela a najradšej by ich zavesila na krk niekomu inému. Zbabelo by ich zahodila výmenou za jediný deň bez pokušenia. A teraz, napriek svojim predsavzatiam, načierala hlboko do vlastného vnútra a prebúdzala v sebe každý kúsok tej nenásytnej sily.

Veď kto kedy povedal, že dodržiavať predsavzatia bolo ľahké.

„Malý alebo veľký, všetci ste len esencia, ktorú vypijem,“ hmkala si popod nos, keď nad ňou smäd prebral plnú kontrolu.

Bola i nebola to ona. Krvácala z viac rán ako dokázala porátať, niektoré kosti už nikdy nebudú vyzerať tak, ako predtým. O pár jaziev bohatšia, o niekoľko sľubov ľahšia.

Ostala len ona a jej osobné vinobranie.

Pretože pre ňu bol najlahodnejší nektár práve to niečo maličké vo vnútri tých obrovských tiel.

Zavrela oči a riadila sa len inštinktom. Akoby v sebe mala magnet, ktorý ju presne pritiahol k tomu, čo potrebovala. Uhýbala sa a skákala. V doráňanom tele sa jej ozýval orchester nárekov, ale ignorovala ho. Ohluchla voči vlastným neduhom. Len prijímala a brala.

Čím viac energie v sebe mala, tým opitejšia sa cítila. Okolo nej na zem padali bezduché hromady smradľavých svalov. V jej vnútri zanechávali svoju nechutnú prítomnosť. No bez ohľadu na chuť a jej osobný odpor, toto bolo to, čo potrebovala najviac zo všetkého. Natiahla ruku a odtrhla ovocie liečiace jej nepokoj. Menila sa na tú pokrútenú atrapu toho, čo jej sľuboval vlastný osud.

Stála na veľmi tenučkom lane a pod ňou sa rozprestierala tá najhlbšia priepasť.

Práve do nej padala hlavou napred.

„Marry?“ To meno, akokoľvek jej nepatrilo, ju prinútilo otočiť sa.

Polovičná elfka na ňu upierala zvláštny pohľad plný vďačnosti. No potom sa v nej začal prebúdzať strach. Netušila, prečo tomu tak bolo. Ona nebola ďalším chodom jej nekonečného obedového menu. Aspoň zatiaľ. Najskôr sa musí postarať o svoje doráňané telo.

Tá myšlienka jej opäť pripomenula neznesiteľnú bolesť.

O chvíľu kolenami pobozkala zem.

„Marry? Si v poriadku?“

Zvláštna otázka. „Nie,“ zavrčala potichu, „ale o chvíľu budem.“

Jej vlastný hlas znel akosi hlboko a zlovestne, ale netrápilo ju to. Vnútri v nej vírila taká veľká energia, že jediný jej dotyk by dokázal zásobiť malé mesto minimálne na rok. Všetka však patrila jej.

Hľadala si voľné cestičky v jej vnútri, prechádzala a presúvala sa z miesta na miesto akoby bola na výlete. Do jej mysle však zatiaľ neprenikla. Pretože jej doráňané kosti a vnútornosti ju potrebovali viac ako jej hlad.

Vnímala toho oveľa viac ako obyčajne, keď sa nechá úplne prestúpiť svojou nenásytnosťou.

„Ďakujem ti za záchranu, ale vieš... nechceš teraz...“ Nervózne si odkašlala. Nehodilo sa to k nej. „Nechceš teraz nechať rozkvitnúť nejaký strom?“

Maarit nebola v stave, aby dokázala pochopiť skrytý význam jej slov. „Nikdy som nebola záhradník.“

Freyja prešlapla z nohy na nohu. Vyzerala ako kráľovná bojovníčok, keď tam tak postávala s krvavou šmuhou na brade a škrabancami po celom tele. Bola unavená, očividne to vyplývalo z toho, ako sa hojdala dopredu a dozadu. Okolo nej sa povaľovali obrovské telá, ktoré museli nechať zmiznúť, aby ich nenašli ľudia a nezneužili ich.

Napriek blízkosti smrti, ktorá sa o ňu tentokrát len neškodne obtrela, v nej ostávalo čosi majestátne. To niečo pochádzalo z pôvabu jej elfskej polovice. No bola to jej ľudská časť, ktorá ju nútila obavami vraštiť obočie. Nerozumela tomu, čo sa deje s jej spoločníčkou, ale chcela jej pomôcť.

Takú kvalitu nie je možné nájsť v každom.

„Nie je pre teba nebezpečné nechávať si všetku tú životnú esenciu?“

Možno tomu rozumela oveľa viac, než si Maarit pôvodne myslela. „Bolo by nebezpečnejšie pokúšať sa zbaviť sa jej.“ Teraz sa už doslova opierala o strom za sebou. „Okrem toho, ty musíš zavrieť bránu.“

Bol to chabý pokus o odpútanie jej pozornosti a obe to veľmi dobre vedeli. Avšak Freyja musela tú výzvu prijať, hoci sa jej nepáčila. Dokrivkala k okraju žiariacej brány. Pripomínala skôr obrovské okno kované tým najzručnejším kováčom na celom svete. Takú nádheru dokáže vytvoriť len veľmi mocná mágia.

Pred mnohými storočiami voľne poletovala vo všetkých deviatich svetoch, ale po vzbure ľudí takmer úplne opustila ľudskú sféru. Teraz sa začínala takmer násilne vracať spolu s bytosťami opustenými a zanechanými svojmu osudu v zvyšných siedmych krajinách. Bolo len otázkou času, kedy sa otvoria dvere do Helheimu a skrz ne sa navrátia všetky desy a nočné mory spútané reťazami kdesi v zabudnutom kúte podsvetia.

Musela sa sama sebe smiať, keď si spomenula na dávny plán jej druhu. V súčasnosti nikto žiadnu misiu podnikať nebude. Tí, ktorí by mohli, sa na to nikdy neodhodlajú. A ona bude držať prvenstvo v odmietaní prijatia zodpovednosti.

Nemala ani toľko sily, aby cítila hanbu.

Len duto sledovala, ako Freyja zručne kreslí runy a zaklína. Každá brána si vyžadovala iné kúzlo na opätovné zatvorenie a aj polovičná elfka dokázala niečo také vycítiť. Jej matka bola príliš mocná na to, aby sa niečo z jej mágie neprenieslo aj na jej vlastného potomka. Akokoľvek nechceného a nenávideného.

A zatiaľ čo krása toho kovového rámu bledla, Maarit cítila, ako sa v nej všetko preskupuje a narovnáva. Syčala od bolesti, ale neurobila nič, aby ju nejako zastavila. Zaslúžila si trpieť. Okrem toho si naozaj potrebovala zachovať aspoň kúsok vlastného rozumu.

„Teraz môžeš predviesť svoje čary ty,“ vyzvala Freyja Maarit provokatívne, nazdávajúc sa, že nadvládu nad jej telom preberie jej márnotratná časť.

Maarit len unavene naklonila hlavu. „Nemôžem.“

Freyja stisla pery do úzkej linky. Čím viac sa približovala, tým nesúhlasnejšie pôsobil jej výraz. „Povedala si, že smrť nikomu nič dobré neprinesie. A ty v sebe držíš niečo, čo si získala zabíjaním. Nebolo by lepšie zbaviť sa toho?“

Drobné kvapôčky životného svetla tých veľkých hlupákov pomaly dopadali na jej roztrieštené rebrá. V ušiach počula ozvenu tichého kvapkania, ktoré by ju s trochou fantázie dokázalo veľmi rýchlo priviesť späť k šialenstvu.

Keby sa spolu s dopadom nepremenilo na iskru bolesti.

Tá síce ostala, ale energia sa vyparila. Ktokoľvek, kto povedal, že uzdravovanie je príjemné, nehorázne klamal. Viac bolestivejšie ako samotné zranenie bolo už len jeho odstránenie. Maarit si to veľmi dobre uvedomovala.

Rozdeľ pozornosť. „Smrť so sebou prináša koniec. No energia zomrelého dokáže aj mnohé napraviť.“ Jej hlas znel ešte hlbšie ako predtým. Akoby prichádzal priamo zo záhrobia. „Ak by som sa tej energie vzdala a prinútila rozkvitnúť strom, ako si navrhla, sama by si ma podeň musela zahrabať.“

Teraz už Freyja kľačala priamo vedľa nej.

Našťastie sa jej nepokúsila dotknúť.

„Čo sa mi snažíš povedať?“ No podľa jej tónu odpoveď poznala.

Maarit však predsa len otvorila ústa a vyslovila jej podozrenia: „Ak by som sa vzdala energie, ktorú som ukradla obrom, zomrela by som. Dokonca aj moja posadnutosť vie niekedy mlčať.“ Tej irónii sa uškrnula. Freyja, naopak, jej slová vôbec neocenila.

„Kto vlastne si?“

Teraz sa otvorene zasmiala. „Som a zase nie som.“ V nasledujúcom priznaní jej hlas opäť zvážnel. Nakoniec znela ako nejaká podvodnícka veštkyňa. „Nenarodila som sa, bola som stvorená ako odpoveď na otázku, ktorú nikto nikdy nepoložil. Som tým, čím ma potrebovali mať.“

Na chvíľu medzi nimi padlo ticho, ktoré sa neodvážilo nič prerušiť. Smrť tak dokázala pôsobiť. Vyľakala všetko a všetkých okolo. Mylne sa domnievali, že koniec života je niečo, čoho by sa mali obávať a smrtonosovia najväčšie zlo sveta.

Ako môžete viniť poslíčka z obsahu odkazu, ktorý doniesol? Rovnako ako on, ani smrtonos nemá na výber vo svojom poslaní. Ide tam, kde ho potrebujú a urobí to, na čo bol stvorený a vycvičený.

Smrť bola skôr ľudský umením vyrovnať sa s vlastnou bezmocnosťou.

„A čo to bolo?“ Jej slová Maarit opäť vrátili o kus viac do prítomnosti.

Zodvihla ruku a zadívala sa na prsty, akoby ich videla prvýkrát vo svojom živote.

Okolo ich končekov zbadala farebné svetielka.

Prekliata životná esencia.

Násilne sa prinútila sústrediť na rozhovor. „Vymodelovali ma ako nádobu a dali mi úlohu, aká sa páčila im. A ja som ju plnila, lebo som bola presvedčená, že im to dlžím. Perspektíva sa môže meniť.“ V duchu si sama pre seba dodala, že za to môže jej uväznenie.

Tie dlhé roky samoty trávila premýšľaním. To nikdy nevedie k ničomu dobrému. Nakoniec za sebou nechala aj svoju matku a to hneď pri prvej príležitosti, ktorú dostala. Hoci... sa vlastne nemala cítiť previnilo. K tej žene ju neviazalo žiadne puto. Bola to len bytosť, ktorá sa o ňu kedysi postarala.

Len sa snažila sama sebe niečo nahovoriť...

„Kto sú to oni?“

Zo všetkých otázok, ktoré by mohla položiť, si vybrala práve túto.

„Na tom nezáleží.“

Jej hlas mal v sebe dostatok nesúhlasu na to, aby ju odradil od ďalšieho sa vŕtania v záležitostiach, na ktoré by najradšej zabudla. Nebyť jej dokonalej pamäte, možno by sa jej to raz aj podarilo. No to ju neodradilo od správania malého dieťaťa, ktoré si zakryje oči a predstiera, že keď ono nevidí svet, stáva sa neviditeľným.

Maarit si odkašlala. „Mala by si čo najskôr odísť.“

Freyja na chvíľu vyzerala, akoby ju chcela zaškrtiť. „Myslíš si, že načneš takúto tému a potom sa ma rýchlo zbavíš skôr, ako stihnem položiť všetky nepohodlné otázky.“

Aj tak sa to dá povedať. „Nie, ide mi o tvoju bezpečnosť,“ odvetila miesto toho, čo bola vlastne pravda.

„Všetkých obrov sme zabili, brána je zatvorená. V okruhu niekoľkých kilometrov nie je nikto, kto by na nás mohol zaútočiť. Možno by sa našiel nejaký nazúrený medveď, ale s tým si dokážem poradiť.“

Uprela na ňu pohľad, zdvíhajúc obočie. „Tá energia, ktorá je vo mne, uzdravuje moje telo. Ale keď sa minie aj posledná iskra, opäť sa vo mne prebudí hlad. Ak budeš príliš blízko, urobím si z teba večeru.“ Vlastné metafory o jedle ju začínali unavovať, ale boli skutočne účinné. Veď čo iné si mala pomyslieť, keď Freyja vyskočila na nohy, akoby ju uštipol škorpión.

Snažila sa jej počínanie nevnímať osobne, ale nemohla si pomôcť, aby sa necítila aspoň trochu dotknutá. Jej nedôvera bola ako soľ sypaná to otvorených rán, no nemohla jej nič z toho vyčítať. Sama v nej zasadila semienka pochybností svojim správaním.

„Hoci sú tvoje slová až príliš melodramatické, tentokrát ťa poslúchnem. Do rána ťa nechám na pokoji, aby si sa dala dohromady. Ak sa dovtedy nevrátiš, prídem ja.“

Maarit neochotne prikývla. „To je viac ako dosť času.“ Aspoň v to sa snažila dúfať.

Zavrela oči a načúvala, ako sa jej spoločníčka pomaly prediera porastom. Zacítila ešte prítomnosť jej čarov. Do vzduchu sa vzniesli ako vôňa lúčnych kvetov, do ktorých ju práve niekto hodil. Určite práve teraz nechávala zmiznúť telá obrov. Akokoľvek hrozivé boli niektoré stvorenia, akokoľvek nenávideniahodné, ani jedno z nich si nezaslúžilo, aby do nich po smrti bodali a pichali smrteľníci posadnutí svojou túžbou naučiť sa poraziť čokoľvek, čo je iné ako oni.

Len niektorí z nich boli dostatočne zmierení s možnou existencie aj iných bytostí ako boli oni sami. Lenže tých väčšina spoločnosti považovala minimálne za príliš výstredných. Väčšinou ich označovali za bláznov, pritom oni jediní v sebe mali ten správny dostatok zdravého rozumu.

Bzukot mágie nakoniec úplne utíchol a Maarit aj bez pozerania vedela, že je úplne sama. Pre istotu ešte počkala niekoľko minút, ale keď sa k nej vracal len neriedený pokoj, otvorila oči. Les bol opäť taký, ako keď sem prišli. Prázdny i plný života zároveň so svojimi tichými zákutiami ako stvorenými pre vyživenie duše.

A ona sa v náručí toho všetkého pomaly zmierovala s vlastným šialenstvom.

Neveriť nikomu a spoliehať sa len sama na seba bola jedna vec. Ukázať niekomu svoju najväčšiu slabosť už niečo celkom iné. Freyja jej bola svojim spôsobom najbližšie zo všetkých, ale ani ona nemohla vedieť všetko. Neprospelo by jej to, vlastne by ju to len zbytočne ohrozilo. Možno by to dokonca niekto zneužil voči nej. To Maarit nemohla dovoliť.

V momente, keď popustila uzdu svojej vôli, prenikli jej do hlavy obrazy, ktoré jej nepatrili.

Držať v sebe takú obrovskú energiu bolo niečo celkom iné, ako jej spaľovania v mene vlastného uzdravenia. Životná esencia nebola len nektárom a opojnou drogou, predstavovala aj posledný odkaz bytosti, ktorej ju ukradla. Ak si nedá dostatočne veľký pozor, zaplatí za to. A teraz bola príliš slabá na to, aby bojovala.

Myseľ jej zaplavili spomienky. Agóniu naplnené posledné momenty predtým, než z nich vytrhla život. Zasyčala a objala si telo rukami, keď sa jej zazdalo, že jej vlastná duša je vyťahovaná z jej podstaty neviditeľnými pazúrmi.

A potom to uvidela....

Zavrela pred tým oči, ale nemohlo jej to. Zazrela oslnivý obraz iného života bytostí, ktoré práve pripravila o možnosť vrátiť sa k rodinám. Dokázala by spamäti nakresliť podobizne tých hladných a slabých, ktorí čakali, že im ich bojovníci prinesú novú nádej.

V tom odľahlom a takmer mŕtvom svete, v ktorom mágia neznamenala nič. Osud ostatných sa neveľmi líšil od toho, ktorý trpeli vo svete ľudí ostatní. Mágia viac neznamenala prosperitu, lebo uzavretý most už nikdy neposlúži bohom na prekročenie hranice medzi svetmi.

Jej prekliatím nebolo túžiť po smrti ostatných.

Osudom sa jej mala stať možnosť pochopiť a nemať silu nejako to ovplyvniť.

Práve bola uväznená v spomienke prekypujúcej farbami a vôňami, ktoré ju nútili zamilovať sa do niečoho, čo vôbec nepoznala, keď sa z tmy vyrútila ruka. Dopadla jej na plece. Jej váha bola taká známa, až ju z toho rozbolelo niečo ukryté hlboko v nej. Niečo, čo dávno pochovala.

Alebo si to aspoň nahovárala.

Zodvihla pohľad a po dlhom čase zahliadla niečo, čo bolo skutočné.

Hoci si priala, aby bol pravdou opak.

„Myslel som si, že tá maškara nikdy neodíde.“ Jeho hlas znel stále rovnako. Hlboký, kedysi upokojujúci, teraz však v sebe držal istý prísľub bolesti a trápenia. Toho, čo si zaslúžila zo všetkého najviac.

Nemusela sa pozerať na jeho tvár, aby ho spoznala.

A predsa to urobila.

„Myslela som si, že budem mať viac času.“

Nikdy nepochybovala o tom, že ju nájde. Vždy ju dokázal nájsť. A ona sa tomu po niekoľkých rokoch prestala brániť. Bolo jednoduchšie dovoliť mu držať ju ako väzňa, než sa prizerať tomu, ako vraždí nevinných len preto, aby ju tým mučil.

Jeho krásna tvár bola zhyzdená nenávistným úškrnom.

„Vždy si bola naivná. Ani tie storočia ťa nič nenaučili. Vždy budeš len prostriedkom pre niekoho iného. Tvoja rebélia je síce rozkošná, ale obaja vieme, že zbytočná.“

Pretože neexistoval nikto, kto by jej pomohol zastaviť ho.

Netušila, ako dlho bude môcť ešte odporovať jeho nátlaku. Stačilo by tak málo a urobila by to jediné, na čo bola skutočne stvorená, čo by nakoniec viedlo nielen k jej koncu. Dostatočne rýchlo by sa jej zmocnil a ukradol by nádej celých svetov len preto, aby sa pomstil ostatným za niečo, čo sa nikdy nestalo. Túžil ostatným dokázať, že je im rovný.

Lenže tí ostatní neexistovali, aby mohli byť svedkami jeho triumfu.

Keď z nej násilím trhal posledné zvyšky esencie obrov, len nemo zatínala zuby. Ani najdômyselnejšie mučenie vynájdené ľuďmi by sa tomu nevyrovnalo. Pobyt v niektorej z temníc inkvizície by považovala za letnú dovolenku vo vysnívanej destinácii. Cítila sa, akoby ju niekto trieštil na maličké kúsky len preto, aby ju následne mohol nesprávne poskladať a opäť rozbiť.

Nenamáhala sa krikom.

Spomienky viažuce sa k cudzej životnej sile ju opúšťali zhruba rovnako príjemne.

Čo by dala za to, keby aspoň jediný raz on precítil to, čo ju prinútil prežiť toľkokrát...

No priania boli pre rojkov a ona sa niekedy bála už aj zaspať. V momente, keď jej telo opustili aj posledné zvyšky sily, ktoré by ju dokázali celkom uzdraviť, zosunula sa na studenú zem. Cítila, ako ju necháva osamote a mizne nevedno kam, aby mohol plánovať svoj gambit. A ona bude tým pešiakom. Ju obetuje, aby vyhral tú najdôležitejšiu partiu. Nebolo nič, čím by ho dokázala zastaviť.

Vlastne to ani nechcela.

Len tam tak ležala a odpočítala hodiny a minúty do Freyjinho návratu.

Patetická – to bolo jedno z mnohých slov, ktorými by ju niekto mohol označiť.

Pravdou však bolo, že ani ten najneohrozenejší generál sa nepustí do vojny, v ktorej by jediným riešením, bolo položiť vlastnú hlavu na katov klát. Ona nemala na výber ani také riešenie. Vždy len v rukách toho, kto ju dokáže najlepšie využiť. Bábka bez špagátikov, ktorá nedokáže vzdorovať.

Všetko kvôli prekliatej schopnosti, po ktorej nikdy netúžila.

Kapitola 4. ¤ Kapitola 6.


Ani som sa nenazdala a 5. kapitola je za nami. Čo si zatiaľ myslíte o príbehu? Ja viem, že ste sa toho veľa nedozvedeli a asi sa ani dlho ešte nedozviete, ale snažím sa. Tento príbeh je veľmi odlišný v tom, že hlavné postavy sa ešte dlho nestretnú zoči-voči. Takže je to písať ako dva samostatné príbehy naraz.

Túto kapitolu by som rada venovala Blacky, Valeriee, SunShines, Alenke a Lucii. Ďakujem za vašu podporu a hlavne za to, že ste to so mnou vydržali aj pri pokračovaní. Každé vaše slovo či smajlík má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu.

Ďakujem.

Vaša Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 5.:

4. Valeriee přispěvatel
02.08.2016 [20:50]

ValerieeJá mám tušení, já mám tušení Emoticon Emoticon Emoticon EmoticonJá ti to napíšu do mailu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
20.07.2016 [8:39]

LiliDarknightBlacky, tvoje teórie ma vždy dostanú, či už sú pravdivé alebo nie. Premýšľaš zaujímavým spôsobom a pozeráš sa na príbeh z úplne iného uhlu ako ja, čo je úžasné. Neskôr sama uvidíš, či si sa trafila aspoň do niečoho. Emoticon
Maarit je veľmi negatívna, aj keď inak ako bola Raven, a dostať ju z toho dá zabrať aj mne. Aj keď... aj takto má svoje čaro Emoticon
ďakujem za komentár

SunShines, zloduch je zatiaľ anonymný, lebo keby som odhalila jeho identitu, mohlo by to zle dopadnúť. Emoticon V podstate ide len o to, že som na to zatiaľ nemala v príbehu príležitosť a kapitolu z jeho pohľadu písať naozaj nechcem. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

2. SunShines
19.07.2016 [15:27]

Ako to, že je Maarit sa stále stretáva s tým niekým, kto vôbec netušíme kto je? Napriek všetkému, sprostý ten chlapík nebude, o to horšie bude vymyslieť ako sa voči nemu postaviť. Hlavne, keď Maarit je to už celé jedno, aj keď podľa všetkého, nie až tak veľmi ako by si sama priala.
A teším sa na stretnutie s Maceom, aj keď to ešte potrvá, ale som zvedavá ako spolu oni dvaja vydržia, budú lietať hromy-blesky všade navôkol pri tom, čo sa z nich dvoch stalo. Ale zas kdesi vnútri by mali mať k sebe blízko.
Teším sa na ďalšiu! Emoticon

1. Blacky
19.07.2016 [9:45]

Mace bude mať sakra ťažké dostať sa jej pod kožu. To už viem teraz. Nedokáže dôverovať ani sebe, ako by mohla niekomu inému?

Je prekvapivé, že s ním je v kontakte proste stále. JA viem, že sa tak skoro nedozvieme kto je, ale som už nedočkavá. Zrejme to bude jeden zo zavrhnutých bohov? JA nevím.

Prečo sa snaží od seba tú Fey dostať? Sama si to robí a je tak zatŕpknutá a depresívna. Až mám z toho nepríjemný pocit po každej kapitole.
Nedokážem si ani predstaviť, ako to všetko nenávidí, keď dokázala všetko nechať tak. Že už nebola tým malým dievčatkom, zachraňujúcim svoju "sestru".
Aj keď tá jej recesia sa mi istým spôsobom páči, je to iné, ako Ravena jej večné "jaj, mňa tak všetko bolí" Emoticon

Takže ešte dlho žiadne stretnutie, vravíš? To som zvedavá, kam sa to uberie.
A hlavne fakt túžim vedieť, či ho porazia, alebo len na konci zaženú možno uveznia. Lebo zlo a dobro tvoria rovnováhu,nie? Teda, nikdy nemôžeš poraziť zlo tak, ako nikdy nemôže dobro prevziať komplet všetkú moc.

A pri tebe a spôsobe tvojho zmýšľania, pri tvorení diel, a hlavne tohto, si myslím, že to bude presne tento prípad.
dáka zlatá stredná cesta.

Viem, že je to ďaleko, ale teším sa na stertnutie, tie dve tvrdé makovice budú execelentnou kombináciou. A už teraz sa teším na ich výmeny, som si takmer istá, že Maceo morbido-sarkazmo humor dokážu dostať aj Maarit a ak nie, tak sa zasmejem aj za ňu.

Teším sa na ďalšiu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!