OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 12.

21.01.2016 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1045×

Kapitola 12.

Logan odmietal čo i len na sekundu zvážiť možnosť, že by svojho vlastného brata nezachránil. Možno pri tom procese viac ako len trochu vrčal, ale rozhodol sa ospravedlňovať neskôr. Jeho svedomie už bolo dostatočne zaťažené aj bez toho, aby sa snažil ochrániť jemnocit bytosti, ktorá odmietala zobrať na vedomie vlastné schopnosti.

Momenty, keď brata dostal k matke, boli trochu rozmazané. Stálo ho veľa síl dostať tam všetkých troch bez ujmy na zdraví a ešte tak, aby sa Mace ani raz nedotkol zeme alebo hocičoho iného. Nemienil riskovať, že bude cítiť ešte väčšiu bolesť. Len dúfal, že nebol pri vedomí.

Viac ako čokoľvek iné pripomínal jeho brat ľudskú sekanú.

Prestal sa tým zaoberať v momente, keď ich videla matka. Videl ju zúriť, radovať sa, nenávidieť, aj preklínať. Ale nikdy predtým nezažil výraz čírej hrôzy a bolesti, ktorý skrivil jej normálne uvoľnené rysy tváre. Snažil sa to vnímať ako nezainteresovaný pozorovateľ, ale nedokázal to. Chcel veriť, že ešte nie je neskoro.

Jeho matka predsa nebola len tak hocikto, dokázala odvrátiť smrť.

Kútikom oka zachytil prekvapivý pohľad. Dovtedy si Raven nevšímal, ale keď podišla bližšie k posteli s napriahnutými rukami, zamračil sa. Neveštilo to nič dobré. Lenže čo by mohla chcieť? Rozhodne nebola liečiteľka.

Nedostal však príležitosť akokoľvek zareagovať predtým, než jeho matka naplno rozohnila svoju moc. Vzduch v miestnosti zhustol, svetlo potemnelo. A v jedinom silnom výboji Raven odhodilo do steny.

Logan bol taký šokovaný matkinou agresiou, že nebol schopný nijako reagovať. Len nemo pozeral na jej telo skrútené pri stene. Emócie sa v ňom striedali rýchlejšie ako predpoveď počasia v Anglicku.

„P-prečo si to urobila?“ zakoktal nakoniec a vybral sa k Raven. Urobil to podvedome. Cítil, že je to tak správne. O Macea je už postarané. Dnes nezomrie.

„Nemohla som dovoliť, aby mi zobrala syna!“ skríkla jeho matka a aj naďalej sa sústredila na liečenie syna.

V ten moment dorazil až k Raven a rozhodol sa na chvíľu mlčať. Vyzerala taká zraniteľná, keď bezvládne ležala na veľkom koberci a jej telo bolo skrútené v takej neprirodzenej polohe. Opatrne, takmer až nežne, ju položil na chrbát. Vlastným tričkom jej zotrel krv, ktorá jej utkvela na spánku. Hneval sa na matku, že na ňu takto zaútočila. Nemala na to právo.

Navyše bola teraz Raven v bezvedomí a len sotva im bude ochotná pomôcť. Potriasol hlavou. Bohužiaľ v izbe nebola žiadna pohovka, na ktorú by ju mohol položiť. Dúfal, že ten koberec bude dostatočne mäkký. Huňatý bol na to dosť.

Napriamil sa. Potláčanie emócií v ňom vyvolalo chvíľkovú otupenosť. Bol za ňu vďačný. „Prečo by ti mala Raven brať Macea?“

Hel dlhý čas neodpovedala. Loganov otec bol nezvyčajne tichý. Napriek tej tvrdej maske, ktorú všetkým ukazoval, mal svojich synov nadovšetko rád. Určite sa o Macea bál. Takže teraz v hlave splietal plán, ako nájde a potrestá toho, kto mu to urobil. Logan vedel, že s ním pôjde. Musia uloviť toho, kto to má na svedomí.

Nikto nebude ubližovať ich rodine.

„Pretože je to jej poslanie,“ zamumlala jeho mama. Logan potriasol hlavou. Netušil, koľko času ubehlo.

„Aké je jej poslanie?“

Stále sklonená nad telom svojho syna, pokračovala v tlmenom rozhovore: „Záleží na tom? Nestačí ti moje slovo, že je nebezpečná? Mal by si sa jej vyhýbať. Aby ti nepriniesla smrť.“

Pokrútil hlavou, nedokázal to nijako pochopiť. „Netuším, o čom tu hovoríš. Odmietaš mi prezradiť, kto je Raven, hoci to veľmi dobre vieš od prvej chvíle, ako si ju uvidela. Aspoň jej by si to mohla povedať, má právo vedieť, prečo ju nemáš rada,“ zavrčal. „Hoci je to pokrytecké. Nebyť nej, ešte teraz by sme Macea hľadali a pravdepodobne ho našli príliš neskoro na to, aby sme mu mohli pomôcť.“

Hel sa napriamila. Vyzeralo to, že skončila. Mace mal lepšiu farbu a otvorené rany boli zatvorené. Logan hádal, že všetky zlomeniny sa mu zhojili a bude otázkou niekoľkých dní, kým sa s ukrutnými bolesťami prebudí. Ale prebudí sa. Hoci sa kvôli tomu ich matka opäť musela pohrať s osudom. Pokiaľ išlo o jej rodinu, neuznávala žiadne pravidlá.

Vďaka tomu ešte všetci žili.

„Tomu neverím,“ odvetila odmietavo.

Mal nutkanie prevrátiť očami. „Ver si čomu chceš, ale pravdou je, že to boli jej Bludičky, ktoré Macea našli. Ukázali jej cestu.“

Prvotnou odpoveďou mu bol len jej žalostný smiech. „Pravdepodobne ho tak rýchlo našla, pretože tých svojich malých svetielkujúcich poskokov poslala, aby získali Maceovu dušu. A potom sa pred tebou tvárila ako samaritánka a snažila sa od nich zistiť, kde ho nájde. Akoby to sama dávno nevedela! Musela tušiť, čo sa deje!“

To sa mu muselo snívať. „Mama, ona je presvedčená, že je chorá. Nechala sa zatvoriť na nejakej klinike a verí, že jej schopnosti sú len logickým príznakom nejakej exotickej choroby.“

„V tom prípade je len dobrá herečka.“

„Predovšetkým je to zmätená žena, ktorej odmietaš povedať pravdu, hoci ju poznáš!“ vytkol jej ostro. Matka sa ich opäť snažila chrániť. Lenže jej preháňanie im môže tentokrát skôr uškodiť.

Hel nakoniec nemusela odpovedať. Pretože v ten momente sa začala Raven na podlahe hýbať. Najskôr len jemne pohybovala prstami. Nakrčila nos, akoby cítila niečo pokazené. Bolo veľmi ľahké určiť, že je uväznená v nejakom druhu videnia, pretože si niečo sama pre seba mrmlala.

Logan očakával moment, keď si vyčaruje papier a začne kresliť niečiu tvár. No nestalo sa tak. Miesto toho ich všetkých prekvapila, keď otvorila oči a posadila sa. Sústredila sa na Hel, uprene ju sledovala pohľadom, keď vstávala a o niekoľko krokov sa priblížila.

Nikto netušil, čo mala v pláne. Takže keď otvorila ústa, aby jeho matku obvinila, zmohol sa Logan len na zalapanie po dychu.

„Mojim rodičom si povedala, že moje schopnosti raz zničia svet. Prečo?“

Ak mal doteraz pocit, že ničomu a nikomu viac nerozumie, nedalo sa to ani len porovnať s tým, čo sa v ňom rozpútalo. Veril, že takto nejako sa mohla cítiť Raven. Tušila, že sa niečo deje, ale odpovede nikde nenachádzala. Nedostala ich od najdôležitejších ľudí vo svojom živote, tak začala hľadal vlastné vysvetlenia.

Čo na tom, že pripomínali skôr útek.

Jeho matka jej pokojne odvetila: „Pretože je to pravda.“

Atmosféra akoby ešte viac oťažela. Hádal, že Raven príde s ďalšími otázkami, ktoré prinútia jeho matku hovoriť. Nech sa jej snívalo čokoľvek, odhalilo jej to kúsok skladačky o jej minulosti. Lenže ona tam len tak stála a snažila sa to vstrebať. Určite pochybovala. Rovnako ako doteraz. Samu seba presviedčala, že to bol len šialený sen.

Bude trvať na návrate do toho šialeného centra pre chorých.

Lenže Raven stále mlčala. Neprehovorila ani slovo a stále sa pozrela na Hel, akoby mohla odpovede nájsť v nenávistnom pohľade jej očí.

„Prečo by si chcela vydesiť rodičov, ktorým sa práve narodila vytúžená dcéra?“ ozvala sa napokon, no jej has bol dutý, takmer raž záhrobný. „Vytkla si im, že nemajú právo predpovedať jej... môj osud. Ty snáď áno?“ Keď Hel aj naďalej mlčala, zodvihla Raven hlas: „Ty snáď áno?!“

Logan sa do toho plánoval zamiešať, ale matka ho zastavila zodvihnutím ruky. „Neviem predpovedať budúcnosť. Vlastne som sa do týchto vecí nikdy nemiešala. Ale povedzme, že som kedysi poznala bytosti, ktoré priadli niť osudu. Splatila som starý dlh a oznámila tvoj osud v ich mene.“

Tentoraz Logana nezastavili ani varovné pohľady. „Matka, s nornami si sa nestretla už celé stáročia. Možno odkedy sa narodil Mace. A určite si sa s nimi nikdy nerozprávala o osude smrteľníkov.“

Hel sa sústredila na svojho syna, celkom vďačná za to, že nemusí hovoriť s Raven. Bola taká stratená. Zatúžil ju objať. Nie preto, že sa to od neho vyžadovalo. Nie, Raven to potrebovala. Chcel jej nejako pomôcť, ukázať jej, že urobí čokoľvek na svete, aby našiel odpovede na jej nevyslovené otázky. Čo na tom, že s tým jeho matka nesúhlasila a otec ju určite podporí. Vyčistí mu žalúdok za to, že jej vrátil spomienky.

Nezáležalo na tom.

Raven bola dôležitejšia.

„Ona nie je smrteľník.“

Hej, to mu už došlo. „Prečo si sa plietla do jej osudu.“

Očakávanie by sa dalo krájať, také husté viselo zo stropu. Logan by dal čokoľvek za to, aby aspoň na pár minút dokázal čítať myšlienky. Jeho otec bol nezvyčajne mĺkvy, jeho matka sa zase rozrozprávala, hoci nepovedala nič relevantné. A Mace... ten bol rád, že žije. Z Raven jasne vyžarovalo zmätenie.

Nakoniec si Hel porazenecky povzdychla a odvrátila od Logana pohľad. „Pretože jej osud je úzko spätý s tým tvojím.“

Takže vydesila šťastných rodičov len kvôli tomu, aby ochránila vlastného dieťa. Logan sa veľmi snažil cítiť sa tým poctený, ale miesto toho bol sklamaný. Kvočkovské správanie vlastnej matky by ho možno nemalo prekvapovať, ale tentokrát zašla priďaleko. Nikdy nikomu vedome neubližovala. A predsa sa ukázalo, že v minulosti sa uchýlila aj k tomu.

„Kto som?“ zapojila sa chrapľavo do rozhovoru Raven. „Alebo je to priťažká otázka, ó veľká bohyňa Hel?“ Takže Raven konečne pochopila, kým bola jeho matka.

Švihol po nej pohľadom, vzápätí sa vrátiac k matke. Obe vyzerali byť odhodlané. Raven chcela odpoveď a jeho matka jej nemienila poskytnúť ani kúsok informácií. Logan v duchu premietal, aké vydieranie bude musieť zvoliť, aby to povedala aspoň jemu.

„Tvoj druh predpovedá smrť.“

Logan zvraštil tvár, Raven otvorene prevrátila očami. „Možno ti to ešte nedošlo, ale to som si stihla všimnúť.“

Kde sa to v Raven zobralo? Doteraz neverila, že by jej sny a videnia niečo znamenali. Odrazu však bola skalopevne presvedčená o tom, že všetko v jej živote je skutočné.

Čo také videla?

Hel sa na chvíľu odmlčala a potom až príliš rýchlo spustila: „Netuším, ako tvoj druh volajú, ale kedykoľvek sa niekto z vás narodí, začne sa dlhoročné zabíjanie a strach. Predpovedáte smrť a prinášate so sebou nešťastie. Mala som ťa zabiť už v kolíske, ale nakoniec som to neurobila. Keďže si mi zachránila syna, tak to ani neurobím, ale radšej sa mi neukazuj na oči.“

S posledným slovom vybehla z miestnosti a Loganov otec ju rýchlo nasledoval.

Osameli v miestnosti. No prázdne miesto o chvíľu zaplnilo zúfalstvo. „Raven...“ začal, no vlastne ani netušil, čo chce povedať. Našťastie ho trápneho okamihu ušetrila sama Raven, ktorá zodvihla ruku.

„Prosím ťa, ušetri ma svojich ospravedlnení, obaja vieme, že to tvoja matka to myslela vážne.“

Logan sklonil hlavu. V podstate to mohol len potvrdiť. „Pozri, ja neviem, čo si videla a čo sa tam vtedy stalo, ale ak moja matka niečo také urobila, určite si myslela, že koná správne. Ja ju neospravedlňujem, ale toto je prvý krok k tomu, aby sme prišli na to, kým vlastne si.“

Raven pomaly prikývla, ale nezdalo sa, že by bola skutočne presvedčená o pravdivosti jeho slov. Podvedome k nej o niekoľko krokov podišiel, ale keď opäť zväčšila ich vzájomnú vzdialenosť, zastavil sa. Očividne nebola pripravená na inváziu osobného priestoru. Rozhodol sa dať jej čas na premýšľanie.

„Čo si vlastne videla?“

Rozohnene rozhodila rukami. „Ja sama vlastne neviem! Pokojne to mohol byť výplod mojej fantázie alebo nejaká zabudnutá spomienka šialenej prababičky. S istotou viem povedať len to, že sa to stalo. Sám si videl dôkaz v tom, ako tvoja matka reagovala, keď som sa na to spýtala.“ Uškrnula sa. „Bolo mi lepšie, keď som bola presvedčená o tom, že som len chorá.“

Logan potichu zaúpel. „Ale ty nie si chorá!“

„Niečo so mnou byť musí,“ namietla potichu, „nenechali by si ma tam len tak z nudy. Moje výsledky asi v niečom nesedeli. Alebo mi v hlave našli nádor veľký ako tekvica. Ktovie.“ Nonšalantne sa zasmiala.

Logan mal v pláne zatriasť s ňou, aby sa prebrala, ale tak ďaleko sa nedostal. Odrazu sa Raven začala triasť ako pri zimnici. Ruky i nohy jej vibrovali, akoby sa chceli niekam vybrať a držala ich tam len váha zvyšku jej tela. Keď sa jej vyvrátili oči a hrozilo, že padne na zem, zachytil ju. Ako kulisu mohol skúmať jej bielka.

Ako nejaký záchvat. Lenže... nijakými netrpela. Alebo snáď áno? Potriasol hlavou. V jednej mizivej sekunde sa vybral smerom, kam odišla jeho matka, ale nakoniec sa zastavil. Za normálnych okolností by za ňou išiel po radu, ale takto? Radšej ju nechcel zbytočne provokovať. Záležalo mu na Raven a nemienil dopustiť, aby sa jej niečo stalo.

Určite jej nepomôže tak, že jej bude asistovať pri samovražde jeho matkou.

Zodvihol ju do náručia. Na chvíľu ostal stáť ako primrazený, rozorvaný medzi povinnosťou k bratovi a snahou pomôcť v podstate neznámej žene. Násilne zaplašil tie otravné myšlienky. Matka s otcom sa postarajú o svojho syna. Raven mala len jeho. V jej živote bolo príliš veľa otáznikov. Vyrastala ako človek, ale bola magická bytosť.

Nejaká určite.

Taká, ktorej sa ostatní báli a radšej ich zabíjali.

Matka ho pritom vždy učila, že smrť nie je zaujatá. Prichádza si pre tých, ktorých čas prišiel. Aj v ich živote však platil dvojaký meter. Ak išlo o Logana alebo Macea, Hel bola ochotná urobiť čokoľvek. Zmena osudu bola len maličkosťou, ktorou sa to začínalo.

Pohľadom skontroloval brata. Dúfal, že to pochopí. Logan kvôli tomu bude mať dosť výčitiek aj bez jeho pričinenia. Potriasol hlavou. Skôr, ako si to stihol úplne rozmyslieť, sa premiestnili späť do nemocničnej izby, z ktorej Raven predtým odniesol. Pomerne dosť riskoval, ale dúfal, že ju nikto medzitým nehľadal. V prípade potreby mal schopnosti v pohotovosti.

Položil ju na posteľ a posadil sa k nej. Niečo v tejto budove ho nesmierne zväzovalo. Netušil, čo to bolo. Akoby tam bol prítomný istý druh smútku. Odhrnul je z čela prameň vlasov. So svojím malým vzrastom a krátkymi vlasmi mu občas pripomínala škriatka.

Bolo jednoduché aspoň na chvíľu zabudnúť, kým bola v skutočnosti. Aj keď... to nevedel presne určiť. Jeho matka ju poznala, bola osobne prítomná v momente, keď sa narodila. Alebo skôr o niečo neskôr, keď ju vítali do života. Len vtedy hovoria o osude dieťaťa.

V tom prípade by o znamenalo, že Raven bola asi taká stará ako on. To by vysvetľovalo, prečo jeho matka povedala, že má starobylú dušu. Ale tam vyjasňovanie aj skončilo. Ak bola taká stará, ako je možné, že žila v modernom svete ako sotva dospelá žena?

Videl fotky v rámčekoch na chodbe. Ona len teraz vyrástla. Netušil, ako to bolo možné. Potom tu bol ešte fakt, že jej rodiča boli smrteľníci. Aj keď to nemuseli byť jej rodičia. Niečo také ako adopcia je predsa bežné. Lenže všetko to začínalo a končilo otázkou, kto je v skutočnosti a aké je jej poslanie.

Keď sa Raven na posteli začala mykať, položil jej ruku na líce. Jeho dotyk ju na chvíľu upokojil, ale vzápätí sa rozhýbala ešte energickejšie. Uhol pred jej zovretou päsťou. Nerád by sa ozdobil monoklom, dokonca ani od nej. Nič ho však nemohlo prekvapiť viac, ako keď otvorila oči. Niečo v jej pohľade sa zmenilo.

Posadila sa. „Musím ísť za rodičmi.“

Logan sa zamračil, prekvapený jej slovami. „Neviem, či je to dobrý nápad.“

„Ja si myslím, že je to skvelý nápad. Pravdepodobne zomieram na nejakú ešte neobjavenú chorobu. Moji rodičia o tom niečo vedia, ale odmietajú sa so mnou stretnúť.“ Pokrčila ramenami. „Tak idem ja za nimi.“

Jej správanie nedávalo zmysel. „Je už dosť neskoro. Nechceš to nechať na zajtra?“

Položila mu prst na pery, akoby ho chcela umlčať. „Pst, čo nevieš, že pre mňa je už teraz neskoro? Veď zomieram.“

„Raven, čo to...“ Nedovolila mu dokončiť. Pretože v ten momente sa mu zadívala hlboko do očí.

Používala na neho schopnosti! Cítil, ako mu vlastná sila začína prekĺzavať pomedzi prsty. Každou sekundou sa cítil vyčerpanejšie. Energia mu v tenkom potôčiku odtekala z údov. Snažil sa otriasť, ale nepomáhalo to. Presne ako vtedy v kancelárii. Oči sa mu začínali krížiť. Viečka mal ťažké, akoby na nich viseli tehly.

V momente, keď si myslel, že to už nemôže byť horšie, zrazu všetko z mizlo.

Zadíval sa na Raven. Vyzerala ako stratený pes. „Logan, myslíš, že choroba, ktorou trpím, je smrteľná?“

Zamračil sa. Akoby hovoril s dvomi izolovanými osobnosťami. Ako... schizofrénia. „Raven, myslím, že by si si mala ľahnúť a pospať si. Máš za sebou veľmi dlhý deň.“

Na plné hrdlo sa rozosmiala. „Ale no tak. Chcel si ma predsa zobrať za rodičmi. Musím ťa im predstaviť. Možno ich zaujmeš ty a oni sem zase začnú chodiť. Mňa asi príliš dobre poznajú na to, aby ma potrebovali vidieť. Zvláštne. A to hovorili, že som sa tak veľmi zmenila a teraz sa so mnou ani nechcú zoznámiť. Som iná Raven, nie tá Raven, ako sa narodila a aká Raven z nej vyrástla, ale dospelá Raven s divnými predstavami v hlave o divnej Raven z minulosti,“ brblala nezmyselne.

Nech sa jej stalo čokoľvek, vyzeralo to, akoby skutočne prišla o rozum. V očiach sa jej sústredenie vymieňalo so zmätenosťou. Nech videla v tom sne čokoľvek, spôsobilo to dominový efekt. Rozmýšľal, či by bolo veľmi nevhodné, keby ju proste niečím klepol po hlave, aby vytriezvela.

Miesto toho sa rozhodol vyjednávať. „Ak ti sľúbim, že ťa vezmem za rodičmi, pôjdeš spať?“

„A prečítaš mi potom aj rozprávku na dobrú noc, mami?“ dodala sladko.

Takmer odvolal svoj zámer, ale nakoniec sa ovládol. Rozhodol sa hrať s ňou túto frašku. „Uvidíme. Možno, ak sa budeš správaš slušne, dostaneš aj pusu.“ Naozaj práve znel, akoby sa rozprával s malým dieťaťom?

Raven roztopašne zatlieskala. „Tak na čo čakáme? Musím ich vidieť skôr, ako umriem.“

Prehodila nohy cez okraj postele a postavila sa. No urobila to príliš rýchlo a zatackala sa dozadu. Nestihol zareagovať, ale našťastie dopadla len späť na matrac. Zmätene sa na neho zadívala.

„Logan, čo sa deje?“

Hrá sa s ním, alebo to skutočne nevie? „Ideme za tvojimi rodičmi?“ Nakoniec vetu otočil na otázku vlastnou neistotou. Tak trochu očakával, že ho odmietne. Dúfal márne.

„To je dobre, dobre. Oni za mnou asi neprídu. Už by tu boli, nie?“

Rozhodol sa, že bude najlepšie, keď to čo najskôr ukončí. Bez ohľadu na to, či niekto príde a zistí, že tam nie sú, sa proste postavil a ponúkol jej ruku. Premiestniť ich odtiaľto k jej domu bude najrýchlejšie a najpraktickejšie.

V lepšom prípade, budú všetci v dome spať.

V tom horšom sa stane svedkom rodinnej hádky.

Prijala jeho ponuku. Bez zaváhania ich oboch presunul pred ich vilu. Podľa rozsvietených svetiel hádal, že skutočne v živote nemal až také veľké šťastie. Nezdalo sa, že by tam prebiehala párty, ale Raven sa napriek tomu začala smiať. Nebol to radostný zvuk, skôr hrôzostrašný.

Po niekoľkých sekundách sa rozhodla, že bude radšej ticho. Kútikom oka ju sledoval. Jej správanie nedávalo zmysel. Akoby bola vnútorne konfrontovaná tým, kým bola a tým, kým by chcela byť. Vedel, že mu unikajú odpovede. Musí prinútiť matku, aby mu nejaké dala. Očividne bola jediná na svete s aspoň zodpovedajúcimi informáciami o Raveninom druhu.

Keďže ich nikto nijako nenazval, len sotva ju bude hľadať v encyklopédii.

„No poď, poď, zažiješ snobskú párty,“ zafrflala a začala ho ťahať za sebou.

Keby chcel a zaprel sa, nepohla by s ním. Ale jedna jeho časť bola morbídne zvedavá na to, čo bude nasledovať. Nevedel si Raven predstaviť ako príčinu konfliktu vo vlastnej rodine. Ak je toto jej premiéra, chce to vidieť na vlastné oči.

Takže ju pomaly nasledoval cez trávnik až ku vchodovým dverám. Bez klopania vošli. Zvláštne, bolo odomknuté. Raven očividne vedela, kde má hľadať svojich rodičov. Vďakabohu za to, on by sa stratil už po prvých desiatich sekundách.

Nakoniec prešli cez poslednú chodbu a ocitli sa na prahu miestnosti, ktorá mala vyzerať ako vystrihnutá z časopisu o interiérovom dizajne. Obývačka, o ktorej normálni ľudia snívajú. Len vyzerala trochu... poškodene.

Obrazy boli nakrivo, všade sa povaľovali prázdne poháre, niektoré boli dokonca rozbité. Steny zdobili fľaky. Nábytok poprevracaný. Na jednej, normálne pôsobiacej pohovke, sedela staršia žena so strapatými vlasmi a kruhmi pod očami takými tmavými, až vyzerali byť čierne.

Hádal, že to bola Ravenina matka.

„Prišla si ma strašiť?“ zašušlala opitým hlasom. Vyzerala ako priemerná ľudská troska – len bola lepšie oblečená.

Raven sa opäť zasmiala tým desivým spôsobom. „A čo iné si zaslúžiš? Ešte som ani nezatrepala nožičkami a ty už zapíjaš moju smrť?“

A vraj jeho rodina bola divná.

Kapitola 11. ¦¦ Kapitola 13.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 12.: