OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 23.

20.03.2016 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 957×

Kapitola 23.

Raven kedysi čítala, že v snoch sa niekedy z človeka stane niekto celkom iný. Ak by to bola pravda, pochopila by všetko. Aj keď, koho sa snažila oklamať. Toto bolo príliš sci-fi aj pre jedinca s otvorenou mysľou. Takou, akú ona už dávno nemala.

Lenže na druhej strane nemohla poprieť, že to, čo vidí, je nejakým spôsobom skutočné. Príležitosti, pri ktorých sa dostala do minulosti, toho boli dôkazom. Tým pádom skutočne musela priznať, že priesvitná bytosť plávajúca po miestnosti je skutočná.

Pripomínala jej staršiu verziu malej Maarit. Nepodobala sa na ňu, ale Raven to cítila.

Čo bolo smiešne.

„Je toto halucinácia?“

Osoba len pokrútila hlavou.

Raven sa zhlboka nadýchla. „Čo chceš?“

Dosiahnuť, aby sa jej netriasol hlas, bol takmer nadľudský výkon. Bála sa. Toto jej začínalo pripomínať nejaký šialený horor. V tejto sekunde by asi s krikom mala začať utekať.

Miesto odpovede k nej postava natiahla ruku.

Desivé.

Naprázdno prehltla. „Mám ísť s tebou?“

Pristihla sa pri tom, ako vstáva z postele. Používala na Raven nejaké čary? Vyzerala, že by toho bola schopná.

„Sníva sa mi to?“ zamumlala skôr pre seba, keď sa konečne vytiahla na nohy.

Dievča veľmi pomaly pokrútilo hlavou. Usmievalo sa pri tom.

Neostal čas na premýšľanie. Vtedy k Raven pristúpila a chytila ju za ruku. Pri jej priesvitnosti by očakávala, že jej prsty prejdú skrz. Nestalo sa. Miesto toho ňou niečo prešlo. Ako elektrický výboj. Otriasla sa. Zamrnčala od bolesti. A keď žmurkla, miestnosť zmizla.

Niekoľkokrát opakovala cvičenie s viečkami.

To, čo sa pred ňou objavilo, však odmietalo zmiznúť. Honosná sieň s vysokým stropom, ozdobnými stĺpmi a prepychovým zariadením. Určite sa tu konala nejedna veľká hostina. Ale teraz to vyzeralo, akoby tam hodovali vandali. Popraskané steny, polámaný nábytok, zrútená časť stropu. Ako bezútešná kulisa vlastnej deštrukcie.

Raven podvedome cúvla.

Toto je miesto, kde ju zabijú?

Vedľa nej sa ozval smiech. „Nie, nechceme ťa zabiť.“

Raven vykríkla a odskočila. Trasúci sa prst namierila tomu dievčaťu na tvár. „Práve si prehovorila.“

Nasledoval jemný, vyslovene ženský chichot. „Samozrejme, rodičia ma to naučili.“

„Kto si? A prečo mi pripomínaš Maarit, hoci sa jej ani trochu nepodobáš?“

Zdalo sa, že na tomto mieste Raven nemala žiadne zábrany. Aké prekvapivé. Ráno si za to bude nadávať. Ale kým spí, nezáleží na tom. Pri najhoršom ju tu niekto zabije. To nie je až taká mizerná predstava.

Dievčina sa zamračila, ale jej hlas znel takmer láskavo, keď povedala: „Pretože som Maarit. Alebo to, čo z nej ostalo.“

„A toto mi aj vysvetlíš?“

Jemne prikývla. „Na to som tu.“

Raven sa zamračila. „Môžeš začať?“

„Prepáč, niekedy mi to dlhšie trvá,“ smiala sa jemne. „Nie som Maarit, ale som časť jej vedomia uväznená v kúzle.“

„Myslela som si, že nebola čarodejnica.“

„Ani nebola. Ale niekoľko ich poznala,“ odvetila stále tým nadšeným tónom. Raven to začínalo desiť viac ako celá tá zničená miestnosť. „Niektoré z nich vedeli predpovedať budúcnosť. To nám dalo výhodu. Mohli sme sa pripraviť na to, čo príde.“

„Takže v čase, keď Maarit zomrela, vedela, čo sa stane?“

Staršia verzia Maarit pokrútila hlavou. „To nevie povedať nikto.“

Raven si pripadala ako vo veľmi zlom filme. Možno dokonca v šou so skrytou kamerou. O chvíľu z kríku vyskočí nejaký vyškerený šialenec s tým, že im naletela. Problém bol, že tu nevidela ani len kúsok zelene a jej črevá práve teraz nacvičovali cirkusovú zostavu.

Bolo to skutočné.

„Pred chvíľou si povedala niečo iné. Ak mi chceš klamať, mala by si sa viac snažiť.“

„Prepáč, nikdy som sa s nikým nerozprávala,“ povedala úprimne, čo prinútilo Raven o dva kroky ustúpiť. „Vysvetlím ti to od začiatku.“ Tentokrát Raven odmietala slúžiť ako prostriedok pripomenutia. „Maarit spolu s kamarátkou videli niekoľko verzií budúcnosti, no tá je nestála. Jediné rozhodnutia malého dieťaťa dokáže zmeniť smerovanie celých dejín. Preto s jej pomocou vytvorila niekoľko... spomienok. Neviem to presne vysvetliť, ale vznikla som z toho ja.“

Zažmurkala na ňu. Práve sa ocitla vo veľmi zle napísanej fantazijnej knihe. „Dobre, povedzme, že ti verím. Maarit videla budúcnosť a ty zastupuješ tú verziu, v ktorej žijem.“ Pomaly krútila hlavou a rozhodila rukami. „Nechcela by si to trochu rozviesť?“

Žieňa prikývlo. „Celé veky som vlastne spala a čakala, kým sa prebudíš. Mojou úlohou je pomôcť ti. Postupom času zmizli všetky ostatné spomienky a ostala som sama. Svoje dni som trávila na tomto mieste. A teraz som konečne došla na koniec svojej cesty.“

Raven netušila, či tieto filozofické rečičky patria k manuálu kúzlami vytvorených spomienok. Nezaujímala sa o to. Skôr mala pocit, akoby nerozumela už celkom ničomu. Ak by jej niekto teraz povedal, že sa dokáže silou mysle zmeniť na ľudožravú chobotnicu, najskôr by tomu u verila.

„Prečo práve toto miesto?“

Pokrčila plecami. „Toto je Ásgard. Alebo to, čo z neho ostalo. Je to jediné miesto, ktoré je dostatočne magicky silné na to, aby udržalo kúzlo pokope.“

Prekvapene sa obzrela. Toto pohrebisko ľudskej nenávisti bolo kedysi honosným sídlom bohov? Nedokázala tomu uveriť. Pripadalo jej to ako obyčajná zrúcanina, na ktorú ľudia v priebehu času zabudli a potom ju, o niekoľko tisícročí najskôr, náhodne objavili. Predstaviť si ako to tu vyzeralo za čias najväčšej slávy, bolo nemožné.

„Čo sa tu stalo?“

„Neviem, to mi Maarit nepovedala. Asi sa domnievala, že sa k tejto informácii budeš vedieť dostať aj sama.“

Raven sa veľmi snažila ostať pokojná. Nedarilo sa jej. „Tak mi povedz aspoň to, čo vieš. Keď som už v tejto divnej dimenzii, nech z toho niečo mám.“

Opäť nasledovalo kývnutie. „Pred vekmi bolo predpovedaných niekoľko možných scenárov budúcnosti. Vo všetkých si figurovala ty. Maarit a niekoľko ďalších vášho druhu sa dalo dokopy a snažili sa tomu zabrániť. Ale to bolo nemožné. Takže sa namiesto toho pripravili, aby zaistili prežitie jedinej z vás. Tvoje prežitie.“

„No, odviedli fakt skvelú robotu. Vďaka nim netuším ani aké mám schopnosti.“

„S tým rátali,“ dodala rýchlo, „dúfali, že ťa nevedomosť ochráni.“

„Celkom rýchlo ma mohla nevedomosť aj zabiť. Stále môže.“

Na to nemala žiadnu odpoveď. Miesto toho nadviazala na svoju predchádzajúcu prednášku. „Maarit ťa odviedla k jej matke, ktorú si niekto zotročil a obral ju o schopnosti, vďaka čomu prežila až doteraz. Bola strážkyňa tajomstva. Dala ti knihy a kľúč, ako pochopiť ich obsah.“

To znelo podvedome. „Tá šifra, ktorú sa snažia Logan s Maceom rozlúštiť.“ Raven sa na ňu pozorne zadívala. „Ty snáď vieš, čo to všetko znamená?“

Odmietavo pokrútila hlavou. „To nevie nikto. Maarit si myslela, že by bolo nebezpečné, aby vôbec niekto vedel, čo sa v tých knihách ukrýva. Takže jej matka poznala len tie knihy, ktoré potrebuješ na rozlúštenie. Ale nikto, či už živý alebo mŕtvy, nevie, na čo to potrebuješ. A teraz sú preč aj tie knihy.“

To bolo prinajmenšom premrštené vyhlásenie.

Raven vypleštila oči. „Počkaj, čože? Ako je to možné? Veď si povedala, že nikto netuší, na čo sú!“

„To je skutočne pravda, ale to neznamená, že to niekto aspoň netuší. Nepriateľ sa to dozvedel. V tejto chvíli Mace a Logan bojujú s poslami toho, kto stojí za smrťou vašej rasy.“

„Tak prečo tu len tak klebetíme? Musíme im pomôcť!“ Raven podskočila. Ale jej sprievodkyňa vyzerala takmer až nezaujato.

„Nič im nehrozí. Nezomrú. Ešte neprišiel ich čas.“

Prižmúrila na ňu oči. „Prečo mám pocit, že si toto všetko vedela ešte predtým, než sa to skutočne stalo?“

„Ako som povedala, všetko bolo predpovedané.“

Raven sa začala nepokojne prechádzať. „Chceš mi povedať, že toto všetko ste vedeli v čase, keď Maarit dávala dokopy teba a ostatné spomienky, alebo čo vlastne si. Všetko ste naplánovali. Každý môj krok?“

„Bolo to predpovedané.“

„No, odviedli ste dosť mizernú prácu! Najskôr som musela zabiť svojho priateľa, potom ma začali prenasledovať tie šialené tváre v mysli a nakoniec som začala predpovedať smrť! To ste nemohli zvoliť šetrnejší spôsob, ako mi povedať, kto vlastne som?“

Dievčina zažmurkala, ale nevyzerala, že by sa jej nejako dotkol Ravenin hnev. „Smrť toho chlapca bola potrebná. Bol to nepriateľ.“

„Nepriateľ? Počúvaš sa vôbec? Bol to človek!“

Začala tak zúrivo krútiť hlavou, až to vyzeralo, že si čo chvíľa ublíži. „Rozmýšľaj nad tým. Vieš toho o sebe dosť, aby si vedela, že teba zaujímajú len duše magických bytostí. Pomáhaš im zomrieť. Prečo by si zabíjala niekoho, kto je človek? To je Loganova úloha, nie tvoja.“ Blahosklonne sa na ňu usmiala. „Mark nebol človek. Váš vzťah bol len dobre naplánovaný útok. A ty si ho zastavila.“

Raven cítila, ako sa jej do srdce niečo zabodlo. Začala krvácať a potoky bolesti zaplavili jej celučičké telo. V duchu spomínala na každý bozk, každé objatie. Nebolo to tak, že by ju Mark ulovil. To skôr ona jeho pobozkala prvá. Nepustila sa ho, kým nepriznal, že by sa mali dať dokopy.

To nevyzerá ako správanie sériového vraha. Bola odhodlaná prísť na to, čo sa v skutočnosti stalo. Ale odmietala sa nechať presvedčiť, že zabitie Marka bolo úžasným taktickým krokom. Bola to tragédia, nie víťazstvo.

Zodvihla bradu. „Ak ma mieniš kŕmiť hlúpymi historkami, môžeš ma rovno odviesť domov.“

„Nie je to hlúpa historka. Spýtaj sa na to jeho údajných rodičov,“ poradila jej.

„Pôjdeme?“

Iste, bolo to nanajvýš detinské správanie, ale už mala toho všetkého akurát tak dosť. Zabilo by niekoho, keby jej dal normálnu odpoveď bez milióna zákrut, podmienok a výnimiek? Povedať niekoľko viet predsa nemôže byť také ťažké.

„Nie skôr, ako ti poviem, prečo som ťa sem priviedla.“

„No sláva, konečne sme sa niekam dostali,“ odvrkla. Hnev v nej ešte stále bublal ako rozžeravená láva ničiaca staroveké mesto.

„Knihy sú možno preč, ale nie tvoja šanca na odhalenie pravdy. Maarit sa ubezpečila, že bude existovať aspoň ešte jeden spôsob.“ Nasledoval miliónový úsmev. „Musíš nájsť toto miesto.“

„Veď som tu, prečo by som ho mala hľadať?“

Pokrútila hlavou. „Je tu tvoj duch, ale tvoje telo stále odpočíva v posteli. V prvom rade sa sem musíš dostať fyzicky.“

„A ako? Pochybujem, že existuje sprievodca, ktorý by ma za určitý poplatok doviedol do mystickej a tak trochu vymyslenej krajiny, ktorú obývali bohovia! Ak by som sa chcela dostať do blázinca, určite by som našla jednoduchší spôsob.“

„Si tu a predsa neveríš, že je toto miesto skutočné?“

Raven jej venovala naštvaný pohľad. „A nakreslíš mi mapku, ako sa sem dostať?“

„Nie, prečo by som to robila? Vo svojom živote máš chodiaci atlas. Logan aj celá jeho rodina vie, ako sa sme dostať. Pochádzajú odtiaľto. Vedia, čo sa stalo. Možno dostaneš viac odpovedí, než si myslíš.“

Miesto radosti cítila len ublíženosť. „Nechaj ma hádať – aj toto bolo predpovedané a postarali ste sa o to, aby som sa Loganom stretla.“

„Bola to jediná možnosť, ako zaistiť tvoje prežitie.“

„Nie som si istá, že vám pri tom všetkom išlo práve o mňa. Skôr ste potrebovali niekoho dostatočne hlúpeho na to, aby vás priviedol späť.“

Na brade zacítila teplý prst. Nežne jej zodvihol tvár. Raven v očiach štípali slzy. „Možno to tak teraz vyzerá, ale všetko má svoj dôvod. Snažili sa zaistiť, že sa niekomu z vás podarí prežiť. Vybrali teba, v tom čase malé novorodeniatko. Ako inak mali zabezpečiť, že sa dozvieš to, čo potrebuješ, vo chvíli, keď na to príde čas?“

Raven sa vytrhla z jej zovretia. „Srdcervúce slová, škoda, že nie sú úprimné. Povieš čokoľvek, čo ťa naučila Maarit.“ Mala pocit, že na tom bola oveľa lepšie, keď o niečom z tohto netušila. „Teraz ma zober späť. Misia splnená. Vrátim sa sem.“

Po dlhom čase prikývla na znak súhlasu. „My nie sme nepriatelia.“

„Prepáč, ale mám trochu problém niečomu takému uveriť.“

Odmietala sa na ňu pozrieť. Možno by teraz mala byť vďačná, ale jej vnútro vyzeralo všelijako. Zmätok bol úplne zatlačený do úzadia hnevom. Myslela si, že jej skutoční príbuzní boli obeťami krutej hry niekoho skutočne mocného.

Zdalo sa, že jedinou obeťou bola vlastne ona. Snažila sa odhaliť pravdu a pritom robila presne to, čo pre ňu naplánovali iní. Dokázala si predstaviť hrubé laná, ktoré jej trčali z končatín. Bola prerastenou marionetou v rukách šialeného bábkara.

Na jazyku cítila horkú trpkosť. Takto chutila zrada?

Kapitola 22. ¦¦ Kapitola 24.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 23.: