OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 34.

05.06.2016 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1125×

Kapitola 34.

Raven utekala cez takmer nekonečné množstvo spletitých chodieb. Inokedy jednoduchá stavba rozsiahleho domu sa teraz premenila na labyrint bez čo i len jednej správnej cesty von. Každou minútou bola viac zadýchaná. Ruky sa jej triasli úmerne tomu, ako jej vnútorného hodiny odtikávali jednotlivé sekundy.

Stále mala pocit, že sa tam nedostane dostatočne rýchlo.

Logan bol v takej divnej veľkej miestnosti. Uistil sa, že ho bude vedieť nájsť, keď prestane príval jej vízií. V tomto dome by sa nedokázala premiestniť. Lenže tentokrát zabudla na všetko. Niekoľkokrát nesprávne odbočila. Točila sa v kruhu. Dusila sa vlastnými výdychmi. Je nádychy sa menil na fňukanie.

Nakoniec sa zložila na zem.

Telo sa jej nadúvalo tlmenými vzlykmi. Tak veľmi si priala niečo urobiť. Čokoľvek. Lenže na to nestačila. Nedokázala sa orientovať. Ak Logana nevaruje, dopadne to zle nielen pre neho. Nedostatočná motivácia. Záchrana životov nestačila. Nie pre jej vnútorný kompas. O sekundu neskôr už prešli jej myšlienky k sebaľútosti.

S plným záchvevom toho zradného citu zaškrípala zubami. Nie je viac slabá bábka v rukách svojich schopností. Naučí sa ich ovládať. Bude paňou svojho života. Spozná samú seba. Zabudne na minulosť. Upriami sa na budúcnosť. Aj keby to bolo posledné rozhodnutie, ktoré urobí. A ešte predtým musí nájsť Logana. Hlavne cestu k nemu.

Vlastné odhodlanie jej dalo novú nádej. Zaťala zuby a porozhliadla sa okolo seba. Netušila, kde presne je. Pokojne mohla byť aj hneď vedľa izby, z ktorej vyšla. Zhlboka sa nadýchla. Privrela oči. A otvorila myseľ. Nebola magická GPS-ka. Lenže s Loganom ju spájalo zvláštne puto.

Sústredila sa na to neviditeľné vlákno. Hrialo i mrazilo zároveň. No bolo tam. Potiahla zaň. Predstavila si, ako sa Logan prekvapene obzerá. Možno ju cíti, tak ako ona jeho, a netuší, čo sa deje. Nedovolila si však zabávať sa.

Otočila sa na päte. Rozbehla sa. V ústrety smeru, z ktorého vytušila klbko svojej nite. Akoby sa nohami ani nedotýkala zeme. A pritom len pomaličky kráčala. Keď konečne našla dvere, za ktorými s určitosťou nájde Logana, premkol ju strach. Siahla po kľučke obrovských dverí.

Napol očakávala, že miestnosť bude zaplavená zvukmi boja.

No privítalo ju len mrmlanie hlasov, ktoré sa prerušilo vo chvíli, keď sa zjavila na prahu. Nedokázala zastaviť radostný úsmev, keď očami našla jedinú tvár. Podvedome sa k nemu rozbehla. Zavesila sa mu okolo krku. Silno ho objala. Opätoval zúfalstvo jej gesta.

„Raven, deje sa niečo?“ V hlase mu nezaznievali obavy, skôr únava.

Mierne sa zamračila, ale odmietala sa od neho odtiahnuť. „Nemohla som ťa nájsť. Myslela som si, že som ťa naveky stratila.“

„Ale no tak, kam by som išiel?“ Jeho nonšalantné slová ju nedokázali upokojiť.

„Nedokázala som si spomenúť na cestu späť. Musela som sem prísť. Povedať ti pravdu. Pripraviť sa... on... my... toto všetko...“ začala nakoniec koktať.

Potichu ju tíšil. Odtiahol sa od nej len preto, aby jej na pery mohol pritisnúť prst. V očiach sa mu zjavil náznak veselia. „No tak, upokoj sa. Všetko je v poriadku. Len matka má pocit, že som dlho zanedbával svoje povinnosti. Musím to len dohnať.“ To, že sa v miestnosti nachádza celá jeho rodina, v ten moment ignorovala.

Snažila sa zhlboka nadýchnuť, aby sa aspoň trošku upokojila. Rozrušená a na prahu zrútenia nikomu z prítomných nepomôže. Ak ten záhadný zloduch príde, aby ublížil Loganovi, určite ostatných nenechá len tak odísť. Najmä keď väčšinu z prítomných tvorili príslušníci jej druhu. Hoci je pravda, že na nich jej nezáležalo ani spolovice tak, ako na Loganovi.

Neprežila by, aby sa mu niečo stalo.

Zúrivo krútila hlavou. „Nie, ty nechápeš. Si v nebezpečenstve. On...“ Nestihla však dopovedať. V ten moment vzduch v miestnosti oťažel prítomnosťou niečoho mocného a zákerného. To si uvedomili aj ostatní. No bolo neskoro.

„Je tu,“ pošepla nehybnými perami Raven.

Na súhlas sa ozval smiech. „A tu som si myslel, že vás budem musieť naháňať. Postavili ste si peknú pevnosť.“ V ten moment začali dávať pozor aj tí, čo predtým ignorovali ten divný pocit vo vzduchu, ktorý jej postavil všetky chlpy do pozoru.

„Kto si a čo chceš?“ dožadovala sa odpovede Hel. Jej ústa boli skrútené v znechutenom úškrne. Vďaka zničenej polovici tváre to pôsobilo desivo.

„Vás.“ To bola jediná odpoveď predtým, než sa rozpútalo peklo.

Mihom sekundy sa Raven ocitla Loganovi za chrbtom. Ochraňoval ju. Lenže proti neviditeľnému nepriateľovi sa len sotva niekto ubráni. Uvedomovali si to aj ostatní. Napätie vo vzduchu doslova praskalo, všetci sa postavili do bojových pozícií a čakala na prvý útok. Ravenino srdce bilo až príliš divoko. Stačilo by pár sekúnd a mohla by skolabovať.

Prvá rana ju odhodila cez miestnosť.

Hlavou prudko vrazila do steny. Spolu s ňou na zem bezducho dopadli aj kúsky omietky. Neuvedomovala si nič iné okrem ničivej bolesti. Nedokázala sa postaviť. Dokonca ani len pohnúť. Len paralyzovane ležala v kúte. Sledovala dianie okolo seba. Aspoň sa snažila.

Akoby ona bola ten článok, ktorého sa potreboval zbaviť. Lenže Raven nevedela bojovať. Museli by ju chrániť. No napriek tomu sa teraz ich protivník objavil v celej svojej zahalenej kráse. Na hlave mal kapucňu a cez polovicu tváre šatku. Jediné, čo dokázala rozoznať, boli jeho oči.

Nechce, aby ho niekto spoznal.

A rovnako nechcel, aby sa mu Raven postavila do cesty.

Snažila sa postaviť. Povedať im, že všetci zomrú. Musia si dávať pozor! Lenže jej telo neodpovedalo na impulzy. Nevedela pohnúť rukami, ani nohami. Ako bezmocné batoľa len okupovala zem a očami behala z jednej postavy od druhej.

Zomkli sa voči nepriateľovi. Odtikávali sekundy, v ktorých sa všetci navzájom len premeriavali. Jeden proti takej presile. Nesmú to podceniť!

Strhol sa lomoz.

Všetci akoby sa odrazu vrhli do boja.

Sledovala, ako sa ich protivník násobí. Nestál tam viac sám. Najskôr boli dvaja, neskôr desať. Klonoval sa pred ich očami. Nerobil si starosti s presilou. Teraz mal on navrch. Aspoň v počte. Raven stislo srdce od strachu. Lenže ju si už nikto nevšímal.

Vzduchom nelietali len ruky a nohy. Výboje divno sfarbenej energie zasahovali zahaleného nepriateľa. Väčšinou bez odozvy. Tekala pohľadom z jedného rohu po druhý. Snažila sa nájsť Logana.

Bez úspechu.

Medzitým tí, čo predpovedali smrť, ju začali sami spôsobovať. Prekvapene sledovala, ako schopnosti využívajú ako zbrane. To by ona nikdy nedokázala. Nemala úžasné nadania. Nevedela zhromažďovať energiu, ktorú by mohla posunúť ďalej.

Telo jej ovládla bezmocnosť.

Unavovalo ju vždy sa len skrývať a nič nerobiť. Chcela im pomôcť. Lenže to celkom dobre nedokáže, keď musí bezvládne okupovať zem. A medzitým okolo nej lietali príkazy, nadávky a... bolestné úpenia. V tom zmätku stratila Logana, aj jeho brata a všetkých, ktorých nakreslila.

Zomierali?

Bude sa musieť postarať o ich duše?

V duchu začala prosiť všetky mocnosti, na ktoré si dokázala spomenúť. Nikdy by si neodpustila, ak by musela čo i len jedného z nich poslať do večnosti zatratenia. Aj keby išlo o Hel, budúcu svokru z pekla.

Silou vôle nútila svoje ruky pohnúť sa. Všetko ju bolelo. Vybuchovalo v ohňostroji farieb a ihlíc plných jedu. Jej nervové zakončenia nariekali. Zúfalstvom sa jej pustili slzy. Keď sa napokon predsa len posadila, uvedomila si, že mala radšej ostať ležať.

Bojové pole skrývalo svoje vlastné nebezpečenstvá. Mohli vás zasiahnuť spojenci. Aj keď len náhodou. Výboj žiariacej mágie, alebo čohokoľvek, o čo išlo, ju zasiahol. Hneď potom, čo sa niektorá klonovaná postava uhla priamemu zásahu. Miesto toho zasiahli Raven.

Prudkosť nárazu ju odhodila do steny. Vykríkla pod náporom novej bolesti. Všetky svaly sa jej stiahli v divnom kŕči. Sotva sa zvládla nadýchnuť. Končatiny jej tancovali v podivnom tančeku. Srdce jej vynechalo niekoľko úderov. Nedokázala s tým nič urobiť. Len pozerala do stropu.

Niekto sa k nej vrhol.

Privrela oči pred prichádzajúcim koncom. Hnev znetvoril jej črty ešte viac ako utrpenie. Mala by sa postaviť a brániť. Lenže jej svaly na to mali iný názor. Proste ju nechali zomrieť bez boja.

Nebol to však nepriateľ, kto pri nej pristál. Bol to Logan. To si uvedomila až vtedy, keď sa jeho tvár objavila nad ňou. Skrivené obavami, jeho črty stále predstavovali umelecké dielo.

„Si v poriadku?“ Uši jej takisto fungovali. Ale cez ten huriavk ho skoro nepočula.

Odpovedať nedokázala. Len sa ďalej na neho pozerala a dovolila svojmu telu tancovať do rytmu elektrických výbojov, ktoré odmietali opustiť jej telo. Aj keď ju to stálo veľa námahy prestať sa vzpierať.

Logan sa pousmial. „Prepáč, hlúpa otázka.“

Nemohol sa jej ani len dotknúť. Ale to, že bol pri nej a stále v poriadku, stačilo. Len keby dokázala otvoriť ústa a povedať mu, čo videla. Vlastná neschopnosť ju dusila ešte viac ako ten výboj.

Nezáležalo na bitke a bojových výkrikoch. Nestarala sa ani o zranenia, ktoré zasiahnutí tak hlasno oznamovali. Jediné, kvôli čomu jej srdce tak divoko bilo, predstavovalo osobu nad ňou. A nedokázala mu prezradiť nič z toho, čo vedela. Hoci toho nebolo veľa.

Snažila sa veriť, že mu odolajú. Porazia svojho nepriateľa. Lenže jej vízie sa doteraz nikdy nemýlili. A Logana nakreslila už niekoľkokrát.

Po líci jej stiekla slza.

„Ja viem, že to bolí, ale o chvíľu prestane.“

S tým sa postavil. Vedela, že sa nevzdialil. Stále videla jeho chrbát. On ju chránil! Dojatie sa premiešalo s divokým rytmom pulzovania. Kto vyhrával? Netušila. Kto prehrával? Dúfala v opačný výsledok, než aký predpovedala. Potichu sa modlila a bojovala proti tej mágii.

Nútila svoje telo vylúčiť to, čo ho ničilo. Pot jej stekal po tvári. Ešte viac sa sústredila. Jej myseľ spolupracovala. Odhodlanie jej prinášalo úľavu. To si nahovorila. To ju poháňalo. Či to fungovalo... kto by sa tým zaoberal.

Otočila hlavu.

Okolo nej vládol dokonalý chaos. Vo vzduchu lietali všakovaké farebné gule. Videla niekoľko osôb ležať na zemi. Ich telá sa zmietali rovnako, ako pred chvíľou to jej. Všetci patrili k nim. Ale počet nepriateľových klonov sa znížil. Alebo sa tým aspoň snažila upokojiť vlastný zrýchlený dych.

Pretože vtedy jej padol zrak na Logana, ktorý stál sotva na dva kroky od nej. Päsťami a kopancami bojoval proti mágii. Vopred prehraný boj, no jemu sa ho darilo vyhrávať. Zasahoval svojho protivníka s istou profesionálneho zápasníka. Obdivovala ľahkosťou, s akou ovládal každučký pohyb.

V momente, keď si začínala myslieť, že by mohli vyhrať, sa všetko otočilo proti nej.

Pri Loganovi sa zjavil niekto ďalší. Nepriateľ. Nestihla ho upozorniť. Len ako v spomalenom zábere sledovala, ako jeho guľa zasahuje hruď jej milovaného. Zúrivosť sa zúfalstvo ju nabili energiou. Impulz, ktorý prerušil jej ťažkosti. No nestačilo to.

„Nie!“ vykríkla z plného hrdla.

Logan sa zosypal na zem. S tupým žuchnutím dopadol. Viac sa nepohol. Dotiahla sa až k nemu. Videne sa jej rozostrilo. To, že sa v miestnosti ozýva ozvena iného výkriku, nevnímala. Celá sa triasla. Tentokrát čelila inému druhu kŕčov. Dusila sa vlastnými vzlykmi. Len preto, že jeho končatiny zabudli tancovať do rytmu výbojov.

Nejako sa jej podarilo pritiahnuť si jeho hlavu do lona. Kvapky jej vlastných sĺz mu zmáčali tvár. Hladila ho po vlasoch. Každý pohyb ju stál neuveriteľné úsilie a spôsoboval jej muky. Ale nezáležalo na tom. On sa už nikdy nepohne. Neusmeje. Nenahnevá sa na ňu. Ani na nikoho iného. Nesplní si svoju povinnosť. A ona už viac nebude mať príležitosť povedať mu, čo pre ňu znamená.

Prišla neskoro.

Nedokázala sa vykoktať.

Prevalila sa cez ňu vlna iracionálnej viny.

Akoby ho zabila ona sama.

„Môj syn!“ Ďalší výkrik, ktorý sa pridal k všeobecne panujúcemu hluku.

Vzduch naplnilo divné praskanie. Akoby sa tie výboje spojili a snažili sa dostať aj zvyšných stojacich bojovníkov. Dokonca dostáva aj vlastnú farebnú škálu. Ešte viac sa sklonila k Loganovi. Možno bol preč, ale nedovolí, aby mu niekto ublížil.

Jeho duša už chcela odísť. Volala ju k sebe. Lenže ona nebola pripravená rozlúčiť sa. Stratiť jedinú osobu, ktorá ju po tých dlhých opustených mesiacoch prinútila niečo cítiť. Ukázal jej nový svet. Opäť začala veriť v samú seba. Chcela žiť.

No teraz by smrť neprišla dostatočne rýchlo.

Dokonca ju nepopravil ani výbuch energie v miestnosti. Zvonilo jej v ušiach. Pulzovanie svetla ju oslepovalo aj za zatvorenými viečkami. Hnusný pach pálenia jej podráždil žalúdok. Výkriky ju ohlušovali. No nič z toho jej skutočne neublížilo. A keď to prestalo, rozprestrelo sa v miestnosti ťaživé ticho. Neodvážila sa zodvihnúť hlavu.

„Raven?“ Prinútil ju k tomu až ten hlas.

Švihla pohľad hore a uvidela tvár, na ktorú ešte stále dopadali jej slzy. Sklonila sa k svojmu lonu, ale on tam stále ležal. No napriek tomu stál pred ňou s ľútosťou v očiach a úsmevom na perách. Videla snáď jeho ducha? Lenže nebol priesvitný. Až príliš hmotne podopieral svoju zoslabnutú matku.

Nerozumela tomu.

No tvár sa jej aj tak rozžiarila.

„Ty žiješ?“

Ovládla ju radosť. Aj keď si to len predstavovala. Lenže ani jej predstavivosť predsa nemohla byť až taká divoká. Tekala očami z jeho mŕtveho tela ležiaceho na zemi k jeho živému. Nedokázala zo seba dostať žiadne ďalšie slovo. A tí, ktorí postávali v ich blízkosti, na tom boli rovnako.

Logan sa k nej priblížil. „To je Mace.“

Prekvapene zalapala po dychu. Vedel meniť podobu? Ale...

Videl otázku vpísanú v jej tvári. „Patrí to k jeho schopnostiam. Vie zmeniť podobu. Keď videl, ako si spadla, chcel ti pomôcť. Prijal moju podobu, aby zmiatol protivníka.“

On chcel pomôcť jej?

Zahanbene sklonila hlavu. Spôsobila jeho smrť. Keby nebolo jej neschopnej telesnej schránky, nemusel by jej pomáhať. Stačilo, aby sa premohla a povedala Loganovi čo sa chystá. Ak by ho upozornila na to, že on a jeho blízky zomrú, dokázali by sa lepšie ochrániť.

Hel by možno urobila to svoje kúzlo skôr. Pretože nikto iný nevyzeral, že by toho bol schopný. A jej vyčerpanie muselo mať nejaký dôvod.

„Kto predpovedal jeho smrť?“

Ten hlas nepoznala. Asi patril niekomu z jej druhu. Ešte nemala čas sa s nimi rozprávať. Na to bola príliš zaneprázdnená víziami blížiacej sa smrti. Sklonila hlavu hlbšie. Nepovie to nahlas.

Niekto si k nej kľakol. „Raven?“

Loganov hlas ju nekarhal. Bol len zvedavý. Zafňukala. „Preto som sem prišla. Chcela som vám povedať, že sa vás pokúsi zabiť. Nakreslila som celú tvoju rodinu, Logan. Lenže som sa nedokázala premôcť a teraz je Mace mŕtvy.“

Jej hlas bol tichý. Očakávala, že ju niekto obviní minimálne z neschopnosti. Dokonca už v duchu počula, ako ju Hel označuje za vrahyňu. Lenže všetci mlčali.

Keď zodvihla hlavu, stretla sa so sústredenými pohľadmi ostatných. Akoby premýšľali, prečo by niekto chcel vyzabíjať rodinu smrtonosov. Záležalo snáď na tom? Aj tak bol už niekto z nich mŕtvy!

„Mohla by si ho priviesť späť,“ ozvala sa odrazu žena, o ktorej si začínala myslieť, že je ich vodkyňou. Aj to len na základe toho, čo jej rozprával Logan. Ona rozhodovala za ostatných.

Niekto zalapal po dychu. „Je niečo také možné?“ pýtala sa dychtivo Hel.

Dievčina nepatrne prikývla. Mohla mať maximálne šestnásť rokov. Fyzický vek ale nebol podstatný. Alebo to tak aspoň vnímali nesmrteľné bytosti. Pre Raven to stále predstavovalo problém. Ako by mohla dieťa vnímať ako dospelého človeka? Len ťažko.

„Je to možné, ale takisto sme to nikdy nerobili. Musíte rozumieť, že keď sa duša dostane do sveta mŕtvych, ostane navždy zmenená. Mace, akého poznáte, môže byť naveky preč.“ Podišla bližšie. „My sme niečomu takému čeliť nemuseli, lebo sme úplne nezomreli, takže to neviem presne vysvetliť.“

„Nemyslela som si, že niečo také dokážete.“ Hel bola fascinovaná. Podľa Loganovho výrazu sa v takom rozpoložení nenachádzala príliš často.

„Nechválime sa tým, určite viete pochopiť prečo,“ obhajovala ich konanie. Raven tušila, že ak by o tom niekto vedel, všetci by chceli byť spasení. „Lenže toto je výnimočná príležitosť. Nezomrel preto, lebo prišiel jeho čas. Zabil ho niekto, kto nemá dobré úmysly. Minimálne tým spomalíme jeho postup predtým, než zistíme, čo chce.“ Nepovedala im všetko. Takýto chabý argument nevysvetľoval porušenie mlčania.

Raven mala celkom dobrú predstavu, ale momentálne si svoj názor nechávala pre seba. Skôr ju zaujímala jej úloha v zázračnom navrátení života.

„Čo mám urobiť?“

Na plece jej dopadla Loganova ruka. Snažil sa ju podporiť.

„Musíš sa dostať na druhú stranu. Nedovoľ mu prejsť. Zatvor pred ním dvere. A priveď ho späť. My sa zatiaľ postaráme o jeho telo. Uzdravíme ho a pripravíme na oživenie.“

Raven na to nič nepovedala, len prikývla. Poháňala ju snaha napraviť vlastnú chybu. No tušila, že to nebude také jednoduché. Odtiahla sa od Macea a posadil sa k stene. Oprela sa o ňu chrbtom a zavrela oči. Nepotrebovala sa pozerať na pohľady plné očakávania. Navyše netušila, či sa vôbec bude vedieť dostať na druhú stranu. Veď...

Ani nestihla dokončiť myšlienku a zacítila, ako ju niečo vťahuje. Keď jej pokožku pohrýzol chlad, vedela, že sa jej to podarilo. Pravdepodobne mala na túto sféru ich životov väčšine napojenie, než si pôvodne myslela.

Dezorientovane sa postavila. Porozhliadla sa. Nachádzala sa v krajine večného mrazu. Snehová metelica sa blížila niekde z diaľky. Studený vietor z jej vlasov robil zmrznuté umelecké dielo.

Postávala pri dverách, ktoré tak často vídavala. Zatvoriť ich bolo oveľa zložitejšie ako si pôvodne myslela. Stálo ju to veľa sily a odhodlania, ale napokon ich zamkla. Lenže tým sa jej zúfalstvo len umocnilo. Kde v tomto nekonečnom priestore nájde jedinú dušu?

Pochybovala, že tam bude Mace sám.

Sústredila svoju myseľ. Predstavila si to miesto, akoby jej ležalo na dlani. Celkom ju ovládli vlastné inštinkty, ktoré dlho zatracovala. Pomáhali jej. Navádzali ju správnym smerom. Ukazovali jej, ako sa má pozrieť bez toho, aby sa skutočne dívala.

Prítomnosť mŕtvych vnímala ako farebné svetielka narušujúce harmonickú tmu polnoci. Každé žiarilo s inou intenzitou. Obtrela sa o ne mysľou, pohladila ich utrápené schránky. No ani jedna z nich jej nepripadala známa. Až tá posledná.

Schúlená pod zmrznutým kríkom s veľkými tŕňmi sa skrývala duša toho, koho sem prišla hľadať. Len vďaka sile myšlienky sa ocitla vedľa neho. Čo na tom, že sa práve teraz nachádzala na poli nebezpečných kríkov, kde ju každý pohyb mohol stáť nielen kvapku krvi.

Na tomto mieste existovala len psychická bolesť.

A podľa toho, ako sa Mace tváril, on práve teraz prežíval muky.

Nevnímal ju. Pravdepodobne ju ani nevidel a keď na neho prehovorila, nezdalo sa, že by ju počul. Netušila, či sa len všetko rozhodol ignorovať. Bol mŕtvy a ona živá. To mohol byť základný problém.

Lenže ju nezaujímal.

Odhodlane vystrela ruky, nevšímajúc si ostré hroty, ktoré ju zastavovali. Potrebovala ho uchopiť za ruku. Lenže jej prsty prešli skrz. Ako kedysi, keď bola v tej knižnici a hľadala knihy.

Nebola si istá, ako si spomenula na niečo také nepodstatné. Ale spolu s tým sa dostavil aj potrebný nápad. Má ešte silu mysle. Dokáže pohybovať predmetmi. Sval, ktorý by mohol zabezpečiť jej úspech.

Sústredila sa na jeho miznúcu podobu. Vyšmykoval sa jej. Bol ľahší ako tá najtenšia kniha, ktorú musela dať dole z poličky, ale niesol sa oveľa ťažšie. Dokázala sa dostať len o pár krokov vpred.

Nepomáhali jej pokusy o presviedčanie. Ani nadávky. Jeho duša tu chcela ostať. Vo večnom mraze, ktorý mu musel pripomínať panteón, do ktorého sa narodil. Toto miesto sa menilo podľa toho, kto sa v ňom nachádzal.

A Mace chcel aj zotrvať.

Zaťala zuby a potiahla silnejšie. Akoby zobrala bábku a zodvihla ju. Končatiny mu len tak voľne viseli vedľa tela. Hlavu mal sklonenú. Nebol v ňom život. Skryl sa v najvzdialenejšom kúte. Čo najďalej od dverí. Neplánoval cez ne prejsť. Prečo, to netušila. Ale mohlo za to jeho vlastné rozhodnutie. Existovalo snáď niečo, za čo chcel pykať? Bolo to niečo hodné pomalého umrznutia?

Ak ho odtiaľto niekedy dostane, spýta sa ho.

Celá sa triasla, ale už nie od zimy. Námahou sa jej hmlilo pred očami. Musela ho len dostať dostatočne blízko prechodu. Potom sa bude môcť premiestniť späť. Len nájsť tie správne dvere. Našťastie ju k sebe volali. A hoci jej boli najbližšie, pokojne mohli byť aj na opačnom konci sveta, tak dlho jej trvala cesta.

Maceova duša jej neustále unikala. Každý raz bolo náročnejšie uchopiť ho. Pod nosom zacítila niečo teplé. Nevšímala si to. Zbieral sa v nej hnev. Na seba, na toto miesto i toho bastarda, ktorý toto všetko spôsobil.

Ak by nebol hladný po moci, Mace by nebol mŕtvy. Veľmi rada by ho teraz počastovala svojim pohľadom. Zadívala by sa mu až na dno duše a pomaly z neho vysávala život. Dala by voľný priebeh tomu, čomu sa veľmi dlho bránila.

Keď konečne dosiahla vytúžený cieľ, necítila si už žiadnu časť tela. Padala od únavy. Jedna jej časť tu chcela naveky ostať. Nemienila to dovoliť. Posledným zvyškom síl otvorila dvere pred sebou. A skôr, ako sa jej stihol Mace vykrútiť, prestrčila ho späť tam, kam patril.

Prvé, čo si uvedomila, bola obrovská zima.

Telo sa jej chvelo pod hromadou prikrývok, ktoré na ňu niekto nahádzal. Neskôr k nej dorazil aj bzukot hlasov. Odvážila sa vykuknúť spod tela, ktoré ju objímalo. Mace stál na nohách. Vo svojej vlastnej podobe. Matka ho drvila svojimi drobnými pažami. Nakoľko bol otočený čelom k nej, všimla si jeho rozmrzenosti. Tá sa zmenila na vďačnosť, keď si uvedomil, že sa na neho pozerá. Napriek tomu sa Raven nevedela striasť pocitu, že vykonala niečo, s čím bytostne nesúhlasil.

„Ďakujem, že si mi priviedla brata.“

Vtedy si uvedomila, že ten, kto sa o ňu tak pekne postaral, zatiaľ čo mrzla v záhrobí, bol Logan. Stočila sa tak, aby sa mu pozerala do očí. Mal v nich vpísané obavy, ale aj úľavu. Netušila, ako dlho bola preč a čo všetko sa stihlo udiať. No teraz bola späť a na tom jedinom skutočne záležalo.

Naklonila sa k nemu a pobozkala ho na pery. Bola vďačná za to, že on nezomrel. Nevedela by si predstaviť, čo by bez neho robila. Svoje zúfalstvo vložila aj do toho bozku. Zdalo sa, že on má podobné rozpoloženie. Vrhol sa na ňu s rovnakou vervou.

Niekde v kútiku mysle si stále uvedomovala pretrvávajúce nebezpečenstvo.

Jej predpoveď ostávala zatiaľ nenaplnená.

Bude sa tým zaoberať neskôr. Možno potom, ako si dosýta vychutná Logana a jeho dotyky.

V tento okamih mohla predstierať, že svet je krásny. Alebo sa o to aspoň pokúsiť.

Kapitola 33. ¦¦ Kapitola 35.

Ďakujem za hlasy v Naj poviedke. Nesmierne ste ma potešili. :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 34.: