OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Srdcia z dreva, duše z plameňa 1. kapitola



Srdcia z dreva, duše z plameňa 1. kapitola Chlapec, ktorý sa zúfalo snaží byť dosť dobrý vlastným rodičom. Geniálna klaviristka, ktorá nedokáže hrať pred publikom. Doktor, ktorého prenasleduje minulosť a predsudky. Deduško. Štyria ľudia a ich životy, lásky, chyby, rozhodnutia. Štyria ľudia, ktorí sa nepoznajú a predsa sa navzájom ovplyvňujú. Štyria ľudia, ktorí prežijú peklo... a stanú sa vďaka nemu lepšími.


Ak sa toto niekomu zdá povedomé, má pravdu - prvá kapitola tohto príbehu tu raz bola zverejnená. Toto je upravená verzia. :) 

 


Ian  

Zabiť to dievča bolo niekedy málo.

Načo boli, u všetkých ďasov, mobily? Keď tá vecička zazvoní jednoducho stisnete jedno tlačidlo a priložíte si ho k uchu. A potom v rámci svojich komunikačných zručností  rozprávate. Jednoduché – úprimne, je to asi tak na úrovni prekliateho Pavlovho reflexu (a nie, vysvetľovať vám, čo je Pavlov reflex teraz vážne nebude).

Ale to Marci asi nikdy nevysvetlí. To dievča prestalo zdvíhať telefón týždeň potom, čo svoj prvý mobil vôbec dostalo.

Ian to vďaka skúsenostiam proste vzdá aj keď s ňou nutne potrebuje hovoriť – hodí mobil na posteľ a sadne si za počítač. Potom sa prihlási na Facebook a čaká pokiaľ sa pri jej mene neobjaví zelená bodka, znamenie, že je online.

Vedel, že to nebude trvať dlho, urobí tak hneď ako zbadá neprijatý hovor namiesto toho, aby mu proste rovno zavolala naspäť. A nie, nedávalo to  veľmi zmysel, ale tým sa  prestal zaoberať už veľmi dávno. Bolo to proste tak ako to bolo, lebo tak chcela Marci, najtvrdohlavejšia osoba na tomto kontinente, a bodka. Poznali sa už cez päť rokov- vedel, že snažiť sa na nej niečo zmeniť je vopred prehnaný boj, do ktorého by sa dobrovoľne pustil vážne asi len idiot.

To mu ale nezabráni v tom, aby si frustrovane neodhrnul vlasy z čela. Vzápätí sa začne  hrať s manžetami košele, zlozvyk, ktorého sa nevie zbaviť, a nezaujatým pohľadom zbežne prejde izbu len aby zabil čas – najtypickejší z typických príkladov izby sedemnásťročného chlapca, vážne. Veď sa aj snažil. Aj keď tam mal asi viac kníh ako je na jeho vek bežné, ale v tomto nehodlal ustúpiť, čert to ber.

Radšej sa započúval do zvukov ich bytu, bez pohybu a bez cieleného predmetu, na ktorý by uprel zrak. Dokázal tak presedieť celé hodiny a to už od detstva – prosto dokonale stratený vo svojich myšlienkach. No naučil sa tak robiť len ak bol absolútne sám – mama neznášala, keď sa takto odkradol duchom preč v prítomnosti iných ľudí. Vraj to je výslovne nezdvorilé, priam až drzé. Hm.

Jediné, čo sa k nemu dnes dostalo, bol hluk televízie z obývačky. To jeho rodičia pozerali večerné správy, otec i mama spoločne usadení na gauči. Mama sedí bližšie k jeho izbe. Tak, ako vždy, nemenný cyklus dní, neustále opakujúci sa scenár, ktorý vie odhadnúť do bodky. Pri tej myšlienke sa nedokázal ubrániť zamračenému výrazu.

Jeho myšlienkovú niť pretrhne zvuk prichádzajúcej správy na Facebooku. Marci.

Kto to bol Íbn Sína?

Ian si povzdychol. Miesto toho, aby jej odvrkol, nech si to hodí do prehliadača, jej odpíše, to bol predsa Avicenna, Marci.

Prečo mal dve mená, pre všetko sväté?

Lebo bol slávny. Ďalej to nerieš.

Vďaka, Google JJ.

Ian si opäť povzdychne- áno, ako ste si všimli, robí tak často- no nie žeby Marci nemala pravdu. Vážne ovládal viac, ako by sa čakalo, bol najlepším z celého ročníka, na neľúbosť svojich spolužiakov. Ale to akosi nestačilo, nikdy to nestačilo, aby bol dosť dobrý. Radšej sa vráti k tomu, prečo jej vlastne pôvodne volal.

Budúci týždeň je tu koncert. Išla by si? Revolutions. Majú uviesť novú pieseň.

Tú o homosexuáloch?

Jo.

 Kupuj lístky J.

Toto bol Ian McKeller – premiant triedy, ktorý sa najlepšie cítil v košeliach a elegantne úzkych rifliach. A predsa mal v uchu náušnicu a vlasy dlhšie ako by sa podľa jeho rodičov patrilo ako dôsledok umelo zažehnutej iskričky rebelantstva. Dobré študijné výsledky mu doma rešpekt u rodičov nepriniesli, tak ho možno začnú viac prijímať, ak im ukáže, že ich už nebude poslúchať na slovo, že je dostatočne dospelý na to, aby si stál za svojím?

O pätnásť minút pred mojim domom. Ideme nakupovať.

Načo?

Potrebujem na ten koncert niečo na seba, no nie?

A prečo neprídeš ty k môjmu domu?

Pätnásť minút, Google.

Strč sa.

Ale to už Ian vypínal počítač – obidvaja dobre vedeli, že príde. Len si možno posťahuje ešte nejakú hudbu na cestu...

Ozval sa zvonček. Z predizby začul svoju mamu s niekým krátko, ale veľmi milo hovoriť... a potom zas len ticho. A televízne správy.

Ian premietal, čo by teraz bolo vhodnejšie – opýtať sa ich, či by nemohol ísť s Marci von alebo im to len oznámiť pred odchodom, dávajúc im najavo, že ako sedemnásťročnému mu už nemajú právo vo všetko rozkazovať? Nevedel, čo by sa im páčilo viac. Osobne, on by dal prednosť tej prvej variante, ale...

Vždy videl svet inak ako oni. Tak kde oni zbadali problém on zas našiel riešenie. To čo on považoval za hlúposť, oni zas za niečo hodné pozornosti a vice versa. Vždy robil všetko opačne ako oni a neznášal sa za to. Prečo proste nemohol byť taký, akým ho chceli mať, aby boli spokojní? Dobré študijné výsledky už dávno nestačili, pretože si na ne u neho jednoducho zvykli.

Nikdy nedokázal byť ako oni, nech sa snažil akokoľvek.

To však v poslednom čase nebolo najhoršie. Vďaka odpočúvaniu rozhovorov svojich rodičov vedel, že ich trápi už aj niečo iné – mal sedemnásť, vlastne temer osemnásť a ešte nemal, ako to nazvali, svoje dievča.

Trápilo ich to viac, ako jeho, a to až do tej mieri, že začul z ich rozhovoru slovo gej. Obočie mu vtedy vyletelo nahor šokom – čo ich to pre všetko sväté napadlo? -, ale nikdy mu to nepovedali nahlas, nikdy sa o tom pred ním nezmienili. Bola to ich domáca Pandorinina skrinka, trinásta komnata, ktorú ešte neradno otvárať, keďže si jej obsahom ani mama ani otec nie sú istý. Zatiaľ.  Možno preto, že jeho izba bola oblepená herečkami, ktoré sa mu nikdy extrémne nepáčili – herec má vedieť hrať, nie sa pretŕčať- alebo preto, že väčšinu svojho času trávil s Marci a oni si mysleli, dúfali, že s ňou tajne chodí.

Pobavene si odfrkne – sú vedľa. Marci je mu ako sestra, ktorú nikdy nemal. A platí to aj naopak.

Nikdy o tom nehovorili, ale občas si všimol, ako sa na neho skúmavo pozerajú. Mama ho prevŕtavala hnevlivým pohľadom, zatiaľ čo otec ho akosi prosebne vyzýval dokáž nám, že sa mýlime. Že si normálny. Prosím.

Nevedel, čo s tým robiť. Nájsť si dievča o ktoré by sa nezaujímal len preto, aby ulahodil rodičom, mu prišlo choré, proste za hranicou. V jeho okolí boli len prostoduché dievčatá, ktorého skôr odradzovali od akýchkoľvek ľúbostných pokusov... a tak proste delil svoj čas medzi jediného človeka, na ktorom mu skutočne mimo rodiny záležalo – Marci - a štúdium.

Profesori ho len povzbudzovali, vediac, že to raz na akademickej pôde dotiahne  veľmi ďaleko. Ian bol prirodzene pracovitý, no veľmi sa mu páčilo aj prijatie, priam až rešpekt, ktorý mu jeho profesori pre jeho výsledky a vedomosti prejavovali. Správali sa k nemu temer ako ku rovnocennému a vždy si pozorne vypočuli jeho názor predtým, než mu odpovedali – viac Ianovi ku šťastiu nechýbalo. V škole bol dobrý proste preto, že bol sám sebou. Vedel čo sa od neho očakáva, presne vedel čo smie a čo nie. Nemusel sa zaoberať desiatkami nepísaných pravidiel, ktoré podľa jeho rodičov mal jednoducho poznať a v daných situáciách sa nimi riadiť, mal len jednoducho študovať. V škole to bolo nepomerne jednoduchšie ako doma, preto mal Ian školu tak veľmi rád.

Čo sa týka vzťahov, chcel všetko, alebo nič - pravú lásku. Búšenie srdca a zamotanú hlavu a niekoho s kým by sa vedel rozprávať tak ako s Marci a to všetko v jednom balení.  Vedel však, že ak by sa tlak doma stal neznesiteľný...  mohol zbaliť nejakú zo svojich spolužiačok.

Aspoň to mu vždy zdôrazňovala Marci. Považoval ju za inteligentnú, ale v tomto jej nevedel dať za pravdu. Prosto neveril tomu, že by sa za ním mohli dievčatá obracať a, popravde, o to ani nestál.

Mali vtedy pätnásť a boli opití z vodky, ktorú prepašovala z domu Marci. V ten večer bol veľmi nešťastný – niekoľkokrát si od matky vypočul, ako divný vlastne je. O nikoho sa nezaujímaš, stále len sedíš vo svojej izbe. Prečo nejdeš von a nenájdeš si priateľov? Si voči ľuďom povýšenecký, pretože si myslíš, že vďaka dobrým známkam vieš viac ako oni. Ty si myslíš, že to máš ťažké? Ty nemáš ani ŠAJNU, čo sú to skutočné starosti. 

V tých výčitkách nebolo nič nové, počúval ich odjakživa, ale predsa ho stále dokázali ťažiť ako balvany, nové a nové kamene dopadajúce na jeho hruď. A aj tak sa na ňu nedokázal hnevať, prosto to v sebe nikdy nemal. Pociťoval len zlyhanie a smútok- nebol tým, kým mal podľa nich byť, pretože nevedel ako. Nemal rovnaké názory ako oni, nerobil veci ako oni. Nebol syn s dokonalou priateľkou a veľkou kopou priateľov. To proste nebol on. Sklamal...

Ian McKeller bol zvláštny ešte v jednej podstatnej veci – už v pätnástich považoval svoju pokrvnú rodinu za základný stavebný kameň všetkého, za posledné útočisko pred svetom, ktoré sa oplatí ochraňovať do posledného dychu.  Jeho život totiž vôbec nebol až tak zlý – rodičia ho milovali, to vedel a každé dve zlé chvíle boli vyvážené jednou dobrou, ktorú Ian opatroval vo svojej mysli ako ten najvzácnejší plamienok nádeje. A možno je to takto v každej rodine a on len zbytočne zveličuje. Niekedy to ale  nestačilo na to, aby balvany zmizli.  Tým ktorých milujeme dávame obrovskú moc... moc zraniť nás len pár slovami, veľmi jednoducho a veľmi hlboko. Prečo nám najväčšmi ubližujú tí, ktorí nás majú najväčšmi milovať?

Alkohol a smútok nie je dobrá kombinácia. Rozprával vtedy omnoho viac, ako mal.

„Čo je na mne také divné?“ pýtal sa jej, zas sa hrajúc s manžetami, zatiaľ čo mu vodka vypaľovala vnútornosti.

„Ty!“ zachichotala sa vtedy Marci pripito a mávla rukou vo vše hovoriacom geste. Keď videla, že on sa nesmeje, rýchlo zvážnela. „Ty,“ zopakovala jednoducho, ako keby to bola jediná odpoveď, ktorú potreboval počuť.

„Vysvetli mi to, prosím.“

Marci sa mu zapozerá do očí a akosi neisto spustí: „Tvoja tvár. Máš tvár, ktorá by mohla byť aj mladá aj stará, je ťažké určiť ti vek. Dobrovoľne študuješ na viac. Rád nosíš košele s manžetami, v pätnástich, preboha.“

„Čo je na manžetách divné?“ 

Úprimne sa čuduje. Vyzerá v tých košeliach vyspelejšie, to mu povedala aj ona sama a aj keď sú niekedy nepohodlné, aj jeho otcovi sa páčia a to je veľké plus.  Marci si jeho dotaz nevšíma – možno jeho otázku ani nezaregistrovala. Len sedí na múriku pred ním, hompáľa vo vzduchu nohami ako malé dieťa, no jeho oči nepustí ani na okamih.

On a Marci boli tak odlišní. Učila sa len veľmi nerada, keď s ňou skúšal debatovať o učive vždy to skončilo katastrofou, no v očiach jej i cez to svietila nezameniteľná bystrosť. Och a tá jej večná tvrdohlavosť. Bola mu vernou priateľkou a brala ho proste takého aký bol a práve  pre to ju zbožňoval.

 Za ňou sú už len hviezdy. Ianova otupená myseľ považuje ten obraz- Marci a hviezdy- za krásny, ale rýchlo na to zabudne čeliac najpálčivejšiemu problému.

„Si vysoký a chudý ale tebe to pasuje až hrôza. Máš tuctovú ofinu ale aj tú nosíš úplne inak ako všetci ostatní. Si nedostupný a inteligentný. To sa dievčatám vždy páčilo.“

„Čože?“

„Dokážeš predebatovať s profesorkou viac ako polhodinu o správnosti eutanázie, ale na prestávke s nikým neprehodíš ani pol slova.“

„Veď rozprávam stále s tebou.“

„Ale keď chýbam, stále si niečo čítaš a k nikomu sa neozveš. Vyhýbaš sa chatám, oslavám, proste takmer všetkému. Viaceré  dievčatá sa ma už pýtali, čím som si ťa vlastne omotala okolo prsta.“

„Si moja najlepšia priateľka. Ty jediná ma proste zaujímaš,“ povie zjavné bez zaváhania. Mohlo by to byť brané ako jasný flirt, ale nie je. Medzi nimi dvoma proste nikdy nebude. Ľúbil Marci ako svoju sestru- no nič viac.

Marci položí fľašu na zem a objíme ho jednou  rukou okolo ramien – celý čas stojí totiž pri nej opretý o múrik zatiaľ čo ona sedí, len tak sú v rovnakej výške, keďže ona je o neho o dve hlavy nižšia

„Môj Ian. Môj milý zmätený Ian,“ zamrmle jeho smerom a oprie sa oň.  Má rád, ako ho jej dlhé kučeravé vlasy vždy pošteklia po tvári.  Následné slová už napoly mrmle, s vodkou nie sú žarty, ale on jej rozumie, „Si fajn človek s dobrým srdcom... ale si iný. Inak vyzeráš, rozmýšľaš, inak sa obliekaš.  Ľudia, ktorí ťa majú skutočne radi si na to zvykli už dávno, tak sa  už netráp.“

Ach, kiežby...

Ian sa zachmúrene rozhodne. Žiadne dievča, teraz proste nie. Rodičom bude musieť stačiť, že ide na koncert, to je predsa normálne.  Aj keď je to koncert s homosexuálnou... tematikou. 

Proti homosexuálom nemal nič, no ani ich nepodporoval. Prišlo mu proste prirodzené, aby boli zrovnoprávnení s ostatnými. Bolo to logické – láska je predsa láska, je jedno ku ktorému pohlaviu ju človek cíti. Ale to rodičom nepovie, len by to prilialo olej do ohňa.

Zoberie si bundu, prehrávač a vyjde z izby.

„Bolo tu zas to milé dievča, čo roznáša letáky. Pýtala sa na teba,“ povie mu mama spred televízie, keď okolo nej prechádza.

„Vážne? Ktoré?“  Odpoveď pozná dopredu. Ale i tak sa spýta – mama očakáva aspoň malý záujem.

„To s tou červenou šiltovkou.“ Nádejne sa na neho pozrie.

„Ach. Dobre.“ To tiché  dievča s ryšavými vlasmi a pokožkou ako mlieko. Viete, ako si na každom človeku všimnete niečo, čo je na ňom zvláštne? Veľký nos, zvláštne vlasy, či prenikavé oči? U tejto dievčiny to bola jej až dych berúca krása.  Chodila k nim donášať letáky veľmi dlho, no i cez to spolu oni dvaja nikdy neprehovorili ani pol slova.

Bolo v podstate proti zákonom prírody, aby sa o neho také pekné dievča zaujímalo a bolo jedno, čo mu na túto tému Marci vtĺkala do hlavy. Na viac si ani nevedel predstaviť, o čom by s ňou tak mal hovoriť, takže to ďalej nerozoberal.

„Idem von!“ oznámi ešte rodičom a už je preč.

Rodičia, zaujatí televíziou, si odchod svojho jediného syna ani nevšimnú. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Srdcia z dreva, duše z plameňa 1. kapitola :

1. Angela přispěvatel
27.07.2016 [13:30]

AngelaNeznám původní verzi, ale toto se mi četlo velmi hezky a těším se na pokračování. :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!