Srdcia z dreva, duše z plameňa 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ocitli sa v pekle. No ako sa z neho dostať von?

23.07.2016 (15:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 349×

Ian

Bol to jeden z tých dobrých dní.

Na koncert ich viezla jeho mama, bola to polhodina autom, ktorú po väčšinou strávili v družnom rozhovore. Mama sa na Marci vo veľkom vypytovala a oni dvaja jej odpovedali spoločne – za roky priateľstva vedeli dokončiť vetu jeden za druhého takmer ako dvojičky. Mame to prišlo veľmi zábavné, vždy, keď sa im dvom v spätnom zrkadle stretli pohľady tak sa súhlasne usmiala a on sa vďaka tomu cítil tak normálne, tak dobre. Po prvý raz za mnohé roky sa k nemu správali ako k seba rovnému, úľava a spokojnosť z nich takmer vyžarovala a on mal pocit, že konečne spravil niečo správne.

Radšej nemyslel, čo všetko ho to stálo.

Keď vystúpia z auta, popraje im mama veľa zábavy a vtisne Ianovi do ruky pár drobných, aby si neskôr mohli ísť niekam niečo zajesť.

Po desivom tichu ani stopy. Ako keby ani nebolo.

Je za to nesmierne vďačný.

Už dlho nebol na tak veľkom koncerte, preto ho množstvo ľudí a hluku na pár minút ovalí, no rýchlo si zvykne. Vychutnáva si množstvo nových podnetov, dúfajúc, že ho hudba aspoň na chvíľu privedie na iné myšlienky.

Predierajú sa davom, on, samozrejme, ako prvý, keďže je vyšší. Chytí Marci za ruku, aby sa mu nestratila a ona mu povzbudivo stisne dlaň. Všade je hluk, no jej sa akosi podarí zariadiť, aby počul každé jej veselo zaštebotané slovo. V očiach má iskry, na tvári úsmev a on je veľmi rád, že sa dobre baví - keď sa na ňu pozerá, je ľahké zabudnúť na to, že jeho život je jedna veľká pretvárka pred rodičmi a asi už aj pred ňou. Sú to misky s váhami - akékoľvek naklonenie na jednu stranu bude znamenať obrovskú stratu.

Pokúšal sa s ňou o tom hovoriť, vážne to skúšal. Lenže jej zúfalý pohľad ho vždy absolútne pripravil o reč. Teraz to už vedel. Vedel, že keď to raz povie, príde o ňu úplne.

To by nezniesol.

Tie myšlienky mu v poslednom čase priniesli dosť bezsenných nocí. Bol to kruh – Marci, jeho rodičia a tesne za tým niečo, o čom sa bál rozprávať aj sám so sebou – to ako zareagoval na objatie chlapca.

Vedel, že po fyzickej stránke sa mu dievčatá páčia - to, ako bol nalepený na Marci mu to len potvrdzovalo –, no to nič nemenilo na tom, ako zareagoval na Sama.

Skúšal si ich v hlave dokonca aj porovnávať - Marcine mäkké objatia, jej krivky a Samov frajerský úsmev a hravosť -, no vôbec mu to nepomohlo. Na obidvoch – Marci ako dievčati a Samovi ako chlapcovi - bolo niečo, čo ho zaujalo, niečo...

Niečo čo mu doslovne nedalo spávať, vďaka pekne.

Jeho akože frajerka sa ho znenazdania spýta, či je v poriadku a on to vtedy nevydrží - skloní sa a vlepí jej na líce vďačný bozk, bože, veď nič iné ako jej fiktívny priateľ ani spraviť nemôže, je zaseknutý a nevie ako ďalej. Pár týždňov dozadu by sa ho to ani nemusela pýtať, pretože by jej sám od seba povedal, čo ho trápi. Teraz už nemohol, ale pokiaľ sa o neho i cez to všetko stará, tak je tu ešte nejaká nádej.

V hĺbke duše ale tušil, že si Marci ako priateľku ani nezaslúži. Zničil ich. Všetko pobabral.

Napokon sa predrali úplne dopredu - tak ako chcela Marci –, ale, vďaka bohu, na kraj. Neboli tak v tej najhoršej tlačenici, no mali si možnosť prehliadnuť poriadne pódium. Pripomínalo trochu divadlo ale s takými zvláštnymi bábkami... vyzerali dosť strašidelne. Jedna bola dokonca namontovaná priamo na pódiu, veľmi blízko nádherného klavíra.

Ian neveril vlastným očiam. Doslova zamrzol na mieste.

Ku klavíru si totiž sadla ona. Čo tá tam ale robí?

Jeho hlúpa otázka bola veľmi rýchlo zodpovedaná, keď položila ruky na klávesy a skusmo zahrala pár akordov. Bol to pekný zvuk a on pri ňom vypustil z úst dlhý výdych pričom si ani neuvedomil, že ho do tej chvíle zadržiaval... ona bola totiž tak nádherná. Bolo to stále to dievča, ktoré im prinášalo poštu, to, ktoré si tak nepekne tej noci rozbilo kolená. Holly Whisper, to je jej meno a predsa to bol niekto iný. Pôsobila dojmom nedostupnej krásy, no stále tak krehko ako porcelán... ako nejaká víla.

A tak i hrala - pekne, ale veľmi opatrne - Ian sa vyznal v hudbe len veľmi okrajovo ale cítil, že v nej musí byť niečo viac.

To však v tom momente nebolo podstatné. Na pódium vyšli ostatní, pre neho a Marci až chronicky známi hudobníci, chytili sa nástrojov a spustili show na akú sa nezabúda. Marci kričala radosťou spoločne s davom, veľká zmes rúk a nôh a on sa prichytil pri tom, že robí to isté. Celý čas však nespustil oči z Holly Whisper... jej neisté pohyby, jej sústredenosť. Nemohol si prosto pomôcť.

Potom zaznel v dave výstrel. Jej klavír stíchol... a všetka hudba s ním. Nahradil ju panický škrekot davu.

Preč, preč, preč!

Prítomnosť ostatných bola zrazu tým najhorším prekliatím - ľudia sa zmenili na zvieratá, tlačili sa jeden cez druhého dopredu, keďže výstrel zaznel zo zadného radu. Bola to doslova prílivová vlna rúk a nôh a všetky sa škriabú preč, bojujú. Zaleje ho strach, chladí ho, oberá ho o dych aj o rozum. Musí sa odtiaľto dostať! Hneď!

„Ian!“ Až ten výkrik ho preberie – uvedomí si, že tu nie je sám, že musí Marci čo najrýchlejšie dostať z toho šialenstva.

Rýchlo ju chytí za predlaktie, aby sa mu nestratila v dave, zhlboka sa nadýchne, aspoň sa o to pokúsi, aj keď je to v tej hromade tiel nanič a pozrie sa jej do očí - bola tak vydesená, samozrejme, že bola vydesená a on tiež, ale on musí vydržať.

„Musíme sa odtiaľto dostať preč!“

Jeho výška im teraz hrá opäť do karát. Pretlačí ich čo najbližšie k pódiu a nechá, aby ich prílivová vlna ľudí unášala správnym smerom - k východu. Výstrelu sa nemusí báť, nahovára si čo najracionálnejšie, aj keď tomu ani sám neverí - zaznel predsa úplne vzadu, nemá sa čoho báť! - a ísť s ostatnými je až smiešne ľahké. Musia si len dávať pozor, aby v dave ľudí nespadli, lebo to by bol ich koniec.

Drží sa pevne Marci a to ho upokojuje, Marci je totiž to jediné, na čom v tomto momente záleží, a to mu dovoľuje uvažovať – onedlho bude koniec. Bohvie, že sa už nikdy nedá nahovoriť na žiadny verejný koncert aj keby sa jeho rodičia postavili na hlavu.

Idú tak blízko pódia, že by sa mohol rukou dotknúť jeho obloženia. Vďaka Bohu za to, ak by boli niekde v strede, možno by ich skutočne udupali. Vzhliadne k pódiu a srdce v hrudi sa mu temer zastaví strachom o ktorom ani nevedel, že ho je schopný.

Zatiaľ čo diváci utekajú, hudobníci nemôžu - na pódium povyliezali muži v čiernom oblečení a začali surovo rozbíjať scénu, bábky i hudobné nástroje. Umelcov zahnali do kopy ako nemé stádo oviec a donútili ich sa na to pozerať. Holly Whisper je na kraji hlúčika, nemá a bledá. Z každej strany má jedného z tých vandalov.

Ian McKeller to nemá v tú chvíľu ako tušiť, no ten moment sa mu zaryje do mysle veľmi hlboko. Tých pár okamihov počas ktorých on stojí v besnom utekajúcom dave, sám, zaliaty strachom a zúfalstvom, zatiaľ čo ona stojí bledá a krásna na pódiu, obklopená deštrukciou a nebezpečenstvom. Z tváre jej badať strach, no i cez to stojí pokojne a pohľad neupiera na útočníkov... skôr niekam ďaleko, za vydesený dav, za obzor. Ako keby dovidela omnoho ďalej ako ostatní.

Krehká a predsa svojim spôsobom pevná ako skala. Tak bude vyzerať vždy, keď bude čeliť veľkým problémom a hádkam, situáciám, ktoré by ju mali rozlámať na márne kúsky, no ona vydrží, vždy vydrží. A pri každej z týchto chvíľ si Ian McKeller s kryštálovou presnosťou spomenie na túto noc. Na noc, keď bola silnejšia než on.

Hýbu sa ďalej, či chcú či nechcú, všade vládne chaos, ale on z nej nemôže spustiť zrak. Bože, čo s ňou bude, až tí blázni skončia s pódiom? Čo s nimi spravia?!

Nemá šancu pre ňu niečo urobiť a nemá na to ani odvahu - je predsa len malý Ian, ktorý si nedokáže urobiť poriadok ani vo vlastnom živote. ~~Divný~~ ~~nepodarok.~~ Musí odtiaľto dostať Marci a čo najskôr na dnešok zabudnúť.

Cez východ sa dostanú veľmi rýchlo. Všetko je pováľané, všade vládne des a ľudia sa rozpŕchajú. Stále sa držia za ruky, teraz už ich vedie Marci – on na to proste už nemá síl. Pred očami vidí stále to, čo sa dialo na scéne. A bojí sa. Tak hrozne sa bojí aj keď on je už z najhoršieho vonku, má strach o ňu aj o seba.

Vidí ako vyzerala s rozbitými kolenami. Ako vždy klopila oči, keď im donášala poštu.

Vidí, ako opatrne mu povedala svoje meno.

Ako pokojne stála na pódiu len pred pár minútami, zatiaľ čo on zbabelo utekal.

Už sú na parkovisku. Vytrhne sa Marci a skôr, ako si to rozmyslí, jej strčí do rúk svoj mobil.

„Volaj políciu.“

A potom sa rozbehne naspäť.

Deduško

Je jedným z tisíca, takmer úplne vzadu. Ale je tam.

Nemohol si predsa dať ujsť predstavenie svojho syna akokoľvek to už medzi nimi bolo zložité. Miloval ho a miloval ho bez podmienok a záruk. Nikdy mu to však nemohol povedať, a tak mohol len dúfať, že to vie, tak ako to vie aj jeho milovaná Holly Whisper.

Keď na pódiu miesto svojho syna zbadal vnučku, obočie mu prekvapene vyletelo nahor, nuž, ale nemal sa na čo sťažovať, rád si ju vypočuje, aj keď by dnes zo všetkého najviac rád počul svojho syna. Každopádne, bol veľmi rád, že sa postavila svojmu strachu z hrania pred verejnosťou. Jeho milovaná vnučka s tým bojovala už od detstva a to ho veľmi trápilo – vidieť ju nešťastnú mu lámalo srdce. Rovnako ako to, ako osamotená a tichá v skutočnosti bola. Neochota jeho syna s tým niečo robiť – prestať s Holly Whisper toľko cestovať, či navštíviť psychológa bola jednou z mnohých vecí, pre ktoré sa otec a syn tak rozhádali.

Deduško sa pri nej snažil stáť vo dne v noci. Byť jej priateľom a trpezlivým dôverníkom a väčšinou sa mu to aj darilo.

Jeho vnučka bola tak veľmi nadaná a k tomu svojou krásou priam vyrážala dych bez toho, aby o tom, ironicky, vôbec tušila. No bola veľmi krehká a osamotená, väčšinou myšlienkami v úplne inom svete. Ale možno to bola daň za jej výnimočnosť. Nič predsa nemôže byť dokonalé.

Keď ju počuje hrať so skupinou, srdce sa mu nadúva pýchou.

Keď nastane chaos, deduškovi sa zas v pľúcach zastaví dych.

Hlavne strachom, veď v strede toho všetkého je jeho Holly Whisper, jeho malá klaviristka! Pre Boha, ochráňte ju niekto, nech sa jej nič nestane, a kde je jeho syn? Je v poriadku alebo mu už stihol niekto ublížiť? Prosím, len to nie, to by neprežil... Dievčatko, uteč, prosím, utekaj... – on sa ale skutočne nemôže nadýchnuť.

Zaleje ho nefalšovaná panika, chytí sa za hrudník, možno na ňom má položené niečo ťažké, čo mu bráni chytiť dych, aspoň tak sa cíti. Ale jeho hrudný kôš je voľný... Deduškovi sa zatočí hlava, v strede hrudníka ho niečo pichne, azda dlhá žeravá ihla. Do očí mu vojdú slzy bolesti. Holly... jeho syn... musí sa dostať k...

Keď sa dav pohne, nemá šancu sa s ním udržať, nech ho jeho vnučka potrebuje sebe viac – v skutočnosti nezvládne urobiť ani jediný krok. Padne k zemi a inak civilizovaní ľudia si tohto trochu otrhaného starca ani nevšimnú, pretože strach z ľudí robí zvieratá. Občas na neho šliapnu, ale Deduško to už necíti, pretože z posledných síl bojuje o vlastný dych.

Dlhý a márny boj, dlhý a zbytočný.

Starcovi sa zavrú oči. Ešte úchytkom vedomia zachytí ostrú bolesť v ruke, niekto mu na ňu šliapol, a tak si ju s posledným vypätím síl pritiahne k hrudníku.

Chcel len uvidieť svojho syna. Chcel sa s ním uzmieriť, zachrániť aspoň niečo, pretože pre hrdosť stratili toľko dní, ktoré mohli stráviť spolu. Je smutné, že si to uvedomil tak neskoro. Och a Holly... chcel tu byť pre ňu. Chcel s ňou viesť ešte tisíc dlhých rozhovorov pri svite mesiaca, chcel ju kárať za tú jej červenú šiltovku. Aspoň ešte raz...

Dlhý a márny boj. Dlhý a zbytočný.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování