OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Srdcia z dreva, duše z plameňa 11. kapitola



Srdcia z dreva, duše z plameňa 11. kapitola O tom, ako jeden bozk môže zachrániť život.

Ian

Netušil čo by mal spraviť - na tom, že je len jeden vychrtnutý panáčik sa za posledných pár minút nezmenilo vonkoncom nič - ale vedel, že niečo spraviť musí, inak sa už nikdy nebude môcť pozrieť do očí nie len svojim rodičom, ale hlavne sám sebe.

Sú veci a okamihy, pri ktorých sa musíte aspoň pokúsiť niečo spraviť, nezáležiac na tom, ako ste inak neschopní.

Bežal oproti ďalším panikáriacim ľuďom, bojoval s oceánom, opäť využívajúc len svoju výšku. Bolo to omnoho ťažšie – neraz dostal lakťom do boku či do brucha takou silou, až mu to vyrazilo dych, no držal sa kraja, tou istou cestou šiel pred chvíľou s Marci, takže to nebolo až také zlé.

Dostal sa pod pódium. Miesta tam bolo teraz už viac ako dosť – väčšina ľudí už stihla ujsť a tí ostatní sa držali od pódia vďaka tým šialencom na ňom čo najďalej. S nástrojmi už skončili - teraz stáli v hlúčiku okolo muzikantov, strkali do nich a smiali sa na ich strachu. Jeden z nich akurát strčil do Holly Whisper a hlavný spevák ju ledva stihol zachytiť skôr, ako spadla. Zatne čeľusť bezmocným hnevom. Čo teraz? Čo môže spraviť?

Rýchlo a zúfalo sa okolo seba poobzerá, lenže to mu nepomôže - nie je tu nič, čo by mohol použiť, v jeho okolí sa nachádza len ďalší prizerajúci. Mladý muž v čiernom tričku a maskáčoch, jeden z ochrankárov. Stojí pod pódiom so zbraňou v ruke, no inak vyzerá rovnako bezradne ako Ian sám. Dočerta, prečo nič nerobí?

„Strieľajte!“ zakričí a rozbehne sa k nemu. Keď už našiel niečo, čo aspoň trochu pripomína riešenie, telo mu začne vibrovať hnevom, nohy aj ruky ma ľahké ako nikdy – musí niečo spraviť! Proste musí!

Ten ochrankár na neho pozrie pohľadom, v ktorom sa zračí chlad a nerozhodnosť zároveň, zbraň sklonená k boku.

„No tak strieľajte, dočerta!“

„Nevidíš koľko ich je? Dobili by ma na smrť skôr, ako by som stihol vystreliť druhý náboj,“ odvrkne mu. Ale no tak! Niečo sa musí dať urobiť! Mysli, mysli, mysli!

Polícia tu vďaka Marci bude onedlho a spraví tu poriadok, oni potrebujú len odpútať pozornosť tých bláznov aby sa mohli hudobníci dostať z pódia. Otázka bola jednoduchá.

Ako?

Ian bol všelijaký - neskúsený, iný presne tým blbým spôsobom, žiadny hrdina, zo života mal akurát tak bodrel -, ale jedno sa mu muselo nechať.

Bol inteligentný.

Na viac, myseľ mal otvorenú novým nápadom a myšlienkam. Neodsudzoval. Spoločne s predchádzajúcou vlastnosťou to z neho robilo jediné.

Blázna.

Naklonil sa k tomu ochrankárovi a pobozkal ho.

Bolo to tak iné ako bozky s Marci. Tie ktoré zdieľal s ňou boli mäkké a hebké, vždy podfarbené pobavením, keďže sa k nej musel skláňať natoľko, až to takmer bolelo. Naproti tomu tento ochrankár bol rovnakej výšky ako on sám, no o dosť mohutnejší.

Pri tom bozku, ak to chcete nazývať bozkom, nezavrel oči a tak zblízka videl šok v jeho hnedých očiach, rovnako ako aj jeho vlasy trčiace do všetkých strán. Posledný vnem, ktorý zaregistroval predtým, než ho ten ochrankár hrubo odstrčil, bolo to, že mu svojimi perami azda nevedomky odpovedal, jeho brada ho poškrabala na lícach z čoho mu po chrbte prebehli zimomriavky.

Nebolo to dobré ani zlé. Usúdi Ian. Len... iné.

„To čo bolo?“ zrúkne na neho znechutene.

„Toto!“ odvetí Ian, ukáže rukou na pódium a rozbehne sa preč.

Ako očakával, toho teplošského bozku si museli všimnúť, v skutočnosti to k jeho smole fungovalo lepšie, ako očakával – minimálne polovica útočníkov z pódia sa za ním rozbesnene rozbehne. Vyzeralo by to takmer ako zo zlej grotesky, ak by mu nešlo práve teraz o krk. Srdce mu bije ako o preteky a on dupe nohami do zeme až tak, že sa mu botasky zabárajú do hliny,  opäť raz ďakujúc všetkým božstvám za svoje dlhé nohy a temer vychrtnutú postavu.

Takmer sa až bojí obhliadnuť, ale aj tak to spraví. Na jeho prekvapenie za ním beží aj ten ochrankár, Ian má pred ním minimálny náskok a on je až nezvykle rýchly, za pár sekúnd utekajú plece pri pleci. Ochrankár sa otočí a strelí pár ráz za seba – mieri úplne mimo, no má to účinok, útočníci spomalia. Iana začína neznesiteľne pichať v boku, pľúca mu horia a srdce búcha ako o preteky, nedobrovoľne stráca rýchlosť. Zaleje ho panika - nesmie spomaliť, nesmú ho, pre boha, dostať, prosím, len to nie!

Keď to zbadá ten ochrankár, chytí ho za ruku a zrúkne: „Bež, ty blázon!“

A on ho poslúchne, aj keď netuší ako. Každý krok sa vidí Ianovi ako jeho posledný, myslí si, že ďalší proste nespraví lebo mu vybuchnú pľúca, no ochrankár ho ťahá bez milosti ďalej.  V skutočnosti je to ešte o niečo neuveriteľnejšie – dokáže ešte obehnúť temer celý areál, motať sa pomedzi zvyšky ľudí, stále ruka v ruke s ochrankárom, až pokiaľ sa tým psychopatom nestratia z dohľadu. Ochrankár – až teraz na štítku zbadá jeho meno, Oliver - ho pustí, až keď sa obidvaja dostanú na parkovisko.

Ian sa v predklone oprie dlaňami o stehná a lapá po dychu. Hlava sa mu točí, len nevie, či od námahy alebo od úľavy.

„Si absolútny idiot, chlapče.“

Ian sa pomaly opäť vystrie a stále bez dychu zo seba vytlačí: „Fungovalo to, nie? Hudobníci... mohli... utiecť. A som... Ian, nie ...žiadny chlapec.“

Ochrankár Oliver sa mu otočí čelom a tvrdo sa na neho pozrie - v ten moment vyzerá omnoho desivejšie, ako by mal byť vôbec schopný. Ian pred ním ale neskloní zrak aj keď veľmi chce, a to je očividne dobre, pretože Oliver pomaly prikývne hlavou. „Odveziem ťa domov.“

„Odveziete aj moju priateľku?“

„Preboha, po... tomto, sa mi ani neopováž vykať. A hej, odveziem vás obidvoch.“

Tentoraz na súhlas prikývne Ian. Oliver sa pomaly pohne smerom k svojmu autu – on ho potichu nasleduje - až pokiaľ pri autách nezbadá stáť dve osamelé dievčatá. Je to Marci a Holly Whisper, obidve bledé a vystrašené. Ale sú v poriadku, celé a živé a na tom jedinom záleží – Iana zaleje vlna, nie, vlastne tsunami úľavy. Zvládol to. Zvládli to.

„Oliver, bude ti vadiť ešte jeden pasažier na viac?“

 

Oliver

Oliver Store sedel za volantom a skutočne nevedel, či by sa mal smiať alebo zúriť.

Nuž, ale aspoň premávka na cestách bola riedka, to sa musí nechať. Jediná vec, ktorá ho zaujala, boli policajti, ktorí sa rútili opačným smerom. Žeby sa konečne niekto na centrále spamätal a išiel riešiť ten cirkus na koncerte?

Veľa šťastia, chlapci.

Prehodil smerovku a hladko odbočil. Už sa naťahoval, aby pustil rádio, no keď zbadal ako sa mu v skutočnosti trasú ruky, tak ho akákoľvek chuť na hudbu prešla (Triasli sa mu od strachu alebo od vzrušenia? A čo by bolo horšie?). Na jeho zadnom sedadle sa tisli traja výrastkovia, no v aute aj tak vládlo ticho ako po výbuchu. Ani jeden nemal odvahu sadnúť si na sedadlo spolujazdca, čo im len slúži ku cti. Tie dve dievčatá boli bledé ako smrtkine svokry, no a ten tretí... nuž ten...

Ten hľadel z okna. Vyzeral až neprirodzene pokojne, v očiach opäť ten vyspelí pohľad a Oliver sa pristihol pritom, že rozmýšľa, na čo asi tak ten chlapec... Ian... myslí.

Spamätaj sa, Store. Je to len ďalšie decko.

Ale i cez to, to decko to dnes rozbalilo. Vrátiť sa po úteku po ďalších ľudí, dobre, to nebolo až tak zvláštne, aj keď aj na to človek potreboval gule, ale čo ten blázon vymyslel! On ho skutočne pobozkal.

Úprimne, v tom momente ho pred jeho pravým hákom zachránilo asi len to, v ako skurvene zapeklitej situácii sa ocitli a ešte to, že si ho predtým všimol s jeho priateľkou. 

V tej chvíli sa zúfalo snažil vymyslieť, čo spraviť, aby to aj malo efekt a aby pri tom neprišiel o život. Za žiadnu cenu nechcel do tých bláznov strieľať, keďže neboli ozbrojení ničím iným ako vlastnými päsťami, prosto mu do neozbrojeného človeka bránila strieľať vlastná česť, výcvik a v podstate aj zákon. No a nakoniec to za neho vyriešil civilista.

Vedel, že by ten bozk mal čo najskôr vypudiť z mysle - veď z nich spravil v podstate živý terč -, ale nemohol si pomôcť. Bol to nanajvýš zvláštny pocit byť pobozkaný mužom, ale... nie zlý. Stále keď si toho chalana predstavil, videl ho s tým zadumaným pohľadom. Bolo to...

Oliver zatrepe hlavou, len aby z nej vyhnal tie somariny.

Je vlastne zázrak, že ich Šípková Ruženka našla. Ukázalo sa, že hneď ako on a Ian zobrali nohy na plecia, počet agresorov na pódiu sa znížil natoľko, aby okolo nich mohla prekĺznuť. Jedinou logickou voľbou, kam potom ísť, bolo parkovisko. Tam zbadala Marci, jedinú ako-tak známu osobu v celom dave, a tak ju požiadala o pomoc. Obidve dievčatá boli rady, že v tom chaose nie sú samé.

Oliver asi nikdy nikomu neprizná ako si vydýchol keď zistil, že je Šípková Ruženka živá a zdravá. Dnes mohli poľahky všetci prísť o život, Oliver to dobre vedel. Pripomenulo mu to, prečo od vojny utiekol, no rovnako dobre vedel, že sa bude do rovnakej situácie dostať zas.

A pritom celá tá dráma netrvala viac ako pol hodiny.

Ian vytiahne z vrecka mobil. Zbežne si na ňom niečo prezrie - Oliver si všimne, že jeho pokožka je zrazu bledšia ako tá tých dvoch dievčat -, no nepovie ani pol slova, len odloží mobil naspäť.

Už- už sa ide spýtať, čo zas hrozí, ale predbehne ho jedno z dievčat, Marci, pokiaľ sa nemýlil.

„V miestnych novinách je už správa o tom, čo sa stalo na koncerte. Podrobná správa.“

„No a?“ nechápe Oliver.

„Ten bozk.“

„Ešte raz. No a?“

Jediný človek, ktorý očividne vie o čo ide je opäť Marci, pretože chytí Iana za ruku a povzbudivo mu ju stisne. Teraz je skutočne úplne mimo. Pobozkal ho len z nutnosti – taktický ťah - a čo je dôležitejšie, pravdepodobne tým  zachránil Šípkovej Ruženke život.

Bola to irónia, ale práve týmto skutkom – bozkom, prekliatym buzíckym bozkom! - si Ian získal jeho rešpekt.

Ďalšia veta padne do éteru auta ako atómová bomba.

„Rodičia ma vyhodia z domu.“

„To si myslíš len teraz,“ zaváha po chvíli mŕtveho šokovaného ticha, preklína sa skôr, ako tú vetu vysloví, ale aj tak dodá: „Pokiaľ potrebuješ svedka, že si to spravil z nutnosti...“

Ian zachytí jeho pohľad v hornom zrkadielku a pokrúti hlavou. Zas ten pohľad... Oliver tomu pohľadu zrazu rozumie.

Ach, život je niekedy na hovno v tých najnevhodnejších chvíľach.

Vtedy sa po prvý raz ozve Šípková Ruženka. Oliver je rád, že ju zas počuje hovoriť, aj keď značne neisto.

„Pokiaľ potrebuješ miesto, kde by si mohol dlhšie zostať ... v byte máme voľnú hosťovskú izbu.“

„Ďakujem, ale-“

„Dlžím ti to.“ Oliver prekvapene nadvihne obočie – nečakal by, že práve toto dievčatko bude niekomu skákať do reči.

Tí dvaja sa na seba pozrú – Ianove črty sa opäť uvoľnia, zatiaľ čo tá princeznička sa málinko pousmeje. V tej chvíli ich spája spoločná myšlienka, ktorú im možno čítať z tvárí – keď sme prežili dnešok, prežijeme spoločne už všetko.

Oliver Store k tomu môže poznamenať už len jediné – tie deti majú pravdu. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Srdcia z dreva, duše z plameňa 11. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!