Srdcia z dreva, duše z plameňa 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Niekedy je ťažké určiť, ktoré rozhodnutie je dobré a ktoré zlé. Podstatné je, každé rozhodnutie má svoje následky.

19.07.2016 (15:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 311×

Ian

Skončil, prirodzene, u Marci.

Sedeli spolu na múriku pred jej domom len vo svetle pouličných lámp. Jeho najlepšia priateľka, a len bohvie, ako to s ním tak dlho vydržala, žila len so svojou mamou a tá dnes na prosbu Marci pripravovala večeru pre troch- mohol tu na pár dní zostať. Všetko Marci vyrozprával tichým zlomeným hlasom, aj keď o tom nechcel hovoriť s nikým, no musel vysvetliť, prečo u nich potrebuje zostať. Ona ho proste len objímala a hladila po chrbte, nechala ho hovoriť bez prerušenia. Vedela, že to u nich doma nie je ideálne, vždy to vedela, ale toto... toto bolo priveľa.

To jej hladenie mu pripomenulo jeho mamu v tých vzácnych chvíľach, keď sa o neho skutočne bála a to ho bolelo ale neprotestoval – bol to sladkobôľny vnem. Cítil sa tak sám, tak malý...

Visel na nej ako na svojom poslednom záchrannom kolese a možno práve preto si nevšimol, že len pár metrov od nich zastalo otcovo auto. Vpredu sedeli dvaja ľudia, muž a žena, nevedno, či to boli jeho otec a mama alebo tí cudzinci, s ktorými žil posledných desať dní.

Pozorujú ho. To ako zlomene vyzerá v objatí svojej kamarátky, dievčaťa. Po hodnej chvíli otvoria dvere a až vtedy si Ian vôbec všimne, že tam nejaké auto je a zdvihne hlavu z Marcinho pleca. Podídu k nemu a povedia jedinú strohú vetu, no on sa jej chytí pretože pre neho znamená celý svet a on je aj tak primalý a priveľmi sám na to, aby sa staval na odpor.

Ďalšia šanca. Tento raz to nepokašle a bude synom, ktorého vždy chceli.

„Poď domov, synak.“ Chytí sa podávanej ruky a vtisne od samej úľavy Marci na líce bozk.

A potom sa nočná mora skončí.

Oliver

V izbe pokojne pípal prístroj. Bol to jediný zvuk v celej miestnosti – dal si záležať na tom, aby nebolo počuť otváranie ani zatváranie dverí.

Postavil sa nad posteľ, tvár kamenná, bez výrazu.

„Zdravím, papá.“ Jeho otec na posteli temer nadskočil. Bol bledý a slabý, prirodzený dôsledok operácie, och, ale jemu sa ten pohľad tak páčil.

Už- už sa jeho otec nadychoval k odpovedi, ale on ho nepustil k slovu. Je tu len na to, aby mu oznámil nevyhnutné, aby určil pravidlá hry – inak nechcel v spoločnosti tohto muža stráviť ani o sekundu navyše.

Utekal pred vojnou veľmi dlho a tá ho teraz dohnala v podobe jeho otca.

Tento raz ju vyženie navždy.

„Už ma nikdy nevyhľadáš. Nebudeš ma kontaktovať telefonicky, či akýmkoľvek iným spôsobom. Rozumieme si?“

Jeho pacient si odkašle a potom so vzdorovitým pohľadom zachrapčí, „inak čo?“

A on mu s ľadovým pokojom a rukami založenými vo vreckách plášťa odvetí, „inak sa postarám o to, aby si zvyšok života strávil za mrežami za to, čo sa stalo mame.“

„Udal by si ma,“ potvrdí si jeho otec, ako keby jeho slovám nemohol uveriť.

„Áno.“

Tí dvaja sa na hodnú chvíľu zapozerajú jeden druhému do očí – majú ich identickej svetlohnedej farby. Obidvaja sú rovnako tvrdí a odhodlaní dosiahnuť svoje. Oliver len chcel, aby tento chlap vypadol z jeho života a už nikdy sa nevracal... a čo chcel jeho otec? Prečo ho vyhľadal jeho, keď vyoperovať apendix dokázal v podstate každý idiot?

Netušil Bolo mu to ale jedno.

Ten muž v jeho živote už nemal čo robiť.

V tomto stave a omámení z liekov nemal šancu mu oponovať a ani sa o to radšej nesnaží- sklopí oči ako prvý čo Olivera šokuje. Kedy naposledy sa odvážil svojmu otcovi oponovať? A kedy naposledy z hádky s ním vyviazol s niečím menším ako poriadnou fackou?

Práve sa vyhrážal svojmu vlastnému otcovi, uvedomí si zrazu Oliver. Oproti tomu, že rozmýšľal nad tým, že ho na operačnom stole zabije, nič hrozné, ale aj tak...

Na opätku sa otočí a bez slova odíde z miestnosti.

Ian

Zem sa točí a jeho svet stojí.

Pozýva k nim domov Marci omnoho častejšie a rodičia sú radi. Vždy ju u nich doma drží za ruku či za plecia keď spolu sledujú filmy v obývačke a zatvára za nimi dvere do svojej izby aj keď sa len rozprávajú – no jeho rodičia voči tomu vôbec neprotestujú a vždy pečlivo zaklopú skôr, než vojdú. Správajú sa k nemu zrazu tak... normálne. Mama mu sama o sebe kúpila pár nových kníh. Ako keby bola Marcina prítomnosť liekom na všetky jeho problémy.

Sú stále len priatelia no pred rodičmi sa hrajú na pár.

Je to smiešne a priam až zúfalé, no Ian o to Marci i tak poprosí, pretože nevie, čo iné má robiť a jeho rodičia vyzerajú tak spokojne. Ani čo by všetko zapadlo na svoje miesto a on je ochotný urobiť takmer čokoľvek, aby to tak zostalo. Nechcel, aby sa zopakovalo to... predtým. Nechcel na to vlastne ani myslieť a už vôbec o tom s Marci hovoriť.

Našťastie to vyzerá, že mu rozumie pretože bez protestov a otázok súhlasí. Od radosti ju vystíska, vďaka bohom za jeho malú Marci, je to kamarátka ako sa patrí, človek, bez ktorého by to všetko proste nezvládol.

Jej úsmev je počas tých chvíľ divadielka široký a koketný, v očiach má iskričky. Bola by z nej úžasná herečka.

No aj toto riešenie malo svoje horšie stránky.

Občas... skutočne len občas... bolo veľmi jednoduché ... vžiť sa do toho až príliš. Keď boli v prítomnosti jeho rodičov spolu veľmi dlho, bolo zrazu veľmi ľahké zabudnúť, že je to všetko len na oko. Tá hranica, ktorú si stanovili mizla a on sa neraz pristihol pri tom ako jej dáva bozky na líca aj keď sa jeho rodičia nedívajú. Marci je pekné dievča a byť jej tak blízko je pre neho viac príjemné.

Bolo by tak úžasné ak by bol do Marci skutočne zamilovaný, pomyslí si s povzdychom. Kiežby takým veciam dokázal rozkázať.

Fyzická intimita bola prosto kapitola sama o sebe. Pre Iana to bolo niečo úplne nové a neobjavené, a on sa v rámci medzí pustil do jej objavovania s vervou, ktorá sa mu temer hnusila. Rozumovo veľmi dobre vedel, že by od nej mal dať ruky preč okamžite, ako zmizne rodičom z dohľadu, no bolo to tak ťažké. Bol si vedomý toho, že z časti ten problém spôsobuje práve to, že ešte nikdy nemal dievča a z väčšej časti práve jeho nevybúrené hormóny, no i cez to nedokázal odolať tej blízkosti ako takej, nie fyzickej blízkosti Marci.

Bola pekná, bola tu pre neho a on jej dôveroval. Čo viac si, dočerta, mohol vôbec priať?

Vymykalo sa mu to z kontroly a to ho desilo. On totiž Marci neľúbil, nie takto.

Na tom celom zmätku bola dobrá jediná vec- už aspoň chápal, prečo všetci tak zúfalo hľadajú lásku. On ochutnal zatiaľ len náhradu, a keď si predstavil, že v skutočnosti je to ešte lepšie... bolo to nad jeho chápanie. Dúfal, že sa raz skutočne zamiluje. Veril v to.

Oliver

Odvážali ho preč. Definitívne.

Síce len do najbližšej nemocnice, ale aj to bolo niečo- už ho nikdy neuvidí.

Oliver pozaťahoval sa motúziky – to preto jeho otca premiestňovali preč aj keď bol operovaný len včera. Nikto sa nič nepýtal a tak to bolo dobre.

Stál pri veľkom okne svojej kancelárie a pozeral sa, ako ho nakladajú do sanitky. Snažili sa s ním manipulovať opatrne ale zároveň aj rýchlo – vonku lialo ako z krhly. No i cez to sa mu podarilo zachytiť otcov pohľad. Len na malinký okamih no stačilo to na to, aby v jeho očiach zazrel nefalšovaný strach. V duši sa mu rozlial akýsi teplý uspokojivý pocit zadosťučinenia.

Dvere za ním sa zaklapli ale on pri tom okne stál až pokiaľ mu sanitka nezmizla z dohľadu. Bol koniec.

Zostal tam ešte dlho po tom, proste len hľadel do dažďa a snažil sa utriediť si rozvírené myšlienky. V posledných dňoch toho na neho bolo skutočne veľa.

Nemocnica bola prázdna – piatok večer- a možno práve to ho prinútilo pozastaviť sa nad tým, čo dlho nechával len plynúť. Jeho otec svojím príchodom otvoril niečo už uzavreté – Oliverovu rodinu. Jeho matka a ešte jeden súrodenec mŕtvi, druhý takmer na druhom konci štátu a otec nenávidený. Oliver žil bez rodiny. A bez priateľov. Tak sa mu to vždy páčilo.

Na viac, i cez jeho najlepšie snahy ho stále trápilo, prečo ho otec vyhľadal. Chcel sa možno nebodaj... uzmieriť?

Zatrepe hlavou aby z nej vyhnal tie bludy a odstúpi od okna. Je asi načase prekontrolovať si pištoľ. Potom pôjde domov, niečo si naleje a dobre sa vyspí. Zajtra je totiž veľký deň – dohodnutá zákazka, ide robiť ozbrojenú lekársku výpomoc. Zas bude v žilách cítiť adrenalín, bude skutočne užitočný. To ho zabaví aby zabudol na takéto hlúposti.

Bude to milovať a nenávidieť zároveň. Milovať preto, ako dobre sa pri tom cíti a nenávidieť preto, lebo predsa neprecestoval polku sveta a nepremárnil polku života, aby opäť skončil v nejakej prestrelke.

Lenže čo iné mohol robiť? Nájdite to, čo vás robí živým a nechajte to, nech vás to napokon zabije.

Keď mieril do miestnosti, v ktorej si nechal zbraň, nevedel sa vyhnúť ešte jednej myšlienke, ktorá ho prinútila zachmúriť sa.

Akým človekom sa to vlastne stal, keď sa mu podarilo vydesiť človeka, akým bol jeho otec?

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování