Srdcia z dreva, duše z plameňa 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Nebolo to ľahké vybrať si medzi vlastnými rodičmi a najlepšou priateľkou.
Vôbec to nebolo ľahké.
Plus sa konečne dozvieme, kde táto poviedka získala svoje meno :)

20.07.2016 (15:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 346×

Ian

Niekto ich musel zazrieť alebo to možno zariadila sama Marci, ale zrazu sú v škole považovaný za pár. Radšej sa jej nepýta.

Dočerta, kiežby to všetko skončilo. Kiežby to nebolo tak prekliato komplikované.

Uvedomil si totiž, niečo, čo ho nútilo takmer kričať zúfalstvom.

Vždy, keď sú s Marci na verejnosti spolu, žiari až priveľmi na to, aby to bola len hra. Držia sa za ruky a sú k sebe pritúlený aj keď sú sami, aj keď nemusia. A jemu sa to páči a zároveň sa toho desí. Je až magicky priťahovaný k teplu tela, na druhej strane ale vie, že do nej nie je zamilovaný. Stále má na pamäti, že je to len hra. Lenže ona ako keby zabudla... alebo keby sa to snažila zmazať. Ako keby nebola žiadna dohoda, ako keby boli proste normálny dokonalý pár.

Marci mu povie, že to, že sa tvária ako pár aj v škole nie je na škodu – veď aj tak sa od seba v škole veľmi nevzďaľujú a čím dôveryhodnejšia je tá fraška pre ostatných, tým nepriestrelnejšie bude aj pre jeho rodičov. A tak s ňou teraz bežne chodí ruka v ruke aj po škole. Lenže on chce, aby bolo všetko tak ako predtým. Vie, že len tak je to medzi nimi správne.

Bojí sa, čo táto „láska“ narobí s ich priateľstvom až toto všetko ukončí ale bojí sa to pred Marci spomenúť. Je to v podstate po prvýkrát, čo sa jej vyslovene niečo zdráha povedať a to ho bolí. Ona tu vždy bola pre neho. Vždy ho vypočula a poradila mu bez toho, aby ho nejako súdila. Ona jediná vždy dávala zmysel.

Bolo smiešnym paradoxom, že čím bližšie si boli fyzicky, tým viac sa od nej Ian odťahoval emocionálne.

Bol až priveľmi naivný keď čakal, že ich tá fraška nezmení, teraz to už vedel. Ako však mohol tušiť, že k nemu Marci cíti niečo viac ako priateľstvo? Nikdy nič nenaznačila, nepovedala mu o tom ani pol slova, ale, preboha, prečo?

Možno preto, že by si ju odmietol, ty idiot?

Teraz to nemohol stopnúť pokiaľ bolo medzi nimi ešte čo zachraňovať, inak by to vyvolalo otázky jeho rodičov a možno opäť to strašidelné mlčanie... Ian na to nerád spomínal. Desil sa toho, že už nedokázal s istotou povedať, čoho sú jeho rodičia schopní. Na viac, tento raz by mu už Marci nepomohla, nie potom, ak by sa s ňou „rozišiel“. A kto by mu potom zostal?

Pohyboval sa po veľmi tenkom ľade – mohol stratiť najlepšiu priateľku, ktorá pre neho znamenalo celý svet alebo svojich vlastných rodičov.

Nebol si istý, čo by bolelo viac.

Holly Whisper

Hudba nebola len nejakou vecou... bol to jazyk sám o sebe.

Medzinárodná reč, ktorej rozumel každý – pár tónmi sa dal vyjadriť smútok, žiaľ, radosť, láska... akékoľvek odtieňky citov medzi ľuďmi. Nebolo zložité hudbou vyjadriť vlastné myšlienky, či dokonca opísať miesta... aspoň pre ňu nie.

Jazyku rozumel každý ale používať ho vedel len málokto. A medzi takých patrila aj Holly Whisper. Tento dar ďalšej reči jej otváral mnohé dvere, predstavoval ďalší hlboký svet patriaci len vyvoleným. Holly Whisper od mala milovala, ak náhodne narazila na nejakého veľmi dobrého hudobníka. S takým človekom totiž dokázala prerozprávať i cez svoju plachosť o hudbe a kompozícii celé hodiny. Bolo tak úžasné mať na pár okamihov pocit, že k niekomu patríte práve vďaka tomu, že s ním zdieľate niečo tak intímne ako bola hudba. Spoločná hra pri ktorej stačil len pohľad, aby ste so svojim partnerom hrali v tandemu, len hlbší nádych toho druhého, aby ste vedeli, že svoju časť máte zrýchliť alebo spomaliť. Jednoduché a krásne puto, ktoré nikoho o nič neoberalo.

Nič hlbšie ako toto medzi ľuďmi nepoznala. S mamou sa nestretla už veľmi dlho a tak životom vždy kráčala osamotenejšie ako ostatný, pričom jediný, kto ju skutočne poznal bol Deduško.

Holly Whisper občas, skutočne len občas, uvažovala či je v poriadku byť takto sama, temer bez priateľov. Nikdy sa však nemala koho spýtať a keďže jej v skutočnosti nikto ani nechýbal, veľmi sa do roho ani nehrnula. Mala Deduška a otca a ostatné bohato nahrádzala hudba-

Preto bolo smutné, že práve Hollyin svet sa zúžil na štyri steny jej izby.

Od poslednej hry na verejnosti totiž na klavír ani nesiahla. Nedokázala to, stále pred očami mala ako prehrala tak smiešne sama so sebou. Proste väčšinu dní preležala v posteli a snažila sa na nič nemyslieť... vyhýbala sa myšlienkam na to, že ju neprijmú na konzervatórium. Ako by aj, keď pred porotou nebude schopná zahrať svoje skladby? Bol to vopred prehraný boj. A tak sa logicky objavila ďalšia otázka – čo bude robiť zvyšok svojho biedneho života?

V tieto dni sa cítila osamelejšie, ako kedykoľvek predtým.

V byte nebol nikto, kto by ju vytiahol z tejto letargie a beznádeje – s Deduškom sa vždy stretávala vonku a jej otec bol posledných pár dní na služobnej ceste, nahrával v štúdiu s kapelou. Komunikovali spolu len cez esemesky – nechcela s nikým rozprávať, obrali ju predsa o jazyk. Nič mu o tom, čo sa stalo nepovedala a on si nič nevšimol. Bavili sa prosto o hudbe, tak ako zvyčajne. Poslal jej konečnú verziu tej skladby, ktorá bude predstavená na koncerte a ona musela uznať, že je prosto nádherná. Zmysluplný text a vyrovnaný pomer nástrojov a hlasov, postupná jemná gradácia a metafory, ktoré brali dych... poznala ju už naspamäť a otcov part v nej, samozrejme, tiež.

Jedla, umývala sa a robila si domáce úlohy. Nič viac, proste na to nemala silu. Z každodenných aktivít si spravila len úlohy, ktoré odškrtávala na zozname vo svojej hlave postupne jednu za druhou za vykonané... a nejako to už išlo. Pomáhalo jej to aby prežila ďalší prekliaty deň, postupne jeden za druhým.

Na telefóne jej blikla ďalšia prijatá správa. Zdvihla z hromady nôt, ktorú mala pri svojej posteli.

Za dve hodiny po teba príde auto ktore ta odvezie na koncert. Chcem ta tu mat. ocko.

Nechcelo sa jej ísť na ten hlúpy koncert, nechcela ísť medzi ľudí. Ale to otcovi nemohla povedať, pretože by to vyvolalo len zbytočné otázky... a jej otec by nakoniec zistil, čo sa stalo, pričom by absolútne netušil, čo s tým robiť, aby sa cítila lepšie, čo by ju rozosmútilo akýmsi smiešnym spôsobom ešte viac.

Fajn, ide na koncert. Len ďalšia úloha, ktorá pribudla na zoznam v jej hlave.

Holly Whisper

Cítila sa značne neisto.

Ľudia na ňu pozerali... všímali si ju a nezáležalo na tom, ako nenápadne sa okolo nich snažila prechádzať. Míňala ich, telo za telom od cesty z auta, až po zákulisie a ich zraky, zraky úplných cudzincov, sa na nej s obdivom pozastavovali. Bolo s ňou niečo v neporiadku? Nenápadne si skontrolovala sukňu i líčenie – všetko bolo tak ako malo byť, tak kde bol teda problém? Nemôžu jej dať všetci pokoj?

Zvyšok cesty k cieľu takmer bežala, dlhá modrá sukňa za ňou priam viala. Bol to nezvyklý pocit – nenosila sukne často a líčila sa ešte zriedkavejšie, no dnes si na tom dala záležať kvôli otcovi. Nechcela, aby pred koncertom videl, ako zle na tom v skutočnosti je.

Bola rýchla, no nie natoľko rýchla, aby nezaregistrovala vyzdobené pódium. Celé to pôsobilo s ťažkými závesmi vo vínovočervenej farbe ako staré divadlo. Jedinú výnimku tvorili drevené bábky vo veľkosti človeka povešané... všade.

Holly Whisper sa tie bábky zdali úžasné a keďže počula novú pieseň, ktorá tu dnes mala byť odohratá, pochopila ich význam skôr ako ostatný. Obzvlášť sa jej však páčila veľká bábka stojaca priamo na pódiu – držaná, pravdaže ,špagátmi. Stála v ľavom prednom rohu tak, aby nezavadzala muzikantom, no bola umiestnená tak, aby ju každý videl... bola to Kráľovná s dreveným srdcom.

Bola krásna a desivá zároveň – jej telo tvorili len jednoduché pahýle, z miesta, kde sa spájali z hrudnej kosti, trčalo vyrezávané srdce namaľované jasne červenou farbou. To všetko bolo prikryté umne vyrezaným bohatým plášťom. Hlava panej bola tiež zaujímavá- jej tvár bola pokrytá vráskami, ale vďaka plným perám a elegantnému účesu pôsobila zároveň mlado. Holly sa proti jej vôli v hlave vybavil úryvok textu piesne „Moja kráľovná so srdcom z dreva ma odvrhla / možno je načase začať hľadať kráľa. / Záleží na tom kde nájdeš to, čo potrebuješ? Hlavné je mať čo mať máš." Po chrbte jej prebehnú zimomriavky.

Za scénou je rušno a ju to ani neprekvapuje – doladzujú sa posledné detaily pred začiatkom, rozostavenie nástrojov, ich zosilnenie elektronikou, to všetko musí klapať. Vo vzduchu cítiť napätie. Nikde v tom chaose nevidí otca. Postaví sa preto do tichšieho rohu blízko pri klavíri tak aby nikomu nezavadzala a čaká, musí okolo nej predsa prejsť a to skôr či neskôr.

Ale on neprichádza.

Za to vidí manažéra koncertu ako hovorí s niekým po telefóne. Vyzerá pri tom zúrivo a keď sa jeho oči pozrú na ňu, zastavia sa. Zruší hovor a namieri si to priamo k nej.

Prehliadne si ju odhora nadol a obdivne pokyvká hlavou – Opäť ju obleje zmätok, to malo čo znamenať? -, a potom jej prosto oznámi: „Dnes budeš hrať na koncerte za otca.“

Holly Whisper na neho vyvalí oči a zmôže sa len na zahabkané: „Č-čože?“

Otcov manažér je kučeravý a mladý, no má úštvané oči. Odpoveď jej skôr zavrčí ako vysloví „tvoj otec sa stal súčasťou hromadnej automobilovej nehody. Nič vážne, ale nemá auto a okrem toho, polícia ho nepustí preč, pokiaľ s ním nespíše protokol. Nie je šanca, aby sa sem dotrepal včas.“

„Ale ty!“ Ukáže na ňu prstom. „Si rovnako dobrá ako on. Púšťal mi tvoje práce. Na viac, priznal, že ti poslal tú novinku, takže poznáš jeho party.“

„A čo keď nechcem hrať?“ Nechcela. Nemohla. Preboha, ako by mala hrať pred takým množstvom ľudí? Z tej predstavy sa jej podlamovali kolená. Doslova.

„Nemáš veľmi na výber, zlatko. Buď to spravíš, alebo tvojho otca potopím. Vieš, že v umeleckej branži stačí jeden zlý chýr...“ Holly Whisper zatne zuby. Áno, bohužiaľ, vedela, ako to chodí. Tento chlapík bol dosť dôležitý a dnes hrajúca kapela tiež... stačilo sa len pozrieť, koľko ľudí sa dnes na koncert prišlo pozrieť a hneď ste vedeli, že ide o veľa. Takéto zlyhanie by kariéru jej otca pochovalo pod čiernu zem.

To všetko si Holly Whisper uvedomovala. Lenže všetko, čo zostalo v jej vedomí bolo len veľké nie! nemohla tam hrať. Nie po tom, čo sa stalo na námestí... pokazí to. Zničí cele predstavenie.

„To vážne necháte hrať cudzie dievča, ktoré ste nikdy naživo nepočuli, na tak významnom koncerte?“ Snaží sa zakryť svoj trasúci sa hlas a len dúfa, že na nej nevidieť ľadové vlny hrôzy, ktoré sa ňou už teraz prelievajú.

„Nemám na výber. Nikto z nás,“ odvetí jej na to on a Holly Whisper sa takmer zastaví srdce. Do rúk si ako v mrákotách zoberie noty, ktoré jej ten chlap podáva: „Pre istotu si to ešte potichu zahraj, krásavica. Zoznám sa s nástrojom,“ kývne na klavír, ktorý je pripravený na to, aby ho premiestnili na pódium. Biele naleštené koncertné krídlo. Počastuje ju ešte jedným obdivným pohľadom, ktorému Holly Whisper vážne nerozumie a potom sa otočí a ide vybavovať ešte iných milión vecí, ktoré si vyžadujú jeho pozornosť.

Na titulke nôt stojí názov skladby, ktorý už pozná: „Srdcia z dreva, duše z plameňa.“

Preboha, do čoho sa to namočila?

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování