OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Srdcia z dreva, duše z plameňa - epilóg

25.07.2016 (15:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 555×

Holly Whisper

Exituje jedna veľmi zvláštna skutočnosť.

Nikto ju nevysloví pred blízkymi nahlas. Otec ju neposunie synovi a ani matka ju neodovzdá dospievajúcej nevinnej dcére. Nerobia to zámerne – tá skutočnosť je pre nich tak bežná, že ani nepovažujú za potrebné ju sformulovať do slov. A deti ju do istej mieri poznajú, ale predsa si nepripúšťajú, že by sa mohla vzťahovať aj na ne.

Život sa môže zmeniť šmahom ruky.

Z bezdomovca sa môže stať milionár a z milionára bezdomovec. Matka zrazu môže byť bezdetnou a manžel vdovcom.

Môžete žiť a v ďalšej minúte byť razom mŕtvi.

Nikto si tieto pravdy nechce pripúšťať – prinášajú totiž až priveľkú neistotu. A ľudia sa potrebujú na niečo spoliehať, mať základy na ktorých by mohli stavať. Aj keď sú to skôr základy z piesku než z kameňa.

To je ďalšia z lekcií, ktorú sa Holly Whisper naučila.

Dievča v tichosti vystúpi po schodíkoch na pódium. Je celá odetá v čiernej – čierna košeľa i nohavice, čierne lodičky, dokonca i jej nechty sú čierne. Ryšavé vlasy sú zopnuté do pevného chvosta. Je krásna, aj keď nezdravo pochudnutá. Ale to smútok zvykne s ľuďmi robiť.

Za nástroj si sadne bez zaváhania. Sála stíchne. Nezačne hrať hneď, chvíľku potichu sedí, pripravuje sa. Nehľadá však svoju mesačnú krajinu – trvalo veľmi dlho pokiaľ si uvedomila, ako bola tá predstava krehká a že je čas z nej vyrásť. Nie, tentoraz spomína na krik a drevené bábky. Strach z tej spomienky je tak skutočný, až sa jej srdce rozbúcha až niekde v krku, no to je v poriadku. Pretože vie, že je živá, tak živá, ale živá inak ako ju robil živou strach z prázdnych nočných ulíc, pretože toto je skutočné. Tento strach si nevybrala sama ako keď vošla do nočných ulíc, tento ju prepadol a odzbrojil, zmenil ju. Vie, že keď prežila ten deň, tak už prežije čokoľvek. Tep sa jej upokojí, prsty sa samé pohnú ku klaviatúre.

Je iróniou, že zo strachu pred hraním ju vyliečil strach zo smrti.

 Zovňajšku chýba farba, no to je vynahradené hneď, ako Holly Whisper vypustí do sveta prvý tón.

Doslovne maľuje zvukom. Každá vlna tónov je jeden ťah štetca a aj keď tá maľba nie je ani náhodou veselá, je nádherná. Melódia kolíše, jej tóny sú tiché no zároveň hlboké asi ako keď na piesčité dno rybníka dopadne kamienok. Skladba sa spolieha na clivotu, vyvoláva živé spomienky na zabudnuté chvíle a stratené príležitosti. Oplakáva stratené.

Je to skladba pre Deduška.

Holly Whisper sa nad klaviatúrou hýbe spolu so skladbou, jej telo sa podvedome pohybuje s hudbou. Keď si pomyslí na to, ako jej Deduško zomrel- v dave spanikárených ľudí, sám a bez pomoci na následky infarktu – melódia zakolíše, ale je to nepostrehnuteľné temer i pre ňu. Nikdy sa nedozvie, či ho to bolelo dlho. Nezistí, či sa bál a čo bola jeho posledná myšlienka.

Musela okolo neho v tej panike prejsť. Musela byť niekde pri ňom a blízko bol lekár. Mohla mu pomôcť? No čo, mohla? Malo by to zmysel?

To budú otázky, ktoré ju pravdepodobne budú ťažiť do konca jej dní.

Holly Whisper po tom, čo jej oznámili, že jej milovaný Deduško zomrel, preplakala mnoho dní, kričala a hnevala sa na celý svet, až pokiaľ nevyplakala všetky slzy a temer neprišla o hlas. A keď všetky slzy zmizli a hlas mala zachrípnutý i tak to nestačilo, pretože sa necítila lepšie, len absolútne prázdne. a tak vložila ten obrovský smútok do hudby, pretože to bol jediný spôsob, ako ho mohla Holly Whisper vyjadriť v plnej miere.

Melódia sa stane predsa len o trochu optimistickejšou. To sú tóny spomienok Holly Whisper na nočné rozhovory s Deduškom, na jeho úsmevy a starostlivosť. Na to, ako ju karhal za tú červenú čapicu, ako dychtivo sa pýtal na svojho syna.

V poslednom čase sa jej do mysle vkráda obzvlášť jeden veľmi dôležitý rozhovor, ktorý spolu viedli už dávnejšie. Ešte v čase, keď si Holly Whisper myslela, že je sama preto, lebo je čudná, alebo proste ľuďom nie dosť dobrá.

„Ach, dievčatko moje,“ zabafkal vtedy Deduško pobavene, „je to takmer úplne naopak.“

„Ako to myslíš, Deduško?“

„Si veľmi dobrý človek, Holly Whisper, no veľmi ťažko si pustíš ľudí k sebe bližšie, aj keby chceli, nie naopak.“

„Myslíš?“

„Viem to. Zvláštna vec na ľuďoch, ako si ty, moja drahá, je to, že keď už raz niekomu začnete plne dôverovať, viete byť tými najzábavnejšími a najlepšími priateľmi na svete. Je to ako veľké tajomstvo, ktoré zdieľaš s najbližšími. Až na to, že tým tajomstvom je vlastne tvoja skutočná povaha.“

Takéto spomienky sa jej do mysle vkrádali vtedy, keď to najmenej čakala- keď kráčala po ulici, keď jedla, keď si umývala vlasy- a nechali za sebou len oči plné sĺz – skutočne svojho Deduška už nikdy nezačuje? Ten pocit bolel ako rana nožom.

Nedobrovoľne sa jej do myšlienok pripletie taktiež Ian.

Dnes, na tomto rozlúčkovom koncerte s Deduškom je tu, vie, že tu je. Pred začiatkom koncertu videla, ako si sadá do predných radov, blízko vedľa jej otca . Vlasy mal teraz omnoho kratšie vďaka čomu vynikli jeho oči a náušnicu už taktiež nenosil. Vraj to už nepotrebuje.

 Jej otec bol bledý a pochudnutý, za posledné dni toho nahovoril veľmi málo, no ona vedela, na čo myslí – ľutuje, že sa s Deduškom nejako neuzmieril, že dal prednosť svojej hrdosti pred rodinou. Lenže už je neskoro.

Pred začiatkom koncertu videla, ako si do rovnakého radu ako Ian sadla i jeho kamarátka Marci. Najsamprv si nesadla k nemu, na to sa po tom, čo sa s ňou Ian rozišiel, ostýchala a hnevala zároveň, aspoň pokiaľ mohla Holly Whisper posúdiť. Ian však bol Ian- vždy ten múdrejší a ústupčivejší – tak sa s povzdychom zdvihol, prisadol si k nej a chytil jej dlaň do svojej. Všetko to bolo strnulé a neobratné, tak iné od toho, čo videla počas naháňania v tú noc, čo sa rozprávala s Deduškom a odrela si kolená, ale aj tak to bol krok dobrým smerom. Holly Whisper si z celého srdca priala, aby boli tí dvaja opäť priateľmi, pre Ianovo vlastné dobro. Pochybovala totiž, že Marci vôbec len tušila, aká dôležitá pre Iana je. Stála totiž pri ňom, keď to pre neho bolo najťažšie. To znamenalo veľmi veľa.

Veci po tom katastrofálnom koncerte s bábkami sa vyvinuli prazvláštne- Iana skutočne vyhodili rodičia z domu a on vážne skončil v jej príbytku. Keď jej otec uvidel správy, privítal tohto pre neho v podstate cudzieho človeka s otvorenou náručou a dovolil mu zostať, pokiaľ sa situácia trochu neupokojí. Holly Whisper ten čin dojal – jej otec neukazoval často, ako veľmi si jej zdravie a bezpečnosť cení. Väčšinou proste nevedel ako to ukázať.

Ďalších pár dní bolo zvláštnych, kostnato sa zdravili jeden druhému, no vyhýbali sa priveľmi osobným či citlivým témam. A to až pokiaľ ho nenašla jednej noci sedieť v jej kuchyni so šálkou čaju v ruke. Bol pod strechou jej otca a predsa pri pohľade na jeho bledú tvár bez výrazu mala pocit, že ona je votrelcom na jeho území. chcela ho nechať osamote, pretože vlastne ani netušila, o čom by s ním mala hovoriť, on si ju však zavolal k sebe. Chvíľu ticho pozerali jeden na druhého a Holly Whisper lámalo srdce, ako stratene vtedy vyzeral.

Nevedela, čo mu povedať a nevedela ako sa k nemu priblížiť, ale nech je Boh svedkom, Deduško mal pravdu – dokázala ukázať svoju pravú tvár len pri ľuďoch, ktorým dôverovala a bolo by vážne hlúpe nedôverovať človeku, ktorý s ňou prežil ten koncert, svojim šialeným spôsobom ju zachránil a teraz dokonca žil pod jej strechou. Preto sa ho začala pýtať.

Najsamprv na hlúposti s očami prišpendlenými k hrnčeku, ktorý držal v rukách. Potom i na tie vážnejšie veci, vtedy sa mu už odvážila pozrieť do očí, a on, na jej prekvapenie, odpovedal. Hovoril skutočne veľa – o svojich rodičoch a detstve, o Marci a ich hranom vzťahu... vyzeralo to, ako keby sa už dlho nemal možnosť s niekým od srdca a úprimne pozhovárať, čo bolo Holly Whisper úprimne ľúto. Ona mala vždy aspoň Deduška.

Ešte i po čase ho dokázalo prekvapiť, občas aj rozčúliť, ako neoblomne sa ho dokázala pýtať na jeho názor hneď, ako videla, že si niečím nie je istý. No ona nikdy neprestala aj keď ju o to niekedy výslovne žiadal. No ona sa vždy ohradila – Ako ťa mám poznať keď neviem, čo si myslíš?

Nebol navyknutý na to, aby niekto blízky bral na zreteľ kým skutočne je, jeho názory a postoje. Považoval sa za menejcenného, pretože to do neho jeho milovaní vštiepili a Holly Whisper vedela, že sa toho ešte dlho nezbaví, za čo mala chuť sa na jeho rodičov poriadne vykričať. Ako môžu nemilovať toho úžasného a výnimočného chlapca, ktorý im vyrástol pred očami?

„Som hlupák, Holly Whisper,“ vybuchol jeden večer a v hlase mu bolo počuť zúfalstvo, „neviem ani či ma priťahujú ženy alebo muži, pre všetko sväté!“ Holly Whisper vtedy prekvapene zaklipkala očami – Nuž, nie až tak neočakávané po tom, čo pobozkal Olivera, však? -, a bez slova sa postavila a otvorila mrazničku. Vrátila sa ku stolu a postavila naň dva tégliky. Chudák Ian na ňu pozeral, ako keby jej preskočilo, preto mu vysvetlila.

„Milujem vanilkovú zmrzlinu. No mám rada aj čokoládovú. Musím si teda medzi nimi vyberať?“

Bez slova na ňu hľadí, dlhým ťažkým pohľadom uštvaného človeka... a potom sa rozosmeje. Najprv potichu, no potom nahlas a s vyvrátenou hlavou. Je to očistný smiech.

„Si neuveriteľná, Holly Whisper, vieš o tom?“

Nie, nevedela. Ale on očividne áno – pretože po tom rozhovore jej bol bližší než ktokoľvek iný, s výnimkou Deduška, samozrejme.

Po Deduškovej smrti nemohla v noci spať a tak hrala, občas i celú noc. Ian sedel pri nej, bez jediného slova, no len tým, že tam bol, povedal všetko. Len ju počúval a ona hrala ďalej, až pokiaľ nezaspal skrútený na pohovke.

A vtedy si to uvedomila – Ian ju počúva a ona i tak hrá.

Kliatba bola zlomená tým najsmutnejším spôsobom.

Po pár dňoch ho rodičia prijali naspäť. Tento raz sa ale vrátil domov bez vďaky, s perami stisnutými do pevnej linky. Milujú ma, ale po svojom, vysvetlil jej. Ale pár vecí sa bude musieť zmeniť.

 Postupom dní prestal nosiť košele, začal preferovať jednoduché jednofarebné tričká, voľné džínsy a tenisky. Vyzeral tak omnoho mladšie, ani čo by mu z pliec spadla obrovská ťarcha. Viac istý sám sebou.

Pýtala sa na to, samozrejme, že sa na to pýtala. A on jej na to raz odpovedal, „som tým, kým som, nie tým, čo zo mňa chcú mať moji rodičia. To je fakt. Veľmi dlho som si myslel, že je to moja chyba, že musím urobiť všetko preto, aby som sa im zapáčil, aby na mňa boli pyšní. A je až smiešne, že som musel prežiť ten koncert, aby som si uvedomil, že to, že ma nevedia akceptovať, je ich chyba. Ak ma nedokážu brať takého som, tak nech idú dočerta.“

Bola na neho nevýslovne hrdá.

Prišiel na pohreb jej Deduška i keď túto udalosť nezmienila ani slovkom. Ale bol tam, tiché rameno na vyplakanie, držal ju, keď myslela, že sa smútkom rozsype na tisíc kúskov. Odvtedy jeho spoločnosť vyhľadávala a on robil to isté... až zistili, že je to správne byť jeden pri druhom.

A tak sa stalo, že dva len dva mesiace po všetkom čo zažila, sedí Holly Whisper pokojne za klavírom a hrá od srdca a bez strachu. V hľadisku sedí jej priateľ, Ian a ona vie, že keď dohrá, bude prvý stáť na nohách aby jej zatlieskal. Pretože síce spolu neboli dokonalí – obidvaja mali pred sebou ešte dlhú cestu- ale boli dostatočne silní, aby podporili jeden druhého a to stačilo.

A skutočne to tak aj je - skladba skončí zvukom, ktorý pripomína rozbitie vlny mora o skalu, konečný a nevratný rovnako ako smrť sama. Dokázala to. Dohrala.

Pred pár mesiacmi by to považovala za nemožné, no odvtedy sa skutočne zmenilo mnoho. Keď kráča po poklone späť za oponu a vidí vysmiateho Iana - Pri tom úsmeve jej ešte vždy poskočí srdce, och, a ako mu chce prejsť prstami cez tie kratulinké vlasy! –, má chuť ho pobozkať, hneď tu a hneď teraz. Za to, kým je, za to, ako sa o ňu stará, za to, čo sa medzi nimi začína tvoriť. V prednom rade však úchytkom zazrie niekoho, vďaka komu jej tá myšlienka rýchlo vyfučí z hlavy.

Je to samotný Oliver Store – strážnik, ktorý jej zachránil život. Neusmieva sa, no stojí a tlieska, oblečený v košeli a čiernych rifliach a vzbudzuje rešpekt široko ďaleko. Holly Whisper z novín vie, že predal svoju kliniku.

Zdá sa jej to, alebo popri tom, ako vychádzajú, sa Oliver za ruku s ďalším mužom? Možno sa držia len preto, aby sa jeden druhému nestratili v dave, ale...

 Olivera si za ten krátky čas obľúbila a vedela, že on ju tiež, no stále vedela, že Oliver určite nie je niekto, kto nechá len tak niekoho dotknúť sa ho.

Holly Whisper nad tým pozdvihne obočie no vzápätí na to v duchu pokrčí plecami.

Je to tak, ako povedala predtým: v živote je vážne možné všetko. 

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdcia z dreva, duše z plameňa - epilóg :