OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 19.

14.08.2014 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 925×

Kapitola 19.

Gabriel mal pocit, že sú tie schody nekonečné. Ťahal jednu nohu za druhou a obával sa, že o chvíľu vážne zaspí. Bolo ťažké priznať si to, ale jednoznačne precenil svoje schopnosti. Ale čo mohol čakať po prebdenej noci?

Silou vôle sa snažil premýšľať o niečom inom než o mäkučkom matraci, na ktorom by sa spalo ako na obláčiku. Dopekla, teraz by aj stoh slamy považoval za prepychovú posteľ s baldachýnom. A keby tam s ním bola Cassie, bol by to raj na zemi. Len pri pomyslení na jej anjelskú tvár a božské telo sa jeho malý kamarát postavil do pozoru. Bol vzrušený ako nikdy predtým, ale nebolo to len o žiadostivosti. Jej samotná prítomnosť ho napĺňala ako ešte nikdy nič na svete.

Sám nevedel, prečo sa pri nej takto cítil. Predstavovala všetko, čo by ho mohlo priviesť do problému, ale práve to ho k nej lákalo ešte viac. Správal sa impulzívne a ľahkovážne. Inak si nevedel vysvetliť, prečo by ju uprostred lesa len tak z ničoho-nič objal. Nikdy nebol typ na verejné prejavy náklonnosti. Tá hrejivosť ho však dostala a pripravila ho o dych. Nezamýšľal ho ako erotické gesto a aj napriek tomu sa v ňom prebudila každá bunka. Keby ich Molly nevyrušila, mohlo to zájsť oveľa ďalej.

Možno by nemal byť až taký sklamaný.

„Tak poď, poď, nemáme na to celý deň,“ poháňala ho Molly a on si až vtedy uvedomil, že niekde medzi premýšľaním sa zastavil a teraz postával v polovici kroku na ďalší schod.

Odkašlal si a s trhnutím sa pridal k Molly, ktorá na neho pozerala z vrcholu schodiska. „Veď už idem.“

Neočakával v podstate nič, ale keď zdolal aj posledný schod a ocitol sa v obrovskom podkroví, kde niekto zbúral všetky steny, aby vytvoril obrovský priestor ako v nejakom tanečnom štúdiu, musel aspoň uznanlivo podvihnúť obočie. Jeho krotené prekvapenie sa zmenilo na fascináciu, keď si všimol výzdobu stien.

Každý kúsoček zapĺňali papiere, alebo iné materiály s mapami z rôznych historických období. Odhadoval to aspoň podľa výraznosti farieb. Niektoré vyzerali, akoby ich niekto opral v práčke. Keďže polovicu života prežil v normálnom svete, kde ľudia robili chyby a pamätali si svoje rozhodnutia, v škole im predstavovali aj mapy a ich význam pre svet. Nikdy v nich však nevedel čítať, za čo sa trochu hanbil. Ale nemienil to rozoberať nahlas.

Aj keď, čo bolo horšie? Priznať, že netuší, čo sú to mapy, alebo že ich nevie používať?

„Čo teraz?“

Molly rozhodila rukami, akoby to bolo očividné. „Teraz sa pokúsime zistiť, kam tie súradnice vedú. Najskôr musíme zistiť približnú polohu na mape a potom presnú na menších mapách kontinentov.“

Gabriel si poškrabal bradu. „Ako to tak presne vieš?“

Prevrátila očami. „Volá sa to základy kartografie. Nie som žiadny expert, ale dokonca aj ja viem, že kvôli tým desatinným číslam budeme potrebovať veľmi podrobné mapy.“

„Prečo?“

Molly si povzdychla a na mizivú sekundu vyzerala ako nejaký znudený profesor, ktorý stále dookola musí vysvetľovať svojim zadubeným študentom jednu a tú istú vec. Potom však potriasla hlavou a veľmi sa snažila pôsobiť neutrálne, avšak nedarilo sa jej. Gabriel sa na chvíľu zamyslel, prečo bola taká nervózna. No, možno len bola vzrušená tým, že by sa mohli dozvedieť niečo nové, čo by im mohlo pomôcť v prežití.

„Vidíš tie čiary?“ povedala a ukázala na veľmi dobre zachovanú podobizeň zeme, ktorá zaberala jednu celú stenu.

„Hej?“ povedal a nakoniec jeho neistota stočila to slovo tak, až znelo ako otázka.

Kývla. „To je súradnicová sieť skladajúca sa z rovnobežiek a poludníkov. Rovník je v strede a rozdeľuje zem na dve polovice. Súradnice vlastne predstavujú miesto, kde sa rovnobežka s poludníkom pretne.“

Gabriel sa na chvíľu zarazil a s prekvapením si uvedomil, ako sa mu v hlave začínajú objavovať dávno zabudnuté vedomosti, ktoré sa doňho snažili kedysi dávno natlačiť. Vždy ich považoval za zbytočné a čokoľvek, čo sa netýkalo počítačov, sa snažil vytesniť a zabudnúť na to. Očividne neúspešne. Jeho roztrpčenosť zmierňoval fakt, že teraz sú mu tie informácie tak trochu aj užitočné. Možno im to nakoniec pomôže natoľko, že do hodiny z tohto domu hrôzy vypadnú.

„Veď to je jednoduché. Len nájdeme body, v ktorých sa tie súradnice pretnú.“

„To je pravda, bolo by tak, keby tam neboli tie desatinné čísla. Tie naznačujú, že musíme hľadať medzi týmito čiarami. Tým pádom potrebujeme veľmi presné mapy.“

Stále nechápal, prečo z toho bola taká nešťastná, ale nechcelo sa mu vyzvedať. Pre neho bolo dôležité to, že niečo robí. Posledný odkaz, ktorý po sebe jeho sestra zanechala predtým, než zmizla. Veľmi dúfal, že nie je mŕtva, ale hlások v jeho hlave mu tichučko pripomínal, že je už príliš starý na to, aby bol takýto naivný. Bol dostatočne dospelý na to, aby priznal nejakú skutočnosť, hoci mu drvila srdce na kusy.

Jeho sestra, jediná rodina, ktorá mu ešte ostala, bola preč. Mŕtva, alebo proste vymazaná z povrchu zemského. Nech to bolo akokoľvek, nikdy ju už neuvidí a to ho ničilo. Mal chuť mlátiť okolo seba rukami i nohami. Na čo mu bolo, že on sám žil v bezpečí, keď to isté nedokázal zabezpečiť svojim najbližším?

Potriasol hlavou a nasledoval Molly, ktorá mu pokynula. Obaja sa postavili pred mapu a mlčky začali pracovať. Naozaj sa snažil predstierať, že počúva, keď mu to dievča robilo prednášku o správnom určovaní súradníc, avšak bol priveľmi zaneprázdnený snahou ovládnuť sa na to, aby jej venoval svoju plnú pozornosť.

Srdce mu prudko bilo, keď si zobral Cassiin Sagax do ruky a zadíval sa na prvý riadok. Ruky sa mu mierne chveli od nedočkavosti zistiť niečo viac. Bolo to, akoby sa nepriamo dotýkal svojej sestry. Bolo to patetické a nanajvýš hlúpe, ale jeho podvedomie nebralo rozumné argumenty v úvahu. Posledný dotyk jeho rodiny. To isté, akoby si prezeral album s fotkami a spomínal na príležitosti, pri ktorých boli urobené.

Jediný rozdiel predstavoval fakt, že toto bolo viac senzuálne.

Povzdychol si a pustil do práce. Snažil sa nič neočakávať, avšak nedokázal zakryť sklamanie, keď pri každom bode skončil na úplne opačnom konci sveta. Prvých šesť riadkov bolo ako zlý vtip, nikam to neviedlo. Avšak keď zvyšné štyri vždy skončili v tej časti Ameriky, kde sami žili, považoval to za znamenie. Ale netušil, čo na tých miestach je. Nič mu nenapadlo, hoci namáhal svoje mozgové závity až za hranicu únosnosti.

„Je to správne? Keď sú všetky miesta inde?“ spýtal sa, keď to už nevydržal. Svoju časť zoznamu urobil a zapísal si, na ktorom kontinente je to miesto, avšak stále medzi nimi nevidel spojitosť.

Molly sa zamračila. „Myslím, že je to správne, ale čo by to mohlo...“

Postupne sa jej hlas vytrácal, keď sa ponárala do svojich myšlienok. Chvíľu len tak stála na mieste a pozerala sa do steny, hoci pochyboval, že tam niečo skutočne vidí. Potom sa trochu roboticky vybrala k polici ukrytej v tmavom kúte a začala sa prehrabovať v papieroch a viazaných knihách, ktoré sa tam úhľadne povaľovali. Niekoľko z nich zobrala do ruky a otvorila, aby ich vzápätí vrátila na pôvodné miesto.

Pravdepodobne sa snažila nájsť tú správnu mapu a nedarilo sa jej.

„Aha, tu je to!“ vykríkla víťazoslávne.

Unavene si pretrel oči. „Čo si to našla?“

„Hovorí ti niečo atlas?“

„Niečo sa mi marí v tej časti mozgu, ktorú sa snažím nepoužívať. Sú tam pochované všetky vedomosti, ktoré sú pre mňa zbytočné. Škola bola na nič a ak som chcel prežiť v zdraví, musel som si priestor v hlave rozdeliť.“

Molly sa na neho divne zadívala. „Nechce sa mi veriť, že si na škole bol jeden z tých nepodarkov, čo sa nikdy neučili a vždy prechádzal s odretými ušami, lebo sa na nič niečo stihlo nalepiť.“

„Prečo ťa to prekvapuje? Vyzerám snáď ako nejaký bifľoš?“ spýtal sa namrzene.

Nemal rád, keď ho niekto považoval za jedného z okuliarnikov, ktorí všetok čas trávili čítaním odborných príručiek a latinský prekladový slovník im prednášali namiesto rozprávok na dobrú noc už od kolísky.

„No, vždy si pôsobil ako ten zodpovedný a prísny. Nerob toto, nerob tamto. Ja som bol v tvojom veku zodpovednejší....Veď tie reči poznáš. Ale ukazuje sa, že som možno taká istá ako ty, čo ťa rozčuľuje.“

Jej hlas znel vzdialene, na chvíľu Gabrielovi pripadlo, akoby tu ani s ním nebola. No jednako ho jej slová prekvapili a tak trochu aj vystrašili. Už predtým si všimol, že občas rozprávala o všelijakých podivnostiach a takisto o veciach, o ktorých by nemala vedieť. Ako napríklad, kde Cassie žila predtým, alebo či jej ich nový miláčik pripomína jej niekdajšieho psieho spoločníka. Boli to len maličkosti, ktoré rýchlo zahovorila a nikto im nevenoval prílišnú pozornosť, avšak teraz sa mu opäť objavili v mysli.

„Ako to môžeš povedať? Zakázal som ti snáď niečo od momentu, odkedy sme sa stretli?“

Molly zamrzla uprostred pohybu, na tvári roztrpčený výraz, akoby urobila niečo, čo nemala. „No veď vieš... vyzeráš ako jeden z tých, čo radi buzerujú.“

Gabriel nad tým pokrútil hlavou. Nikdy sa nepovažoval na nejakého diktátora a informácia, že tak pôsobí, ho viac-menej zarazila. Viac ho však dostala Molly. Hovorila o ňom, akoby ho poznala celý život. Vedela, ako zareaguje, akoby poznala jeho rozhodnutie ešte predtým, než ho urobí. Čo bolo ešte desivejšie, bol fakt, že to robila aj pri Cassie. Na oboch sa vždy pozerala takým divným, clivým pohľadom. Len pri Stillovi vyzerala normálne, uvoľnene a naradostene. Pri nich... visela na každom geste a slove, a hoci sa nedívala ich smerom, obaja si veľmi dobre uvedomovali jej sústredenosť. Prečo to robila, to netušil, ale bol odhodlaný na to prísť.

„Odkiaľ nás poznáš?“ vyhŕkol skôr, ako sa mohol zastaviť.

Molly ustrnula uprostred pohybu a hrubá kniha takmer skončila na zemi. Zamračil sa na ňu, ale nebežal jej na pomoc. Miesto toho len počkal, kým sa spamätala dostatočne na to, aby atlas položila na trochu vetcho sa tváriaci stôl.

„Nechápem tvoju otázku. Prvý raz som vás predsa videla vtedy, keď mi Cassie ukradla oblečenie.“

Gabriel pokrútil hlavou. Nemienil sa nechať len tak ukecať. „Vieš o nás veci, ktoré nemáš ako vedieť. Poznáš nás nejako bližšie? Alebo si nejaký tajný agent Aristokratov a celé mesiace si strávila tým, že si skúmala naše životy?“

Rozhodila rukami „Nie som žiadny agent, nikdy by som vás takto nezradila.“

„Tak ako po tom o nás všetko vieš?“

„Mám dobrú intuíciu a odhad na ľudí. Väčšinou na prvý pohľad viem, s kým mám dočinenia.“

Gabriel si povzdychol a rukou si prehrabol vlasy. Cítil sa ešte vyčerpanejšie než pred niekoľkými minútami, hoci toto nemalo nič spoločné s fyzickým vyčerpaním. Mal toho proste už dosť. Tajnosti, zamlčiavanie a nedorozumenia ho nebavili. Ak majú spoločne prežiť a vytrvať v ukrývaní sa pred Aristokratmi, musia hlavne dôverovať jeden druhému. Ale Molly im to, spolu so Stillom, sťažovali. Hoci, kto by čakal, že sa nemý s nimi bude rozprávať o svojej minulosti, alebo prítomnosti?

„A tomu mám uveriť?“ spýtal sa unavene.

Molly si založila ruky na hrudi. „No, veľmi pochybujem, žeby si mi uveril, keby som tvrdila, že viem čítať myšlienky."

„V súčasnej dobe je možné všetko,“ skonštatoval.

Po tom, čo videl experimenty, ktorými sa vedci zaoberali a každodennú techniku, bez ktorej si nevedel predstaviť fungovanie, bol ochotný uveriť čomukoľvek. Veď Cassie padla do zajatia malého robota a ich samotných práve teraz živili nutričné náramky. Hej, s trochou fantázie si dokázal predstaviť aj niekoho, kto číta myšlienky alebo vidí budúcnosť, alebo čokoľvek iné.

„Pozri, Gabriel,“ začala opatrne. „Veľmi rada by som si s tebou sadla ku káve a všetko prebrala, rozobrala svoje dôvody a hlavne úlohy, ktoré mám splniť. Lenže ti nemôžem nič prezradiť. Nie kvôli mojim osobným zásadám, ale kvôli bezpečiu. Ale môžeš mi veriť jedno - neurobila by som nič, čím by som teba alebo Cassie nejako ohrozila. Pokojne sa na so spýtaj Stilla, on o mne vie úplne všetko.“

Na chvíľu sa na ňu uprene pozeral, možno čakal, že ešte niečo povie, alebo proste len potreboval všetko vstrebať. Takže jeho inštinkty boli správne, Molly skutočne niečo skrývala. Počas rokov, ktoré strávil vo vojenskej uniforme, sa naučil divnej nedôverčivosti. Bolo ľahšie všetko si trikrát preveriť ako potom ľutovať. A teraz sa zdalo, že mal z toho profesionálnu deformáciu. Čo nemuselo byť nutne na škodu. Napríklad aj v tejto chvíli sa ukázalo, že to môže zužitkovať aj v bežnom živote.

Pozrel sa na Molly, ktorá mala neutrálny výraz, ale oči jej zahalil tieň obáv. Bola mladá, ale zároveň v nej bolo niečo dospelé a vážne. To, že to videl v ukryté v pohľade pätnásťročného dievčaťa, ho nútilo zovrieť ruky v päsť. Aristokrati ničili životy ostatných ľudí bez výčitiek svedomia a ich sebecké rozhodnutia mali dopad hlavne na nevinných, vo všetkých prípadoch sa však jednalo o negatívne veci. Molly museli niečo zobrať, ublížiť jej. A kto bol on, aby ju súdil? V týchto časoch museli držať spolu. Mali len jeden druhého.

Prikývol. „Dobre teda, teraz to nechám tak. Ale zapamätaj si, že ak nastane chvíľka, hoci len mizivá sekunda, keď ťa budem považovať za hrozbu pre Cassie alebo kohokoľvek iného, tak nedopadneš dobre. Rozumieme si?“

„Rozumiem,“ súhlasila pevným hlasom. „A teraz by sme sa mohli vrátiť k tomu, čo je dôležitejšie než moja minulosť – zistiť, na aké miesta tie súradnice ukazujú.“

Prižmúril oči, ale neprotestoval a keď naňho pokynula rukou, podišiel k nej a zadíval sa do veľkej knihy. Netrvalo mu ani sekundu, kým si uvedomil, že sa pozerá na mapu Severnej Ameriky. Podľa zoznamu v Sagaxe práve päť súradníc bolo na tom mieste. V duchu sa opäť pozastavil na dôvode.

„Aj tu je len jedno miesto?“

Potriasol hlavou. „Nie, päť.“

„Až päť?“ vyhŕkla prekvapene. „Ako je to možné? Veď sám si povedal, že každé miesto je na inom kontinente. A teraz tvrdíš, že v Severnej Amerike je ich až päť?“

Gabriel položil Sagax na stôl vedľa atlasu a začal hľadať zadané čísla. Bolo to oveľa ľahšie, než očakával. Hlavne po tom, čo mu Molly všetko podrobne vysvetlila. Očividne bol toto jej odbor, bolo to viac ako len povinná lekcia v škole. Bavilo ju to. V duchu sa nad tým pousmial. Bol to trochu netradičné hobby pre mladé dievča, ale čo on mohol povedať? On rád rozoberal zbrane a udieral do boxovacieho vreca. Ona zase rada hľadala utajené miesta podľa starých máp.

„Prvých šesť bolo rozmiestnených po celom svete. Ale posledné štyri všetky skončili pomerne blízko seba, takmer v tej istej oblasti. A ako tak na to teraz pozerám, sú od seba vzdialené len niekoľko kilometrov. Lenže všetky sú v Rozvalinách, iba jedno priamo v meste...“ uvažoval nahlas.

Keď Molly skríkla, takmer podskočil od ľaku a zmätene ju sledoval.

„Nechápeš, čo to znamená?“ pobádala ho k reakcii.

Opatrne pokrútil hlavou. Je možné, aby sa cítil ohrozený takým drobcom? „Obávam sa, že ja myšlienky čítať neviem.“

Škaredo na neho zazrela, ale jej nadšenie to nezmiernilo. „Poznáš predsa tie príbehy. Na svete existuje šesť veľkomiest, ktoré sa ako jediné zachovali v novodobej civilizácii. Každé je na jednom kontinente a Aristokrati ich majú pod palcom. A ak sme našli súradnice k šiestim bodom, ktoré vedú priamo do týchto miest... Tak mi tak napadlo, čo ak sú tam stroje času?“

Gabriel to na chvíľu vstrebával a veľmi sa snažil, aby neprepadol nádeji. „Ale to nemôžeme s istotou vedieť. Nikto nevie, či je viac Aristokratov, alebo to všetko riadi jeden človek. Rovnako je to aj so strojmi času Akú máme záruku, že je viac ako len jeden? Tí, čo majú v rukách moc, urobia čokoľvek, aby zmiatli prípadných nepriateľov.“

„Ľudia hovoria, že je to mýtus, ale na každom príbehu je niečo pravdivé.“

Pokrútil hlavou. „Ale takisto to môže byť klamstvo.“

„A čo nám bráni v tom, aby sme to preskúmali? Nie je to tak, akoby sme mali na práci niečo iné. Namiesto toho, aby sme sa len tak potulovali po okolí bez nejakého cieľa, by sme sa moli vydať na tie miesta a zistiť, čo sa tam nachádza. Ty aj Cassie ste sa predsa zhodli na tom, že ak na tom vaši príbuzní pracovali tak urputne, určite to nebolo len tak pre nič za nič.“

Na niekoľko sekúnd sa mu podarilo predstierať, že sa nevie rozhodnúť. Ale bolo to klamstvo. Vedel, že sa na tie miesta pôjde pozrieť aj keby to malo znamenať nebezpečenstvo. Hoci v meste na nich bude čakať mnoho nástrah. Ale túžil po tom, aby sa konečne dozvedel pravdu. Tento svet nikomu nedával zmysel a jemu asi najmenej zo všetkých. Nedokázal pochopiť, ako jeden jediný človek dokázal tak veľmi bažiť po moci, že by pri tom zvalcoval životy ostatných.

Hoci... moc vraj bola opojná, ako droga, na ktorú neexitovala odvykacia liečba.

Ak jestvovala šanca, že by sa to nejako dalo zastaviť, hoci by mala podobu mizivej nádeje a neistoty, uchopil by ju za pačesy a vytrieskal z nej čo najviac. Vedel, že Hayley by to tak chcela. Možno preto ho poprosila, aby pomohol Cassie s vyplnením jej úlohy. V duchu sa na chvíľu pozastavil nad skutočnosťou, že jeho sestra vedela predvídať tak ďaleko do budúcnosti. Alebo len bolo otázkou času, kým to príde. Ani on sám netušil, ako do toho bola Hayley zapletená a čím sa vlastne živila.

Rukami si prehrabol vlasy. „V meste budeme musieť byť opatrní. Mňa aj Cassie hľadajú vojaci a pokiaľ si spomínam, občas tam nejakých prevelia ako ochranku. Alebo skôr ako vrahov.“

Molly si odfrkla, čím ho prinútila pozrieť sa na ňu. „A ty mi chceš povedať, že by si si nevedel poradiť s tými neschopákmi. Stačí ti párkrát kliknúť a mesto bude prázdne, akoby tam nikdy nikto nežil.“

„Hej, to je vlastne pravda,“ uškrnul sa spokojne. Prešla ním vlna hrdosti, že niečoho takého bol schopný. Dokázal sa postarať o svoj zadok naozaj dôkladne.

„Takže teraz čo?“ spýtala sa Molly, čím prerušila jeho samoľúbe myšlienky.

Odkašlal si. „No...“ Na chvíľu sa zamyslel, no vzápätí si uvedomil, čo treba urobiť. „Teraz pôjdem za Cassie a opýtam sa jej, či pôjde s nami.“

Zazdalo sa mu, akoby Molly skamenela na mieste, ale nemal čas na to, aby ju skúmal. Otočil sa na päte a vybral sa dole po schodoch. Celé jeho telo sa prebudilo, mal pocit, akoby mu krv rýchlejšie pretekala žilami. Dúfal, že ostatní budú zdieľať jeho nadšenie. Konečne mal pocit, akoby mal cieľ, nejaký zmysel vo svojom živote. Preto keď mu na rameno dopadla ruka s úmyslom zastaviť ho, prekvapene stuhol a obzrel sa cez rameno.

Molly vyzerala, akoby chcela plakať. „Nemal by si tam teraz chodiť.“

„Čo tým myslíš?“

„Ja... ja... nemohla som inak, Gabriel. Musíš pochopiť, že...“ začala koktavo.

Celým telom mu prešlo zlé tušenie. Vytrhol sa z jej zovretia a ako zmyslov zbavený sa rozbehol dole so zlým tušením. Určite sa niečo dialo. Okolo vládlo takmer hrobové ticho, ale to ešte nemuselo nutne znamenať, že niekto zaútočil na Cassie alebo niečo iné. Ale jeho strach to nezmenilo.

Prekliata Molly! Vedel, že jej správanie je podozrivé.

Preletel cez chodbu ako nejaký duch a pri tom sa veľmi premáhal, aby nevykrikoval na Cassie. Ak sa náhodou ukáže, že bol len prehnane prestrašený, nechcel by pôsobiť ako šialenec.

Keď dorazil na koniec, zastavil na prahu a s vytreštenými očami pozeral na spustošenú kuchyňu. Stôl bol prevrátený, stoličky na tom boli podobne. Na zemi bol jediný rozbitý tanier, akoby ho niekto len omylom zhodil a teraz pokojne odpočíval na dreve a jeho obsah sa vsakoval dnu.

Ruky, ktoré sa mu mimovoľne začali chvieť, zovrel do pästí a celú tvár zvraštil od hnevu. Myšlienky mu zaliala červená clona a vnútro mu rozorvala nerozhodnosť. Netušil, čo urobiť ako prvé. Nebola šanca, že si len tak odskočila. Mala byť v kuchyni a bola tam sama s tým Garethom. Prečo ju tam nechal ísť samú? Mal ju prinútiť ísť na poschodie spolu s nimi. Keby Molly...

Telo mu stuhlo. Odrazu sa mu všetko vyjasnilo v mysli a on nevidel nič iné, len jednu jedinú tvár človeka zodpovedného za to, čo sa teraz stalo. Zaškrípal zubami a rýchlo sa otočil. Vedel, že zastala tesne za ním, počul ju dychčať. V duchu sa počudoval nad jej ľahkovážnosťou, ale to už po nej siahol a chytil ju pod krk. Prudko ňou zatriasol a prirazil ju k stene.

„Kde je?!“ zreval ako divý pes. Bolo mu jedno, či ho niekto bude počuť. Celý svet sa mu scvrkol na potrebu mať Cassie späť v bezpečí svojho náručia.

Molly zalapala po dychu.

„Gabriel, ty nechápeš! Nemohla som inak! Takto to malo byť!“ vykríkla zúfalo a priškrtene.

Cítil, ako mu niekto ďalší položil ruku na rameno, ale striasol ju a ešte pevnejšie sa zaprel do nôh. Nedovolí Stillovi, aby opäť Molly zachránil. Aj tak bol jej komplic.

Za to mu rozbije hubu.

„Prečo si to urobila?! Mal som to vedieť! Hodiny sme premýšľali, čo urobíme a ty si odrazu prišla s riešením. Bol som taký nadšený, že sa niekam posunieme. Nenapadlo mi to! Ty suka, ako si mohla! Zradila si nás! Zradila si Cassie!“ vykrikoval ako zmyslov zbavený. „Kde je? Kde?“

Molly krútila hlavou. „Musela som to urobiť! Ty to nechápeš! Bolí to aj mňa, ale muselo sa to tak stať! Proste muselo!“

„A teraz mi ešte povieš, že ťa niekto vydieral, aby si im sem Cassie doniesla a podala im ju ako na podnose? A pritom si vedela, že ju chcú kvôli tomu prekliatemu Sagaxu!“

Gabriel cítil, ako ním Still zalomcoval, ale ignoroval to. Nebol dostatočne rázny na to, aby ho prinútil pustiť ju. A možno to ani nechcel, len chcel zabrániť vražde. Nevenoval tomu takú veľkú pozornosť, aby mohol prísť na obstojný dôvod faktu, že sa drží na uzde.

„Už sa to raz takto stalo! Muselo sa to opakovať! Nemôžem zmeniť to, čo sa už raz stalo!“ povedala a zúfalo sa rozplakala.

Gabriel sa zamračil. „O čom to hovoríš? Preskočilo ti?“ Niečo z jeho zúrivosť ustúpilo cestu nechápavosti. Nemal ani len najmenšieho tušenia, o čom to Molly hovorila.

Pod jeho zovretím fňukala a bezmocne tam visela. Pôsobila zlomeným dojmom, akoby netušila, čo robiť. Napriek svojmu rozpoloženiu ju pustil a ona sa zosunula na zem ako bezduchý balíček. Naklonil hlavu a zamračene ju sledoval. Buď bola úžasne dobrá herečka, ktorá by si zaslúžila Oscara, alebo jej to naozaj bolo ľúto. Jeho zranená časť však nechcela len tak ľahko odpustiť.

„Ja som tu tiež na úlohe, Gabriel. Musím sa riadiť pravidlami. Ak niečo urobím zle, zmení to celý svet. Myslíš, že mi to netrhá srdce?“

Premeral si ju. „Čo mi chceš nahovoriť?“

Trasľavo sa nadýchla a päste si priložila na oči, akoby sa viac nemohla pozerať na to, čo urobila. „Nie som z tohto času. Prišla som z budúcnosti.“

Ani rana do tváre ho nemohla umlčať spoľahlivejšie.

Kapitola 18. ¦¦ Kapitola 20.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 19.: