OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 21.



Stratení v čase - Kapitola 21.Kto je hrdina?

Kapitola 21.

Zobudiť sa po tak dlhom čase v skutočnej posteli bolo ako dostať sa do neba.

Cassie sa slastne ponaťahovala a cítila, ako jej všetky kĺby a kosti praskajú, akoby mala najmenej sto rokov. Sama pre seba sa usmiala a s potešením sa porozhliadla po miestnosti. Vzápätí sa zamračila, keď ju privítal neznámy interiér, s ktorým sa s obavami oboznamovala. Ešte chvíľu tápala v pochybnostiach, keď vtom ju ako kladivo uderili udalosti predchádzajúceho dňa.

Rýchlym pohybom sa posadila a ignorovala točenie hlavy, ktoré bolo spôsobené tou náhlosťou. Teraz sa už na svoje malé väzenie pozerala inými očami. Mäkučký matrac, ktorý jej neustále pripomínal obláčik, teraz v duchu označila za pekelné pokušenie a upokojujúce zelené steny za zavádzajúce. A to aj napriek tomu, že sotva pred pár sekundami to na ňu pôsobilo ako krásny sen.

Keď sa jej v hlave príliš rýchlo začali prehrávať udalosti spred pár hodín, mala chuť niekam sa zahrabať a už odtiaľ nevyliezť. Skôr ako zadosťučinenie, že sa nevydesila a s krikom neutiekla, ako by to ešte pred mesiacom pravdepodobne urobila, ju prestúpilo zahanbenie. Na jednej strane stálo jej tvrdohlavé ja, ktoré do nej hustilo, že obrana bola na mieste. Tichučký hlas svedomia jej však aj naďalej pripomínal, že nemala právo vybiť si zlosť na svojich únoscoch len pre to, že bola úplne na dne. Hoci v tej chvíli sa cítila v práve.

Po zúrivosti a uštipačnosti nebolo ani stopy, akoby sa ani nikdy nevyskytovali v tej istej miestnosti ako ona. A pritom jej vlastné spomienky dokazovali, že keď človek siaha až na dno svojich síl, veľmi ľahko môže prepadnúť do priepasti plnej divnej odvahy a nezaujatosti. No ani vysvetlenie jej vlastnej mysle nepovažovala za dostatočne upokojujúce. V zlomku sekundy sa z nej stala harpya, ktorá svojimi pazúrmi všetkých zranila.

Výčitkami naplnené myšlienky prerušilo až tiché zaklopanie na dvere. Prekvapene zodvihla hlavu a snažila sa sústrediť, aby aspoň niečo videla, ale s obavami si uvedomila, že v izbe panovalo divné šero. Keďže v miestnosti bolo len jedno maličké okno, predpokladala, že za nedostatok svetla bola zodpovedná pokročilá poobedná hodina. To ju do určitej miery upokojilo. Znamenalo to, že spala len chvíľu.

„Cassie?“ ozvalo sa takmer nesmelé zvolanie. V duchu na chvíľu premietala, o koho by mohlo ísť, no hlas bol taký skreslený, že sa neodvažovala ani len hádať.

„Áno?“ zakričala späť dostatočne nahlas.

Miesto odpovede sa smerom k nej odrážalo len ticho. Pokrčila nad tým plecami. Možno premýšľala dlhšie ako si myslela a dotyčný na druhej strane sa proste zobral a odišiel, aby jej doprial súkromie. No keď ju prekvapil zvuk až príliš sa ponášajúci na stláčanie kľučky, poplašene sa postavila a rukami si zbežne prehrabla vlasy, hoci pochybovala, že by to malo nejaký výraznejší efekt.

Cítila sa ako zle vypratá handra a vedela si domyslieť, že bez možnosti slušne sa okúpať, jej snaha pôsobiť civilizovane vyšla nazmar. Podvedome sa však stále snažila nejako upraviť. Bez rozmyslu si dlaňami prešla po tvári a uvedomila si, že na lícach jej stále zotrvávala vlhkosť. Rýchlo si otrela posledné dôkazy po svojom slabošskom plači. Urobila tak takmer presne v ten okamih, keď sa dvere otvorili a objavili sa v nich dve hlavy – obe boli mužské a k svojej smole ich obe poznala.

„Vy ste naozaj ako siamské dvojčatá,“ skonštatovala, avšak po predošlej jedovatosti nebolo ani stopy. Skôr to vnímala ako pokus nejako prelomiť ticho, ktoré okolo nej vládlo.

Od určitého okamihu nedokázala vo svojom živote viac zniesť tú blahodarnú nečinnosť všetkého okolo, ktorá ju predtým tak fascinovala. Nemusela príliš rozmýšľať, aby si dokázala priznať, že tú zmenu má na svedomí Gabriel. Už len pri zaznení jeho mena sa nepokojne pomrvila, akoby sa za ním chcela rozbehnúť, ale ovládla sa. Najskôr musí vyriešiť tento bordel, až potom sa môže pustiť do ďalšieho. Zásadovosť bola podstatná pre zachovanie si zdravého rozumu.

„Sme taký komplexný balíček,“ zasmial sa Matt a postavil sa pred ňu, čím ju prinútil zakloniť hlavu. Pod vlnou nevôle si založila ruky na hrudi a len okrajovo si uvedomila, že Gareth opäť bezpečne zavrel dvere.

Odrazu znervóznela.

„Čo chcete?“ pohodila hlavou. Potešilo ju, že v hlase jej zaznieva len zdvorilosť.

Matt pokrčil ramenami, čo pri jeho rozmeroch pôsobilo trošku komicky. „Prišli sme skontrolovať, či ešte žiješ. Tak trochu som očakával, že tvoje mŕtve telo nájdeme hojdať sa na lustri.“

Cassie sa zmätene poobzerala. „Na akom lustri? Veď tu žiadny nie je.“

„Rečnícky obrat,“ prehodil štipľavo Gareth. „Matt chcel len povedať, že sme čakali to najhoršie, keď si sa od včerajšieho večera vôbec neozývala. Akoby si zomrela alebo čo. Neodpovedala si na otázky a keď sme otvorili dvere, ani sa neráčila otočiť. Tak sem dúfali, že len spíš, hoci sme rátali už naozaj so všetkým.“

Prekvapením zalapala po dychu a musela sa veľmi ovládať, aby sa jej sánka neprepadla niekam do podzemia. „Od včerajšieho večera?“ Nechápavo pokrútila hlavou. „To mi chcete nahovoriť, že som spala takmer celý deň?“

„Celú noc a potom celý deň, ak by som mal byť presnejší.“

Cassie podskočila, odrazu túžila niečo urobiť, pohnúť sa vpred alebo len proste nájsť cestu z tejto situácie, hoci ešte pred pár sekundami bola v divnom pokoji. Vo vákuu, kde sa jej realita nedotýkala. V duchu s pozastavila na zvláštnosti tejto situácie, avšak nenašla žiadnu uspokojivú odpoveď, ktorou by to vysvetlila. No nad to všetko sa ako maják vynímalo čosi omnoho dôležitejšie. Základným problémom bola stále orientácia. Ako sa dostane z miesta, o ktorom ani len netuší, kde by sa mohlo nachádzať? Dopekla, veď ani v tom najdivokejšom sne si nepredstavovala, že takéto niečo vôbec môže existovať.

„Musím odísť,“ vyhŕkla nakoniec, keď nedokázala zniesť svoje myšlienky.

Obaja na ňu upreli spýtavé pohľady. „Nikto ti predsa nebráni v odchode.“

„Nehovorili ste ešte predtým, že ma nemôžete pustiť? A odrazu si proste len tak môžem odkráčať cez hlavný vchod a už sa viac nevrátiť.“

Matt si ju premeral. Už dávnejšie pochopila, že z ich dvojky bol on tými ústami, Gareth asi predstavoval uši ich mechanizmu. Alebo len nedokázal konkurovať Mattovmu vodcovstvu a istej nadradenosti, ktorá z neho vyžarovala aj napriek tomu, že mal oblečenú roztrhanú košeľu a zaprášené nohavice so záplatou na kolene.

„Keby to bolo len na mojom rozhodnutí, ani by som ťa sem nevodil. Ale aj my musíme plniť určité rozkazy.“

Cassie si ho premerala. „Myslela som, že nie ste vojaci.“

„Vlastne nie sme vojaci, skôr len prežívame v tomto zariadení. A keďže ani jeden z nás nechce prísť o rozum kvôli nečinnosti, rozhodli sme sa dobrovoľne prihlásiť do hliadok. Na teba sme narazili náhodou. Ako ti už Gareth povedal predtým, nikto z nás netušil, kde ťa hľadať. To, že si nám v podstate padla do náručia, bola nečakaná náhoda.“

Na chvíľu sa odmlčala. Snažila sa urovnať si myšlienky, ale nejako jej to nešlo. Nebránilo jej v tom ani vlastné rozpoloženie, keď sa nevedela rozhodnúť, či by sa za svoje predchádzajúce vyvádzanie nemala ospravedlniť. Dokonca dokázala ignorovať prázdny žalúdok natoľko, až to brala ako každodennú maličkosť.

Skôr ako čokoľvek iné však nedokázala pochopiť, kde sa to vlastne ocitla a pre čo. Celá tá záležitosť s jej údajným bratom, klamstvami jej mamy a zamlčiavaním zo strán snáď všetkých vo svojom okolí... pôsobilo to ako zle natočený béčkový horor. A ona bola hlavná hrdinka, ktorá neprežije. Už len pri tej predstave ju striaslo.

„Čo je vlastne toto za miesto a prečo som tu?“

Matt sa rýchlo otočil a vrhol na Garetha spýtavý pohľad. Ten namiesto odpovede len trochu porazenecky prikývol. Cassie ich tichú výmenu sledovala s len veľmi ťažkou ovládanou zvedavosťou. Keď sa sústredila na svoje nezodpovedané otázky, odrazu sa jej ľahšie fungovalo. Očividne bolo všetko v jej svete o prioritách.

„Toto miesto je niečo ako kolónia, ale vo väčšom. Žijeme v podzemí a ukrývame sa pred Aristokratmi. O väčšine z nás si dokonca verejnosť myslí, že sme zomreli. Sú tu len Odolní, nikto iný nemá právo žiť tu s nami.“ Pri poslednom slove zovrel pery vo výraze nevôle. „Ale pre teba bude podstatné to, že toto mesto založila tvoja matka. Celé roky strávila ochraňovaním jeho obyvateľov a zbieraním ostatných Odolných.“

Cassie vypleštila oči. „Chceš povedať, že moja mama toto miesto... založila?“

Matt a Gareth súčasne prikývli. „Pred viac ako desiatimi rokmi toto miesto vytvorila. Nejakým spôsobom dokázala Odolných nájsť a priviesť ich sem, niektorých ešte predtým, než vôbec začalo byť jasné, že na nich posuny času nemajú nijaký vplyv. Tak sa aj znovu stretla s tvojim bratom. Po jej zmiznutí tak nejako prebral jej povinnosti, akoby na to mal právo,“ odfrkol si Matt, čím dal jasne najavo, čo si o jeho opovážlivosti myslí.

„Prečo mi o tom nikdy nepovedala?“

Matt po prvý raz od príchodu do miestnosti vyzeral neisto. „To nikto z nás nevie. Väčšina ľudí odtiaľto vedela, že žiješ. Snažíme sa nemať pred sebou veľa tajomstiev, aby sme vedeli, čo očakávať. Niektoré záležitosti z minulosti totiž majú tendenciu vracať sa späť ako bumerang len pre to, aby ťa uhryzli do zadku,“ zasmial sa neúprimne. Akoby sa to len snažil zahovoriť. „Ale Yvonne ťa nikdy nepriviedla a podľa niektorých ani neuvažovala o tom, že by ti o tomto mieste povedala. Z nejakého dôvodu ťa do tohto zaťahovať nechcela. A s tým, ako to tu vyzerá teraz, sa ani nečudujem.“

Zamračila sa ešte viac. „Naozaj netuším, čo sa mi snažíš povedať.“

Cítila, ako na nej spočinuli ich uprené pohľady, ale odmietala im dovoliť, aby ju tým zastrašili. Príliš veľa sa toho udialo v posledných dňoch a ona rozumela až žalostne málo. A pritom vedela dosť na to, aby si domyslela, že to všetko nejako spolu súvisí, hoci jej aj naďalej unikali niektoré maličkosti. Ako napríklad úloha jej mamy v tomto všetkom a hlavne existencia jej brata, ktorého tí dvaja nemali radi aj napriek tomu, že pre neho pracovali.

Ako táto divná kolónia vôbec fungovala? Čo motivovalo týchto ľudí spolupracovať s človekom, ktorého si vôbec nevážili a navyše o ňom pochybovali?

„Tvoj brat je tak trochu fanatik, ale až príliš sa snaží tváriť ako hrdina,“ začal opatrne Gareth a v jeho hlase začula nenávisť takú hustú, až ju začínala dusiť. „Po zmiznutí tvojej matky všetci predpokladali, že sa o nás postará a prvé týždne mu to skutočne išlo. Ale potom sa niečo zmenilo. Nikto z nás netušil, na čom Yvonne pracovala, až kým Ethan neprišiel s historkou, že údajne zistila, kde sa nachádzajú stroje času. Ale nevedel to dokázať. A vieš si predstaviť, že v takýchto situáciách sú aj tí najviac lojálni ľudia zmietaní pochybnosťami.“

Cassie si rukou prehrabla vlasy. „Ale ako sa o tom dozvedel? Podľa mojej mamy o tom nikto nevedel, do jej zmiznutia dokonca ani ja.“

„A práve o to ide. Yvonne bola tajnostkárka, dávala si veľký pozor, aby ju nikto nikdy nevidel pri tom, čo robí. Dokonca aj voči Ethanovi sa správala opatrne. Bolo jasné, že mu z nejakého dôvodu nedôveruje, čo vyvolalo pochybnosti aj u ostatných. A napriek tomu všetkému by mu odrazu prezradila, že sa jej podarilo zistiť, kde sa skrývajú stroje času a že práve ty máš Sagax, v ktorom sú tie súradnice uložené?“ Gareth potriasol hlavou. „Je to viac ako podozrivé.“

„Preto ste mu nepovedali pravdu?“ Keď sa zatvárili nechápavo, dodala: „O Sagaxe. Vedeli ste, že som ho našla a teraz ho má Gabriel a snaží sa rozlúštiť, kam tie súradnice vedú.“ A možno ju práve teraz niekde tam vonku hľadá. Samú ju prekvapilo, ako bytostne si želá, aby to bola pravda.

Matt odrazu začal pochodovať po miestnosti, akoby nedokázal už viac v pokoji postávať. „Tvoj brat je šialenec. Pred ostatnými sa snaží vyzerať ako pokojný vodca a spasiteľ, ale ľudia nie sú hlúpi, ani slepí. Viackrát som bol svedkom jeho správania. Je to fanatik. Nezastaví sa pred ničím, aby dosiahol to, čo chce. Yvonne chcela tie stoje času zničiť. Ale Ethan? Ten by zrovnal so zemou miesto, kde sú ukryté a zabil by každého, kto by sa mu postavil do cesty. Chce vyzerať ako hrdina, ale je to obyčajný vrah. Je posadnutý túžbou dokončiť to, čo jeho matka začala, aby sa všetkým zavďačil.“

„Preto ste ma podporili, keď som klamala o tom, že netuším, kde ten Sagax je?“

Gareth prikývol. „Keby mal čo i len podozrenie, že klameš, vytĺkol by z teba pravdu. Nezastavil by ho ani fakt, že si žena a k tomu ešte aj jeho sestra. Umučil by ťa na smrť, ak by musel.“

Cassie striaslo a silou vôle sa snažila sústrediť na niečo iné. Vtom ju však doslova prepadla iná myšlienka. „Ale tým pádom Ethan tiež klamal. On veľmi dobre vie, kam tie súradnice vedú.“

Matt si odfrkol. „Už čoskoro sa naučíš, že väčšina z toho, čo vychádza z jeho úst, sú klamstvá.“

„Tak prečo ste ma sem potom priviedli?!“ oborila sa na nich.

Logické myslenie jej vypovedalo službu. Nič z toho, čo doteraz poznala, jej nedávalo zmysel. Nie po prvý raz si spomenula na Gabriela a na tú jednoduchosť, ktorú pri ňom cítila. Odrazu akoby bol všetkým, čo k životu potrebovala. Jeho pohladenie dokázalo zahnať všetky starosti, jeho náručie jej dodávalo pocit bezpečie a už len jeho prítomnosť jej dovolilo uvoľniť sa. Priznať si, že ho potrebuje, bolo rovnako jednoduché ako dýchať. Na sekundu si odmietla priznať pochybnosť, že on by to mohol cítiť inak. Ale dokonca aj taký obyčajný problém by prijala omnoho radšej ako všetok tento cirkus. Radšej bude riskovať zlomené srdce, než aby skončila s pomätenou mysľou.

„Pretože sme sa dostali do situácie, kde nejde len o tvoj život, ale aj o bezpečie našich rodín,“ priznal napokon šeptom Matt. „A okrem toho, Gabriel pre teba nie je vhodná spoločnosť.“

V Cassie vzbĺkol plameň hnevu, ale zo všetkých síl sa snažila, aby ju celý nepohltil. Nechcela sa zmeniť vo fúriu. Potom z nej vyliezali slová, o ktorých si nikdy nemyslela, že by ich bola schopná zobrať do úst.

Ruky si založila vbok. „Gabriel je pre mňa tá najsprávnejšia spoločnosť. Zachránil mi život a pomohol mi vo chvíli, keď sa ma všetci ostatní snažili zajať a skúmať ma ako nejaké morča. A okrem toho bol poverený, aby mi pomohol dokončiť maminu úlohu.“

„Poverený?“ zvolal Matt neveriacky. „A kým, preboha?“

„Jeho sestrou. Spolupracovala s mojou mamou a zanechala odkaz, dúfajúc, že ho raz Gabriel nájde. Prosila ho, aby ma našiel a pomohol mi v dokončení úlohy.“

„Jeho sestra? On má sestru?“ zapochyboval Gareth.

Cassie pokrútila hlavou. Tí dvaja boli vážne ako jeden. „Iste, má sestru. Síce nevlastnú, ale má.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom dodala: „Možno ste ju poznali. Volala sa Hayley Wrightová. Hovorí vám to niečo?“

Keď obaja stuhli, Cassie mimovoľne napadlo, že nejako skoro poľavila v ostražitosti. Iste, tí dvaja teraz pôsobili neškodne, ale vtedy v lese, keď na nich sama slovne zaútočila, vyzerali pripravení rozdávať rany. Až táto ich priateľská ilúzia ju prinútila zabudnúť na ich očividnú fyzickú prevahu. V duchu si vynadala za nedostatok zdravého úsudku. No v tejto chvíli to bolo asi to jediné, čo mohla skutočne urobiť.

Čo najnenápadnejšie o krok ustúpila.

„Pýtaš sa, či mi niečo hovorí meno vlastnej manželky?“ ozval sa napokon zlomene Matt. „To meno poznám. Odkedy Hayley zmizla, všade ma straší.“

Prekvapene zalapala po dychu. „Takže potom by si mal vedieť aj to, kto je Gabriel.“

Neochotne prikývol. „Hayley často hovorila o svojom malom bračekovi. Volala ho Gabe. Nespojil som si to a ak mám byť úprimný, tak trochu som si jej brata nepredstavoval ako vojaka, ktorý posluhuje Aristokratom.“

„Robí to, čo musí, aby sa ochránil,“ začala ho ochraňovať Cassie. „Takže teraz už viete, že je pre mňa bezpečné tráviť čas s Gabrielom. Čo ma privádza k myšlienke, že by som odtiaľto mala vypadnúť a pokúsiť sa ho nájsť. Za predpokladu, že mi ukážete aspoň smer, z ktorého sme prišli. Kvôli tomu séru si nepamätám ani len to, ako dlho sme boli v pohybe.“

Matt sa trasľavo nadýchol. „Nemusíme ti ukazovať cestu. Gabrielovi sme zanechali dosť stôp na to, aby nás našiel aj sám. Neprekvapilo by ma, keby čochvíľa klopal na naše dvere.“ Keď zbadal, že chce Cassie niečo namietať, zodvihol ruku, aby ju zastavil. „Ale ak ťa to upokojí, pošlem Garetha, aby mu išiel oproti a potom ho priviedlo za tebou.“

„Bola by som ti za to nesmierne vďačná,“ povedala priškrtene. Jeho ústretové gesto ju na chvíľu dojalo. Ale to len do momentu, keď si uvedomila niečo iné. „Vy ste mi klamali!“ zvolala pobúrene. „Povedali ste, že ho nenájdem.“

„V podstate sme neklamali. Len bolo jednoduchšie povedať ti, že ho nenájdeš, než vytiahnuť všetky tromfy a priznať, že ho ani hľadať nemusíš, pretože on nájde teba.“

Cassie otvorila ústa, aby niečo poznamenala a v tom istom okamihu ich aj zavrela. Bolo bezpredmetné snažiť sa im vyčistiť žalúdok. Očividne z toho všetkého mali až príliš veľkú radosť na to, aby čomukoľvek dovolili zničiť im ju. V duchu si poznamenala, aby sa k téme pomsty vrátila neskôr.

„Tak na čo čakáš?“ povedala Garethovi. „Choď mu naproti.“

„Áno, Gareth, choď mu naproti,“ zaimitoval Matt.

Gareth sa zamračil. „Vy dvaja máte šťastie, že nie ste rodina, inak by tá vaša podobnosť bola na zbláznenie. Takto je len mierne otravná,“ skonštatoval sucho. Napriek svojim slovám sa však dvorne uklonil a v mihu oka bol pri dverách a vychádzal na chodbu.

„Myslíš, že dorazia ešte dnes?“

Matt prikývol. „Je to pravdepodobné. Hlavne ak im pôjdeme oproti.“

„Pôjdeme im oproti?“

Opäť len prikývol a potiahol ju smerom ku dverám. „Budeme predstierať, že ti to tu len ukazujem a medzitým sa dostaneme až k povrchu. Gareth tam Gabriela privedie.“

Cassie sa zarazila pri jeho slová. Jeho veľkodušnosť bola prekvapivá, ale aj upokojujúca. „Prečo mi pomáhaš?“ spýtala sa napokon, keď nevydržala len tak ticho kráčať dolu po chodbe za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom.

Ani na chvíľu nespomalil. „Sľúbil som Hayley, že ti pomôžem. Akoby predpovedala budúcnosť. Pretože o niekoľko dní na to zmizla aj ona. No ja som to vtedy ani len netušil a urobil by som čokoľvek, by som ju potešil. A okrem toho, nie som žiadna bábka a viem pochopiť, čo je správne a čo nie. A Ethan by si za to, čo robí, zaslúžil smrť.“

Dobehla ho a dotkal s jeho ruky. „Je mi ľúto to s Hayley. Ona je...?“ Nedokázala vysloviť to slovo spojené so smrťou.

„Nie, nie je mŕtva,“ odporoval, ale znel nešťastne. „Podobne ako tvoja mama, aj ona zmizla. Vieme, kde je, ale zatiaľ sme nenašli spôsob, ako ju odtiaľ dostať. Stále tak mám nádej, že sa mi raz vráti, ale...“ Povzdychol si. „Niekedy je lepšie vyrovnať sa s niečiou smrťou, než živiť v sebe nádej, že sa vráti. Držím sa len kvôli našej dcére.“

V duchu sa sama seba pýtala, čo to všetko znamená. Vedela, že pre Matta muselo byť ťažké o tom hovoriť, ale nemala na výber. Nebol nikto iný, s kým by o tom mohla diskutovať. Preto otvorila ústa, aby opatrne vyslovila svoje najvnútornejšie dohady a konečne sa tak dozvedela, čo sa to vlastne stalo s jej matkou, ale odrazu sa zarazila a všetko jej vyfučalo z hlavy. Zastavila uprostred kroku a oblo jej úplne jedno, že Matt pokračuje ďalej.

Oči jej padli na zdanlivo obyčajný predmet, avšak bolo niečím zvláštny. Pôsobil, akoby bol odliaty z kovu, ale takú farbu ešte nevidela pri žiadnej zliatine. Celková kompozícia diela predstavovala asi dvojmetrový kríž, ktorý mal namiesto vrchnej časti nejaký podivný natiahnutý ovál vnútri vyzdobený znakmi a kamienkami. Niečo jej hovorilo, že to boli drahokamy, ale nedokázala pochopiť, pre čo by tam dával niekto takú drahú komoditu. Viac ako nazdobenosť toho divného predmetu ju však prekvapili slová vyryté v strednej časti.

Pamätník Odolnosti.

„Čo to je?“ pristihla sa, ako sa pýta, hoci si nebola istá ani len tým, či bol Matt tak blízko, aby jej vedel odpovedať.

Na jej prekvapene sa niekde vedľa nej ozval trpký smiech. S prudko tlčúcim srdcom si uvedomila, že je to len Matt. „Toto je náš malý pamätník, ako vidíš. Predtým, kým tu bola tvoja matka, tu na jeho mieste stála stará kotva. Predstavovala nádej, že náš boj nie je zbytočný a my raz znovu stretneme svojich blízkych, ktorých sme museli opustiť. Takisto odrážala našu vieru, že pre deti, ktoré sa tu narodili, získame nový a bezpečnejší domov. Bola to pekná a silná myšlienka, gesto, ktoré mnohých ľudí udržiavalo nad vodou.“

„Prečo mám pocit, že je tam nejaké ale?“

„Pretože tam je,“ odsekol Matt. „Po zmiznutí tvojej mamy sa vlády ujal Ethan a stalo sa to, čo nikto z nás nechcel – vyvražďovanie. Deti, ktoré sa tu narodili, boli potomkami Odolných, ale nikto nikdy nevie, či zdedia odolnosť svojich rodičov alebo nie. V prvých rokoch života je prakticky nemožné, aby ich posuny času ovplyvnili. Ale postupom času, ako rastú, začne byť jasné, či sú alebo nie sú Odolní. Tvoja matka o tomto probléme vedela a bola si vedomá toho, že niektoré deti sa začali správať čudne. Stávali sa z nich Domorodci, zabúdali, kto sú ich rodičia, alebo dokonca oni sami. Takéto deti sme sa tu snažili udržať čo najdlhšie, ale nakoniec sme ich vždy odniesli do mesta. Tam sa o ne postarali.“

Cassie sa zamračila a mala neodbytné nutkanie ponúknuť Mattovi nejakú útechu. Tak zúfalo znel, že jej to trhalo srdce. „A to všetko sa zmenilo po zmiznutí mojej mamy?“ pobádala ho k pokračovaniu.

„Kým tu bola Yvonne, boli tieto deti v bezpečí. Síce nemohli vyrastať s rodičmi, ale všetci sme vedeli, že vyrastú. Boli tu však aj takí, ktorí si mysleli, že by takéto... osoby mali usmrtiť, aby nepredstavovali nebezpečenstvo pre ostatných. Nikto však nikdy k niečomu takému neodhodlal. Až Ethan s tým začal. A zaviedol nové pravidlá." Zhnusene sa zamračil. „Dieťa môže do dovŕšenia piateho roku ostať s rodičmi. S nástupom toho dňa sú odobraté rodičom a umiestnené do labáku, kde ich skúmajú ako nejakých potkanov. Celé dva roky sa naši takzvaní lekári snažia zistiť, či sa z nich stávajú domorodci, alebo sú Odolní. V druhom prípade sa vrátia k rodinám. Ak sa dokáže ten prvý...“ Pokrútil hlavou. „Povedzme, že než sa Ethan naučil, že pri väčšom množstve morfia priamo do žily dokážu ľudia zaspať už naveky, mali sme akútny nedostatok guliek.“

Pri tých slovách jej po chrbte prebehol mráz a srdce jej zovrela neskutočná bolesť kvôli deťom, ktoré nikdy nespozná a ich zúfalým rodičom, ktorí prežili smrť svojich potomkov. Ako mohol byť niekto taký bezcitný, že len tak bez výčitiek zabíjal tie nevinné bytosti?

„K... koľko?“ vykoktala nakoniec.

Matt pokrútil hlavou, okamžite vedel, čo chce vedieť. „Ver mi, skutočné číslo nechceš poznať. Je dosť zlé, že to straší mňa.“

Do očí sa jej vtisli slzy a niekoľko z nich sa prelialo cez breh jej viečok a ticho jej stekali po lícach. Nesnažila sa ich zastaviť. Pripadalo jej, akoby tá troška ľútosti bolo to jediné, čo im teraz mohla dať.

„A... toto?“ povedala a ukázala na ten divný predmet.

Po tom, čo jej už Matt povedal, netušila, či vlastne chce počuť koniec príbehu, ale nakoniec sa prekonala. Dlžila mu to, a možno aj sebe. Ak bude poznať všetko, ľahšie sa jej bude odchádzať a nebude mať pochybnosti o svojom rozhodnutí nezaradiť vlastného brata do svojho života.

„Ľudia stratili nádej. Kotvu strhli a zakopali ju niekde v lese. A potom niekto prišiel s nápadom odliať tento anch.“ Keď videl, že sa nechytá, priškrtene pokračoval: „Anch je staroegyptský znak, ktorý predstavoval znovuzrodenie. S nápadom dať ho práve sem prišiel nejaký historický nadšenec.“ Pokrúti hlavou. „Ešte stále ma občas prekvapuje, aká zmes ľudí sa na tomto mieste stretla. Aj vďaka nim vznikla zvláštna zliatina, ktorá ostáva aj pri zahriatí ľadovo studená. Ako pripomienka chladnokrvnosti, s akou Ethan zabíja. Anch samotný predstavuje presvedčenie, že ľudia, ktorí boli... stratení, raz budú znovuzrodení. A ak nie, aspoň sa za nich ľudia pomstia.“ Uprel na ňu porazenecký pohľad. „Myslím, že ten nápis hovorí sám za seba.“

Cassie zdvihla ruku a položila ju Mattovi na rameno. Netušila, čo má povedať. Aké slová by vôbec dokázali vyznieť dostatočne utešujúco, hlavne keď sama necítila nič iné len bolesť a zúfalstvo. Niektorí ľudia ani vlastne ľuďmi neboli. Boli to zvery, monštrá, ktoré sa skrývali za prívetivé úsmevy a láskavé slová. Z takých ľudí sa jej zdvíhal žalúdok. Smrť by pre nich bola vykúpením, ktoré si nezaslúžia.

„Prečo odtiaľto ľudia neodídu, alebo sa proti nemu nevzbúria?“

Matt sa na ňu vážne zadíval. „Z toho istého dôvodu, prečo by si sama neskočila zo skaly, keby si nevedela, čo na teba čaká na dne.“ Pohodil plecom. „Proste majú strach. Toto miesto je to jediné, čo poznajú. Jediné bezpečie. Keby vyšli von, čo im zaručuje, že by nepadli do rúk vojakom, alebo ešte horšie, samotným Aristokratom? Niektorí sa o to pokúsili a nikto už o nich nikdy nepočul. A okrem toho, nikto z nich nechce bojovať s Ethanom. Veľa ľudí zabil a ešte viac ich uväznil.“

Zamračila sa. „Ale aj napriek tomu mi chceš pomôcť. Ty aj Gareth.“

„Pretože v nás ostal ešte dostatok ľudskosti,“ povedal potichu, akoby sa hanbil. „Moja dcéra sa denne pýta, kde je jej mamička. Nebudem jej môcť dlhšie klamať. Skôr alebo neskôr pravdu pochopí. Zúrim pri pomyslení, že jej nemám čo ponúknuť. Čo je to za život, v ktorom malé dievčatko nesmie viac vidieť svoju vlastnú matku? Na mne už nezáleží, ale čo ona? Čím si to zaslúžila? Je vinná len tým, že sa narodila do zlej doby.“ Rukami si prešiel po tvári. „Ak jediná šanca na lepší život pre naše deti spočíva na tvojich pleciach, urobím čokoľvek, aby som ti to bremeno pomohol niesť. Aj keby to znamenalo, že pri tom zomriem.“

Cassie sa dojato usmiala. „A čo Gareth? Aký on má dôvod?“

Na chvíľu si ju premeriaval, akoby zvažoval, či je dostatočne oprávnený na to, aby mohol rozprávať priateľov príbeh. Videla ten boj v jeho očiach a poznala moment, keď sa rozhodol.

„Gareth bol jeden z tých šťastnejších. Obaja jeho rodičia boli Odolní a spoločne sa dostali až sem. O niekoľko rokov neskôr sa im narodilo malé dievčatko. Rozkošné, radosť naň hľadieť. Ale ukázalo sa, že má nebeh na to, aby sa stala domorodcom. Gareth išiel za Ethanom a prosil ho, aby ju ušetril. Bol ochotný s ňou odísť do lesov a viac sa nevrátiť. Ethan vyzeral, že súhlasí. Ale bola to len hra. Gareth bol už na odchode, keď Ethan vytiahol zbraň a popravil to malé dievčatko pred zrakom jej rodiny. Ako výstrahu pre ostatných, ktorí by chceli podobným spôsobom ohroziť toto mesto.“ Naprázdno prehltol. „Od toho dňa musí Garethov otec neustále strážiť svoju ženu, aby sa opäť nepokúsila zabiť.“

Ak mala doteraz Cassie pocit, že sa jej láme srdce, teraz bolo doslova rozdrvené. Svet, v ktorom žila, bol vždy krutý. Ale za čo potom mala považovať takéto zverstvá?

„Preto pre neho teraz pracuje. Chce získať jeho dôveru a potom ho zabije. A Ethan zomrie s pocitom zrady zo strany človeka, ktorému veril.“

Matt prikývol, v očiach sa mu mihlo prekvapenie. „To je plán.“

Hoci vedela, že by nemala, v duchu dúfala, že mu to vyjde. Gareth aj s Mattom mali právo správať sa tak, ako sa správali. Vlastne sa čudovala, že nezatrpkli a boli vôbec schopní pokračovať ďalej. Ona sama po matkinom zmiznutí cítila, akoby nevedela, ako pokračovať. Každý deň bol svojim spôsobom znovuzrodením. Čas sa vtedy posúval tak rýchlo, až sa jej z toho motala hlava. Netušila, čo robiť, ako to všetko prežiť. No v porovnaní s ľuďmi v tomto podzemnom meste mala obrovské šťastie. Nemusela sa pozerať, ako jej pred očami za vraždia milované dieťa.

Opakom ruky si otrela tvár a otvárala ústa, aby požiadala Matta, nech ju odtiaľto odvedie. Zbabelo chcela ujsť pred bolesťou, ktorá ju stále drvila na maličké kúsky. To bolo bezpečné, pretože to poznala. Bolo to lepšie ako tieto nové, nepoznané muky. A ona mala to šťastie, že od nich proste mohla odísť, pretože sa jej netýkali. Bolo to sebecké, ale vedela, že ak by tu ostala o sekundu dlhšie, všetko, o čo sa snažila posledné týždne, by sa zrútilo a z nej by sa opäť stala tá patetická kôpka, ktorá sa chveje kdesi v kúte.

No v poslednej sekunde ju zastavil nejaký zvuk. Niekto utekal po chodbe. Smerom k nim. Skôr, ako stihla zareagovať, si ju Matt strčil za chrbát, aby ju ochránil. Hrdlo sa jej zovrelo pri jeho veľkodušnosti. Keď sa kroky priblížili natoľko, že by mohla byť schopná vidieť dotyčnú osobu, mierne sa naklonila spoza širokého chrbta svojho ochrancu. A potom už len rozoznala to, ako letí vzduchom a vrhá sa do náručia jediného človeka, ktorý ju teraz dokázal upokojiť.

„Gabriel,“ šepkala ako zmyslov zbavená a hladila ho rukami. Potrebovala sa presvedčiť, že je tu pri nej. Uistiť sa, že je v poriadku a nikam jej nezmizne.

Cítila, ako jej prstami odhrnul z tváre vlasy, ktoré jej tam padli pri tom zúrivom manévri. „Cass...“ vyslovil sotva počuteľne. Keby ju tak nazval ktokoľvek iný, dostal by od nej minimálne jedno zaucho. Ale z Gabrielových úst to znelo tak krásne a nežne, ako pohladenie.

„Dovnútra!“ ozval sa za nimi naliehavo Gareth.

Nestihla ani nejako reagovať, keď ju Gabriel začal niekam ťahať. Zakopla o vlastnú nohu a bola by spadla rovno na zem, keby ju nezachytil. Všetko sa to dialo príliš rýchlo na to, aby stihla vnímať. Miesto toho sa nechala unášať a skôr, ako stihla vôbec otvoriť oči, počula buchnutie dverí. Vzhliadla a opäť sa zoznámila s interiérom svojej predošlej izby. Podľa dupotu nôh bolo jasné, že Matt a Gareth ostali vonku. Nezaujímalo ju to dostatočne na to, aby sa pýtala.

Miesto toho sa sústredila na Gabriela.

Pritisla sa k nemu ešte viac, akoby ho chcela pohltiť, nasať jeho teplo i vôňu. Utápala sa v horúcom pohľade jeho očí a nechala sa čičíkať bezpečím jeho náručia. Držal ju, akoby ju nikdy nechcel pustiť a jej sa to pomyslenie viac ako len páčilo. Natiahla ruku, aby mu oplatila plaché dotyky. Z tváre mu odhrnula prameň vlasov a prstami dlhšie zotrvala na jeho rozpálenom líci. Dychčal, akoby odniekiaľ bežal. Rada by si nahovárala, že sa takto za ňou ponáhľal. Zahrialo ju to pri srdci.

Ako sa tak na neho pozerala, odrazu ako by ju niečo posadlo. Chcela ho mať len pre seba, čo najbližšie. Nechcela, by ju niekedy opustil, alebo aby odišla ona. Z akéhokoľvek dôvodu. Nebolo to kvôli strachu, že ho stratí. Bolo to kvôli tomu, čo všetko si vypočula. Nebolo správne držať sa späť a ľutovať sa len pre to, že mala pochybnosti. Život bol príliš krátky na to, aby ho strávila obavami o to, že by nemusel cítiť to isté ako ona.

A s tou myšlienkou sa odrazila, vrhla sa dopredu a skôr, ako stihol nejako zareagovať, sa mu prisala na pery.

Nebozkávala sa prvý raz v živote. Ale jej mizerné skúsenosti sa s týmto nedali vôbec porovnať. Hoci ju na niekoľko sekúnd prepadla neistota a obavy, že by ju mohol od seba odtlačiť, užívala si to každým dúškom. A keď zodvihol ruky a silnejšie ju objal a pritisol k sebe, takmer sa rozpustila. Opätoval jej bozk s rovnakou vervou, takmer až zúfalstvom. Ak si niekedy predstavovala dokonalosť, určite to bol tento moment. Prestúpila ju hrejivosť jeho dotykov, po pokožke jej tancovala elektrina a dráždila všetky jej nervové zakončenia naraz. Nedokázal sa nabažiť. Ten dotyk nestačil a nikdy nebude. Chcela všetko, byť jeho súčasťou. Splynúť s ním.

Jemne ho uhryzla do spodnej pery, za čo ju odmenil tichým zastonaním. Povzbudená jeho reakciou sa odrazila a nohy mu obmotala okolo pásu. Bez jeho pomoci by sa jej to nebolo podarilo, ale skutočnosť, že ho má plne v moci, bola dychberúca. Opojná ako fľaša najlepšej whisky a sladšia ako biela čokoláda.

To, že sa niekam pohli, vnímala len okrajovo. Mala čo robiť, aby stihla pri zúrivosti, s akou na seba útočili perami, ešte aj dýchať. Stonala a vzdychala a on všetko pohlcoval. Keď cítila, ako chrbtom dopadla na niečo mäkké, ešte viac sa k nemu pritisla. Nevydesilo ju, k čomu sa blížili. Bola v tom správnosť. Všetko bolo dokonalé.

Naklonila hlavu na stranu a nechala ho perami jej objímať citlivú kožu na krku. Zavzdychala a rukami mu vkĺzla pod tričko. Myseľ mala prázdnu a zároveň plnú. Nedokázala viac myslieť na dôvody, nechcela vedieť, ako ju tak rýchlo našiel, alebo čo si myslí. Bola plná ženských inštinktov, o ktorých ani netušila, že ich vlastne má.

Keď sa však od nej prudko odtiahol, so zavrčaním ho stiahla späť. Bol jej a ak bol tento okamih všetko, čo môžu dostať, nemienila sa tak rýchlo vzdať.

„No tak, hrdličky. Na potomstve môžete pracovať aj neskôr. Teraz máme iné problémy.“ Hlas, ktorý jej doľahol do uší, bol otravný a na mizivú sekundu zvažovala, že ho bude považovať za výplod fantázie. Za nočnú moru, ktorá od nej odplašila Gabrielove ruky.

Ale nedokázala to.

Prudko otvorila oči. Chvíľu musela zaostrovať. Celé telo sa jej chvelo a trvalo, kým dokázala všetko okolo rozoznať. Uvedomenie si, kde je, ju nezasiahlo tak veľmi, ako podobizeň, ktorá sa nad nimi skláňala a práve od nej odťahovala Gabriela. Mala pocit, akoby v nej niečo vybuchlo, no tentoraz to nebolo príjemné. Horká páľava hnevu ju prinútila vyskočiť na nohy a postaviť sa zoči-voči Molly.

Možno za to mohla táto situácia, nájdenie jej brata, ktorý bol skôr tyranom než ľudskou bytosťou. Alebo v nej doznievali pocity toho, čo sa tu dozvedela. Ale zo všetkého najviac teraz prerušila najdôležitejší moment jej vzťahu s Gabrielom. A všetko to bola vina jednej osoby a tá teraz stále pred ňou a bez kúska hanby na ňu pozerala.

Vykročila jej smerom. Bola odhodlaná dozvedieť sa, čo sa tu deje. Aj keby to z nej mala vytĺcť. Pohár jej znášanlivosti pretiekol a ona sa práve brodila v prívalovej vlne.

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 21.:

5.
Smazat | Upravit | 28.08.2014 [0:05]

Ešte za minulú kapitolu musím povedať ÚŽASNÉ!
Zaujímalo by ma čo ma ten jej brat za lubom. Ako si vlastne on predstavuje ži tým ľuďom pomáha, ve)ď on ich len vedia k tomu že keď budú vraždiť svoje deti budú v bezpečí, keď sa budú skovávať nikto sa o nich v živote nedozvie a zomrú v podzemý niekde v hlbokom lese či v útrobách mesta? ...

Neviem či je to zrozumitelné ale tak to proste teraz cítim Emoticon Emoticon Emoticon .

A teraz... ČO SA TAM DOPEKLA DEJE?

4. Trisha přispěvatel
26.08.2014 [14:07]

TrishaHurááááááááááá!! Emoticon To bolo asi moje prvé slovo po dočítaní.Kapitolka bola super, Lili. Emoticon Emoticon Emoticon
Len... neviem no, udialo to sa toho všetkého príliš rýchlo. Aspoň, mne to tak príde. Dozvie sa väčšiu časť pravdy o mame, bratovi, narazí sa Gabrielovho švagra a s Gabom sa skoro vyspí... Mne sa to všetko páči a som síce šťastná, že naňho skočila ako zajko na jar a konečne si vyjadrili svoje city, predsa si len myslím, že sex v tej situácii asi nebol príliš na mieste.
Ale to som len ja. Inak celok sa mi páčil. Fakt to bolo všetko nádherne opísané a spracované. Takže: Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. PrincessCaroline přispěvatel
25.08.2014 [11:05]

PrincessCarolineAaaa konečne nejaké to žúžo medzi nimi!!
Ethan je zaujímavý človek, chladnokrvný to hej, šibnutý tiež, ale nejako to tam drží pohromade. Uvidí Gabriel svoju neter?
Ako sa tam dostala Molly?

Rozpísala by som sa aj viac ale píšem z telefónu a je to mučenie Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
24.08.2014 [21:51]

LiliDarknightBlacky, ty nikdy nesklameš a na tvojich komentároch sa veľmi dobre zabávam. Tvoje postrehy sú úžasné, hlavne čo sa týka Gabyho a Cassienky - ako ich voláš. Emoticon A čo sa týka počtu kapitol - ja ešte neviem, koľko kapitol bude. Priebežne dopisujem čísla na zrhnutie, ale už teraz ťa môžem ubezpečiť, že ich bude viac ako 24. Emoticon Emoticon
A ďakujem za komentár. Emoticon

1. Blacky
24.08.2014 [21:05]

Nie, ja neviem čo napísať... Čo ti mám sakra napísať?

DOKONALÉÉÉÉÉ!!!!!!

Ja som vedela, prečo sa tak mám tešiť na túto kapitolu.

Bolo to ešte lepšie, ako som si myslela.

Ethan je zmrd, to je jasné. Len som zostala zmätená z toho všetkého. Lebo som bola v tom, že je to ten čo pomáha Aristokratovi. A teraz tu je dáky vodca, vlastnej družiny Odolných... Pekne si mi poplietla hlavu a ja neviem, či je to tá istá osoba, alebo sú tu dvaja bratia? Bolo predsa spomínané, že má viac súrodencov. NIe? či si zle pamätám?

Tí dvaju si miláčci. A ja som si ich po tejto kapitole obľúbila. Až mi bolo smutno, že je s malou sám. dúfam, že im dopraješ šťasný koniec a Hayle sa vráti k milovaným.

V tejto kapitole sa toho udialo toľko, že ja už ani neviem, k čomu všetkému som sa ti chcela vyjadriť...

Teším sa na ďalšiu a na Gabiho a CAsienkynu lásku. Ach, epické.

Inak malá otázka: Koľko kapitol plánuješ? Lebo na potulkách tvojím zhrnutím som objavila iba označenie po 24.kapitolu. Ja dúfam, že je to len predbežné a nie fixné označenie.
Sa zmyším ak to už ukončíš.

Ponáhľa sa s ďalšou Ivetka má už teraz absťák. :p


 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!