OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 3.



Stratení v čase - Kapitola 3.Komplikáciami ku slobode

Kapitola 3.

Gabriel sa prechádzal po malom priestore svojej cely a snažil sa vymyslieť, ako čo najnenápadnejšie vybrať svoj Sagax zo skrýše v podrážke svojich vojenských bagandží. Netušil, koľko času ubehlo od momentu, keď ho tu zavreli, ale mal pocit, že sú to minimálne dni a nie len hodiny.

Žena, ktorá sa chúlila v kúte, akoby sa osmelila a teraz sa na neho spriama pozerala. Dokonca sa mu zdalo, akoby ho chcela zavraždiť pohľadom. Nemusel dvakrát váhať nad tým, aby prišiel na to, s kým má dočinenia. To malé žieňa bolo jednou z Odolných, ktorí boli zavretí v osobitných celách ako nejaké laboratórne potkany v klietkach. Vďaka informáciám, ku ktorým mal prístup aj napriek všakovakému zabezpečeniu, vedel, že ich netýrali. Aspoň nie doslova. Hoci štuchanie do ich tiel, zásahy do ich myslí alebo dokonca sken ich myšlienok mohol niekto považovať za vážnu inváziu do súkromia. Nečudoval sa.

Keby sa niekto pokúsil urobiť niečo také jemu, asi by zabíjal. A to sa väčšinou snažil považovať sa za pomerne pokojného človeka. Preto sa rozhodol sabotovať zariadenia, ktoré sa dokázali človeku nabúrať do mysle bez akýchkoľvek problémov a aj napriek odporu. Lenže najskôr by ste museli vedieť, čo sa deje, aby ste sa mohli brániť.

Aristokrati boli blázni bažiaci po moci, ale takisto sa snažili pôsobiť ako sofistikovaní vládcovia, pre ktorých sú nízke pudy a túžby po násilí cudzie a považujú ich za zločin. Preto namiesto mučenia, pri ktorom človek stále dokázal klamať, alebo vôbec nič neprezradiť, vymysleli iný, elegantnejší spôsob. Prečo sa namáhať s krájaním prstov, keď si všetky túžby svojich väzňov dokázali prečítať ako nejaký zvrátený príbeh z knižnice.

Potriasol hlavou, keď sa mu do mysle začala vkrádať takmer zabudnutá spomienka. Sám pre seba sa usmial. Aristokrati boli svojim spôsobom veľmi nadaní stratégovia. Nikto nemal potuchy, kde presne sa skrývajú oni alebo stroje času, alebo koľko ich vôbec je. Niekedy si Gabriel myslel, že existoval len jeden muž, ktorý všetkých ovládal a dobre volenými lžami dokázal ostatných presvedčiť, že ich je niekoľko, ktorí vládnu. Dokázali sa rýchlo zmocniť niečoho, čo nebolo nikdy vynájdené ako zbraň, ale len ako výsledok zvedavosti jedného nadaného vedca. Kontrolovali všetkých a všetko a nazdávali sa, že si to nikto neuvedomí.

Ale nepočítali s Odolnými.

Nemohli ich len tak nájsť a pozabíjať, tým by prezradili, že s týmto dokonalým svetom predsa len nie je všetko v poriadku. A ak nemôžete niekoho nájsť a zabiť, postaráte sa, aby vám s tým pomohol niekto iný. Preto poverili vedcov a všetkých elektronických nadšencov, aby vytvorili zariadenie, ktoré by im umožnilo čítať myšlienky.

Nenamáhali sa mučiť alebo vypočúvať Odolných, lebo by to proste nefungovalo. Tí ľudia, osoby ako on, prišli o všetko. Museli sa pozerať, ako sa im zo života vykrádajú tí, ktorých milovali a boli nahradení osobami, ktoré nikdy predtým nevideli. Prežívali zo dňa na deň a snažili sa nestratiť aj samých seba. Keby sa im niekto začal vyhrážať smrťou, väčšina by to považovala za priateľskú ponuku a prijala by ju.

A Aristokrati to vedeli.

A tak vznikli zariadenia s plno drôtikmi, ktoré im umožnili prečítať si vy mysliach svojich väzňov aj to, čo nikdy nikomu neprezradil. O niektorých veciach dokonca ani sami nevedeli. A oni niečo také chceli skúšať na vojakoch zo základní. Gabriel pokrútil hlavou nad ich naivitou. Akoby niekomu dovolil, aby mu takto narušil súkromie.

Predtým, ako niekomu stihlo napadnúť to vyskúšať, nainštaloval do riadiacej jednotky toho zariadenia jednoduchý algoritmus, takmer ako vírus. Ak sa niekto pokúšal zistiť niečo, čo nemal – čiže akúkoľvek myšlienku z niečej hlavy -, zariadenie by zoskratovalo a trvalo by minimálne celý deň, kým nájdu a opravia chybu. Hlavne kvôli tomu, že autorizovaný prístup k čítačke mysli mal vždy len Aristokrat. Niekedy bola paranoja dobrou vecou.

Jeho myšlienkové pochody odrazu prerušilo zlovestné ťahanie, ktoré zacítil v hlave. Bolo to, akoby mu niekto udrel niečím mäkkým po hlave. Tlmená rana, ktorá nespôsobila bolesť, ale bola dostatočne výrazná na to, aby si uvedomil, že sa niečo deje. Prudko zavrel oči a oprel sa rukou o stenu. Na sekundu mu napadlo, či všetci Odolní mali takého problémy. Vždy, keď sa zmenil čas, akoby mu niečo ťahalo myseľ nejakým smerom a jeho telo odporovalo. Alebo to možno bolo naopak. Na chvíľu potom ostal dezorientovaný. A práve tých pár okamihov mohlo byť kľúčových v jeho prežití.

Keď zahmlený pocit v jeho mysli pominul, roztržito sa poobzeral okolo, aby zistil, čo sa deje. Alebo skôr, čo sa zmenilo. Žena, ktorá sa dovtedy chúlila v kúte, teraz akoby ožila. Postavila sa a Gabriel si uvedomil, že je prekvapivo vysoká a štíhla. No obdivovanie jej kriviek odložil na druhú koľaj v momente, keď zablúdil k jej tvári. Už nevyzerala akoby bol len krôčik k samovražde, dokonca na neho už nezazerala. Skôr pôsobila ako nájomný vrah, ktorý práve našiel svoju obeť. A bohužiaľ jediný v dosahu bol on.

Akoby snáď zachytila časť jeho myšlienok, pošúchala si ruky ako spokojný lovec a v očiach sa jej zablýskalo niečo, čo ho desilo. „Dobrá večera.“

Pri jej slovách nahlas zanadával. Len on sa môžem domnievať, že šialený Domorodec je v skutočnosti niekto taký ako on. Inštinktívne siahol po zbrani, ktorú väčšinou nosil na opasku a mal ju skôr na ozdobu než na čokoľvek iné. S ďalšou salvou nie práve najvyberanejších výrazov si uvedomil, že mu všetko zobrali predtým, než ho tu zavreli, aby o sebe premýšľal. Ich patetické pravidlá ho budú stáť život.

Ako v spomalenom filme sledoval, ako sa ladne odrazila od zeme a skočila jeho smerom v dokonalom oblúku, akoby bola mačka a nie človek. Nemala pri sebe žiadnu zbraň, ale bol si istý, že žiadnu nepotrebovala, aby ho zabila a urobila si z neho večeru. Tá nechutná predstava akoby konečne nakopla jeho pud sebazáchovy a postavil sa do obranného postoja.

Nohy mal rozkročené, aby mal lepšiu stabilitu. Namiesto toho, aby to dievča od seba odrazil, pritiahol si ju bližšie a chvatom ju znehybnil. Otočil si ju k sebe chrbtom, predlaktím jej pridržiaval hruď a druhú jej priložil na krk. Prstami nahmatal presne ten bod, ktorý potreboval, a stlačil ho. Snažil sa pri tom ignorovať pálivú bolesť, ktorá mu vystupovala z ruky. Stačilo vydržať pár sekúnd a bude po všetkom. V duchu stihol napočítať takmer do desať, keď jej telo konečne oťaželo a ona s ním prestala bojovať. Bezvedomie jej nevydrží dlho, ale aspoň to bolo lepšie ako ju zabiť.

S vrčaním ju prekročil a vybral sa k dverám. S tou osobou neostane osamote ani náhodou. Nehľadiac na to, že sa zbláznila a pokúsila si z neho urobiť večeru, ešte ho aj uhryzla. V odtlačkoch po jej zuboch sa mu už začínali tvoriť krvavé podliatiny. Po prvý raz za svoj život bol rád, že si z neho na začiatku výcviku urobili ihelníček a nadopovali ho všetkými dostupným protilátkami na každú chorobu, ktorá bola diagnostikovaná. Aspoň od nej nechytí besnotu alebo podobný blaf, ktorý by mohla prenášať. Bol si istý, že si nedávala pozor na to, čo brala do úst. Pri tej predstave ho až striaslo.

Podišiel k dverám a prudko na ne zabúšil. Neočakával, že by sa skutočne niečo stalo, preto ho ešte viac prekvapilo, keď sa ten kus kovu skutočne so škripotom začal otvárať. Takmer sa mu uľavilo, keď tam zbadal stáť toho istého dementa, ktorý ho tu zavrel.

„Dobre, pochopil som to. Neporušujeme pravidlá, ani keby sme na to mali len tie najlepšie dôvody. Ale dopekla! To ma to musela prísť naučiť nejaká ženská, čo rada hryzie?“ spustil neutrálne. Keďže mal byť radový vojak, nesmel vystrkovať rožky. Pekne sa tváriť ako ignorant a bude môcť žiť dostatočne dlho, aby príbeh o šialenej Domorodkyni mohol aj porozprávať vlastnými ústami.

Vojakovi šklblo kútikmi úst. „Možno sa jej páčiš a nevie ti to dať inak najavo.“

Venoval mu stoický pohľad. „Nemohol by si ma presunúť niekam inam? Nechcel by som, aby ju premohli vášne.“

„No tak poď,“ povedal jeho kolega a neprestal sa vyškierať.

Gabriel sa snažil tváriť neurčito, ale v skutočnosti bol zvedavý. Bolo to až príliš ľahké, ale na druhej strane, on nebol zločinec. Len vojak, ktorý porušil vnútorné predpisy a dobrovoľne si odpykával svoj trest. Vedel, že pobyt s Domorodkyňou mal byť nejakou skúškou, ale či prešiel alebo nie, to sa dozvie až vtedy, keď dôjdu na miesto určenia. Mal sa sebou výcvik a nejaké tromfy v rukáve. Aj keby to malo dopadnúť zle, nejako si poradí. A potom odtiaľto navždy odíde a urobí hrubú čiaru za všetkým, čo sa tu odohralo.

Keď prechádzali cez zatuchnutú chodbu v podzemí, pomaly ho začínali premáhať obavy. Do tejto časti budovy nikdy nezatvárali vojakov. No jeho starosti sa rozplynuli do nenávratna, keď sa odrazu svetlo nad ich hlavami rozblikalo šialeným tempom, akoby do rytmu rýchlej pesničky. Sotva sekundu predtým, než sa rozozvučal alarm, sa jeho kútiky rozšírili do potešeného úškrnu.

Ak má odtiaľto odísť, prečo nedopomôcť k odchodu aj niekomu inému?

***

Cassie sa vnútorne triasla. Ešte nikdy v živote sa tak veľmi nebála. Dokonca ani vtedy, keď pred štyrmi rokmi utekala pred svojou údajnou matkou, ktorá ju mala pri najmenšom podozrení zniesť zo sveta. Tým mukám sa dlho nič nedokázalo vyrovnať. Až situácia, v ktorej sa teraz ocitla.

Keď sa konečne prebrala, bola na neznámom, sterilnom mieste, oblečenú mala nemocničnú košeľu, v ktorej jej fúkalo na všetky chúlostivé časti tela a aby toho nebolo málo, súkromie jej narušovala skupinka tupých idiotov v bielych plášťoch. Jej prvou reakciou bolo s krikom utiecť a skryť sa niekam, najlepšie pod posteľ alebo do nejakého zabudnutého skladu s čistiacimi prostriedkami. Ale vydržala to.

Snažila sa tváriť odvážne, nič im neprezradiť a nedovoliť. A potom sa ukázal ten nepodarený panák a začal sa jej vypytovať na veci, ktoré ju desili. Vedela, že jej mama pred svojim zmiznutím niečo urobila. Dokazovali to údaje v Sagaxe, ktorý ešte stále bol ukrytý. Ale netušila, že sa jej niekto na to bude pýtať. A ešte k tomu chlapík, ktorému nevidela do tváre kvôli tej príšernej helme, ktorú mal na hlave. Ale hlas mal príjemný.

Nejaká zvrátená časť v nej bola vďačná za jeho prítomnosť. Vedela, že to nerobil pre ňu, ale prinútil tých doktorov odísť, hoci len na niekoľko minút. A navyše to vyzeralo, akoby sa ju ani nesnažil vypočúvať, skôr s ňou viedol zdvorilostný rozhovor.

Lenže potom ho odviedli. Netušila, čo urobil, ale asi to bolo dosť závažné, keď ho za to zatvorili do väzenia. Na pár chvíľ nejakým spôsobom odvrátil jej nie práve dobre vyzerajúci osud. Hoci nevedome. No namiesto toho, aby ju tí chytráci začali mučiť a skúmať, najlepšie po kúskoch, dlho na ňu len pozerali, akoby netušili, čo s ňou. Akoby bola nejakým novým druhom zvieratka a oni netušili, kam ho zaradiť.

Napokon prikázali ochranke, aby ju odniesli. Tí dvaja chlapi vyzerali desivo ako zabijaci, ale aby sa vystavila riziku panického záchvatu alebo niečoho podobného, v duchu samú seba presvedčila, že je to len párik neškodných strážcov. Ale to nemenilo nič na desivosti toho, čo urobili.

Napriek jej protestom ju preniesli do inej miestnosti. Tak ju doslova hodili na stoličku, v ktorej skôr ležala, a pripútali ju koženými popruhmi. Pripadala si ako blázon vo zvieracej kazajke. Prekvapene si uvedomila, že ju nezaviedli nikam do mučiarne, kde na stole čakali nastúpené v rade rôzne kliešte a nože. Nie, vyzeralo to skôr ako počítačová ústredňa. Toľko blikajúcich svetielok a tlačidiel nikdy predtým nevidela. Nech to bolo čokoľvek, bolo to prepojené tenkými drôtikmi, ktoré smerovali k obrazovke, ktorá bola temná ako noc.

Po chrbte jej prebehol mráz, ale už bolo neskoro na boj. Jej putá boli príliš pevné na to, aby nad nimi zvíťazila. Zmocnila sa jej hrôza, ktorá jej takmer nedovoľovala dýchať. Nikdy sa nechcela ocitnúť v podobnej situácii. Každý deň bojovala o to, aby ju nechytili. Pokojne sa snažila prežívať a nepútať na seba pozornosť. A potom sa vďaka svojej príšernej naivite dostane do takého prúseru. To sa môže podariť len jej!

No jej hnev sa zmenil na neistotu, keď jej niekto v plášti na čelo prilepil dve prísavky a ďalšie dve na spánky. Ignorovala to, že boli studené a snažila sa sama seba upokojiť, že to skutočne neznamenalo to, na čo myslí. Pretože potom by musela sama sebe priznať, že sa tá príšerná čierna obrazovka skutočne rozsvietila, akoby bola pripravená niečo premietať. Niečo, čo cez tie tenučké vláka prúdi z jej mysle.

V duchu sa snažila sama seba presvedčiť, že sa skutočne už zbláznila, ale nedarilo sa jej to. Začala sa vo svojom uväznení zmietať ešte silnejšie. Bolo jej jedno, že jej drsný materiál odiera kožu. Radšej by prišla o obe ruky, než by mala niekomu dovoliť, aby sa pohrával s tým, čo má v hlave. Súkromie tým magorom asi nič nehovorilo! Veď pre čo by aj malo, vážne pochybovala, že s tými vygumovanými hlavami vôbec vedeli, čo je to mať normálne spomienky.

Vykopla nohami, ale niekto jej ich pridržal. Mala síce spútané členky, ale kolená stále mohla slobodne dvíhať. A niekomu sa nepáčilo ani to. Nemala možnosť si však prehliadnuť, kto si myslí, že má právo sa jej dotýkať. Pretože v ten moment všetko okolo nej začalo bzučať a pípať. Zaťala zuby a pripravila sa na krik, alebo čokoľvek, čo by tých tupcov prinútilo reagovať na jej prítomnosť inak ako túžbou dokonale poznať jej telo a myseľ. Boli to posadnutí fanatici.

Jedna z doktoriek niečo stlačila, do počítača zadala nejaký kód alebo niečo podobné. Cassie privrela oči a vzápätí ich prudko roztvorila, keď všetko okolo nej začalo blikať, akoby niekde vonku zúrila búrka a hrozila prerušením dodávky elektriny. No namiesto toho, aby okolo nich padla tma, všetko začalo ešte zúrivejšie zhasínať a následne sa rozsvecovať. Jeden hlas sa prekrikoval s ďalším a nebola schopná ničomu porozumieť. Dokonca ani vtedy, keď ten pekelný stroj utíchol.

Podvedome sa napäla, ale keď obrazovka vedľa nej stále bola tmavá a nič sa na nej neukazovalo, trochu sa uvoľnila. Svaly ju boleli z neuveriteľnej námahy, ale ignorovala ich stonanie. Nemala čas sa tým zaoberať. Musela zistiť, čo sa deje. Lenže to bolo pomerne ťažké. Odrazu všetci začali pobehovať okolo, akoby boli mravce a niekto im práve stúpil do mraveniska. Dokonca aj ruky, ktoré ju pridržiavali, niekam zmizli. Medzi neustálym bľabotaním občas rozpoznala slovo alebo dve.

Aristokrati... Náš pán... Nemáme prístup... Na deň... Zavrieť!

Pripadlo jej to všetko ako príšerný vtip, ale mala dosť predstavivosti, aby si uvedomila, že niekto niečo pokazil a oni neboli schopní to opraviť. Alebo aspoň nie v dohľadnej dobe. To jej potvrdil aj fakt, že ju odviazali, ale nepustili. Niekto jej z kože strhol prísavky. Úľavou si vydýchla, ale jej imaginárny pokoj netrvalal dlho. Sotva o okamih neskôr ju silné ruky zovreli a niekam odvádzali.

„Kam ma vediete?!“ skríkla, už viac nedokázala byť ticho.

Strážca sa ani len nepozrel jej smerom, len pokračoval ďalej. „Do bezpečia.“

„Nič v tomto mieste nie je ani náhodou bezpečné! Skôr naopak!“

Muž pokrútil hlavou. Vlasy mal ostrihané tak nakrátko, že ani nevedela určiť, aký mali pôvodne odtieň. Nie, že by to potrebovala vedieť. Nesnažila sa mu navrhnúť kostým, alebo zistiť, ktorá farebná kombinácia sa k nemu najlepšie hodila.

„Mala by si byť rada, máš odklad.“

Cassie si odfrkla a bolo jej celkom jedno, že ju v podstate nesie, lebo ona sa odmieta pohnúť. „Akoby nebolo jedno, či sa mi v hlave prehrabú dnes alebo zajtra! Ale to ty nemôžeš pochopiť, tebe vymyli mozog už dávno.“

Muž sa zhlboka nadýchol. Na chvíľu vyzeral, akoby sa ho svojimi slovami dotkla. „Nie všetci sú tu dobrovoľne a ty by si túto možnosť mala využiť. Znamená to, že máš niekoľko hodín, ktoré môžeš stráviť premýšľaním. To je viac, ako bolo dopriate iným.“

„Nemám za to náhodou ešte aj poďakovať?“

„To nemusíš,“ odpovedal pokojne, nevšímajúc si jej hnev. „Ale ocenil by som, keby si zmĺkla. Začína ma z teba bolieť moja vymletá hlava. To vieš, v tom vzduchoprázdne sa každý zvuk dosť hlasno ozýva.“

Chcela ešte niečo namietnuť, vyhádať sa s ním, aby zo seba dostala tú frustráciu, ale nedal jej možnosť. Otvorila ústa a on ju umlčal jediným prísnym pohľadom. Ten chlap bol poriadne desivý, ak chcel. A bral to všetko s takým nadhľadom. Ale čo sa čudovala. On nebol Odolný, netušil, aké to bolo pozerať sa, ako sa svet stále mení a ona to nemôže ovplyvniť. Keby to vedel, chápal by jej boj a rozumel by, že tých niekoľko hodín jej nepomôže k úteku z miesta, kde boli všetci proti nej. Hoci vedela, že jej v podstate neponúkol možnosť úteku. Mal skôr na mysli, aby zvyšný čas použila na prehodnocovanie svojej situácie. Asi aby sa rozhodla, že bude dobrovoľne spolupracovať a oni jej nebudú musieť prehrabať hlavu, aby v nej niečo našli.

To sa však nikdy nestane.

Jej matka niečo chránila. Získala do rúk čosi, čo by dokázalo zmeniť celý ich svet. Ochraňovala to aj vlastným životom a urobila by čokoľvek, aby sa to nedostalo do nesprávnych rúk. Dokonca by sa aj obetovala. Poslednými slovami v tom videu ju prosila, aby tie informácie nikomu nedala. A aby prišla na to, čo znamenajú. To stále netušila, ale nehodlala sa vzdať. Aspoň mala nejaký cieľ.

Myšlienky jej vyprchali z hlavy v moment, keď zastavili. Ani si neuvedomila, kam vlastne idú, ale teraz stáli pred vysokými dverami, ktoré vyzerali príliš staro a nedokonalo na tomto modernom mieste. Boli to v podstate železné vráta, ktoré boli také hrubé, že by svojou váhou dokázal rozpučiť aj auto. Teda, ak by ich ešte nikto v súčasnej dobe používal. A namiesto čítačky na karty tam bola len obyčajná kľučka a zámka. A odtiaľto sa má nejako dostať? Jej nádej pohasínala každou sekundou viac a viac.

Keď ju prestrčil dnu, ani nijako neprotestovala. Snažila sa zo všetkých síl to nevzdávať, ale bolo to veľmi ťažké. Hlavne keď sa za ňou tie príšerné dvere s buchotom zavreli. A v tej malej, zatuchnutej kutici, ju privítalo tlmené svetlo a samota. Teda, nie, že by ju nevítala. Osamelosť bola niekedy lepšia ako spoločnosť. Aspoň sa nemusela pretvarovať, tu bola sama sebou.

Prižmúrenými očami si premeriavala to malé okienko. Možno by sa cezeň pretlačila, vychudnutá na to bola dosť. Lenže by najskôr musela zistiť, ako je vysoko a hlavne by sa musela zbaviť tých železných tyčí. Všetko tu bolo také zastarané, vyzeralo to ako v múzeu. Ale to všetko len pre to, aby si boli istí, že tí, čo sú vnútri, tam aj ostanú.

Ruky zovrela do pästí a udrela nimi do steny. Nevšímala si ostrú bolesť, len tam tak stála a lámala si hlavu s tým, čo urobí. Takmer sni ani neuvedomila, že sa dvere opäť otvorili. Všimla si to až v moment, keď na ňu dopadlo ťažké telo a urobilo si z nej matrac. Bezmocne zavrčala.

Bolo to stále lepšie a lepšie...

Kapitola 2. ¦¦ Kapitola 4.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 3.:

3. mima33 admin
01.06.2014 [11:34]

mima33Tak, na začiatok sa ospravedlňujem, že mi toľko trvalo, kým som sa dopracovala k čítaniu a komentovaniu, ale ja som nehorázne nezodpovedný čitateľ Emoticon teda, v poslednej dobe, ale pokúsim sa to napraviť Emoticon
Gabriela zbožňujem a dúfam, že sa im odtiaľ podarí ujsť. Cassie je odvážna, som rada, že to nie je nejaká ufňukaná pipka Emoticon
Idem rýchlo na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon

2. Fluffy admin
26.05.2014 [15:47]

FluffyKonečně jsem dneska měla dost času, abych se dala do čtení. Emoticon Těšila jsem se na další díl a ty jsi mě nezklamala. Je to lepší a lepší, každým dalším dílem se víc potápím do skvěle vymyšleného světa. Emoticon

Gabriel se mi zamlouvá, už se mi líbil minule, ale tahle kapitola to jen potvrdila. To, jak vymyslel ten jednoduchý algoritmus, který teď zachránil Cassie a tajemství její matky - perfektní souhra okolností. Emoticon
A ten kousek s Domorodkyní... trocha toho napětí vůbec neuškodila. Emoticon

Lili, bylo to bravurní, těším se na další kapitolu!
Emoticon Emoticon Emoticon

1. PrincessCaroline přispěvatel
21.05.2014 [9:39]

PrincessCaroline Emoticon Emoticon
To sa to začína rozmotávať a zamotávať. Som z toho trocha zmätená. Ale páči sa mi to. Moc. Emoticon
Aa neviem, čo by som k tomu mala ešte dodať, len toľko, žeeeee Emoticon Rýchlo ďalšiu kapitolu Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!