OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 30.



Stratení v čase - Kapitola 30.Zbabelec za oponou

Kapitola 30.

Gabriel v podstate ani nevnímal plynutie času. Vedel len, že minúty pomaly ubiehajú a on necíti ani len tú najmenšiu potrebu zodvihnúť sa a nejako konať. Myseľ mal prázdnu až na myšlienky, ktoré mu neustále ukazovali Molly a všetko, čo s ňou zažili. Sám sa občas pozastavil nad iróniou ich spoločného času, ktorý spolu mohli stráviť.

Aký časový úsek je vlastne dostatočne dlhý na to, aby ste ho plnohodnotne mohli stráviť v prítomnosti milovanej osoby? Odpoveď však na to hľadal len márne. Týždne sa smial i krútil hlavou nad Molly a jej správaním. Rozčuľoval sa, kričal na ňu, dokonca sa ju opakovane pokúsil zabiť. Nakoniec ju ale chcel ochraňovať a urobiť všetko pre to, aby sa mala dobre a bola šťastná. Ale ako to mohol urobiť?

V duchu sa opäť počastoval nevyberanou nadávkou a svoje najnovšie obvinenia pridal na tú obrovskú kopu k ostatným. Ani netušil, čo ho vlastne mrzelo viac – či fakt, že ako jediný, možno okrem Stilla, vedel, kto je Molly v skutočnosti a nikdy nenašiel dostatok odvahy a času na to, aby to prezradil Cassie. Alebo si viac vyčítal to nič, čo urobil pre jej záchranu? Nedokázal sa nad tým zamýšľať dlhšie ako niekoľko sekúnd.

Srdce mu zvierala bolesť, akú doteraz zakúsil len v slabých dávkach, duša mu kričala za dcérou, ktorú už nikdy nespozná. Cítil sa viac ako okradnutý. Keby mu niekto niečo odcudzil, stále existovala nádej, že tú vec nájde. Ale Molly nebola peňaženka, bola to nesebecká, nádherná bytosť, ktorá obetovala vlastný život len kvôli tomu, aby ostatní mohli dostať nádej na lepší zajtrajšok. Bol na ňu nesmierne hrdý a zároveň sa v ňom všetko varilo z neutíchajúcej zúrivosti pretekajúcej skrz jeho žily.

Keď Cassie opäť potiahla nosom, pevnejšie si ju k sebe pritiahol. Nehovorili, pretože žiadne slová neboli dostatočne vhodné. Len ju držal a dúfal, že ju uteší aspoň svojou prítomnosťou. Pretože on len vďaka dotyku jej pokožky ešte nevybuchol ako dlho spiaca sopka. Na niekoľko sekúnd zatúžil rozplakať sa rovnako zúfalo ako Cassie, ale nedokázal sa k tomu prinútiť, hoci cítil vlhkosť v očiach.

Nečakalo na neho žiadne odľahčenie tých múk, ktoré ním kmásali. Asi nemal právo chcieť sa cítiť lepšie; všetko, čo mohol, bolo utešovať svoju milovanú. Ale tápal v temnote. Veď aké slová sú dostatočne silné, aby utešili matku, ktorá prišla o dieťa? Žiadne prázdne frázy, plané sľuby. Len rameno, na ktorom by mohla preliať svoje slzy. A keď aj tie vyschli; niekoho, kto by dokázal udržať jej bezvládne telo.

V snahe aspoň na chvíľu uniknúť dusivosti tých emócií, zodvihol hlavu a pohľadom vyhľadal ich spoločníkov. Okrajovo si uvedomoval ich prítomnosť po celý čas, hoci netušil, ako dlho tam len tak ticho postávali a nechali ich smútiť. Po pravde odpoveď ani nechcel počuť. Stačila mu tá tichá naliehavosť, ktorá mu našepkávala, aby nejako konal, pomstil Mollinu smrť a daroval jej matke niečo, na čo by sa mohla tešiť.

Práve keď sa opäť začal skláňať ku Cassiiným vlasom, zachytil Mattov chápavý pohľad, ktorý skrýval bolesť. Gabriel na neho mierne kývol. Po odhalení, že to on sa postaral o jeho sestru a dal jej rodinu, sa cítil v jeho prítomnosti trochu rozpačito. Niečo v ňom nechcelo ani len počuť o tom, že by Matt mohol byť akýmkoľvek spôsobom spojený s Hayley. Akoby pre ňu nebol dosť dobrý. Ale nebol až taký chrapúň, aby vyjadril svoje myšlienky nahlas, hoci pre niektorých asi boli očividné. Situácia bola príliš kritická na to, aby sa na neho pozeral cez prsty. V jeho očiach nemusel byť dokonalým manželom, aby bol schopným a oddaným priateľom, ktorý bol ochotný urobiť čokoľvek, aby im pomohol tento boj vyhrať. Malá čas jeho ja dokonca obdivovala jeho obetavosť.

„Mali by sme ísť skôr, ako nás tu niekto objaví,“ naznačil mu Matt perami. Možno to na neho dokonca aj zakričal, nemohol si tým byť istý. Zmysly odmietali slúžiť tak, ako na to bol zvyknutý.

„Zistili ste niečo?“ opýtal sa ho tichučko, aby nerušil Cassie. Avšak tá stále vyzerala, že je na míle vzdialená. Vedel si predstaviť, že práve teraz spomínala na každý okamih, ktorý s Molly prežila.

Matt prikývol. „Still.“

To slovo vyslovil s takou istotou a nonšalantnosťou, akoby bolo riešením na všetky problémy. A možno ním aj bolo. Still trávil s Molly veľa času, len bohvie, koľko mu toho prezradila. V duchu sa nútil, aby na neho neútočil kvôli jeho úlohe v celom ich putovaní. Doteraz sa nad tým príliš nezamýšľal, ale práve teraz sa od toho nedokázal odpútať. V hlave sa neustále sústreďoval na to, či by ho mal alebo nemal poštekliť päsťou na tvári. Veď aká bola pravdepodobnosť, že bol Molliným priateľom a nemal potuchy o jej samovražedných zámeroch?

Odkašlal si, akoby sa tým obyčajným gesto dokázal upokojiť. „Vymysleli ste plán?“

„Nie,“ odpovedal Matt. „S tým sme chceli počkať na vás.“ Posolstvo v jeho slovách bolo viac ako očividné, hoci nebolo priamou výčitkou. Čas odtikával a oni sa viac venovali svojmu smúteniu než osudu ľudstva.

Nedokázal sa pre to cítiť zle.

„Tak by sme sa do toho mali pustiť.“ S tým prehlásením sa zhlboka nadýchol a sklonil sa ku Cassie.

Namiesto toho, aby si ju k sebe pritúlil, ako to urobil zakaždým predtým, teraz sa od nej snažil odtiahnuť. Srdce mu trhalo, ale nemohol konať inak. Zatriasol jej bezvládnou postavou, až jej hlava prudko spadla dozadu. Pôsobila však, akoby si to ani neuvedomovala. Len mierne zodvihla tvár a zadívala sa na neho. V očiach nemala žiadnu otázku alebo zvedavosť, videl tam len letargiu a bolesť. A niečo, čo by ho malo vydesiť, ale malo to skôr opačný účinok.

Viečka mala spustené, ale aj tak dokázal dokonale rozoznať horúci plameň pomsty, ktorý v nej horel. Mohla pôsobiť zlomene a bezbranne, ale vedel, že ak by sa jej teraz dostal do rúk nejaký Aristokrat, či niektorý z jeho poskokov, dokázala by ho roztrhať na márne kúsky holými rukami. Len to pomyslenie mu dodalo trochu elánu. Nevedel si predstaviť, že by v najbližšej dobe dokázal byť skutočne šťastný, ale aspoň v tom nebol sám. S Cassie boli predsa pár a toto musia zvládnuť spoločne, nie ako jednotlivec.

„Mali by sme sa dohodnúť, čo ďalej. Musíme to ukončiť.“

Odhodlane prikývla a odrazu pôsobila trochu viac živo ako oživená mŕtvola. „Vymysleli ste niečo?“ Jej hlas znel zachrípnuto a neisto, ale stále bol dosť zreteľný na to, aby nechal vyniknúť nenávisti, ktorú on sám cítil.

Zovrel pery a pohladil Cassie po tvári. „Ja rozhodne nič. Ale Matt spolu s ostatnými na niečo prišli.“ Ešte skôr, ako sa otočil, pomaly sa pozviechal na nohy a pomohol zodvihnúť sa aj Cassie, aby mohli rokovať a plánovať trochu viac dôstojnejšie. Nepustil ju však, len si ju pritiahol k boku a ruku jej položil okolo pásu, na čo reagovala tesnejším primknutím sa k jeho telu.

Obaja sa synchrónne otočili čelom k Mattovi. „Tak čo ste zistili?“

Matt vystúpil dopredu a sebaisto sa zhostil svojej úlohy hlavného veliteľa. „Nie je toho veľa. Dvere v okruhu niekoľkých metrov odtiaľto sú všetko staré starožitnosti. Majú klasické zamykanie a boli sme schopní dostať sa len za niektoré. V tých miestnostiach sme okrem nejakých zásob a holých sien nič nevideli. Nenarazili sme na žiadne skenery, alebo podobné elektronické zariadenia a ak tu aj niekedy bol nejaký nákres pôdorysu budovy, najskôr ho zničili alebo len veľmi dobre ukryli.“

Cassie len mĺkvo počúvala a nijako nereagovala. Nebolo možné určiť, čo si myslí a to ho zarmútilo. Nedôverovala mu snáď natoľko, aby sa mu zdôverila, alebo sa len hanbila pred ostatnými?

Odkašlal si. „Dostali ste sa dovnútra každej miestnosti?“

„Nie,“ prehodil sucho. „Už som povedal, že boli zamknuté dvere. Neviem síce, ako na teba pôsobím, ale ja rozhodne nie som žiadny vlamač. Nikdy som neotváral nič, čo by nemalo kľúč alebo bezpečnostné heslo.“

„Tým pádom ste v podstate nič nezistili.“

Matt sa zatváril stoicky. „Aj pre menej chápavých opäť opakujem, že na tejto prekliatej chodbe nie je nič ani len vzdialene užitočné. Netušíme kde sme, alebo čo čakať. Ale obaja veľmi dobre vieme, že tu nemôžeme len tak postávať a modliť sa, aby nikto z nich nepotreboval upratovať.“

„Čo chceš, aby som urobil?“

„Bože, tebe asi vážne niekto stojí na vedení!“ skríkol pobúrene. „Keď zlyhal mechanický spôsob, asi by si sa mal zamerať na vyhľadávanie cez Sagax. Tak čo keby si naštartoval to svoje voodoo a pokúsil sa aspoň tváriť, že nám pomáhaš pri pátraní?“

Nie, nebude sa cítiť vinný za svoju momentálnu neschopnosť chladno kalkulovať. „Nabúram sa do siete a pokúsim sa o tomto mieste niečo nájsť. Ak sa do toho pustím hneď teraz, nemalo by to zabrať viac ako pár minút.“

„Vďakabohu, došlo mu to!“ odsekol sarkasticky.

Gabriel sa rozhodol ho ignorovať a radšej sa sklonil k topánke a naučeným pohybom odtiaľ vybral svoj malý Sagax. V duchu premýšľal, ako často budú končiť v podobných situáciách. Nie, že by si neužíval hackovanie akejkoľvek databázy, ale ich práca sa tým stávala trochu monotónna. Vždy chytiť do ruky to malé zariadenie, zahromžiť si nad malými rozmermi klávesnice a potom snaha na tých minimalistických tlačidlách niečo zadávať do príkazových riadkov.

A ich svet opäť zachránia herecké schopnosti a jeho šikovné prsty.

No napriek svojim vnútorným ponosám sa radšej pustil do práce. Dokázal ignorovať ironickosť ich situácie, ale nemohol len tak pochovať nedočkavosť pretkanú nevraživosťou. Túžil ničiť holými rukami, čo by ho za normálnych okolností desilo, ale nie teraz. Teraz sa v tom pocite kúpal, pumpoval ním svaly, aby rýchlejšie pracovali. Odhodlane rozhýbal prsty a bol si istý každým svojom krokom v kódoch a sieti nepriateľa. Nebolo to ako vtedy, keď bol zúfalý a zničený myšlienkou, že príde o Cassie. V tento moment cítil určitú konečnosť. Nemal už čo stratiť, mohli len získať. Alebo sa aspoň k tej myšlienke snažil upnúť celú svoju pozornosť.

Prehrabovať sa zdanlivo dôležitými dokumentami a kódmi v databáze bolo oveľa ľahšie, než si kedy predstavoval. Prišlo mu to podozrivé a nebol taký márnivý, aby to prikladal na účet svojim dokonalým schopnostiam. Iste, bol dobrý v tom, čo robil. Ale jemu sa teraz doslova zdalo, akoby heslá mizli priamo pred jeho očami. Alebo tam len možno nikdy nijaké neboli. Inak by si nevedel predstaviť, že bez problémov dokázal len tak listovať v starých rozpisov hliadok alebo v pôvodnom nákrese pôdorysu budovy.

Prekvapilo ho, keď zistili, že celý komplex stojí v súčasnej podobe už viac ako pätnásť rokov. Hoci nedokázal zistiť, k čomu pred tým slúžil a ako sa k nemu Aristokrati vôbec dostali, bol presvedčený, že to musel byť významný objekt. A veľmi dobre zabezpečený na vtedajšiu dobu. V súčasnosti tu boli len obyčajné zámky, ale kedysi tam bol viac ako len najmodernejší poplašný systém. Podľa toho, čo sám vedel a čo si dokázal domyslieť z neúplných náznakov, hádal, že išlo o experimentálne zariadenie, ktoré dokázalo prípadného útočníka nielen nájsť, ale ho aj zneškodniť. Keby ešte fungovalo, bolo dosť možné, že teraz by dostal elektrický šok alebo niečo veľmi podobné.

Čo však bolo ešte prekvapivejšie, bolo rozloženie. Okrajové časti akoby parili k histórii, ale tie ústredné skôr pochádzali zo vzdialenej budúcnosti. Nikdy v živote sa nestretol so systémom, ktorý by cielene odvádzal všetku energiu výhradne k niekoľkým miestnostiam. Prekvapivejšie ako tento fakt bol už len šok, ktorý prešiel jeho telom, keď ho ten softvér doslova vykopol von po tom, čo prelomil jeho heslo.

Zmätene zopakoval celý pokus a tesne predtým, než vstúpil do HTML kódu cez šikovne otvorené dvere, niekto mu ich zabuchol pred nosom. Zúrivo zavrčal, keď si dal všetko dokopy. Ten systém sám o sebe nebol až taký šikovný, jedine v prípade, ak by išlo o umelú inteligenciu, ale Aristokrati sa takým veciam vyhýbali, keďže dokonca aj naprogramované osobnosti mali občas svedomie. Alebo skôr tí, ktorí sa venovali ich programovaniu. Lenže toto nebol ten prípad. Išlo skôr o fakt, že niekto na druhej strane si neželal, aby im to tam len tak prehľadával.

Zažmúril oči a sústredil sa na svojich pozorovateľov. Skutočnú pozornosť venoval len Cassie, ktorá na ňom stále trochu bezvládne visela, hoci musel uznať, že sa naozaj snažila pôsobiť trošku slušnejšie ako ľudská troska. Nemohol jej to vyčítať.

„Toto miesto je skutočne... divné,“ skonštatoval rozladene. „Pôdorys celého objektu je pomerne ľahko prístupný, ale niektoré sekcie už nie. Nachádzame sa v jednej z vonkajších častí, ktoré nie sú zvlášť zabezpečené. Žiadne prístupové kódy, alebo skeny odtlačkov alebo sietnice. Problém je však v tom, že zvyšok energie je nasmerovaný do jednej alebo dvoch obrovských miestností v strede celého komplexu. Nedokážem však zistiť nič bližšie, nemám ani len predstavu, čo by tam mohlo byť. Vždy, keď sa k tomu priblížim, niečo, alebo skôr niekto, ma odtiaľ vykopne.“

Rozpačité ticho opatrne prerušila Cassie. Bolo to v podstate po prvýkrát, čo prehovorila. „Chceš povedať, že ti niekto manuálne blokuje prístup.“

Prekvapene prikývol pri jej dedukcii. „Presne to sa snažím povedať. Nech je to ktokoľvek, nedokážem ho zablokovať, lebo na rozdiel odo mňa je v známom prostredí. Ale viem aspoň to, že jeho IP adresa je zhodná s človekom, ktorý vtedy vydal falošný rozkaz pre vojakov pri našom prvom stretnutí s Russellom.“

„Takže človek, čo v tom čase chcel, aby sme vyzerali ako vyvrheli pred ostatnými, na nás teraz otvorene útočí tým, že nám bráni v prístupe na toto miesto?“ skonštatovala Cassie.

Prikývol. „Nech sú jeho pohnútky akékoľvek, teraz rozhodne netúži po tom, aby sme sa o tomto mieste dozvedeli niečo bližšie.“

„A čo tie vonkajšie časti, ktoré sú prístupné? Podarilo sa ti o nich niečo zistiť? Napríklad počet vojakov, na ktorých po ceste narazíme?“ zamiešal sa do rozhovoru Gareth. Gabriela na chvíľu prekvapila jeho dychtivá účasť, ale potom sa v duchu okríkol. Všetci predsa mali svoje dôvody, prečo sa chceli postaviť na stranu ich malého povstania.

Gabriel pokyvkal hlavou. „Táto základňa kedysi fungovala ako niečo iné, nie ako tajná zašívareň Aristokratov. Pôvodný alarm a všetky zabezpečenia niekto manuálne vypol a všetko nahradil technickými záležitosťami, ktoré sa dajú zneškodniť len osobne, nie po sieti zo Sagaxu. Čo sa týka rozpisu služieb, alebo aspoň zoznamu ľudí, ktorí tu pracujú, nemal som šťastie. Všetko to tu vyzerá ako v minulom storočí, všetko sa zapisuje ručne. Čokoľvek sa tu nachádza, niekto nechce, aby sa ktokoľvek k tým informáciám dostal.“

„Takže máme ruky v podstate zviazané?“

„V určitom slova zmysle áno,“ odvetil unavene. „Viem, že čokoľvek Cassiina mama chcela, aby sme tu našli, bude niekde v tej dokonale zabezpečenej časti. To, že mi nejaký šikovný hacker dokáže dočasne zablokovať prístup, nič neznamená. Mal by som byť schopný vyradiť skenery na dostatočne dlho, aby sme sa tam dostali. Za predpokladu, že prejdeme cez pletenec chodieb, v ktorých môže byť obrovské množstvo vojakov, ktorí zaútočia v momente, ako nás zbadajú. Potrebujeme ich odtiaľto dostať, ale pochybujem, že by stačilo, ak by sa niekto z nás zahral na návnadu a proste ich vylákal.“

Gabriel čakal, že Matt sa na neho oborí a hneď začne vyzvedať, či by sa nedalo niečo urobiť. V duchu sa dokonca na to pripravil a celý sa voči tomu obrnil. Ale miesto nejakých protestov či naliehania sa ozvalo len mŕtvolné ticho. Na niekoľko minút ho to zarazilo a tak nejako čakal, že si proste len potreboval premyslieť odpoveď, ale keď aj naďalej len tak pokračoval v postávaní na mieste a ešte mal tú drzosť, že sa začal obzerať okolo seba a až príliš uprene pozoroval strop, akoby tam niečo hľadal.

Sám zodvihol zrak, ale okrem príležitostných pavučín a kopy prachu tam nebolo nič, čo by ho mohlo zaujímať. Možno tak len niečo, čo vyzeralo ako pretrvávajúca časť rozpadnutého lustra. Osobne ho urážalo, že niečo, čo sa dalo považovať takmer za interiérový doplnok, bolo dôležitejšie ako otázka ich vlastného prežitia na nepriateľovom dvorčeku. Očividne ale bol sám, kto mal takýto názor.

„Vieš o tom, že by som mohol považovať za neslušnosť, keď okato ignoruješ človeka, s ktorým si len pred pár minútami komunikoval?“ precedil cez zuby, keď ticho bolo naozaj neúnosné. A keď bolo očividné, že nikto nemieni nejako rušiť Mattovo rozjímanie. U Garetha a Stilla ho to neprekvapovalo tak veľmi, ako u Cassie. Ale miernu letargiu jej nemohol vyčítať.

Matt sa na neho pomaly otočil a na tváril mal takmer spokojný výraz. „Vieš, čím som bol pred rokmi, predtým, ako sa vôbec objavili Aristokrati?“

„Nie, to netuším, a mám taký pocit, že nebudem sám.“

„Pracoval som ako stavebný inžinier,“ odvetil Matt. Keď Gabriel nijako neodpovedal, pretože naozaj netušil, kam ich konverzácia viedla, Matt pokračoval: „Okrem toho, že som navrhoval domy a rôzne administratívne budovy, takisto som ich niekoľko rokov pomáhal aj stavať.“

„Dúfam, že sa mi práve nesnažíš povedať, že toto miesto potrebuje prestavbu!?“ skríkol pobúrene. Ako sa Matt mohol v takejto situácii zaoberať takými doslova prkotinami?

Matt pokrútil hlavou, na perách mierny úškrn. „Nie, to vážne nechcem povedať. Chcel som skôr poukázať na niečo iné.“ Rukou pohodil k stropu, ktorý skúmal tak dôverne, až to bolo desivé. „Celý tento komplex je pomerne starý, čiže bol postavený podľa starých noriem a jedna z nich bola o bezpečnosti. V každej miestnosti je senzor, ktorý rozozvučí alarm nielen v objekte, ale aj na najbližšej požiarnej stanici, teda, ak by v súčasnosti ešte nejaké fungovali.“

Gabriel sa zarazil, keď sa mu v hlave začali prehrávať trochu horibilné scenáre. „Takže len chceš, aby sme tu založili ohník? A kvôli čomu vlastne?“

„Ohník nie je potrebný, stačí len väčšie teplo,“ namietol Matt rozladene. „A je to z jediného dôvodu – aby sme ten alarm rozozvučali. Sám si povedal, že nevieme, koľko ľudí v súčasnosti operuje na tomto mieste. Alarm ich vyženie von - rovnako, ako predtým tých robotov.“

Na chvíľu sa odmlčal a zadíval sa na Cassie, ktorá si ho tiež zvedavo obzerala. Jej oči pretekali smútkom, ale ruky mala zaťaté v päsť, akoby túžila niekoho v nich roztrhať. Sám by na ten zoznam mŕtvych pridal pár mien, ale nemal na to čas. Mal totiž čo robiť, aby sa ovládol a nezačal sa smiať.

Ovládanie robotov bolo asi také jednoduché ako založiť požiar z ničoho, aby tým rozozvučali poplašné zariadenie. V duchu vážne pochyboval o genialite toho plánu. Predtým im to vyšlo, pretože Aristokratov prekvapili a tým pádom im nedali šancu rýchlejšie reagovať. Nevedel si predstaviť, žeby boli až takí idioti, aby si nedali dve a dve dokopy. Veľmi rýchlo by zistili, že to je len fingované. A ich geniálny úkryt by bol odhalený. Ale asi to bolo lepšie ako postávať so založenými rukami a lamentovať nad nedostatkom možností na útok.

„A ako chceš vyvolať to náhle teplo pre senzory?“ spýtal sa zamračene a prepichoval Matta pohľadom. „Všetci sme nefajčiari a zápalky nerastú na stromoch.“

Matt zakrútil hlavou a opatrne siahol za seba, aby niečo našiel v ruksaku, od ktorého sa odmietal vzdialiť. Osobne predpokladal, že s tou otrhanou batožinou aj spával. Akoby tam ukrýval nejaký poklad. Bol ešte viac náchylný tomu uveriť, keď zvnútra vytiahol čosi matne strieborné. Najskôr netušil, čo by to mohlo byť, nepodobalo sa to totiž ničomu, s čím prišiel posledné roky do kontaktu. Keď však odklopil kryt a po prudkom pohybe sa na jednom konci zjavila iskra, nasledovaná ďalšou, začal niečo tušiť. Po vzbĺknutí malého plamienka si bol istý, že sa práve pozerá na zapaľovač.

„Vždy pripravený,“ prehlásil natešene Matt. Gabriel skutočne netušil, čo ho na ich súčasnom rozpoložení mohlo tešiť.

Odfrkol si. „A čo si ty? Nejaký šialený skaut?“

„Nie,“ pošepol a odrazu bol opäť tým vážnym Mattom, ktorého tak dobre poznal, „ale za tie roky som sa naučil, že čokoľvek, čo použiješ s dostatočnou dávkou fantázie, sa dá považovať za zbraň.“

„Napríklad aj zapaľovač,“ skonštatoval sucho Gabriel a mal pocit, že Mattovi po prvý raz skutočne rozumie. Nebol nijaký diktátor, len človek, ktorý bol príliš tvrdohlavý a odhodlaný na to, aby sa nechal zastrašiť Aristokratmi. A to všetko kvôli vlastnej dcére, na ktorú mohol čakať iný osud, než na nich.

Nevyslovil však svoje domnienky nahlas. Miesto toho sa len nemo prizeral, ako Matt schmatol jedno staré vedro z kúta a postavil sa naň. Osobne považoval trochu za ironické, že v brlohu takých zvrátených ľudí, akými sú Aristokrati, sa nachádza niečo také ako čistiace prostriedky. Mal podozrenie, že sú tam ešte z čias, keď to miesto slúžilo iným účelom, ale vážne pochyboval, že by niekedy zistil, akým.

V túžbe pripomenúť si, že je to všetko skutočné a nie len pokrivená fikcia, chytil Cassie za ruku. Zúfalo sa ho držala a stláčala mu prsty takou silou, až sa obával, že mu naveky odumrú. Ale neodtiahol sa, miesto toho sa zabalil do toho pocitu ako do brnenia, akoby mu to mohlo pomôcť v obrane proti ich súčasnému životu. Chcel sa pripraviť na čokoľvek, čo bude nasledovať.

So zatajeným dychom sledoval, ako Matt priblížil malý plamienok ku stropu, presne na miesto, ktoré predtým hypnotizoval. Vedel si predstaviť, že mu musela tŕpnuť ruka a možno ho aj pálili prsty, ale nezakolísal. Len tam stál na jednej nohe ako akrobat a čakal, čo sa bude diať. Akékoľvek jeho predstavy boli pochované v okamih, keď sa strhlo peklo.

Najskôr sa rozozvučal monotónny alarm, ktorý mu dol už dôverne známy. Bol otravný tým, ako neustále pridával na hlasitosti, ale rachot, akoby sa niečo zatváralo, už bol novinkou. Jeho skeptická časť mu našepkávala, že to mal očakávať. Keď sa spustí poplašné zariadenie, nech už je akokoľvek zastarané, zamedzí sa prístup do niektorých častí budov. Dúfal, že zatvorené boli len nevýznamné sklady podobné tomu, v ktorom práve teraz čakali a počítal nohy, ktoré dopadli na podlahu pred ich dverami. Ale napriek tomu sa pripravoval na variantu, kde budú musieť použiť nejaký druh páčidla, aby sa odtiaľto dostali. Jeho svaly akoby v automatickej odozve zakňučali na protest.

Po chvíli, ktorá sa zdala nekonečná, dupot ustal a rozhostilo sa okolo nich ticho prerušované občasným zavíjaním bzučavej sirény. Každou sekundou sa ten zvuk stával viac iritujúcejším a ignorovať ho sa zdalo ako nadľudský výkon. Silou vôle sa nútil sústrediť sa na niečo iné, ale bolo to ťažké.

„A čo chceš robiť teraz?“ zakričal Gabriel hlasno, aby prehlušil to otravné húkanie. Ani vlastne netušil, prečo sa ho na to spýtal.

V duchu si už spriadal predstavu. Teraz, keď bolo stredisko prázdne, stačilo dostať sa na chodbu a po nej až k časti chránenej elektronickými čítačkami a panelmi na zadanie prístupových kódov a skenerov. Ale jednako... Akoby sa s ním jeho podvedomie trochu zahrávalo.

Matta si vážil pre jeho skúsenosti a vodcovské schopnosti, ale vedel, že v tejto situácii mal on navrch, keďže ako jediný mal Sagax a na ňom siahnuté pôvodné plány budovy. Ale nejaká maličká, takmer zanedbateľná časť jeho duše, túžila po jeho súhlase. Aby mu povedal, že jeho plán môže vyjsť. Nevzhliadal už k nemu ako veliacemu dôstojníkovi, ale ako ku... staršiemu bratovi. Čo bolo až tragicky smiešne. Matt predsa nebol žiadna jeho rodina, hoci žil s jeho sestrou. Nič pre neho neznamenala akákoľvek väzba, ktorú k Hayley mal.

Ale... skutočne to tak bolo?

„Ty mi povedz, ty si ten, kto vie, ako toto miesto vyzerá,“ prerušil jeho premýšľanie Matt. Gabriel čakal, že teraz sa nejaká jeho časť začne radovať, ale nestalo sa tak.

Odkašlal si. „Musíme sa dostať na chodbu. Vzhľadom na mechanické zámky v tejto časti neviem, koľko toho bude uzatvoreného kvôli spusteniu alarmu. Snažil som sa vybrať jednoduchú trasu s len veľmi málo možnými prekvapeniami, ale aj tak nemáme istotu, že nenarazíme na problémy.“

„Myslíš si, že by tu mohli byť nejakí ľudia, ktorým sa nechcelo utiecť?“

„Dúfam, že nikto z nich nebol taký idiot, aby tu ostával. Ale to by som sa mohol rovno premenovať na Beznádejného Rojka, čo?“

Matt sa uškrnul. „Tak ideme?“

Na to už nič nepovedal, len si zväčšil plánik na malej obrazovke, aby mohol vidieť čo najviac z celého pôdorysu a vykročil vpred. Neprekvapilo ho, keď Gareth hladko otvoril dvere. Nikto ani nemal čas a ani chuť starať sa o klasické zámky a k tomu všetkému ešte na nejakom sklade pre upratovačku. Ak vôbec nejakú mali.

Cassie neustále držal za ruku. Nemal potrebu uistiť sa, že ich ostatní nasledovali. Kým ju mal po boku, dokázal čeliť čomukoľvek. Dokonca aj červeným a iritujúco blikajúcim svetlám nad ich hlavami. Hoci v spojitosti s húkaním, ktoré sa ešte zintenzívnilo, to bolo takmer ako vykročiť do očistca.

Našťastie ich čakala len krátka cesta. Svojmu okoliu venoval len minimum pozornosti, veď sa okolo nich aj tak mihali len dvere s rôznymi nápismi, niektoré dokonca aj bez označenia. Miesto toho sa snažil skôr nájsť zmysel existencie tohto miesta a hlavne čo mohlo byť také dôležité, že sa nikto neobťažoval dbať na bezpečnosť celého objektu. Iste, vonku boli vojaci a tí vyzerali dosť seriózne a niektorí z nich možno aj krvilačne, ale bolo ich príliš málo. Pamätal si počet ľudí, ktorí strážili obyčajné výcvikové základne. Stupeň zabezpečenia sa nedal ani len porovnať.

Na tomto mieste to bolo celé očividne odfláknuté.

A predsa sa nevedel zbaviť divného pocitu. Pred nimi čakala dokonale zabezpečená miestnosť, ktorá musela ukrývať niečo veľmi dôležité. Divoké predstavy zaplnili jeho hlavu, ale nedovolil im zakoreniť sa. To by bola až príliš veľká náhoda, keby práve na tomto mieste našli zariadenia, ktoré bolo v podstate strojcom skazy celého ľudstva.

Z fantazírovania ho prebrala až malá ruka, ktorá ho potiahla za plece. Prekvapením sa mykol a pozeral sa na Cassie so zodvihnutým obočím, ale ona miesto nejaké vysvetlenia len hlavou pohodila niekam pred neho. Pohľadom nasledoval ten smer a zvraštené obočie sa mu takmer v okamihu uvoľnilo, rovnako ako jeho telo. Asi ešte nikdy nebol šťastnejší, že vidí štandardné zariadenie na kódovaný vstup. To by mala byť pre neho malina. Ale to, čo by mohlo byť na druhej strane dverí by už mohlo predstavovať problém.

Zodvihol ruku, aby tak ostatným naznačil, nech na neho počkajú, a vykročil smerom k malej skrinke. Po ceste prstami začal vyťukávať známe príkazové riadky. Ale ešte skôr, ako stihol dopísať posledné písmenko, dvere sa so zasyčaním hladko otvorili. Zarazil sa a pohľadom švihol k dokorán otvorenému vstupu, ktorý odhaľoval veľkú miestnosť plnú blikajúcich. A v nej nikto nebol. Bol v pokušení prekročiť prah a pozrieť sa zblízka na čokoľvek, čo v sebe tá zapečatená miestnosť skrývala, ale v niečo v ňom sa rozozvučalo varovným cengotom – a nemalo to nič spoločné s alarmom, ktorý stále tlmene hučal okolo nich. Inštinkty mal v úplne pohotovosti. Cítil sa ako ryba, ktorej práve šikovný rybár hodil návnadu.

„Ideme dovnútra?“ pobádal ho Matt netrpezlivo. Očividne si nikto neuvedomil, že to nebol on, kto otvoril.

„Možno by sme nemali,“ povedal potichu Gabriel. Nebola to ani námietka, skôr zaváhanie.

„Musíme,“ oponoval Matt a skôr, ako stihol Gabriel povedať niečo ďalšie, vykročil okolo neho do miestnosti. Ostatní nezostalo nič iné len sa k nemu priznať, pretože v tejto kritickej situácii sa nechceli navzájom opúšťať. Už prišli o Molly. Ďalšie pochybenia boli neprípustné.

„Musím uznať, že tak dobre som sa už dávno nepobavil. Extra body udeľujem za ten kvalitný doják v sklade s metlami. Je to taký druh zúfalej romantiky, ktorý ma zaručene pobaví. Takmer rovnako dobre ako Rómeo a Júlia,“ rozozvučal sa v miestnosti úlisný a do určite miery známy hlas. Znel takmer ako...

„Russell?“ vyhŕkla Cassie stojaca o krok pred ním.

Kedy ho stihla predbehnúť? Prisahal, že ju ochráni, nech sa deje čokoľvek. Namosúrene preto vykročil a skryl si ju za chrbát. Zdalo sa, že tie inteligentné dvere čakali práve na to, pretože v ten moment sa za ním s tichým cvaknutím zavreli. Napriek rozmerom miestnosti, v ktorej sa ocitli, sa cítil stiesnene a v pasci. Jedinú dekoráciu tvorila zadná stena preplnená malými obrazovkami a diódami, ktorú videl už z chodby. Bol to raj pre oči a rozhodne by si ho užil viac, keby na neho nezízal Russell a dvaja chlapíci, ktorí vyzerali, akoby ani nemali krky a hlavy im sedeli rovno na pleciach.

„Prepáčte to uvítanie, mám hostí tak zriedka, že som aj zabudol na zásady slušného správania,“ ozval sa Russell, ale neznel ľútostivo. Len spokojne. Gabrielovi po chrbte prebehol mráz. Nikdy toho hada nemal rád, ale nikdy predtým ho nevidel ako priamu hrozbu.

„O... čom to... hovoríš?“ vykoktala Cassie.

Russell rozhodil rukami. „Vážne ste si mysleli, že by ste sa dostali až sem ku mne, keby som to sám nechcel? Ale prosím vás! Možno nevyzerám ako nejaký vedec, ale nie som ani úplný idiot. Toto miesto má zabezpečenie lepšie ako čokoľvek, čo si dokážete predstaviť. Ani tento trpák,“ rukou pohodil Gabrielovým smerom, „so svojimi kvázi nadaniami by to tu nedokázal hacknúť. Takže som vám ušetril námahu a pomohol vám. Čo mi pripomína, že by niekto mal vypnúť ten šialený alarm. Bolí ma z neho hlava.“

Gabriel sa napriamil, keď mu Russellove slová začali dávať väčší zmysel. V hlave sa mu formoval vzor, ktorý sa mu ani najmenej nepáčil. Ale možno to mal očakávať.

„To ty si vtedy vytvoril falošný rozkaz pre vojakov a ohrozil tým všetkých z tej svojej podarenej skupiny.“

Siréna stíchla a miestnosť naplnil tichý smiech. „Máš desať bodov za snahu. Konečne sa ti niečo podarilo bez mojej pomoci.“

„Ale prečo? Prečo by si také niečo robil? Vedome ohrozil Odolných, ktorých si chránil?“

Russell zacmukal na Cassie. „Vážne si taká stupídna, alebo len extrémne nechápavá?“ vhŕkol obviňujúco. Pri tých slovách v Gabrielovi zovrela krv a ruky stisol do pästí, pripravený chrániť Cassie ako to len bude možné. „Ale skôr, než ťa úplne odpíšem, ti dám možnosť napraviť si reputáciu. Nechám ťa hádať a dám ti k tomu aj nápovedu. Tých ľudí som nikdy ochraňovať nechcel. Boli len prostriedkom na ceste k dosiahnutiu cieľa.“

„Ty... ako... ako... im môžeš pomáhať?“

„Drahá, ja im viac ako len pomáham. Ja ich vediem.“

Cassie zalapala po dychu a nebola jediná. Zrada, ktorú v jej očiach zbadal, bola ako bodnutie do srdca. On Russella nepoznal a v podstate ho vždy podozrieval z toho najhoršieho, ale pre Cassie... Ona o poznala a bola jeho priateľkou, dokonca sa trápila po tom, ako o odvliekli vojaci Aristokratov. Pre ňu to muselo byť ako ľadová sprcha v kombinácii rany do žalúdka.

„Ale ako by si mohol? Si Odolný! Vieš, čo všetko majú na svedomí, ako si sa k nim mohol pridať? Hlavne po tom, čo urobili tvojmu bratovi?“ vytkla mu Cassie a už neznela zmätene, len naštvane. Ale všetko to bola len snaha pôsobiť statočne. Telo mu na okamih zaplavila pýcha.

„Ako som mohol? Jednoducho!“ rozkríkol sa a rozhodil pri tom rukami. „Tie časy, keď som bol len ďalšou ovcou v stáde, skončil v deň, keď po mňa prišli bratovi poskokovia, aby ma odvliekli na jeho myšacej diery. Mal v rukách neobmedzenú moc, ale bol taký patetický, že myslel na svojho maličkého bračeka a jeho osud. Nesúhlasil som s jeho názormi a nechcel som mať nič spoločné s jeho záležitosťami. Až kým som sa jedného pekného dňa náhodou nedozvedel, že ten magor nikdy nebol Odolný. Keby sám neovládal čas, skončil by ako Domorodec.“

„Takže si mu k tomu dopomohol, čo?“

Russell si odfrkol. „Som zástanca názoru, že každý by mal dostať presne to, čo si zaslúži a pre čo je určený. Môj brat sa mal zblázniť a ja som mal nastúpiť na jeho miesto. Ten bastard chcel, aby ho ostatní uctievali ako nejakého zvrchovaného kráľa. Odmietol moc, ktorú poskytuje stroj času a chcel nájsť aj tie ostatné a všetky ich zničiť. To som mu nemohol dovoliť. Takže som sa tváril ako oddaný braček, získal si jeho dôveru a keď mi napokon dovolil použiť stoj času na nejakú patetickú výpravu do minulosti, aby som sa tam niečo naučil, zničil som ho. Neprestal som premieňať čas až pokým sa z neho nestala troska, ktorá mi už nemohla stať v ceste. Veď na čo by som mal ničiť také mocné zbrane, len pre to, aby som sa zavďačil malej skupine, keď môžem všetky nájsť a ovládnuť s nimi všetkých?“

„Preto si to robil? Kvôli moci? To ti ani trochu nezáleží na tom, koľkých ľudí si pri tom zničil?“ zaútočila na neho Cassie, čím len nahlas vyslovila jeho vlastné myšlienky. Zúrivosť sa v ňom varila a ruky stískal ak silno, až si nechty zarýval do dlaní. Ale bolo mu to jedno. Keby sa mu teraz dostal do rúk, roztrhal by ho na márne kúsky.

„Moc je opojná a dá ti toho viac ako nejaká práchnivá opatrnosť. Celý život som strávil v strachu čo prinesie ďalší deň, o koho zase prídem. Už ma nebavilo byť len obeťou, chcel som byť tým, kto rozhoduje. A zničiť pri tom niekoho? Nezáleží mi na tom. Nepotrebujem nikoho. A o chvíľu bude mať všetko, po čom som túžil. Vy ste mi to totiž priniesli.“

V jednom záblesku si Gabriel uvedomil, že Russell vie skutočne všetko. Určite aj o tom, že našli Sagax s informáciami, ktoré stáli jeho sestru a Cassiinu mamu nielen slobodu, ale aj život. A všetko to mal na svedomí práve on, Russell. Musel byť vážne blázon, ak si myslel, že by mu tie súradnice len tak dal.

„Ako si mohol? Veď to bol tvoj brat, nech už bol kýmkoľvek! Bol tvojou rodinou!“

„Chceš hovoriť o rodine? Pozri sa na tú svoju!“ rozhodil rukami. „Dokonalá mamička, ktorá bola len obyčajnou klamárkou. Nikdy ti nepovedala pravdu o tom, kým si a odkiaľ pochádzaš. Zamlčala ti aj existenciu vlastných súrodencov. Bola by ťa vymenila za čokoľvek, čo by dokázalo ochrániť tento jej milovaný svet.“

Cassie bolestne zvraštila tvár. Gabriel jej stisol ruku, aby ju povzbudil. Musela predsa vedieť, že Russell sa ju snaží len zneistiť.

„Ja mám len jedného brata a som si istá, že mama vedela, čo robí, keď mi o ňom nikdy nepovedala.“

Russell sa na plné hrdlo rozosmial. „Len jedného brata? Oklamala ťa fakt kvalitne, to ti musím povedať,“ zachechtal sa. „Ale dovoľ mi osvetliť ti to – máš viac ako len jedného brata. Ethan je nejaký čas mojim hosťom. Nikdy pre mňa nebol užitočný, čo sa nedá povedať o jeho dvojčati Timovi. Určite si ho pamätáš, robil mi spoločnosť pri našom poslednom stretnutí. Po tom, ako zavrel tvoju matku do časovej slučky, som si bol istý, že mi pomôže ťa chytiť a zabiť, ak to bude potrebné, ale zdá sa, že aj v chladnokrvnom vrahovi je možné prebudiť svedomie. Po fiasku s výbuchom v stredisku som sa ho zbavil. A čo sa týka tvojej drahej sestry Patty... keď som ju videl naposledy, hojdala sa na lustri vo svojej cele a okolo krku mala nový náhrdelník z kusov roztrhnutej plachty.“ Zacmukal. „Bola jej škoda, bola taká... krásna.“

„Ty bastard!“ vykríkla Cassie na plné hrdlo a vrhla sa dopredu, akoby chcela Russella zabiť holými rukami. Nemohol s jej konaním viac súhlasiť, ale ak by jej dovolil vrhnúť sa na neho, skončila by akurát tak v náručí tých vygumovaných goríl. A to nemohol dopustiť.

Silnejšie objal jej zmietajúce sa telo a pošepol jej do ucha: „Toto chce, aby sa ťa mohol ľahšie zbaviť. Skús sa ovládnuť a ja ti sľubujem, že ešte budeš mať možnosť zlomiť mu nos.“

Prepálila ho ostrým pohľadom. „Dávaj si pozor, aby som ťa nezobrala za slovo.“ Nevyzerala spokojne, ale napokon sa prestala pokúšať zlomiť mu rebrá a upokojil sa. V rámci možností.

Gabriel sa pozrel na Russella, ktorý vyzeral takmer sklamane. „Čo od nás chceš?“

„Zase potrebuješ, aby som ti pošepkal správnu odpoveď, Gabe?“ podpichol ho. „Je predsa očividné, čo chcem. Cassiina matka mi odmietla odovzdať vianočný darček a ja ho chcem. Určite ste ho už videli. Je malý, čierny, možno lesklý. Sagax s nesmierne vzácnym obsahom.“

„Ten nemáme,“ precedil cez zuby a nebolo to klamstvo. Ale pochyboval, že si to uvedomoval aj Russell.

„Nechci ma rozosmiať. Ak ste sa dostali až sem, máte tie súradnice. Radil by som vám dať mi ich dobrovoľne. Hoci veľmi rád ľudí mučím, vás by som si vychutnal až potom, čo ovládnem svet.“

Gabriel si odfrkol. „Nikdy nedovolíme, aby si sa dostal tak ďaleko.“

„A to mi v tom chceš nebodaj zabrániť ty? Nechci ma rozosmiať. Skúšali to aj omnoho schopnejší a ako skončili. Koho na mňa pošleš? Tú hlúpu pipku alebo svojho vygumovaného švagra?“

Krv v ňom vrela tak silno, až hrozilo, že ho popáli. Netušil, či by sa mal ešte pokúšať s tým bastardom nejako komunikovať, alebo ho rovno zabiť. Ale jeho dilemu nakoniec vyriešil hlas, ktorý sa ozval za ním. A rozhodne nepatril ani Garethovi a ani Mattovi.

„Ja ťa zastavím.“

Kapitola 29. ¦¦ Kapitola 31.


Myslím, že vývoj v tejto kapitole nikoho neprekvapil. Alebo áno? :)

Kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďom: Blacky, Trish, PrincessCaroline a izzie22. Ďakujem za podporu.

Vaša Lili :-*



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 30.:

3. Trisha přispěvatel
29.09.2014 [21:15]

TrishaDobre no, mám totálny chaos v jej rodine. Ale dobre no, ja si to ešte raz prečítam a pochopím. Inak si potvorka, vieš to? Emoticon POdozrievala som Russela, ale potom ako si ho odpratala z cesty som naňho totálne zabudla. Čertica. Skvelá kapitola naozaj, ale musím sa priznať, že len poznanie, že ani túto kapitolku nezakončíš bez prekvapenia ma hnala dopredu, inak toho na mňa bolo trošku veľa textu. Ale stálo to za to. Len menej opisu...

2. Blacky
29.09.2014 [20:20]

Stil prehovoril!!! Dokonalosť. Prečo mám pocit, že sa blížime ku koncu? Prosím povedz mi, že sa mýlim.

Takže Cass má sestru , teda mala? Ten Rus je ale zmrd, okej vždy som tvrdila že je to hajzel, ale nečakala som, že takto veľký. Tu si ma odrovnala a prekvapila, lebo ja som ti na neho aj zabudla, možno preto som si ho nedávala do súvisu a skutočnosť, že si ho držala v anonimite aj počas jeho bezmenných výstupoch, ach, dievča...

To ale znamená, že je Tim či jak sa volá ten brat skutočne mŕtvy.

och a prosím nepočúvaj tú ufrflanú slečnu nadomnou. Píš dlhočízne kapitoly. Veď ona príde na to, že ak začne viac času venovať opisom aj jej kapitoly sa radikálne pradĺžia a už ju za dĺžku prestanem zdžubávať.

Emoticon Emoticon Emoticon


čakám na ďalšiu

Emoticon

1. PrincessCaroline přispěvatel
29.09.2014 [12:04]

PrincessCarolineNieeee, nieeee!! Still prehovoril Emoticon Emoticon Emoticon Zvíjam sa v nadšenej agónii očakávania a...kedy bude ďalší diel? Emoticon

Taak už vieme o celej Cassinej rodinke a nebolo to, že žili šťastne až do smrti Emoticon Prečo ich mama toľko rozdeľovala? Takže Tim je vo väzbe a Ethan ešte stále v tom svojom mestečku? A Patty...aká stará bola Patty? Nebolo to jej dvojča, že nie?

Prekvapuješ ma stále viac, ale je to predsa téma, v ktorej je dovolené všetko Emoticon

K predchádzajúcej kapitole (zhltla som ich obe naraz)
...
...
Skončila sa kapitola a ja som mala na tvári taký ten pridrbaný úsmev. Taký ten, ktorý vyžaruje uspokojenie a bolestné rozlúčenie. V jednej mojej verzii to bola ich dcéra, ale z nepochopiteľného dôvodu som sa upla k tomu, že to bola Gabrielova neter. Prečo? To absolútne netuším. Možno si to dosť jasne naznačovala, ale som sa vtom asi trošilinku stratila Emoticon

Klaniam sa tvojim ručičkám za opisy a za vývoj situácií. Žiadne fiasko nebolo, každý raz zakopne.

Taaak, odošlem koment a utriem si slzy, ktoré sa mi natlačili do očí, keď som si spomenula na minulú kapitolu. Dojala si ma. Emoticon


P.S. Prosím ťa, povedz mame, aby ťa búchala valčekom po hlave, keď zas prekročíš hranicu 5000 pretože rozmaznávaš Blacky a tá potom nie je spokojná pri dĺžke mojich kapitol Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!