Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 12. • OurStories.cz ~ naše povídky

Manévrovanie

22.07.2015 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 893×

Kapitola 12.

„Čo ste pobabrali tentokrát?“ spýtal sa nevrlo.

Stláčal si koreň nosa tak silno, že by sa nečudoval, ak ho nakoniec bude mať plochý. Všetko len kvôli tomu, aby nevybuchol. Neschopnosť jeho podriadených ho vždy dokázala zodpovedne rozladiť, ale tentokrát skutočne excelovali.

Malý poskok, ktorý sa podľa jeho osobného názoru až príliš málo obával jeho hnevu, postúpil dopredu. Sklonil hlavu. Zadíval sa mu do očí. Tento arogantný krpáň bude o chvíľu zdobiť stenu ako jedna veľa rozmazaná škvrna plná páchnuceho slizu.

„Vrátili sa zvedovia, pane. Prinášajú správy o Shadeovi a liečiteľke.“

Rozhodil rukami. „Výborne. Dúfam, že tentoraz ich konečne našli.“

„Nie, pane, nenašli ich. Ale vieme, kde teraz sú.“ Po prvýkrát odkedy stvorenie vošlo dnu, prejavilo aspoň kúsok úcty. Alebo to snáď boli obavy? „Vyzerá to tak, že Shadea sa zmocnil jeho otec. Takže liečiteľka sa teraz nachádza niekde v pekle.“

Zaškrípal zubami tak silno, až sa na chvíľu bál, že si ich všetky poláme. „Shade a jeho otec mi pijú krv už celé veky. Sú rovnakí! Jeden sa mi všemožne snaží zabrániť v získaní toho, čo chcem. A ten druhý to získa vždy skôr ako ja.“

Teplota v miestnosti sa zvyšovala priamo úmerne jeho rozrastajúcemu sa rozčúleniu. Bez ohľadu na to, ako opatrne všetko naplánoval, vždy sa našiel niekto z tej prekliatej rodiny, kto mu pokazil plány. Nezáležalo na tom, či to bolo úmyselne alebo nie. Za toto ich všetkých stiahne z kože! A Shadea si vychutná na koniec, aby vedel, čo na neho čaká. V strachu sa bude krčiť niekde v kúte.

Už len tá predstava ho dokázala vzrušiť.

Zodvihol hlavu. „Prehľadajte celé peklo. Nájdite ich a priveďte ku mne. Nenechám si už nikým kaziť plány.“

Malý démon horlivo prikývol, ale neurobil nič, aby splnil príkazy svojho pána. Podišiel k nemu a neprestával pri tom vrčať. Ako mal pracovať, keď ho jeho vlastný podriadený odmietal poslúchať? Asi už dávno nikoho nezabil. Včera pre nich bolo príliš ďaleko v minulosti. Zabudli, prečo by sa ho mali báť.

„Myslím, že som ti niečo prikázal urobiť.“

„Áno, pane. Ja viem, pane. Ale...“ Naprázdno prehltol, akoby zvažoval, či má nakoniec dokončiť. Keď o pár sekúnd opäť otvoril ústa, bolo jasné, že jeho tajným prianím bolo zomrieť. „Naši zvedovia sa dozvedeli ešte niečo iné. Shadeova sestra sa... stratila.“

Táto informácia mu pravdepodobne zachránia život. Aspoň v tejto minúte. „Stratila? Ako je to možné? Tá ženská sa nemohla proste len tak vypariť.“ Často sa s tou myšlienkou pohrával, ale kým niekoho nezabijete, len tak sa nestratí. To si myslel až doteraz. Asi svoj názor prehodnotí.

„Vyzerá to tak, že sa odmieta ozvať svojmu otcovi. Nikto nevie, kde teraz je. Nikto ju už celé mesiace nevidel. Jediný, kto pozná odpoveď, je Shade. A aj ten zmizol. Schmatol liečiteľku a teraz sa skrýva niekde na dne pekla.“

Pery sa mu mimovoľne roztiahli do širokého úsmevu. „A to je dobre.“ Vzápätí sa rozosmial. Možno ešte nebolo všetko stratené. Len to viselo na vlásku. Jediné, čo musí urobiť, je nájsť Shadea skôr, ako to urobí jeho otec.

Šťastie, že mal k dispozícii toľko poskokov.

***

Ayana vzdorovito zavrčala. Spať na tvrdej zemi nebolo práve najlepšie riešenie. Hlavne ak zobrala do úvahy, že ju niekto hodil o kamennú stenu. Akoby bola nejaká gumená loptička, aby sa odrazila. Nakoniec však zaspala. Teoreticky by za to mala byť vďačná a niektorá jej časť asi aj skutočne bola. Až kým sa neprebudila.

Vynoriť sa z vody bezvedomia bolo jednoduché, keby sa hneď potom znovu nepotopila. Jej zmysly boli prikryté vatou, uši počuli len hlasnejšie zvuky, nos zachytil iba najostrejšie pachy. V jej prípade išlo stále o spálenú síru.

Najhoršie na tom boli jej oči.

Keby sa prebudila slepá, ďakovala by za to. Ale ona zodvihla viečka a... videla. Farby, tvary, prostredie. Liečiteľský pohľad takmer až na dno žalúdka každej osoby vypovedal službu a odišiel si pokojne na dovolenku. A jej ostali na krku desivé oči, ktoré videli menej a zároveň viac.

Rada sa síce sťažovala na slepotu, ale malo to svoje výhody. Nemusela vnímať ľudí okolo seba ako črty tváre, farbu vlasov či očí alebo postavu. Posudzovala ich ako osobnosti. A cítila sa bezpečnejšie. Pretože vedela odhadnúť, čo od nich čakať.

Odrazu ňou niekto zatriasol. Mykla sa a vzápätí šťavnato zanadávala. Bola slabá a zraniteľná a Shade sa hral na náhodného vraha. Zamračila sa najviac ako len mohla, ale hádala, že aj tak vyzerala komicky.

Ale keď si ju Shade prezeral, nesmial sa. Výhoda pre neho, aspoň ho nemusí nakopnúť. A skôr, ako sa k tomu stihla dostať, sa natiahol a na jej veľké pobúrenie jej zodvihol bradu. Bolo by veľmi jednoduché, keby dokázala zabíjať pohľadom.

„Máš tmavé oči,“ skonštatoval. Nezáujmom sa snažil maskovať obavy.

Pokrčila plecami. „Prepáč, že nespĺňam tvoj ideál krásy.“

Neskočil jej na to falošné odseknutie. Zamračil sa skúmal jej tvár a ona robila to isté. Zdalo sa jej, akoby ho videla po prvýkrát v živote. Nikdy predtým nemala dôvod báť sa ho. Iste, nedôverovala mu a považovala ho za idiota so sklonmi k unášaniu neznámych žien. Možno bol dokonca úchyl a pravdepodobne mal niečo spoločné s miestom, v ktorom sa nedobrovoľne ocitli.

Ale otvorene sa ho báť? To odmietala priznať. Až doteraz. Za čo si v duchu vynadala.

Zakladala si na svojich postojoch. Povrchné problémy ľudí nevnímala, takže odmietala niekoho súdiť podľa toho, ako vyzeral. Takže to nebude meniť ani pri pohľade na muža, ktorý vyzeral ako... nuž... diabol.

Jeho koža bola čierna ako najtemnejšia temnota. Žiadny svetlý fliačik, nič, čo by narušilo tú desivosť. Len bielko v jeho očiach vytŕčalo v záplave černoty. Dokonca aj pery pripomínali skôr tmavomodrú, než klasickú červenkastú.

Tvár mu zdobili rôzne obrazce, pripomínalo to vypálené tetovanie. Hyzdilo jeho rysy, ktoré by sa inak dali považovať za trochu nevydarené. Nemal síce tesáky a srsť, ale aký by v tom bol rozdiel? Viac než čokoľvek iné pripomínal veľké, svalnaté zviera z útrob pekla.

Podvedome sa otriasla.

„Uhryzol ťa včera niektorý z tých netopierov?“

Pokrútila hlavou, aby si vyčistila myseľ. On to pochopil ako odpoveď. Bolo by úžasné, keby vnímala aspoň otázku, aby vedela, či reagovala správne alebo nie. Ale až príliš sa zameriavala na jeho zovňajšok na to, aby ho dokázala vnímať. Doteraz sa ho skutočne nebála. Mal by na tom niečo zmeniť jeho výzor?

Nemala energiu uvažovať nad tým.

Z tranzu ju skutočne prebral až nevyberaný pohyb jej pleca. V mieste, kde sa včera večer zranila, zacítila jeho nevychované prsty. Zasyčala od bolesti a odtrhla sa od jeho dotyku. Možno ostatné vnemy okolo seba nedokázala vnímať ostro, ale bolesť bola bodavá bez ohľadu na to, či bola práve na vrchole svojich síl alebo umierala vyčerpaním. Navyše jej začalo hučať v hlave. Ak sa ľudia takto cítil neustále, naozaj ich začínala ľutovať. Bola liečiteľka a nedokázala vyliečiť samú seba, ale takisto nebolo také jednoduché zraniť ju. Až doteraz.

„Prečo klameš? Jeden z nich ťa pohrýzol do pleca a nepovedala si mi o tom. Otrávil ťa. Vieš vôbec, čo to znamená?“

Pri ostrosti jeho tónu sa prikrčila. Odmietala priznať, že by ju zastrašoval jeho fyzický zjav. Predstava, že s ním strávi nejaký čas osamote, ju začínala trochu desiť. Navyše aj svoje prostredie vnímala inak.

Ostré skaly jej pripomínali zuby, ktoré ju kedykoľvek dokázali uhryznúť. Láva v sebe ukrývala neviditeľných duchov schopných spáliť ju na uhoľ. Nechcela uvažovať o tom, čo všetko jej pripomína síra v ovzduší a predlžujúce sa tiene.

„Hej!“ zatriasol ňou opäť. Zažmurkala a snažila sa nepôsobiť vystrašene. Pravdepodobne pripomínala králika tesne predtým, než ho niekto vopchá do rúry a dá si ho na obed.

„Včera ma niečo uhryzlo, prepáč, že som ti o tom nič nepovedala. Asi som na to zabudla medzi tým, ako som sa ti snažila pomôcť a tým, ako som predstierala, že kamene sú matrac. Navyše... čo na tom záleží, že ma nejaký ten malý parazit uhryzol? Aj tak je teraz mŕtvy,“ obraňovala sa. Možno by to vyznelo lepšie, keby sa jej netriasol hlas. Slová boli mierne nezreteľné.

Rukou si pretrel tvár. Pri pohľade ne tú veľkú dlaň a dlhé prsty jej mimovoľne napadalo, ako dlho by mu trvalo uškrtiť ju nimi. „Tie netopiere sú ako ľudské komáre. Sajú z tela krv a priživujú sa na nej. Na výmenu však do krvného obehu vstrekujú jed, ktorý paralyzuje obeť. Ľudia nie sú schopní sa pohnúť, magické bytosti prichádzajú o schopnosti. Z teba ten jed urobil človeka.“

Nemusela predstierať šok, keď jej z jeho slov padla sánka. „To nie je možné.“

„A ako inak si chceš vysvetliť, že ti stmavli oči a cítiš sa slabá?“

Zamračila sa na neho. „Zobudila som sa a zistila som, že vidím. Miesto poškodených orgánov a zlomených očí vidím svoje okolie. Ale to neznamená, že ma niekto otrávil. Toto miesto zo mňa vyciciava schopnosti. Sám si to povedal.“

„To, že si teraz v pekle, to len urýchlilo.“

Uškrnula sa. „Teba to asi teší, však? Aspoň sa ma skôr zbavíš. Očividne sme teraz u teba na dvorčeku. Cítiš sa tu ako doma.“

„Och, nechci ma rozosmiať. Takže si získala ľudský zrak so všetkými slabosťami, ale prvé, čo si uvidela, som ja. Nevyzerám podľa tvojich predstáv? Nuž, zmier sa s stým, že sa na mňa budeš pozerať pravidelne, pretože niekoľko nasledujúcich dní stráviš v mojej prítomnosti. Alebo môžeš byť povrchná a s krikom odtiaľto utiecť. Ja za tebou nepôjdem.“ Venoval jej škodoradostný úškrn, ale jeho oči boli príliš vážne na to, aby sa zasmiala. „A čo ty vieš, možno ťa démoni skôr roztrhajú. Keďže je z teba teraz tak trochu človek, je len otázkou času, kedy pekelní psy zacítia tvoju prítomnosť. Pretože ľudské mäsko je pre nich delikatesa. Užívajú si symfóniu výkrikov smrteľníkov. Chceš si u nich zaspievať sólo?“

Hľadala v jeho ostrých slovách aspoň náznak pobavenia. Nenašla nič. Čo mohlo znamenať jediné – všetko myslel až príliš vážne. Striasla sa. Len netušila, či pri predstave jeho prítomnosti alebo faktu, že by mohla byť roztrhaná na márne kúsky obdobou strážnych psov.

Ani jedna možnosť nebola extra lákavá.

„Nemám ťa rada, vieš o tom?“ zasyčala na neho.

„Nepotrebujem, aby si ma milovala. Ale vyžadujem, aby si ma počúvala. Lebo ja som to posledné, čo stojí medzi tebou a smrťou.“

„A čo ak si ty moja smrť?“

Odfrkol si a na dlhú chvíľu sa jej zadíval do očí. To ju znepokojilo ešte viac ako jeho výzor. „Nemusíš veriť môjmu výzoru, ale ver mojim slovám. Prisahal som, že ťa ochránim. A to aj urobím.“

Snažila sa dať jeho slovám šancu. Nebola predsa taká malicherná. Alebo možno aj bola. Nezáležalo na tom. Podstatné bolo niečo iné. Kvôli tomu, že mala neustále nutkanie niekoho zachraňovať, skončila v Ericových pazúroch. To, že vlastne skončila pri Shadeovi, v skutočnosti predstavovalo jej výhodu. Pretože k nemu necítila odpor. Nedôveru, možno. Strach? Takmer určite. Ale nič viac.

Ak by mala byť k sebe úprimná, keby nebolo jeho... asi by nebola nažive. Uniesol ju. Dostal do situácií, ktorým nikdy nemusela čeliť. Ale na druhej strane jej povedal, kým je. Neklamal ju. A dokonca ju ochránil.

Vlastne sa pristihla pri tom, že mu skutočne dôveruje. Istým spôsobom. Pretože dokázal, že hoci sa môže zraniť, vždy prežije. To sú tie nevyhnutné body k dobru, ktoré jej zabránili s krikom utiecť. Lenže stále netušila, kým je Shade v skutočnosti... Niečo jej hovorilo, že v pekle budú mať dostatok priestoru na rozhovory.

„Povedzme, že ti verím. Ale to len preto, že nemám na výber. A vážne nechcem spáchať samovraždu tým, že sa tu budem len tak prechádzať.“

Keby ho tak pozorne nesledovala, ani by si nevšimla, ako vyvrátil oči smerom k stropu. Hulvát. „Konečne nejaké rozumné rozhodnutie.“

Šokovane sa nadýchla. Nemohla tomu uveriť. Opisuje jej všetky hrôzy, na ktoré by tu mala naraziť, ak by si nevybrala jeho spoločnosť. V podstate jej vsugeroval vlastné slová a ešte má tú drzosť poúčať ju?

Zamračila sa na neho a nie prvýkrát si želala, aby bola schopná niečo mu urobiť. Napríklad mu omylom nastaviť nohu, aby si mohol zaplachtiť vo vzduchu a vzápätí pristáť v bazéne lávy. Alebo na neho poštvať nejaké milé pekelné zvieratko. Možno nejakého otráveného parazita.

Tak veľmi sa sústredila na plánovanie jeho nie práve šťastného osudu, že si neuvedomila, ako sa rýchlo mení výraz v jeho tvári. Z pobavenia a odhodlania sa pomaly presunul k niečomu, čo až príliš pripomínalo rozladenie. Na sekundu či dve si myslela, že sa ho opäť niečím dotkla. Na muža bol výnimočne malicherný.

Ale nestihla mu to vytknúť ani to otočiť proti nemu. Pretože v ďalšej sekunde ju zodvihol zo zeme ako pierko vypadnuté zo zle ušitej periny a prehodil ju cez hromadu skál, vedľa ktorých doteraz sedela. Prúd nadávok z nej vyrazil spolu so všetkým vzduchom. Symfóniu jej protestov doplnilo vhodné puknutie niektorej kosti.

Ak by mala lepší sluch, asi by zachytila, ako sa jej trhá koža a otvárajú jemné žilky. V poslednom čase si ju vôbec všetci mýlili s vrecom zemiakov a proste ju len tak pohadzovali vzduchom. Nemala šnúrku, že by im pripomínala jojo!

Zodvihla sa na lakťoch, ale ramenom jej prešla ostrá bolesť. So zasyčaním sa zviezla späť do prachu a v duchu sa snažila počítať do dvadsiatich. Niekde čítala, že to pomáhalo pri ovládnutí zúrivosti. Divné, v jej prípade to pôsobilo ako olej priliaty do ohňa. Zhlboka dýchala. Za toto mu odsekne hlavu a napichne ju na kôl, ktorým si ozdobí záhradku.

„Myslel si si, že nám utečieš?“ ozval sa odrazu v temnote mužský hlas. Ale nepatril Shadeovi. Šok jej zabránil v ďalšom pohybe. Zmohla sa len na nečinné počúvanie.

Shade sa zasmial. „Môj útek alebo skrývanie by znamenalo, že vás považujem za hrozbu. Čo nie je pravda. Ste ako klauni v cirkuse.“

Následná tupá rana asi znamenala, že niekto s ním nesúhlasil. Ayana sa pristihla pri tom, že sa snaží postaviť. Zastavila sa. Nebolo by lepšie najskôr preskúmať situáciu? Spáchať samovraždu môže aj neskôr.

„Náš pán ti dal úlohu, ktorú by si mal splniť. Nie je to ťažké, stačí len, aby si prinútil svoju sestru, nech si s ním pohovorí.“

Ayana hádala, že to asi nebude také jednoduché. „Čo ak si moja sestra neželá hovoriť s ním?“

Ozvalo sa tiché syčanie. Oni si priviedli hada? „Vieš, mal by si byť vážne vďačný. Väčšina démonov svoje deti zabije, hlavne keď sú také, ako ty a tvoja sestra. Ale on vás len vyhnal. V podstate ste šťastní. To jediné, čo môžeš urobiť, je splniť jeho želanie. Aby aj on bol šťastný.“

„Nie je to irónia? Šťastný démon?“

Očividne to ostatní nepovažovali za zábavné, pretože sa ozvalo viac tupých rán. Vyzeralo to, akoby sa Shade ani nebránil a proste im dovolil, aby ho použili ako boxovacie vrece. Tomu nerozumela. Videla ho bojovať aj predtým. Netušila síce v akej veľkej presile boli, ale iste by ho ani jeho nevýhoda neprinútila len tak stáť a hrať sa na samaritána.

„Kde je tá liečiteľka?“ spýtal sa niekto medzi jednotlivými údermi.

Shade mal v sebe toľko drzosti, že sa zasmial. Jeho mentálne zdravie na tom asi nebolo najlepšie. „Proste utiekla. Asi sa jej nepáčila vaša pohostinnosť.“

Vzduch vyplnilo zúrivé vrčanie a syčanie, ktoré ju prinútilo prikrčiť sa. Aj bez citlivého sluchu ju z toho rozbolela hlava. Mozog jej pracoval na plné obrázky a snažil sa logicky vysvetliť to, čo sa okolo nej dialo. Až na to, že v tom nič rozumné nebolo. Mágia mala vždy vlastnú vôľu, ktorá nemala nič spoločné s ľudskými meradlami normálnosti.

„Nech si ju ukryl kdekoľvek, my si ju nájdeme. Ale medzitým ťa zavedieme tam, kam patríš, aby si si mohol premyslieť, kde je tvoja sestra. So si istý, že si čoskoro spomenieš.“

Ayana sa zo všetkých síl snažila potlačiť svoje zajačie úmysly a nehybne čakala na jednom mieste. Jej svaly protestovali. Začínali ju bolieť miesta na tele, ktoré zvyčajne bez protestov aj skutočne fungovali.

Zotrvávala ukrytá aj dlho po tom, čo sa tupé zvuky dopadania pästí na niečo tvrdé zmenili len na vzdialenú ozvenu a syčanie sa spojilo so bzučivým zvukom prúdiacej lávy. Mala jedinečnú príležitosť pokúsiť sa odtiaľto utiecť. Ostatní sa jej zatiaľ nechystali venovať pozornosť a ak bude opatrná, možno si ju ani nevšimnú.

Lenže ako nájsť cestu v labyrinte?

Nemala žiadnu nitku, aby si vyznačila cestu. S jej šťastím by ju na tom vlákne ešte obesili. A jej sprievodca sa rozhodol užiť si prázdniny za mrežami. Zavrčala. Niekto tam hore ju skutočne nemal rád. Inak nebolo možné, že by sa ocitla v situácii, v ktorej by musela tak veľmi uvažovať, komu by mala veriť.

Mala by prijať úlohu zbabelca a utiecť alebo skúsiť nezvyčajný šat novoprebudeného hrdinu?

Kapitola 11. ¦¦ Kapitola 13.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování